Darcek k vyrociu...:)

Mal som možno 18 rokov keď som prvý krát zaregistroval svet BDSM. Bolo
to asi rovnako ako u väčšiny ľudí, teda zhliadnutím videí na túto tému.
Lákal ma tento svet a spoznával ho. Prvé spoznávania boli písaním s
ľuďmi z tohto sveta. Ešte dnes si spomínam na jednú z osôb s ktorou som
o svete BDSM písal medzi prvými. Bola to žena z páru, opisovala mi čo s
mužom robia a čo hľadajú. Bolo to divoké, vzrušujúce ,ale nedávalo mi to
moc odpovedí na to PREČO, čo viac za tým je než iný druh sexu, keďže to
opisuje ako niečo fantastické. Písal som s mnohými ďalšími a svet BDSM
mi bol prezentovaný rôzne. Opisovaný ako iný druh sexu, ako útek z
reality prežitím niečoho divého, ako niečo čo jednoducho láka a prečo to
nerobiť veď žijeme len raz, ako prejav niečoho čo je v človeku a možnosť
prejaviť sa tak ako bežný spoločenskosociálny život neumožňuje, ako
životný štýl a iné. Veľa zmyslu mi tieto názory nedávali. 
Ak sex, tak sex by mal byť o niečom viac než len zasunuť a nejaké
praktiky. Ak útek z reality, nemal by byť Pán sám sebou a tu chvíľu pri
submisivnej duši, ktorá mú túži dať veľa až všetko, vnímať to viac než
ako útek z reality? Ak len niečo čo láka, tak prečo? Vážne len pre to že
žijeme len raz a neskúsiť? Hmm.. prečo potom neskúsiť ten zážitok a
neskočiť do studne keď vyskúšať treba všetko? Ak prejav seba samého len
niekedy, tak prečo keď tým sám nežijem denne? A nie je to potom len hra?
Ak životný štýl, tak prečo dotýční nechodia s obojkom na krku a verejne
sa k tomu nehlásia? 

Bol som zvedavý, vzrušený a chcel spoznávať. Názory iných mi veľa
nenapovedali, zostávalo mi spoznávať len sám. Postupne som spoznával,
začalo to jednuduchšími praktikami a skúšaním. Spoznával som ľúdí,
zážitky a občas sa stalo že s niekym to bolo ozaj fajn a na dlhší čas.
Vždy však prišlo obdobie keď vo mne nastal pocit že niečo v tom chýba.
Niečo neuchopiteľné ale súčasne podstatné čo by ma naplňalo. Čo s tým,
zvýšiť intenzitu, posunúť sa a skúsiť ďalšiu vzrušujúcu praktiku? Takto
som to dlho riešil až som skúsil ozaj veľa. Ale vždy prichádzalo obdobie
keď sa ozval pocit že zasa niečo v tom chýba. Obdobie vnútornej
nespokojnosti, nenaplnenosti. Až prišlo obdobie keď toho nového už
nebolo moc čo skúsiť. Čo ďalej? 

Logickým riešením bolo prestať s BDSM nakoľko mi vždy a znova ukázalo že
nejaká esencia mi uniká, že je pre mňa podstatná keďže pri jej nenájdeni
upadal aj môj záujem o jej hľadanie s danou osobou. Lenže túžby boli a
ich potlačaním boli čoraz nástojčivejšie. Tak keď sa objavila zaujímavá
osoba a chcela to čo som ja poskytnúť vedel, tak som skúsil. Znova a
znova to končilo rozčarovaním, niekde vo mne bol pocit nezmyselnosti
takto pokračovať. Pocit že submisívnej duši ktorá mi ide v ústrety
vlastne ubližujem keď jej neviem úprimne oplácať s pocitom sebanaplnenia
kde mi niečo nechýba. Veď to uvedomienie že ona mi túži dávať, tešiť ma
a ja s vedomím že niečo vo mne hovorí že to nie je ono, som mal aké
právo brať si ju? Pripadal som si ako klamar, či ako herec ktorý
predstiera že je niekým iným. Bolo rozhodnute nepokračovať kým sám
nebudem vedieť dať čo si zaslúži ten kto sa mi odovzdáva. 

Premýšľal som aký zmysel ma BDSM. Čo znemená patriť keď sa opisuje že
submisivna polovičká patri? Čo znamená vlastníť? A môžeme vôbec niečo
vlastniť? Vlastníme vôbec niečo? Dom? Skutočne vlastníme tie zhluky
atómov alebo je to len súčasť planéty, vesmíru a nám slúžia len pre našu
pozemskú púť? Vlastníme život? Narodili sme sa a nevieme prečo,
zomierame a nevyberáme si kedy ani ako. Môže niekto vlastniť submisívnu
dušu či jej telo? Dnes už odpovede vďaka tebe poznám. 

Keď sme sa spoznali ani jeden z nás nehľadal. Mal som v sebe síce pocit
že už viem ako dosiahnuť pocit plnosti, stav či vzťah kde mi už nebude
ani po dlhom čase nič chýbať, ideu ako môcť oplácať to čo mi je dávané.
Pocit že nájsť niekoho k sebe kompatibilného kto by vedel so mnou takto
kráčať nájsť v dnešnom svete je snáď len v rovine snov. 
Ty skúsená mnohými sklamaniami, neveriaca v zmyselnosť BDSM sveta,
zmierená že BDSM svet vie poskytnúť len uvolnenie, vzrušenie, možno
priateľstvo s „výhodami“. 

Pamätám si naše rozhovory. Pamätám si tvojú úprimnosť. Pamätám si tvoju
otvorenosť, zvedavosť. Pamätám si ako si prechádzala mojimi
skúsenosťami, pohnútkami, názormi, myšlienkami, túžbami. Pamätám si
tvoje vnútorne emočné hradby. Pamätám si ako sme sa učili spolu zdieľať
naše emocie, city. Pamätám si tvoju reakciu keď som ti prvý raz povedal
ľúbim ťa. Pamätám si tak veľa pekného. Pamätám si aj chvíle keď tvoja
logika mi neverila a odháňala ma od seba. Vnímam čas spolu ako niečo
priam čarovné. Budovali sme si vzťah, postoj jeden k druhému, pohľad sám
na seba v našom vzťahu a stále budujeme. Ten kolotoč medzi nami ako ho
nazývaš je stále živý, tvorí sa, doplňa. Ta mnohorozmernosť nášho
vzťahu, či v tom vnútornom, emočnom, túžbach a všetkom ostatnom v úsili
budovať spolu je kľúčom ktorý my vždy chýbal. Poznanie a precítenie že
praktiky sú druhoradé, že to spoločne tvorenie nášho sveta je
naplňajúce. 

Pamätám si keď som ti hovoril ako v pár slovách opísať BDSM. Teda
submisivita sa rovná patriť, dominancia byť potrebný. Dnes žijem v tom
že môžeme zakopnúť, môžeme jeden druhého nepochopiť, vieš ma vysiliť
vnútorne keď neveríš.. no žijem v tom že chcem byť práve tebe potrebným,
nech sa deje čokoľvek. Robíš ma šťastným, naplňaš, tešíš, no hlavne
robíš ma v celej mojej bytosti samým sebou a tak krásne potrebným. 

Kľúč na všetky otázky je len byť, byť taký aký človek je. Ľúbiť, ľúbiť
nezištne. Starať sa, starať o osobú ktorú uprimne ľúbim bez nárokou na
odplatu a opätovanie. Prijímať, prijímať čo mi tá blízka osoba dáva a
zveruje. Starať sa, starať o všetko čo mi je zverené. Byť, taký aký
človek je. Ľúbiť,... a už sa točím v našom kolotoči..