Sobota
Ráno ma zobudilo zvonenie telefónu. Prihlásila som sa so slovami „ Áno Pane, som tu pre Teba.“ Čakala som, čo si bude priať. Opýtal sa ma, či s ním nechcem, ísť na víkend, zovrelo sa mi vnútro pri predstave, že pôjdeme spolu s priateľmi, že to bude prvý krát, čo budeme spolu sami celý víkend. Neskôr, keď prišiel pre mňa, opýtal sa čo som si zbalila sebou či som si zobral sukňu a korzet a kázal mi zobrať ich so sebou, pocítila som zvláštne chvenie, radosť, ale i obavu. Cestou, keď už sme sedeli v aute a Andrej mi podal obojok, bol to zvláštny pocit. Prikázal mi nasadiť si ho, pozrela som sa na neho s údivom.
Myslel to vážne. Tak som si ho pripla a sedela ticho. Mala som zvláštny pocit. Uvedomovala som si, že ľudia na ulici si môžu všimnúť čo mám na hrdle, ale bolo to zvláštne, vôbec mi to nevadilo. Keď sme neskôr zastavili a šli nakúpiť a Andrej mi povedal, že si obojok môžem dať dolu, bola som prekvapená a zároveň vďačná za tie slová. Potom už celú cestu až na miesto som mala obojok pripnutý na hrdle. Až neskôr, keď už sme odchádzali a môj Pán si ukladal do kufríka veci a ja som mu podávala obojok zarazil ma slovami, že si ho mám zobrať ja, lebo je môj, že ho dal urobiť pre mňa, pochopila som Jeho slová. Slová, ktoré mi povedal v prvý večer. V deň keď sa stretli prvý krát a pozerali kožené pomôcky, ktoré vyrába náš spoločný priateľ a ja som mu ukazovala veci, čo som si dala urobiť, povedal mi " Obojok si si nemala dať robiť, ten máš dostať od Pána", nerozumela som tomu, dnes už tomu rozumiem. Je veľký rozdiel v pocitoch, keď si dám svoj obojok, alebo obojok, ktorý som dostala od Pána. Ten svoj som si dávala ako ozdobu, keď som si v aute nasadila ten od neho, pocítila som odovzdanosť, oddanosť, pokoru. Možno to teraz napíšem hlúpo, ale je to niečo ako zásnubný prstienok, ktorým sa mu odovzdávam do rúk. Asi to znie hlúpo, ale tak to cítim, je to jednoducho niečo viac, ako kus kože na mojom hrdle. Ten obojok, ktorý som si dala urobiť sama, som kľudne dala vyskúšať kamarátke, ale ten od Andreja nie "ten je jednoducho pre mňa, je môj". Sama nerozumiem tomu, prečo to tak cítim. Ťažko sa to vyjadruje slovami, nechcela by som, aby ste si moje slová vysvetlil zle.
Na ten víkend nikdy nezabudnem. Mala som síce zvláštne pocity, veľa krát ma zaskočil, prekvapil. Večer, keď mi povedal, že sa mám ísť osprchovať a obliecť, mala som zvláštny pocit. Ešte nikdy som nebola subinkou v prítomnosti iných ľudí. Áno boli to priatelia, ľudia, ktorí zmýšľajú a cítia rovnako, ale i tak to bolo pre mňa niečo nové a nevedela som, či to zvládnem. Keď som sa oblečená vrátila do izby, sedeli všetci na barových stoličkách a môj Pán ich požiadal, aby mi urobili miesto. Vedela som, čo to pre mňa znamená. Pokorne som si kľakla pred Pána a čakala na jeho príkazy so sklonenou hlavou a rukami za chrbtom. Jednoducho som na nich nemyslela, myslela som na Pána, na nás dvoch a ich som brala len ako kulisu. Necítila som sa hlúpo, ani ponížená, jednoducho som tam bola pre svojho Pána, robila veci pre neho a oni boli len kulisou, súčasťou našej hry. Keď mi povedal, že v kuchyni je pripravená káva, bez slova som sa zodvihla a šla som ju priniesť. Potom mi dovolil sadnúť si vedľa seba. Bola som mu za to gesto veľmi vďačná. Dal mi tým čas, aby som sa zmierila s prítomnosťou iných pri našej hrátke. Keď sme dopili kávu a šli sme do vedľajšej izby, cítila som, že znovu začína naša hra. Bolo veľmi príjemné, keď sme robili fotky, keď som sa na Teba pozrela a videla v Tvojich očiach, že si spokojný. Keď sme sa potom milovali, bolo to nádherné. Bolo to milovanie bez zábran, nespútané, cítila som ako sa odovzdávame jeden druhému. Precítila som ho celým svojim telom. Ďakujem Ti Môj Pane za to, že si mi dal to, po čom som tak veľmi túžila, že som Ťa na chvíľku urobila šťastným, je to ako odmena, za niečo, čo zas ide len z Teba, je to ako uzavretý kruh. Keby si mi nedal to čo mi dávaš, nemohla by som ja dať Tebe svoju úprimnosť, oddanosť, poslušnosť, dôveru a to čo si mi dávaš Ty , by nemohlo prísť a tak stále dokola. Je to krásne, nové, predtým nepoznané, napĺňa ma to, dodáva mi to silu a vyrovnanosť.
Ráno ma zobudilo zvonenie telefónu. Prihlásila som sa so slovami „ Áno Pane, som tu pre Teba.“ Čakala som, čo si bude priať. Opýtal sa ma, či s ním nechcem, ísť na víkend, zovrelo sa mi vnútro pri predstave, že pôjdeme spolu s priateľmi, že to bude prvý krát, čo budeme spolu sami celý víkend. Neskôr, keď prišiel pre mňa, opýtal sa čo som si zbalila sebou či som si zobral sukňu a korzet a kázal mi zobrať ich so sebou, pocítila som zvláštne chvenie, radosť, ale i obavu. Cestou, keď už sme sedeli v aute a Andrej mi podal obojok, bol to zvláštny pocit. Prikázal mi nasadiť si ho, pozrela som sa na neho s údivom.
Myslel to vážne. Tak som si ho pripla a sedela ticho. Mala som zvláštny pocit. Uvedomovala som si, že ľudia na ulici si môžu všimnúť čo mám na hrdle, ale bolo to zvláštne, vôbec mi to nevadilo. Keď sme neskôr zastavili a šli nakúpiť a Andrej mi povedal, že si obojok môžem dať dolu, bola som prekvapená a zároveň vďačná za tie slová. Potom už celú cestu až na miesto som mala obojok pripnutý na hrdle. Až neskôr, keď už sme odchádzali a môj Pán si ukladal do kufríka veci a ja som mu podávala obojok zarazil ma slovami, že si ho mám zobrať ja, lebo je môj, že ho dal urobiť pre mňa, pochopila som Jeho slová. Slová, ktoré mi povedal v prvý večer. V deň keď sa stretli prvý krát a pozerali kožené pomôcky, ktoré vyrába náš spoločný priateľ a ja som mu ukazovala veci, čo som si dala urobiť, povedal mi " Obojok si si nemala dať robiť, ten máš dostať od Pána", nerozumela som tomu, dnes už tomu rozumiem. Je veľký rozdiel v pocitoch, keď si dám svoj obojok, alebo obojok, ktorý som dostala od Pána. Ten svoj som si dávala ako ozdobu, keď som si v aute nasadila ten od neho, pocítila som odovzdanosť, oddanosť, pokoru. Možno to teraz napíšem hlúpo, ale je to niečo ako zásnubný prstienok, ktorým sa mu odovzdávam do rúk. Asi to znie hlúpo, ale tak to cítim, je to jednoducho niečo viac, ako kus kože na mojom hrdle. Ten obojok, ktorý som si dala urobiť sama, som kľudne dala vyskúšať kamarátke, ale ten od Andreja nie "ten je jednoducho pre mňa, je môj". Sama nerozumiem tomu, prečo to tak cítim. Ťažko sa to vyjadruje slovami, nechcela by som, aby ste si moje slová vysvetlil zle.
Na ten víkend nikdy nezabudnem. Mala som síce zvláštne pocity, veľa krát ma zaskočil, prekvapil. Večer, keď mi povedal, že sa mám ísť osprchovať a obliecť, mala som zvláštny pocit. Ešte nikdy som nebola subinkou v prítomnosti iných ľudí. Áno boli to priatelia, ľudia, ktorí zmýšľajú a cítia rovnako, ale i tak to bolo pre mňa niečo nové a nevedela som, či to zvládnem. Keď som sa oblečená vrátila do izby, sedeli všetci na barových stoličkách a môj Pán ich požiadal, aby mi urobili miesto. Vedela som, čo to pre mňa znamená. Pokorne som si kľakla pred Pána a čakala na jeho príkazy so sklonenou hlavou a rukami za chrbtom. Jednoducho som na nich nemyslela, myslela som na Pána, na nás dvoch a ich som brala len ako kulisu. Necítila som sa hlúpo, ani ponížená, jednoducho som tam bola pre svojho Pána, robila veci pre neho a oni boli len kulisou, súčasťou našej hry. Keď mi povedal, že v kuchyni je pripravená káva, bez slova som sa zodvihla a šla som ju priniesť. Potom mi dovolil sadnúť si vedľa seba. Bola som mu za to gesto veľmi vďačná. Dal mi tým čas, aby som sa zmierila s prítomnosťou iných pri našej hrátke. Keď sme dopili kávu a šli sme do vedľajšej izby, cítila som, že znovu začína naša hra. Bolo veľmi príjemné, keď sme robili fotky, keď som sa na Teba pozrela a videla v Tvojich očiach, že si spokojný. Keď sme sa potom milovali, bolo to nádherné. Bolo to milovanie bez zábran, nespútané, cítila som ako sa odovzdávame jeden druhému. Precítila som ho celým svojim telom. Ďakujem Ti Môj Pane za to, že si mi dal to, po čom som tak veľmi túžila, že som Ťa na chvíľku urobila šťastným, je to ako odmena, za niečo, čo zas ide len z Teba, je to ako uzavretý kruh. Keby si mi nedal to čo mi dávaš, nemohla by som ja dať Tebe svoju úprimnosť, oddanosť, poslušnosť, dôveru a to čo si mi dávaš Ty , by nemohlo prísť a tak stále dokola. Je to krásne, nové, predtým nepoznané, napĺňa ma to, dodáva mi to silu a vyrovnanosť.
