Nedeľa
Dnes som pozvala svojho Pána na obed. Len tak medzi rečou spomenul, že má rád halušky a tak som ho pozvala. Myslela som si, že to bude len taký obyčajný deň, len stretnutie s priateľom. Ale všetko prebehlo inak. Po stretnutí som sa rozhodla, že napíšem list svojmu Pánovi.
List Pánovi
Bol to pre mňa snáď najťažší deň. Keď prišla sms od Teba Pane, vedela som, že to nebude len taký obyčajný obed. Prikázal si mi, aby som Ťa čakala len v pančuchách, s obojkom na hrdle a lodičkách. Prekvapilo ma to, ale zároveň vzrušilo. To budem podávať jedlo takto nahá? Ale vedela som, že poslúchnem. Bola som plná očakávania, dokončovala som obed a čakala na zazvonenie. Obojok na hrdle mi prekážal, ale nedala som ho dolu, aby som bola pripravená podľa Tvojho príkazu. Mysľou mi prebiehalo veľa myšlienok, čo bude? Ale skutočnosť sa ani zďaleka nepribližovala k tomu, čo som si vedela predstaviť. Keď si prišiel, ja som ešte dokončovala obed, bola som síce v pančuchách, lodičkách a s obojkom, ale naozaj som nevedela čo robiť, ako Ťa privítať Môj Pane. Viem, že si videl, že si ma zaskočil. Tak som ostala ticho, dovarila a potom šla za Tebou do izby. Keď som sa na Teba pozrela, vedela som, že nie si spokojný, že niečo nieje tak ako má byť. Ale čo? Čo to je?
Znovu si všetko premietam v hlave, veď čakám, ako si mi prikázal. To čo nasledovalo potom, sa mi veľmi ťažko opisuje, ale pokúsim sa. Nabrala som Ti jedlo, Ty si ma vzápätí schladil, aby som Ti dala mlieko do skleneného pohára. Keď som ho preliala, prišla ďalšia sprcha - neporiadok na stole. Cítila som, ako mi po tele stekajú kvapôčky potu. Keď som sa na Teba pozrela, videla som Tvoju prísnu tvár. Takého som Ťa ešte nevidela. Bolo mi jasné, že bude nasledovať trest. Ale vôbec ma nenapadlo, že by mohol byť taký. Keď som nabrala jedlo i sebe a položila tanier na stôl a šla si naliať mlieko, prikázal si mi, aby som ho naliala do misky. Na chvíľku mi prebehlo hlavou - prečo??? V tej chvíli ma oblial studený pot, ale počúvla som. Postavila som sa pred Teba, pomaly som sa zviezla na kolená a čakala čo bude. Chvela som sa ako lístok vo vetre. Tvoje slová na mňa dopadali ako studená sprcha. Vedela som, že by som mala niečo povedať, ale hrdlo som mala stiahnuté a nedokázala som zo seba vydať ani hlások. Kľačala som pred Tebou so sklonenou hlavou. Potom prišiel príkaz: - "Otoč sa!" Počúvla som a na kolenách som sa otočila k tebe chrbtom. Kázal si mi dať ruky hore a ja som s hrôzou počúvla. Čakala som čo príde. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď si mi začal obliekať korzet. Pozapínal si mi ho a prikázal si mi vstať. Počúvla som. Podal si mi nádhernú sukňu a prikázal, aby som si ju obliekla. Urobila som to vďačne. Moje napätie na chvíľku poľavilo. Keď si si ma obzrel a povedal mi, že takto oblečená Ti budem podávať jedlo nabudúce, nemo som prikývla. Opäť som si pred Teba kľakla a čakala čo bude. Keď prišiel príkaz: - "Polož si tanier a misku na zem, príbor nepotrebuješ!" - bolo to ako blesk z čistého neba. Zaskočilo ma to, prekvapilo - neviem čo bolo v mojich očiach, keď som sa na Teba pozrela Môj Pane, ale asi niečo čo tam byť nemalo, myslím si podľa Tvojej reakcie. Cítila som, že sa na Teba pozerám s nenávisťou a vzdorom, ale v Tvojich očiach som nevidela nič iné len nehu. Nebol tam ani náznak výsmechu, ktorý som tam čakala. Bola to zatiaľ najťažšia chvíľka v mojom živote. Ešte nikdy som sa necítila tak pokorená, nemyslím ponížená, ale pokorená.
Bol to veľký boj, ktorý sa vo mne odohrával. Prikázal si mi jesť. Nedokázala som v prvej chvíli uveriť vlastným ušiam. To predsa nemôžeš myslieť vážne. Ako to mám jesť. To mám jesť ako psík? . Nie, to predsa nemôžem urobiť. Veď predsa niesom zvieratko, aby som jedla zo zeme a bez vidličky. Nie to nedokážem. Ty si zobral svoj tanier a začal si jesť. Oči som mala sklopené k zemi. Neodvážila som sa na Teba pozrieť. Vnímala som len Tvoj hlas a slová, ktoré si mi hovoril. Občas som sa na Teba pozrela, ale viem, že to nebol pekný pohľad. Odrážali sa v ňom moje pocity, odrážalo sa v ňom moje vnútro. To čo som cítila. Taký vnútorný boj si nepamätám. Bolo skutočne nesmierne ťažké, zohnúť sa k miske a jesť. Prvé sústo mi stálo v hrdle a nešlo ďalej. Kým som sa sklonila k tanieru, v mojom vnútri sa miešal vzdor s pokorením. Mnoho krát som sa chcela skloniť, ale niečo - vzdor - pýcha, mi v tom bránili. Neviem či mi rozumieš, nepokorila som sa nikdy v živote pred žiadnym mužom, či to bol manžel, priateľ, politik - nikdy. Vždy som bola ja tá, ktorá držala hlavu hrdo vztýčenú a tvrdo hľadela do očí. Niečo vo vnútri ma nabádalo, aby som to urobila a niečo kázalo, nepokoriť sa. Keď si sa ku mne sklonil Môj Pane a dohováral mi, keď som zacítila dotyk tvojej dlane, niečo sa vo mne pohlo, uvoľnilo a ja som sa pokorne sklonila a začala jesť, i keď zo začiatku to šlo ťažko, postupne som sa zmierila so skutočnosťou.
Keď som dojedla a Ty si mi utrel tvár, ústa, oči, cítila som vďačnosť Pane. Áno i oči Môj Pane, lebo po lícach mi stekali slzy, slzy vzdoru, pokorenia a napokon uvoľnenia, bola to vďačnosť, odovzdanosť, pokora. Potom si ma objal, pritiahol k sebe a ja som znovu pocítila Tvoju blízkosť, nehu. Bola som vďačná za to objatie. Z očí mi tiekli slzy, telo sa chvelo a ja som vedela, že pre Teba som schopná urobiť čokoľvek.
Keď si sa ma neskôr začal dotýkať, cítila som naozaj veľké vzrušenie Môj Pane. Neverila by som, keby mi to niekto hovoril, že niečo také budem cítiť. Ďakujem Ti Môj Pane, pomohol si mi precítiť zas niečo nové, krásne. Dne som precítila a prežila zas niečo nové, zo začiatku síce nie s radosťou, pokorou, ale nenávisťou, vzdorom, ktoré postupne prešli do pokory a veľkého vzrušenia. Som veľmi šťastná, že sa naše cesty stretli, môj Pane. Že som mala to šťastie spoznať Teba - Pána, ktorý mi veľmi pomáha na mojej ceste, novej ceste, ceste poznania. Poznania samej seba. Poznávania a prežívania tak krásnych pocitov, ktoré s Tebou prežívam, i keď niekedy je to veľký vnútorný boj, ale o to krajšie poznanie. Dnešný deň bol plný citových skokov, chvíľku radosť, chvíľku smútok, chvíľku nenávisť, chvíľku vzdor, potom pokora, odovzdanosť, vzrušenie. Viem, že to nemáš so mnou ľahké, ďakujem Ti Môj pane za zhovievavosť, trpezlivosť s ktorou ma učíš stať sa pokornou, oddanou, poslušnou subinkou, i keď niekedy, by si to asi radšej vzdal.
Bolo to veľmi veľa pocitov Bolo to tak zvláštne, všetky tie pocity, ten tichý hlas, ktorý mi stále dohováral a chválil ma za to, že som to dokázala.
Keď som sa upokojila a Ty si mi povedal, že si môžem sadnúť a sám si odniesol taniere do kuchyne, ponúkol ma cigaretou a rozprávali sme sa ako priatelia bola som Ti vďačná. Ani slovom si nespomenul, že si ma prinútil jesť zo zeme. Len v Tvojich očiach som videla spokojnosť, nehu. Áno opäť raz si mi ukázal, že to čo na prvý pohľad vyzerá byť tak zlé mi môže priniesť aj krásne pocity. Aj za túto lekciu poslušnosti som Ti vďačná. Necítila som poníženie, len pokoru. Áno pokoru, pokoj, uvoľnenie a oddanosť. Viem, že Ty si to odo mňa zaslúžiš za to všetko, čo mi dokážeš dať.
Ďakujem Tvoja oddaná subinka
Dnes som pozvala svojho Pána na obed. Len tak medzi rečou spomenul, že má rád halušky a tak som ho pozvala. Myslela som si, že to bude len taký obyčajný deň, len stretnutie s priateľom. Ale všetko prebehlo inak. Po stretnutí som sa rozhodla, že napíšem list svojmu Pánovi.
List Pánovi
Bol to pre mňa snáď najťažší deň. Keď prišla sms od Teba Pane, vedela som, že to nebude len taký obyčajný obed. Prikázal si mi, aby som Ťa čakala len v pančuchách, s obojkom na hrdle a lodičkách. Prekvapilo ma to, ale zároveň vzrušilo. To budem podávať jedlo takto nahá? Ale vedela som, že poslúchnem. Bola som plná očakávania, dokončovala som obed a čakala na zazvonenie. Obojok na hrdle mi prekážal, ale nedala som ho dolu, aby som bola pripravená podľa Tvojho príkazu. Mysľou mi prebiehalo veľa myšlienok, čo bude? Ale skutočnosť sa ani zďaleka nepribližovala k tomu, čo som si vedela predstaviť. Keď si prišiel, ja som ešte dokončovala obed, bola som síce v pančuchách, lodičkách a s obojkom, ale naozaj som nevedela čo robiť, ako Ťa privítať Môj Pane. Viem, že si videl, že si ma zaskočil. Tak som ostala ticho, dovarila a potom šla za Tebou do izby. Keď som sa na Teba pozrela, vedela som, že nie si spokojný, že niečo nieje tak ako má byť. Ale čo? Čo to je?
Znovu si všetko premietam v hlave, veď čakám, ako si mi prikázal. To čo nasledovalo potom, sa mi veľmi ťažko opisuje, ale pokúsim sa. Nabrala som Ti jedlo, Ty si ma vzápätí schladil, aby som Ti dala mlieko do skleneného pohára. Keď som ho preliala, prišla ďalšia sprcha - neporiadok na stole. Cítila som, ako mi po tele stekajú kvapôčky potu. Keď som sa na Teba pozrela, videla som Tvoju prísnu tvár. Takého som Ťa ešte nevidela. Bolo mi jasné, že bude nasledovať trest. Ale vôbec ma nenapadlo, že by mohol byť taký. Keď som nabrala jedlo i sebe a položila tanier na stôl a šla si naliať mlieko, prikázal si mi, aby som ho naliala do misky. Na chvíľku mi prebehlo hlavou - prečo??? V tej chvíli ma oblial studený pot, ale počúvla som. Postavila som sa pred Teba, pomaly som sa zviezla na kolená a čakala čo bude. Chvela som sa ako lístok vo vetre. Tvoje slová na mňa dopadali ako studená sprcha. Vedela som, že by som mala niečo povedať, ale hrdlo som mala stiahnuté a nedokázala som zo seba vydať ani hlások. Kľačala som pred Tebou so sklonenou hlavou. Potom prišiel príkaz: - "Otoč sa!" Počúvla som a na kolenách som sa otočila k tebe chrbtom. Kázal si mi dať ruky hore a ja som s hrôzou počúvla. Čakala som čo príde. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď si mi začal obliekať korzet. Pozapínal si mi ho a prikázal si mi vstať. Počúvla som. Podal si mi nádhernú sukňu a prikázal, aby som si ju obliekla. Urobila som to vďačne. Moje napätie na chvíľku poľavilo. Keď si si ma obzrel a povedal mi, že takto oblečená Ti budem podávať jedlo nabudúce, nemo som prikývla. Opäť som si pred Teba kľakla a čakala čo bude. Keď prišiel príkaz: - "Polož si tanier a misku na zem, príbor nepotrebuješ!" - bolo to ako blesk z čistého neba. Zaskočilo ma to, prekvapilo - neviem čo bolo v mojich očiach, keď som sa na Teba pozrela Môj Pane, ale asi niečo čo tam byť nemalo, myslím si podľa Tvojej reakcie. Cítila som, že sa na Teba pozerám s nenávisťou a vzdorom, ale v Tvojich očiach som nevidela nič iné len nehu. Nebol tam ani náznak výsmechu, ktorý som tam čakala. Bola to zatiaľ najťažšia chvíľka v mojom živote. Ešte nikdy som sa necítila tak pokorená, nemyslím ponížená, ale pokorená.
Bol to veľký boj, ktorý sa vo mne odohrával. Prikázal si mi jesť. Nedokázala som v prvej chvíli uveriť vlastným ušiam. To predsa nemôžeš myslieť vážne. Ako to mám jesť. To mám jesť ako psík? . Nie, to predsa nemôžem urobiť. Veď predsa niesom zvieratko, aby som jedla zo zeme a bez vidličky. Nie to nedokážem. Ty si zobral svoj tanier a začal si jesť. Oči som mala sklopené k zemi. Neodvážila som sa na Teba pozrieť. Vnímala som len Tvoj hlas a slová, ktoré si mi hovoril. Občas som sa na Teba pozrela, ale viem, že to nebol pekný pohľad. Odrážali sa v ňom moje pocity, odrážalo sa v ňom moje vnútro. To čo som cítila. Taký vnútorný boj si nepamätám. Bolo skutočne nesmierne ťažké, zohnúť sa k miske a jesť. Prvé sústo mi stálo v hrdle a nešlo ďalej. Kým som sa sklonila k tanieru, v mojom vnútri sa miešal vzdor s pokorením. Mnoho krát som sa chcela skloniť, ale niečo - vzdor - pýcha, mi v tom bránili. Neviem či mi rozumieš, nepokorila som sa nikdy v živote pred žiadnym mužom, či to bol manžel, priateľ, politik - nikdy. Vždy som bola ja tá, ktorá držala hlavu hrdo vztýčenú a tvrdo hľadela do očí. Niečo vo vnútri ma nabádalo, aby som to urobila a niečo kázalo, nepokoriť sa. Keď si sa ku mne sklonil Môj Pane a dohováral mi, keď som zacítila dotyk tvojej dlane, niečo sa vo mne pohlo, uvoľnilo a ja som sa pokorne sklonila a začala jesť, i keď zo začiatku to šlo ťažko, postupne som sa zmierila so skutočnosťou.
Keď som dojedla a Ty si mi utrel tvár, ústa, oči, cítila som vďačnosť Pane. Áno i oči Môj Pane, lebo po lícach mi stekali slzy, slzy vzdoru, pokorenia a napokon uvoľnenia, bola to vďačnosť, odovzdanosť, pokora. Potom si ma objal, pritiahol k sebe a ja som znovu pocítila Tvoju blízkosť, nehu. Bola som vďačná za to objatie. Z očí mi tiekli slzy, telo sa chvelo a ja som vedela, že pre Teba som schopná urobiť čokoľvek.
Keď si sa ma neskôr začal dotýkať, cítila som naozaj veľké vzrušenie Môj Pane. Neverila by som, keby mi to niekto hovoril, že niečo také budem cítiť. Ďakujem Ti Môj Pane, pomohol si mi precítiť zas niečo nové, krásne. Dne som precítila a prežila zas niečo nové, zo začiatku síce nie s radosťou, pokorou, ale nenávisťou, vzdorom, ktoré postupne prešli do pokory a veľkého vzrušenia. Som veľmi šťastná, že sa naše cesty stretli, môj Pane. Že som mala to šťastie spoznať Teba - Pána, ktorý mi veľmi pomáha na mojej ceste, novej ceste, ceste poznania. Poznania samej seba. Poznávania a prežívania tak krásnych pocitov, ktoré s Tebou prežívam, i keď niekedy je to veľký vnútorný boj, ale o to krajšie poznanie. Dnešný deň bol plný citových skokov, chvíľku radosť, chvíľku smútok, chvíľku nenávisť, chvíľku vzdor, potom pokora, odovzdanosť, vzrušenie. Viem, že to nemáš so mnou ľahké, ďakujem Ti Môj pane za zhovievavosť, trpezlivosť s ktorou ma učíš stať sa pokornou, oddanou, poslušnou subinkou, i keď niekedy, by si to asi radšej vzdal.
Bolo to veľmi veľa pocitov Bolo to tak zvláštne, všetky tie pocity, ten tichý hlas, ktorý mi stále dohováral a chválil ma za to, že som to dokázala.
Keď som sa upokojila a Ty si mi povedal, že si môžem sadnúť a sám si odniesol taniere do kuchyne, ponúkol ma cigaretou a rozprávali sme sa ako priatelia bola som Ti vďačná. Ani slovom si nespomenul, že si ma prinútil jesť zo zeme. Len v Tvojich očiach som videla spokojnosť, nehu. Áno opäť raz si mi ukázal, že to čo na prvý pohľad vyzerá byť tak zlé mi môže priniesť aj krásne pocity. Aj za túto lekciu poslušnosti som Ti vďačná. Necítila som poníženie, len pokoru. Áno pokoru, pokoj, uvoľnenie a oddanosť. Viem, že Ty si to odo mňa zaslúžiš za to všetko, čo mi dokážeš dať.
Ďakujem Tvoja oddaná subinka
