(Part I.)
Sny sú krásne. Umožňujú nám na emocionálnej úrovni prežiť veci, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy v skutočnom živote nestanú. Ponúkam vám k nahliadnutiu môj sen, ktorý sa stal skutočnosťou a táto skutočnosť neskôr zmenila moje sny.
Bola zima, prvý decembrový týždeň v roku 2005. Sedel som v buse č.13 a mal som namierené domov. Všimol som si dievča, ktoré sedelo vpredu oproti. Bola tak ženská. Tipoval som jej vek okolo dvadsať. Mala dlhé hnedé vlasy, peknú nevinnú tváričku a klipkala veľkými nechápavými hnedými očami. Mala oblečenú ružovú zimnú bundu, rifle a čierne čižmy na vysokých opätkoch. Tie opätky ešte viac zvýrazňovali jej ženskosť. Tvárila sa sebavedomo a kútiky úst mala pozdvihnuté do malého úsmevu. Bola pekne upravená, vyzerala byť spokojná, bola tak ženská. Vedel som si predstaviť, ako sa za ňou otáčajú muži, keď hrdo kráča po ulici pekne vystretá krútiac zadkom a nevšímajúc si nikoho okolo seba.
Bola naozaj krásna, nejeden muž by kvôli nej urobil všetko. Doslova...
Zo zamyslenia ma náhle vytrhla partia troch mladíkov, ktorý hlasno dávali najavo, že sa im páči. “Najradšej by si ju prefikol, však?”, opýtal sa jeden z nich. “No to si píš!”, odpovedal mu druhý a všetci traja sa začali nahlas smiať. Brunetka vpredu bola očividne zvyknutá na podobné poznámky, naďalej sa dívala von oknom a na tvári mala stále ten spokojný úsmev. Myslím, že tí traja mladíci neboli jediní, ktorý by ju s radosťou “prefikli”. Azda v tom autobuse nebol jediný muž, ktorý by si to aspoň nachvíľu nepredstavil. Ale jeden tam predsa bol. Mal neprítomný výraz v tvári a predstavoval si niečo úplne iné ako všetci ostatní. Jeho myšlienky naberali na obrátkach...
Zhodou okolností som vystúpil na tej istej zastávke ako naša dievčina. Tá sa vydala tým istým smerom ako ja. Za ňou šiel pomalým krokom vysoký muž, štyridsiatnik, v dlhom čiernom kabáte. Vonku už bola tma, pod nohami sneh, bolo asi pol deviatej večer. So záujmom som si obzeral ladnú chôdzu našej dievčiny.
Mala krátku bundu, takže som sa mohol kochať pohľadom na jej pekne tvarované boky a zadoček. Ach tie boky..., bola tak neodolatelne ženská. Nebol som však sám, kto jej venoval pozornosť. Ten muž v čiernom kabáte, ktorý sedel v buse za mnou, išiel už dobrých 7 minút v jej tesnom závese. Keď naša dievčina prešla ďalšou križovatkou, zabočila za roh a ten muž šiel opäť za ňou, začínal som mať podozrenie, že tu niečo nie je v poriadku. ‘Sakra, snáď ju nesleduje’, povedal som si v duchu sám pre seba. Stál som na ulici, znovu začalo snežiť. Ulica bola prázdna. Zapálil som si cigaretu. Stál som a rozmýšlal, čo urobiť. Ísť domov, či ísť za nimi? Počkal som, kým zmiznú za rohom a vyrazil som za nimi…
Tá krásna dievčina, kráčajúca na zasneženom chodníku sebavedomou chôdzou, neobzerajúc sa za seba, ani len zďaleka netušila, čo ju ešte čaká. Podozrivý vysoký muž v dlhom čiernom kabáte hneď na dalšej ulici odbočil a zmizol v tme.
Uľavilo sa mi, ostali sme sami. Chvíľu som premýšlal, či mám tu krásnu ženu osloviť. Kráčal som za ňou s neprítomným výrazom v tvári. Odhodil som cigaretu. Osmelil som sa a podišiel som k nej. “Ahoj”, pozdravil som a pridal som jemný úsmev. Dievčina sa na mňa pozrela, na tvári mala ten istý spokojný úsmev ako v autobuse. “Ahoj”, odzdravila mi a znovu sa pozerala pred seba. “Kam ideš?“, snažil som sa nadviazať konverzáciu. “Domov”,odpovedala. Mala krásny jemný hlas. “Nebojíš sa sama večer na ulici?”, podpichol som ju. “Nie, nebojím”, nadvihla obočie a zatvárila sa akosi zvláštne. Akoby mi tým chcela povedať:’Mne sa nemôže nič stať.’ Prechádzali sme práve okolo parku. Poobzeral som sa okolo seba, nikde ani živej duše. Len chlad, sneh, para z úst, ja a ona. Znovu sa u mna objavil ten neprítomný výraz v tvári, chladné a prižmurené oči. Som nebezpečná beštia...
Bez varovania som ju silno potiahol za vlasy a druhou rukou jej zakryl ústa, aby nemohla kričať. Ťahal som ju za vlasy do parku, proti svojej vôli prekladala nohu cez nohu a v očiach mala strach. Nebránila sa, bola úplne omámená, tým čo sa jej stalo. Nečakala to a pravdepodobne prežívala niečo také prvý raz v živote. Pozeral som sa do jej prestrašených očí a čítal v nich slová ako: ‘prepadnutá,unesená, znásilnená, ponížená...’ Nevedela pochopiť, že sa to stalo práve jej. Možno si nachvíľu aj pomyslela, že to je len sen. Bola to však skutočnosť. Držal som ju pevne za vlasy, hlavu mala naklonenú dozadu. Pekne voňala. Tak žensky…
Sny sú krásne. Umožňujú nám na emocionálnej úrovni prežiť veci, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy v skutočnom živote nestanú. Ponúkam vám k nahliadnutiu môj sen, ktorý sa stal skutočnosťou a táto skutočnosť neskôr zmenila moje sny.
Bola zima, prvý decembrový týždeň v roku 2005. Sedel som v buse č.13 a mal som namierené domov. Všimol som si dievča, ktoré sedelo vpredu oproti. Bola tak ženská. Tipoval som jej vek okolo dvadsať. Mala dlhé hnedé vlasy, peknú nevinnú tváričku a klipkala veľkými nechápavými hnedými očami. Mala oblečenú ružovú zimnú bundu, rifle a čierne čižmy na vysokých opätkoch. Tie opätky ešte viac zvýrazňovali jej ženskosť. Tvárila sa sebavedomo a kútiky úst mala pozdvihnuté do malého úsmevu. Bola pekne upravená, vyzerala byť spokojná, bola tak ženská. Vedel som si predstaviť, ako sa za ňou otáčajú muži, keď hrdo kráča po ulici pekne vystretá krútiac zadkom a nevšímajúc si nikoho okolo seba.
Bola naozaj krásna, nejeden muž by kvôli nej urobil všetko. Doslova...
Zo zamyslenia ma náhle vytrhla partia troch mladíkov, ktorý hlasno dávali najavo, že sa im páči. “Najradšej by si ju prefikol, však?”, opýtal sa jeden z nich. “No to si píš!”, odpovedal mu druhý a všetci traja sa začali nahlas smiať. Brunetka vpredu bola očividne zvyknutá na podobné poznámky, naďalej sa dívala von oknom a na tvári mala stále ten spokojný úsmev. Myslím, že tí traja mladíci neboli jediní, ktorý by ju s radosťou “prefikli”. Azda v tom autobuse nebol jediný muž, ktorý by si to aspoň nachvíľu nepredstavil. Ale jeden tam predsa bol. Mal neprítomný výraz v tvári a predstavoval si niečo úplne iné ako všetci ostatní. Jeho myšlienky naberali na obrátkach...
Zhodou okolností som vystúpil na tej istej zastávke ako naša dievčina. Tá sa vydala tým istým smerom ako ja. Za ňou šiel pomalým krokom vysoký muž, štyridsiatnik, v dlhom čiernom kabáte. Vonku už bola tma, pod nohami sneh, bolo asi pol deviatej večer. So záujmom som si obzeral ladnú chôdzu našej dievčiny.
Mala krátku bundu, takže som sa mohol kochať pohľadom na jej pekne tvarované boky a zadoček. Ach tie boky..., bola tak neodolatelne ženská. Nebol som však sám, kto jej venoval pozornosť. Ten muž v čiernom kabáte, ktorý sedel v buse za mnou, išiel už dobrých 7 minút v jej tesnom závese. Keď naša dievčina prešla ďalšou križovatkou, zabočila za roh a ten muž šiel opäť za ňou, začínal som mať podozrenie, že tu niečo nie je v poriadku. ‘Sakra, snáď ju nesleduje’, povedal som si v duchu sám pre seba. Stál som na ulici, znovu začalo snežiť. Ulica bola prázdna. Zapálil som si cigaretu. Stál som a rozmýšlal, čo urobiť. Ísť domov, či ísť za nimi? Počkal som, kým zmiznú za rohom a vyrazil som za nimi…
Tá krásna dievčina, kráčajúca na zasneženom chodníku sebavedomou chôdzou, neobzerajúc sa za seba, ani len zďaleka netušila, čo ju ešte čaká. Podozrivý vysoký muž v dlhom čiernom kabáte hneď na dalšej ulici odbočil a zmizol v tme.
Uľavilo sa mi, ostali sme sami. Chvíľu som premýšlal, či mám tu krásnu ženu osloviť. Kráčal som za ňou s neprítomným výrazom v tvári. Odhodil som cigaretu. Osmelil som sa a podišiel som k nej. “Ahoj”, pozdravil som a pridal som jemný úsmev. Dievčina sa na mňa pozrela, na tvári mala ten istý spokojný úsmev ako v autobuse. “Ahoj”, odzdravila mi a znovu sa pozerala pred seba. “Kam ideš?“, snažil som sa nadviazať konverzáciu. “Domov”,odpovedala. Mala krásny jemný hlas. “Nebojíš sa sama večer na ulici?”, podpichol som ju. “Nie, nebojím”, nadvihla obočie a zatvárila sa akosi zvláštne. Akoby mi tým chcela povedať:’Mne sa nemôže nič stať.’ Prechádzali sme práve okolo parku. Poobzeral som sa okolo seba, nikde ani živej duše. Len chlad, sneh, para z úst, ja a ona. Znovu sa u mna objavil ten neprítomný výraz v tvári, chladné a prižmurené oči. Som nebezpečná beštia...
Bez varovania som ju silno potiahol za vlasy a druhou rukou jej zakryl ústa, aby nemohla kričať. Ťahal som ju za vlasy do parku, proti svojej vôli prekladala nohu cez nohu a v očiach mala strach. Nebránila sa, bola úplne omámená, tým čo sa jej stalo. Nečakala to a pravdepodobne prežívala niečo také prvý raz v živote. Pozeral som sa do jej prestrašených očí a čítal v nich slová ako: ‘prepadnutá,unesená, znásilnená, ponížená...’ Nevedela pochopiť, že sa to stalo práve jej. Možno si nachvíľu aj pomyslela, že to je len sen. Bola to však skutočnosť. Držal som ju pevne za vlasy, hlavu mala naklonenú dozadu. Pekne voňala. Tak žensky…
