1. časť Zatknutý
Nočnou uličkou sa prechádzalo osamelé mladé dievča. Nasávala atmosféru neskorého jesenného večera. Vzduch už bol o poznanie chladnejší ako pred pár mesiacmi. Turistická sezóna v tomto malom vilovom mestečku síce dávno skončila, no na ostrove sa nachádzalo stále dosť mladých ľudí, prevažne univerzitných študentov, naplno si vychutnávajúcich krátke prázdniny po skončení skúšok. Venovali sa neviazanej zábave v nemnohých baroch a diskotékach, čo zostali otvorené aj po sezóne.
Hoci večer už bývalo dosť chladno, dievčina mala na sebe iba šortky a krátke tričko, ktoré nezahaľovalo kovový kvietok osadený do pupku na opálenom a vyšportovanom bruchu. Na ulici bola sama, no dúfala, že o chvíľu bude mať spoločnosť. Mobilný telefón, ktorý držala v ruke zavibroval. Priložila si slúchadlo k uchu a sotva počuteľným hlasom zašepkala:
„Kde je?“
„Prechádza sa po ceste od Zlatého lizarda smerom k námestiu. Asi za dve minúty bude pri tebe.“
Zložila telefón. Pocítila zimomriavky, trochu z chladu, ale hlavne z očakávania blížiaceho sa dobrodružstva.
Vošla do uličky smerujúcej k baru U zlatého lizarda. Neponáhľala sa. Ležérnou chôdzou prechádzala mestečkom. V matnom svetle pouličných lámp zbadala blížiacu sa siluetu. Pokračovala jej v ústrety. Rozoznávala črty tváre. Bol to skutočne on. Žúr môže začať. Priblížil sa k nej, pozdravil a spýtal sa, či jej nie je zima. Ponúkol jej svoju mikinu. Rana kolenom do rozkroku ho zaskočila. S bolestným zaskučaním sa zložil na zem.
„Pomóóóóc! Chce ma znásilniť“, zakričala do tmy.
Roger študoval prvý rok postgraduálne dejiny antickej filozofie. Na univerzite bol považovaný za jedného z najtalentovanejších študentov. Už v prvom ročníku sa blysol na niekoľkých vedeckých konferenciách. Za svoju bakalársku záverečnú prácu získal prestížne ocenenie. Po získaní titulu master mu vedenie školy automaticky ponúklo možnosť postgraduálneho štúdia za veľmi výhodných podmienok. K ostatným študentom bol priateľský, no bol príliš seriózny na to, aby sa zúčastňoval ich bujarých alkoholických party. Okrem vedy obľuboval aj šport, najmä surfovanie, preto mal na rozdiel od väčšiny elitných študentov svalnatú postavu. K ženám sa vždy správal s úctou, no nechával si od nich odstup. Počas školy chodil s viacerými dievčatami, vždy sa však s ním rozišli pre nedostatok času, ktorý im venoval.
Jenifer bola študentkou druhého ročníka na práve. Mala rada moc a blahobyt, hlavne preto sa rozhodla pre štúdium práva. O panenstvo prišla ako štrnásťročná s o dva roky starším chlapcom. Sexuálne radovánky sa jej zapáčili už v skorom veku. Vďaka svojmu výzoru nemala problém zviesť takmer každého, kto sa jej zapáčil. Veľmi skoro prišla na to, že muži sú ochotní urobiť pre ňu čokoľvek. Vychovávala si z nich oddaných otrokov, ktorí jej slúžili, zbožňovali ju a trpeli pre jej rozmary. Mučila ich, aby vyskúšala ich oddanosť. Boli ochotní podstúpiť akékoľvek utrpenie, len aby si zachovali priazeň svojej pani. Mučila ich nielen fyzicky, ale i duševne. Často ich týrala a ponižovala aj viacerých naraz, pričom museli svoje muky navzájom sledovať, niekedy im dokonca nanútila, aby si ich pred ňou a pre jej potešenie navzájom spôsobovali. Ak ju niektorý z otrokov zunoval, jednoducho ho odkopla. Nepomáhali zúfalé prosby, plač, ani vyhrážanie sa samovraždou. Akonáhle ju niekto zunoval, prestal pre ňu ďalej existovať.
Na vysokej škole sa zoznámila s viacerými dievčatami posadnutými mocou. Po niekoľkých drinkoch sa pred niektorými postupne rozhovorila o svojich koníčkoch. Fascinované spolužiačky hltali jej príbehy s otvorenými ústami. Obdivovali ju. Vytvorili tajný spolok a ona sa stala jeho vodkyňou. Zasväcovala ich do umenia absolútneho ovládania mužov. Prenajali si vilku, v ktorej sa pravidelne konali sadistické orgie. O ochotných otrokov nikdy nemali núdzu, po niekoľkých mesiacoch ich vlastnili desiatky. Spolok sa pomaly rozširoval aj o nové členky. Jeniferina moc narastala. Medzi otrokmi mala dokonca dvoch členov učiteľského zboru. Pri ponižovaní a mučení svojich obetí prekračovala všetky hranice. Muži pre ňu nemali žiadnu hodnotu, boli len spotrebným tovarom slúžiacim na jej pobavenie. Pohŕdala nimi. Ich oddanosť, s akou pokorne znášali všetky príkoria, za ktoré ponížene ďakovali, jej pripadala smiešna. Chcela stále viac. Žmýkanie úbožiakov, ktorí z nej zblbli, sa jej začínalo zdať nudné. Chcela sa zmocniť niekoho proti jeho vôli, pohrať sa s ním, zlomiť ho a zotročiť si ho. Navyše to mal byť niekto sebavedomý, rešpektovaný s dobrou reputáciou. Spolu so svojimi priateľkami zosnovala plán, ktorý chceli uskutočniť počas krátkych prázdnin na jednom z malých ostrovov, kde sa radi zabávali majetnejší študenti.
Na ulici sa objavili reflektory prichádzajúceho auta. Prudko zabrzdilo vedľa Jenifer a zvíjajúceho sa Rogera. Vystúpili z neho dve mladé ženy, ktorých oblečenie iba veľmi vzdialene pripomínalo policajnú uniformu.
„Sviniar, chcel ma znásilniť!“, kričala na ne Jenifer.
„To je nedorozumenie, nič som jej nechcel spraviť“, snažil sa brániť Roger zápasiac s bolesťou. Nikto ho však nepočúval. Na zápästiach mu cvakli náramky a ústa mu zalepili páskou. S námahou ho postavili na nohy a vsotili do auta. Jedna z falošných policajtiek si sadla za volant a druhá sa posadila na zadné sedadlo vedľa Rogera. Výhražne na neho namierila malou pištoľou. Jenifer sa spokojne usadila vedľa neho z druhej strany. Roger na ňu pozeral zmäteným pohľadom. Zrazu sa ponoril do tmy. Na hlavu mu natiahli vrece. Zahučal motor a auto prudko vyrazilo do neznáma.
Niekoľko minút auto blúdilo ulicami letoviska. Roger načisto stratil orientáciu. Táto hra sa mu nepáčila, no rozhodol sa, že sa aspoň zo začiatku prispôsobí, kým sa ukáže o čo vlastne ide. Zastavili. Dievčatá vystúpili z auta. Dvere vedľa Rogera sa otvorili a čiasi ruka ho uchopila pod pažu a potiahla. Bez kladenia odporu vystúpil. S hlavou vo vreci ho viedli k domu. Prešli niekoľkými miestnosťami. Konečne zastali. Ktosi mu odopol putá, no každú ruku mu pevne držal jeden pár rúk. Posadili ho na stoličku a ruky mu priložili k operadlám. Okolo zápästí pocítil chladný kov. Ozvalo sa cvaknutie a cudzie ruky ho pustili. Vzápätí mu k stoličke pripútali aj nohy. Až teraz mu zložili vrece z hlavy. Oči si pomaly privykali na svetlo.
Nachádzali sa v neveľkej miestnosti s bielymi stenami. Roger sedel pripútaný k stoličke pri stene. Oproti nemu stál stôl, za ktorým sedeli tri mladé ženy. Prostredná mal pred sebou položené drevené kladivko. Ako sa hneď dovtípil, predstavovala sudkyňu a jej dve spoločníčky porotu. Vedľa poroty v kreslách sedeli ďalšie tri dievčatá. Z jednej strany sedelo dievča, ktoré mal údajne napadnúť s jednou družkou, z druhej jedna mladá žena. Vedľa neho stáli dve policajtky. Všetky dievčatá (mohli mať od 18 do 25 rokov) boli nápadne krásne. Väčšina z nich mu bola povedomá, bol si istý, že sú z tej istej univerzity. S napätím očakával, ako to trápne divadlo skončí.
Ako prvá sa k slovu dostala sudkyňa:
„Si obvinený z pokusu o znásilnenie. Je to vážny zločin, za ktorý ťa čaká prísny trest. Máš poslednú možnosť vysloviť ľútosť nad svojím opovrhnutia hodným konaním.“
Jedna z policajtiek mu nešetrne strhla lepiacu pásku z úst. Roger sa začal zúfalo obhajovať.
„Ničoho som sa nedopustil, len som sa pokojne prechádzal večernými uličkami, keď...“
Dostal silné zaucho a za ním druhé.
„Vaša ctihodnosť, nielen že je to násilník, navyše je to podlý klamár. Chcel ma znásilniť. Mal to dopredu naplánované. Sledoval ma a keď videl, že na ulici nikto nie je, vrhol sa na mňa. Jeho zvrhlé úmysly môžem dokázať.“
„To nie je pravda, ani som sa jej nedotkol, to ona ma bezdôvodne napadla a dokopala“, kričal rozhorčene Roger. Dosiahol tým iba ďalšie dve facky. Sudkyňa si ho zmerala prísnym pohľadom.
„Odmietaš priznať svoju vinu?“
„Áno, ničoho som sa ani v mysli nedopustil, som nevinný!“. Ďalšie dve facky.
„Ctihodnosť, obžaloba žiada podrobiť obvineného výsluchu použitím útrpného práva“, ozvalo sa dievča sediace vedľa údajnej obete. Sudkyňa obrátila hlavu na druhú stranu.
„Má obhajoba nejaké výhrady?“
„Nie ctihodnosť, obhajoba rešpektuje využitie všetkých metód, ktoré povedú k zisteniu pravdy“, skonštatovala a obdarila Rogera škodoradostným úsmevom.
„Skvelá obhajoba“, pomyslel si Roger. Stále však veril, že sa jedná o nevydarený a zvlášť morbídny žart. Sudkyňa dala pokyn policajtkám.
Znovu mu prehodili vrece cez hlavu. Odviazali ho od stoličky, no ruky mu hneď spútali za chrbtom. Postavil sa a bez najmenšieho odporu sa nechal postrkovať von z miestnosti. Zostupovali dole schodmi. Keď prešli do ďalšej miestnosti, zložili mu putá, no na ruky aj nohy mu pripútali kožené manžety s kovovým krúžkom. Stiahli mu vrece z hlavy. Nachádzali sa v podzemnej miestnosti bez okien osvetlenej iba niekoľkými fakľami a svietnikmi na stene.
to be continued
... ak vas pribeh zaujal, poslite e-mail na skripecman@azet.sk. poslem pokracovanie
Nočnou uličkou sa prechádzalo osamelé mladé dievča. Nasávala atmosféru neskorého jesenného večera. Vzduch už bol o poznanie chladnejší ako pred pár mesiacmi. Turistická sezóna v tomto malom vilovom mestečku síce dávno skončila, no na ostrove sa nachádzalo stále dosť mladých ľudí, prevažne univerzitných študentov, naplno si vychutnávajúcich krátke prázdniny po skončení skúšok. Venovali sa neviazanej zábave v nemnohých baroch a diskotékach, čo zostali otvorené aj po sezóne.
Hoci večer už bývalo dosť chladno, dievčina mala na sebe iba šortky a krátke tričko, ktoré nezahaľovalo kovový kvietok osadený do pupku na opálenom a vyšportovanom bruchu. Na ulici bola sama, no dúfala, že o chvíľu bude mať spoločnosť. Mobilný telefón, ktorý držala v ruke zavibroval. Priložila si slúchadlo k uchu a sotva počuteľným hlasom zašepkala:
„Kde je?“
„Prechádza sa po ceste od Zlatého lizarda smerom k námestiu. Asi za dve minúty bude pri tebe.“
Zložila telefón. Pocítila zimomriavky, trochu z chladu, ale hlavne z očakávania blížiaceho sa dobrodružstva.
Vošla do uličky smerujúcej k baru U zlatého lizarda. Neponáhľala sa. Ležérnou chôdzou prechádzala mestečkom. V matnom svetle pouličných lámp zbadala blížiacu sa siluetu. Pokračovala jej v ústrety. Rozoznávala črty tváre. Bol to skutočne on. Žúr môže začať. Priblížil sa k nej, pozdravil a spýtal sa, či jej nie je zima. Ponúkol jej svoju mikinu. Rana kolenom do rozkroku ho zaskočila. S bolestným zaskučaním sa zložil na zem.
„Pomóóóóc! Chce ma znásilniť“, zakričala do tmy.
Roger študoval prvý rok postgraduálne dejiny antickej filozofie. Na univerzite bol považovaný za jedného z najtalentovanejších študentov. Už v prvom ročníku sa blysol na niekoľkých vedeckých konferenciách. Za svoju bakalársku záverečnú prácu získal prestížne ocenenie. Po získaní titulu master mu vedenie školy automaticky ponúklo možnosť postgraduálneho štúdia za veľmi výhodných podmienok. K ostatným študentom bol priateľský, no bol príliš seriózny na to, aby sa zúčastňoval ich bujarých alkoholických party. Okrem vedy obľuboval aj šport, najmä surfovanie, preto mal na rozdiel od väčšiny elitných študentov svalnatú postavu. K ženám sa vždy správal s úctou, no nechával si od nich odstup. Počas školy chodil s viacerými dievčatami, vždy sa však s ním rozišli pre nedostatok času, ktorý im venoval.
Jenifer bola študentkou druhého ročníka na práve. Mala rada moc a blahobyt, hlavne preto sa rozhodla pre štúdium práva. O panenstvo prišla ako štrnásťročná s o dva roky starším chlapcom. Sexuálne radovánky sa jej zapáčili už v skorom veku. Vďaka svojmu výzoru nemala problém zviesť takmer každého, kto sa jej zapáčil. Veľmi skoro prišla na to, že muži sú ochotní urobiť pre ňu čokoľvek. Vychovávala si z nich oddaných otrokov, ktorí jej slúžili, zbožňovali ju a trpeli pre jej rozmary. Mučila ich, aby vyskúšala ich oddanosť. Boli ochotní podstúpiť akékoľvek utrpenie, len aby si zachovali priazeň svojej pani. Mučila ich nielen fyzicky, ale i duševne. Často ich týrala a ponižovala aj viacerých naraz, pričom museli svoje muky navzájom sledovať, niekedy im dokonca nanútila, aby si ich pred ňou a pre jej potešenie navzájom spôsobovali. Ak ju niektorý z otrokov zunoval, jednoducho ho odkopla. Nepomáhali zúfalé prosby, plač, ani vyhrážanie sa samovraždou. Akonáhle ju niekto zunoval, prestal pre ňu ďalej existovať.
Na vysokej škole sa zoznámila s viacerými dievčatami posadnutými mocou. Po niekoľkých drinkoch sa pred niektorými postupne rozhovorila o svojich koníčkoch. Fascinované spolužiačky hltali jej príbehy s otvorenými ústami. Obdivovali ju. Vytvorili tajný spolok a ona sa stala jeho vodkyňou. Zasväcovala ich do umenia absolútneho ovládania mužov. Prenajali si vilku, v ktorej sa pravidelne konali sadistické orgie. O ochotných otrokov nikdy nemali núdzu, po niekoľkých mesiacoch ich vlastnili desiatky. Spolok sa pomaly rozširoval aj o nové členky. Jeniferina moc narastala. Medzi otrokmi mala dokonca dvoch členov učiteľského zboru. Pri ponižovaní a mučení svojich obetí prekračovala všetky hranice. Muži pre ňu nemali žiadnu hodnotu, boli len spotrebným tovarom slúžiacim na jej pobavenie. Pohŕdala nimi. Ich oddanosť, s akou pokorne znášali všetky príkoria, za ktoré ponížene ďakovali, jej pripadala smiešna. Chcela stále viac. Žmýkanie úbožiakov, ktorí z nej zblbli, sa jej začínalo zdať nudné. Chcela sa zmocniť niekoho proti jeho vôli, pohrať sa s ním, zlomiť ho a zotročiť si ho. Navyše to mal byť niekto sebavedomý, rešpektovaný s dobrou reputáciou. Spolu so svojimi priateľkami zosnovala plán, ktorý chceli uskutočniť počas krátkych prázdnin na jednom z malých ostrovov, kde sa radi zabávali majetnejší študenti.
Na ulici sa objavili reflektory prichádzajúceho auta. Prudko zabrzdilo vedľa Jenifer a zvíjajúceho sa Rogera. Vystúpili z neho dve mladé ženy, ktorých oblečenie iba veľmi vzdialene pripomínalo policajnú uniformu.
„Sviniar, chcel ma znásilniť!“, kričala na ne Jenifer.
„To je nedorozumenie, nič som jej nechcel spraviť“, snažil sa brániť Roger zápasiac s bolesťou. Nikto ho však nepočúval. Na zápästiach mu cvakli náramky a ústa mu zalepili páskou. S námahou ho postavili na nohy a vsotili do auta. Jedna z falošných policajtiek si sadla za volant a druhá sa posadila na zadné sedadlo vedľa Rogera. Výhražne na neho namierila malou pištoľou. Jenifer sa spokojne usadila vedľa neho z druhej strany. Roger na ňu pozeral zmäteným pohľadom. Zrazu sa ponoril do tmy. Na hlavu mu natiahli vrece. Zahučal motor a auto prudko vyrazilo do neznáma.
Niekoľko minút auto blúdilo ulicami letoviska. Roger načisto stratil orientáciu. Táto hra sa mu nepáčila, no rozhodol sa, že sa aspoň zo začiatku prispôsobí, kým sa ukáže o čo vlastne ide. Zastavili. Dievčatá vystúpili z auta. Dvere vedľa Rogera sa otvorili a čiasi ruka ho uchopila pod pažu a potiahla. Bez kladenia odporu vystúpil. S hlavou vo vreci ho viedli k domu. Prešli niekoľkými miestnosťami. Konečne zastali. Ktosi mu odopol putá, no každú ruku mu pevne držal jeden pár rúk. Posadili ho na stoličku a ruky mu priložili k operadlám. Okolo zápästí pocítil chladný kov. Ozvalo sa cvaknutie a cudzie ruky ho pustili. Vzápätí mu k stoličke pripútali aj nohy. Až teraz mu zložili vrece z hlavy. Oči si pomaly privykali na svetlo.
Nachádzali sa v neveľkej miestnosti s bielymi stenami. Roger sedel pripútaný k stoličke pri stene. Oproti nemu stál stôl, za ktorým sedeli tri mladé ženy. Prostredná mal pred sebou položené drevené kladivko. Ako sa hneď dovtípil, predstavovala sudkyňu a jej dve spoločníčky porotu. Vedľa poroty v kreslách sedeli ďalšie tri dievčatá. Z jednej strany sedelo dievča, ktoré mal údajne napadnúť s jednou družkou, z druhej jedna mladá žena. Vedľa neho stáli dve policajtky. Všetky dievčatá (mohli mať od 18 do 25 rokov) boli nápadne krásne. Väčšina z nich mu bola povedomá, bol si istý, že sú z tej istej univerzity. S napätím očakával, ako to trápne divadlo skončí.
Ako prvá sa k slovu dostala sudkyňa:
„Si obvinený z pokusu o znásilnenie. Je to vážny zločin, za ktorý ťa čaká prísny trest. Máš poslednú možnosť vysloviť ľútosť nad svojím opovrhnutia hodným konaním.“
Jedna z policajtiek mu nešetrne strhla lepiacu pásku z úst. Roger sa začal zúfalo obhajovať.
„Ničoho som sa nedopustil, len som sa pokojne prechádzal večernými uličkami, keď...“
Dostal silné zaucho a za ním druhé.
„Vaša ctihodnosť, nielen že je to násilník, navyše je to podlý klamár. Chcel ma znásilniť. Mal to dopredu naplánované. Sledoval ma a keď videl, že na ulici nikto nie je, vrhol sa na mňa. Jeho zvrhlé úmysly môžem dokázať.“
„To nie je pravda, ani som sa jej nedotkol, to ona ma bezdôvodne napadla a dokopala“, kričal rozhorčene Roger. Dosiahol tým iba ďalšie dve facky. Sudkyňa si ho zmerala prísnym pohľadom.
„Odmietaš priznať svoju vinu?“
„Áno, ničoho som sa ani v mysli nedopustil, som nevinný!“. Ďalšie dve facky.
„Ctihodnosť, obžaloba žiada podrobiť obvineného výsluchu použitím útrpného práva“, ozvalo sa dievča sediace vedľa údajnej obete. Sudkyňa obrátila hlavu na druhú stranu.
„Má obhajoba nejaké výhrady?“
„Nie ctihodnosť, obhajoba rešpektuje využitie všetkých metód, ktoré povedú k zisteniu pravdy“, skonštatovala a obdarila Rogera škodoradostným úsmevom.
„Skvelá obhajoba“, pomyslel si Roger. Stále však veril, že sa jedná o nevydarený a zvlášť morbídny žart. Sudkyňa dala pokyn policajtkám.
Znovu mu prehodili vrece cez hlavu. Odviazali ho od stoličky, no ruky mu hneď spútali za chrbtom. Postavil sa a bez najmenšieho odporu sa nechal postrkovať von z miestnosti. Zostupovali dole schodmi. Keď prešli do ďalšej miestnosti, zložili mu putá, no na ruky aj nohy mu pripútali kožené manžety s kovovým krúžkom. Stiahli mu vrece z hlavy. Nachádzali sa v podzemnej miestnosti bez okien osvetlenej iba niekoľkými fakľami a svietnikmi na stene.
to be continued
... ak vas pribeh zaujal, poslite e-mail na skripecman@azet.sk. poslem pokracovanie
