Je máj, sobota večer.
Odchádzame s priateľkou z klubu. Pred nami je večer na ktorý sme sa tak dlho tešili. Tento zvláštny májový večer ostane natrvalo zapísaný v mojich spomienkach. Večer, ktorý mi vrátil späť všetko krásne čo som zažila tak dávno, ako žena – subinka.
Na izbe v Penzióne sa s priateľkou prezliekame a pripravujeme, na fetish párty. Ona si oblieka korzet a sukňu z čierneho latexu a ja čiernu lakovú kombinézu. Ešte posledné úpravy, posledný pohľad do zrkadla, zatvárame dvere izby a schádzame do reštaurácie.
V miestnosti sa pohybuje veľa ľudí, oblečených v gume, latexe, laku a v koži. Vítame sa s priateľmi. Zoznamujeme s tými, ktorých vidíme prvý krát. Je ťažké rozoznať, kto sa skrýva pod maskou a oblečením. Všetci vyzerajú rovnako.
Po chvíľke k nám pristupuje muž, celý v latexe. Podávame si ruku, zoznamujeme sa. „Ahoj, jsem Ivan“, počujem ako sa mi prihovára príjemný hlas. Áno je to on, Pán Ivan. Premeriavame pohľadom jeden druhého, na chvíľku sa nám stretne pohľad a ja viem, cítim, že sa vo mne niečo začína diať. Jeho pohľad je priamy, úprimný. Nie, to predsa nemôže byť on. To nemôže byť ten istý človek, ktorý ma na internete tak rozčuľoval, s ktorým sme rozohrali hru na Pána a subinku. Muž o ktorom som si myslela, že je zahľadený do seba, že sa stará len o svoje potreby, pre ktorého je subinka len nástroj na splnenie vlastných túžob a ktorému by som nikdy nedokázala povedať Pane.
Keď sme si podali ruky, cítila som v tom dotyku silu. Pred sebou som mala muža, z ktorého vyžarovala prirodzená autorita, pokoj, vyrovnanosť. Ja som sa v tú chvíľu cítila slabá, rozháraná, nepokojná. V rozpakoch odchádzam k stolu a sadám si. Objednávam si pitie a snažím sa o konverzáciu. Nútim sa naňho nepozerať, ale oči nepočúvajú. Vždy keď sa nám stretne pohľad, prebehne mojim telom jemné chvenie. Znovu sa mi v mysli vynárajú spomienky. Spomienky na ženu – subinku, ktorou som niekedy bola a preciťovala som si tie nádherné chvíle subinky. Rozprávam sa s priateľmi, ale duchom som niekde inde. Len pohľad na Ivana, ktorý sedí oproti mne ma vždy vráti späť do reality. Čo vyvolalo vo mne tie spomienky, čo spôsobilo, že sa mi vracia to, čo som ukryla hlboko vo svojom vnútri?
Z myšlienok a rozpakov ma vytrháva Rub, ktorý ku mne prichádza s Honzom Bondym a dohadujeme ukážku bondage. Doťahujeme drobné detaily a Honza mi podáva červené rukavice, aby sa vytvoril kontrast s mojou čiernou lakovou kombinézou. Uvažujem, ako ich dostať, pod úzky rukáv kombinézy. Pán Ivan mi ponúka pomoc a pomáha mi ich vsunúť do rukávov. Jeho dotyk na mojej ruke je veľmi príjemný. Vyvoláva vo mne rôzne predstavy. Smažím sa ukryť svoje rozpaky a smejem sa. Konečne mám rukavičky na rukách a idem za Honzom. Ešte si zapaľujeme cigaretu a Honza chystá červenú saténovú šatku na zaviazanie očí. Vyzúvam si topánky, aby som mohla pevne stáť. Ešte posledné slová a šatka mi prekrýva oči a ja si začínam vychutnávať dotyky lana a rúk na svojom tele.
Nevnímam ľudí v miestnosti, stojím pokojne a oddávam sa pocitom. Znovu si spomínam na viazania, ktoré som prežila, tak dávno so svojim prvým Pánom. Uvedomujem si, že túto možnosť tak skoro mať nebudem. Keď je viazanie hotové, počujem šepnutie. „Uvoľni se, poddej se.“ Cítim ako sa moje telo začína nakláňať raz na jednu, raz na druhú stranu. Cítim pevný dotyk rúk, ktoré ma držia, viem že sa môžem uvoľniť, cítim že ma drží muž, ktorý vie čo robí a ja mu dôverujem, napriek tomu, že ho vidím prvý krát. Po chvíľke mi dáva dole šatku z očí a ja sa pozerám na priateľov, ktorí s napätím sledujú čo sa deje. Uvoľnené lano padá na zem a ja sa vraciam späť k stolu. Sadám si vedľa neho, vedľa Pána Ivana. Prezeráme si spolu časopis, ktorý mi podal Bondy, aby som si pozrela ukážky viazania.
K stolu prichádzajú ďalší priatelia a my sa posúvame. Robíme im miesto. Dlaňou sa dotknem stehna Pána Ivana a so slovami „Môžem?“ si mu sadám na koleno, beriem ako samozrejmosť, že mi to dovolí.
V jeho očiach zbadám prekvapenie a niečo zvláštne. Je to hnev? Nie….skôr prísnosť. Po chvíľke ma prekvapia jeho strohé slová. „Ty neumíš slušně požádat?“ Snažím sa niečo povedať na ospravedlnenie, ale nejde to. Viem, že čokoľvek by som povedala, vyznelo by hlúpo. Viem, že som mala požiadať, či si mu smiem sadnúť na koleno. Ale zároveň nechcem, aby zbadal, čo sa vo mne odohráva a tak sa to snažím otočiť na žart.
Cítim vnútorný boj. Boj dominantnej a submisívnej ženy v mojom vnútre. To čo som si myslela, že je nenávratne pochované hlboko, začína pomaličky vystupovať na povrch. Cítim sa neistá, snažím sa to pred priateľmi a hlavne pred Pánom Ivanom skrývať. Znovu sa mi v mysli vynárajú spomienky. Znovu prežívam pocity, ktoré už dlho nepoznám.
Pocity z prítomnosti silného muža, pred ktorým napriek jeho veku cítim veľký rešpekt. Chvíľkami sa mi do očí tlačia slzy a ja sa otáčam inam, aby to nikto nezbadal. Prečo sa mi to stalo? Prečo som ho musela stretnúť? Bol to osud, čo mi tohoto silného a tak mladého muža priviedol do cesty? Je to skúška? Ale aká a prečo? Stále viac a viac sa zo mňa vytráca dominantná žena a znovu na povrch vystupuje žena - subinka.
Pristihujem sa pri tom, že čakám od Ivana nejaký príkaz a ja viem, že som pripravená ho splniť. Čo sa to so mnou deje? Neviem si odpovedať na túto otázku. Je možné, aby stretnutie s Ivanom vo mne vyvolalo všetko to, čo bolo dávno zabudnuté?
Po polnoci sa začínajú postupne vytrácať účastníci fetish párty. Už nás pri stole sedí len pár. Začínam cítiť bolesť v nohách a nenápadne si jednu nohu pod stolom masírujem. Oči Pána Ivana sú však vnímavé. Po chvíľke sa opýta čo mi je a začína mi masírovať boľavé chodidlo. Bolesť je veľká, ale aj napriek tomu je jeho dotyk veľmi príjemný. Cez jeho prsty, akoby sa do mňa vlievala jeho sila, jeho pokoj. Ticho sedím, počúvam rozhovor pri stole, ale jeho význam mi uniká. Akoby som ho počúvala z veľkej diaľky. Sústreďujem sa len na dotyk prstov na mojich chodidlách a na svoje myšlienky.
Zrazu sa všetci dvíhajú od stola a dohadujeme sa čo ďalej. S Evitou pozývame všetkých na našu izbu. Viem, že to je istá forma môjho úniku. Bojím sa sama seba, bojím sa svojho druhého ja. Ešte chvíľka pri bare a odchádzame na izbu. Cestou po schodoch sa mi trasú kolená, kľúč nechce nájsť cestu do zámku. Ruka sa mi chveje, tak ako sa chveje celé moje vnútro. Konečne otváram dvere a všetci vstupujeme do miestnosti.. Rozhovor sa znovu rozprúdi. Rozprávame o svojich záľubách, vymieňame si skúsenosti. Každého z nás oslovuje niečo iné. Jednému sa páči dotyk latexu na pokožke, druhému pocit izolácie v gumenom odeve. Každý rozpráva to svoje a vysvetľuje svoje pocity.
Odchádzam zo vstupnej miestnosti do kúpeľne, vyzliekam si nohavice a do kúpeľne vstupuje Ivan. Nohy dávam do vane a on mi ich sprchuje teplou vodou. Potom ma zoberie na ruky a odnáša do izby na posteľ. Znovu mi začína masírovať chodidlá a ja sa nechávam unášať svojimi pocitmi. V nohách cítim bolesť. Vo svojom vnútre boj. Telo sa mi začína triasť zimou, bolesťou a vzrušením. Cítim sa príjemne, ale neodvažujem sa mu pozerať priamo do očí.
Po chvíľke si ľahne vedľa mňa na posteľ, prikryje ma a ja sa mu schúlim v objatí a ticho sa rozprávame. Telo sa postupne prestáva triasť, cítim bezpečie v objatí toho silného muža. Viem, že teraz mi nikto nemôže ublížiť. Vychutnávam si ten pocit a zrazu sa cítim vyrovnaná, spokojná, kľudná. Neviem ako dlho sme takto ležali, zdalo sa mi akoby to bola večnosť.
Vstávame z postele, ja si obliekam nohavice a ideme do vedľajšej miestnosti. Spoločnosť sa pomaly začína rozchádzať. Ostávame opäť sami. Sedíme a rozprávame sa. Za oknom začína svitať, čas rýchlo uteká. Niekoľko krát sa Ivanovi podarilo dohnať ma k slzám. K slzám z vnútorného boja. Viem, skúšal ma. Zas som si musela vybojovať svoj boj. Mala som veľkú chuť, kľaknúť si pred ním a osloviť ho Pane a oddať sa mu celá. Oddať sa nie ako žena, ale ako subinka. Ale moje druhé ja mi to nedovolilo, ešte stále bolo silnejšie. Viem, že poznal čo sa vo mne odohráva. Vždy v pravú chvíľu prišlo jeho pevné objatie a ja som si vďačne oprela hlavu a jeho silné rameno. Po každom jeho objatí sa subinka vo mne preberala stále viac a viac k životu. Snažila som sa nájsť spôsob ako uniknúť sama pred sebou a tak sme šli na kávu. Pred Penziónom sedeli priatelia. Reštaurácia bola ešte zatvorená a tak sme sa šli s Ivanom prejsť. Prechádzka mi priniesla pokoj. Opäť som si bola istá, že som boj vyhrala. Keď sme sa vrátili, reštaurácia už bola otvorená a my sme si sadli k stolu. Na stole boli pripravené raňajky. Z myšlienok ma vytrhol Ivanov hlas „Natři mi chléb“, na chvíľku ma to zarazilo, ale s radosťou som mu chlieb pripravila a so slovami „Nech sa páči“ som mu ho podala. Stretli sa nám oči a ja som ich rýchlo odvrátila iným smerom. Zas vyhral. Opäť som pocítila rozpaky a snažila sa zakryť čo cítim. Snažila som sa nepozrieť jeho smerom a rozprávala sa s kamarátom, ktorý sedel pri stole spolu s nami. Po raňajkách keď sme pili kávu, prišla kamarátka a šli sme sa pobaliť a pripraviť na odchod.
Chvíľa rozlúčky sa blížila. Bola som rada, že sa mi podarilo odolať a nepoddať sa vôli tohoto silného muža. Ale vo vnútri som cítila smútok. Spomienky, ktoré vo mne vyvolalo naše stretnutie, boli krásne a tak vzdialené. Čo by som dala za možnosť znovu prežiť všetko to krásne, čo som ako žena subinka prežila so svojim prvým Pánom. Nechcelo sa nám ešte rozlúčiť a tak sme vyrazili na klub, kde som mala prichystané veci, ktoré som potrebovala zobrať do Bratislavy. Ale čas neúprosne bežal a my sme sa museli rozlúčiť. Posedné objatie, posledné milé slová, sadáme každý do iného auta a vyrážame každý svojou cestou. Ja do Bratislavy a on do Prahy. V spätnom zrkadle vidím, ako ide stále za nami a pred sebou vidím ako sa cesta delí a On už ide svojou cestou. Pocítim veľký smútok do očí sa mi tlačia slzy a ja ich nechávam tiecť po lícach. V tú chvíľu viem, že subinka vo mne sa dostala na povrch a ja sa už brániť nebudem. Sedím ticho, po lícach mi stekajú slané slzy a ja spomínam na svoje prvé stretnutie. Stretnutie s mužom, ktorý ma naučil precítiť si všetko krásne, čo so sebou prináša dominantno submisívny vzťah. Vďaka mužovi s ktorým som sa pred chvíľou rozlúčila, znovu prežívam prvé stretnutie so svojim Pánom.
Ďakujem, ďakujem Ti Ivan za to, že sa Ti vo mne znovu podarilo prebudiť subinku a dal si mi možnosť oživiť tak krásne spomienky. Spomienky, ktoré som mala uložené hlboko a ktoré som si tak dlho a dobre strážila. Spomínam na svoje začiatky, keď sa Jemu – môjmu prvému Pánovi podarilo vo mne prebudiť subinku po prvý krát. Na všetky tie prekrásne chvíle. Na chvíle bolesti, vzdoru, nedôvery, keď ma zrážal na kolená a zároveň vynášal do výšok a na tie krásne melódie tela, ktoré ma naučil vnímal. Melódie lásky, pokory, odovzdania a bolesti. Spomínam na muža, ktorý mi ukázal aká vlastne som a viedol ma novou cestou poznania.
Odchádzame s priateľkou z klubu. Pred nami je večer na ktorý sme sa tak dlho tešili. Tento zvláštny májový večer ostane natrvalo zapísaný v mojich spomienkach. Večer, ktorý mi vrátil späť všetko krásne čo som zažila tak dávno, ako žena – subinka.
Na izbe v Penzióne sa s priateľkou prezliekame a pripravujeme, na fetish párty. Ona si oblieka korzet a sukňu z čierneho latexu a ja čiernu lakovú kombinézu. Ešte posledné úpravy, posledný pohľad do zrkadla, zatvárame dvere izby a schádzame do reštaurácie.
V miestnosti sa pohybuje veľa ľudí, oblečených v gume, latexe, laku a v koži. Vítame sa s priateľmi. Zoznamujeme s tými, ktorých vidíme prvý krát. Je ťažké rozoznať, kto sa skrýva pod maskou a oblečením. Všetci vyzerajú rovnako.
Po chvíľke k nám pristupuje muž, celý v latexe. Podávame si ruku, zoznamujeme sa. „Ahoj, jsem Ivan“, počujem ako sa mi prihovára príjemný hlas. Áno je to on, Pán Ivan. Premeriavame pohľadom jeden druhého, na chvíľku sa nám stretne pohľad a ja viem, cítim, že sa vo mne niečo začína diať. Jeho pohľad je priamy, úprimný. Nie, to predsa nemôže byť on. To nemôže byť ten istý človek, ktorý ma na internete tak rozčuľoval, s ktorým sme rozohrali hru na Pána a subinku. Muž o ktorom som si myslela, že je zahľadený do seba, že sa stará len o svoje potreby, pre ktorého je subinka len nástroj na splnenie vlastných túžob a ktorému by som nikdy nedokázala povedať Pane.
Keď sme si podali ruky, cítila som v tom dotyku silu. Pred sebou som mala muža, z ktorého vyžarovala prirodzená autorita, pokoj, vyrovnanosť. Ja som sa v tú chvíľu cítila slabá, rozháraná, nepokojná. V rozpakoch odchádzam k stolu a sadám si. Objednávam si pitie a snažím sa o konverzáciu. Nútim sa naňho nepozerať, ale oči nepočúvajú. Vždy keď sa nám stretne pohľad, prebehne mojim telom jemné chvenie. Znovu sa mi v mysli vynárajú spomienky. Spomienky na ženu – subinku, ktorou som niekedy bola a preciťovala som si tie nádherné chvíle subinky. Rozprávam sa s priateľmi, ale duchom som niekde inde. Len pohľad na Ivana, ktorý sedí oproti mne ma vždy vráti späť do reality. Čo vyvolalo vo mne tie spomienky, čo spôsobilo, že sa mi vracia to, čo som ukryla hlboko vo svojom vnútri?
Z myšlienok a rozpakov ma vytrháva Rub, ktorý ku mne prichádza s Honzom Bondym a dohadujeme ukážku bondage. Doťahujeme drobné detaily a Honza mi podáva červené rukavice, aby sa vytvoril kontrast s mojou čiernou lakovou kombinézou. Uvažujem, ako ich dostať, pod úzky rukáv kombinézy. Pán Ivan mi ponúka pomoc a pomáha mi ich vsunúť do rukávov. Jeho dotyk na mojej ruke je veľmi príjemný. Vyvoláva vo mne rôzne predstavy. Smažím sa ukryť svoje rozpaky a smejem sa. Konečne mám rukavičky na rukách a idem za Honzom. Ešte si zapaľujeme cigaretu a Honza chystá červenú saténovú šatku na zaviazanie očí. Vyzúvam si topánky, aby som mohla pevne stáť. Ešte posledné slová a šatka mi prekrýva oči a ja si začínam vychutnávať dotyky lana a rúk na svojom tele.
Nevnímam ľudí v miestnosti, stojím pokojne a oddávam sa pocitom. Znovu si spomínam na viazania, ktoré som prežila, tak dávno so svojim prvým Pánom. Uvedomujem si, že túto možnosť tak skoro mať nebudem. Keď je viazanie hotové, počujem šepnutie. „Uvoľni se, poddej se.“ Cítim ako sa moje telo začína nakláňať raz na jednu, raz na druhú stranu. Cítim pevný dotyk rúk, ktoré ma držia, viem že sa môžem uvoľniť, cítim že ma drží muž, ktorý vie čo robí a ja mu dôverujem, napriek tomu, že ho vidím prvý krát. Po chvíľke mi dáva dole šatku z očí a ja sa pozerám na priateľov, ktorí s napätím sledujú čo sa deje. Uvoľnené lano padá na zem a ja sa vraciam späť k stolu. Sadám si vedľa neho, vedľa Pána Ivana. Prezeráme si spolu časopis, ktorý mi podal Bondy, aby som si pozrela ukážky viazania.
K stolu prichádzajú ďalší priatelia a my sa posúvame. Robíme im miesto. Dlaňou sa dotknem stehna Pána Ivana a so slovami „Môžem?“ si mu sadám na koleno, beriem ako samozrejmosť, že mi to dovolí.
V jeho očiach zbadám prekvapenie a niečo zvláštne. Je to hnev? Nie….skôr prísnosť. Po chvíľke ma prekvapia jeho strohé slová. „Ty neumíš slušně požádat?“ Snažím sa niečo povedať na ospravedlnenie, ale nejde to. Viem, že čokoľvek by som povedala, vyznelo by hlúpo. Viem, že som mala požiadať, či si mu smiem sadnúť na koleno. Ale zároveň nechcem, aby zbadal, čo sa vo mne odohráva a tak sa to snažím otočiť na žart.
Cítim vnútorný boj. Boj dominantnej a submisívnej ženy v mojom vnútre. To čo som si myslela, že je nenávratne pochované hlboko, začína pomaličky vystupovať na povrch. Cítim sa neistá, snažím sa to pred priateľmi a hlavne pred Pánom Ivanom skrývať. Znovu sa mi v mysli vynárajú spomienky. Znovu prežívam pocity, ktoré už dlho nepoznám.
Pocity z prítomnosti silného muža, pred ktorým napriek jeho veku cítim veľký rešpekt. Chvíľkami sa mi do očí tlačia slzy a ja sa otáčam inam, aby to nikto nezbadal. Prečo sa mi to stalo? Prečo som ho musela stretnúť? Bol to osud, čo mi tohoto silného a tak mladého muža priviedol do cesty? Je to skúška? Ale aká a prečo? Stále viac a viac sa zo mňa vytráca dominantná žena a znovu na povrch vystupuje žena - subinka.
Pristihujem sa pri tom, že čakám od Ivana nejaký príkaz a ja viem, že som pripravená ho splniť. Čo sa to so mnou deje? Neviem si odpovedať na túto otázku. Je možné, aby stretnutie s Ivanom vo mne vyvolalo všetko to, čo bolo dávno zabudnuté?
Po polnoci sa začínajú postupne vytrácať účastníci fetish párty. Už nás pri stole sedí len pár. Začínam cítiť bolesť v nohách a nenápadne si jednu nohu pod stolom masírujem. Oči Pána Ivana sú však vnímavé. Po chvíľke sa opýta čo mi je a začína mi masírovať boľavé chodidlo. Bolesť je veľká, ale aj napriek tomu je jeho dotyk veľmi príjemný. Cez jeho prsty, akoby sa do mňa vlievala jeho sila, jeho pokoj. Ticho sedím, počúvam rozhovor pri stole, ale jeho význam mi uniká. Akoby som ho počúvala z veľkej diaľky. Sústreďujem sa len na dotyk prstov na mojich chodidlách a na svoje myšlienky.
Zrazu sa všetci dvíhajú od stola a dohadujeme sa čo ďalej. S Evitou pozývame všetkých na našu izbu. Viem, že to je istá forma môjho úniku. Bojím sa sama seba, bojím sa svojho druhého ja. Ešte chvíľka pri bare a odchádzame na izbu. Cestou po schodoch sa mi trasú kolená, kľúč nechce nájsť cestu do zámku. Ruka sa mi chveje, tak ako sa chveje celé moje vnútro. Konečne otváram dvere a všetci vstupujeme do miestnosti.. Rozhovor sa znovu rozprúdi. Rozprávame o svojich záľubách, vymieňame si skúsenosti. Každého z nás oslovuje niečo iné. Jednému sa páči dotyk latexu na pokožke, druhému pocit izolácie v gumenom odeve. Každý rozpráva to svoje a vysvetľuje svoje pocity.
Odchádzam zo vstupnej miestnosti do kúpeľne, vyzliekam si nohavice a do kúpeľne vstupuje Ivan. Nohy dávam do vane a on mi ich sprchuje teplou vodou. Potom ma zoberie na ruky a odnáša do izby na posteľ. Znovu mi začína masírovať chodidlá a ja sa nechávam unášať svojimi pocitmi. V nohách cítim bolesť. Vo svojom vnútre boj. Telo sa mi začína triasť zimou, bolesťou a vzrušením. Cítim sa príjemne, ale neodvažujem sa mu pozerať priamo do očí.
Po chvíľke si ľahne vedľa mňa na posteľ, prikryje ma a ja sa mu schúlim v objatí a ticho sa rozprávame. Telo sa postupne prestáva triasť, cítim bezpečie v objatí toho silného muža. Viem, že teraz mi nikto nemôže ublížiť. Vychutnávam si ten pocit a zrazu sa cítim vyrovnaná, spokojná, kľudná. Neviem ako dlho sme takto ležali, zdalo sa mi akoby to bola večnosť.
Vstávame z postele, ja si obliekam nohavice a ideme do vedľajšej miestnosti. Spoločnosť sa pomaly začína rozchádzať. Ostávame opäť sami. Sedíme a rozprávame sa. Za oknom začína svitať, čas rýchlo uteká. Niekoľko krát sa Ivanovi podarilo dohnať ma k slzám. K slzám z vnútorného boja. Viem, skúšal ma. Zas som si musela vybojovať svoj boj. Mala som veľkú chuť, kľaknúť si pred ním a osloviť ho Pane a oddať sa mu celá. Oddať sa nie ako žena, ale ako subinka. Ale moje druhé ja mi to nedovolilo, ešte stále bolo silnejšie. Viem, že poznal čo sa vo mne odohráva. Vždy v pravú chvíľu prišlo jeho pevné objatie a ja som si vďačne oprela hlavu a jeho silné rameno. Po každom jeho objatí sa subinka vo mne preberala stále viac a viac k životu. Snažila som sa nájsť spôsob ako uniknúť sama pred sebou a tak sme šli na kávu. Pred Penziónom sedeli priatelia. Reštaurácia bola ešte zatvorená a tak sme sa šli s Ivanom prejsť. Prechádzka mi priniesla pokoj. Opäť som si bola istá, že som boj vyhrala. Keď sme sa vrátili, reštaurácia už bola otvorená a my sme si sadli k stolu. Na stole boli pripravené raňajky. Z myšlienok ma vytrhol Ivanov hlas „Natři mi chléb“, na chvíľku ma to zarazilo, ale s radosťou som mu chlieb pripravila a so slovami „Nech sa páči“ som mu ho podala. Stretli sa nám oči a ja som ich rýchlo odvrátila iným smerom. Zas vyhral. Opäť som pocítila rozpaky a snažila sa zakryť čo cítim. Snažila som sa nepozrieť jeho smerom a rozprávala sa s kamarátom, ktorý sedel pri stole spolu s nami. Po raňajkách keď sme pili kávu, prišla kamarátka a šli sme sa pobaliť a pripraviť na odchod.
Chvíľa rozlúčky sa blížila. Bola som rada, že sa mi podarilo odolať a nepoddať sa vôli tohoto silného muža. Ale vo vnútri som cítila smútok. Spomienky, ktoré vo mne vyvolalo naše stretnutie, boli krásne a tak vzdialené. Čo by som dala za možnosť znovu prežiť všetko to krásne, čo som ako žena subinka prežila so svojim prvým Pánom. Nechcelo sa nám ešte rozlúčiť a tak sme vyrazili na klub, kde som mala prichystané veci, ktoré som potrebovala zobrať do Bratislavy. Ale čas neúprosne bežal a my sme sa museli rozlúčiť. Posedné objatie, posledné milé slová, sadáme každý do iného auta a vyrážame každý svojou cestou. Ja do Bratislavy a on do Prahy. V spätnom zrkadle vidím, ako ide stále za nami a pred sebou vidím ako sa cesta delí a On už ide svojou cestou. Pocítim veľký smútok do očí sa mi tlačia slzy a ja ich nechávam tiecť po lícach. V tú chvíľu viem, že subinka vo mne sa dostala na povrch a ja sa už brániť nebudem. Sedím ticho, po lícach mi stekajú slané slzy a ja spomínam na svoje prvé stretnutie. Stretnutie s mužom, ktorý ma naučil precítiť si všetko krásne, čo so sebou prináša dominantno submisívny vzťah. Vďaka mužovi s ktorým som sa pred chvíľou rozlúčila, znovu prežívam prvé stretnutie so svojim Pánom.
Ďakujem, ďakujem Ti Ivan za to, že sa Ti vo mne znovu podarilo prebudiť subinku a dal si mi možnosť oživiť tak krásne spomienky. Spomienky, ktoré som mala uložené hlboko a ktoré som si tak dlho a dobre strážila. Spomínam na svoje začiatky, keď sa Jemu – môjmu prvému Pánovi podarilo vo mne prebudiť subinku po prvý krát. Na všetky tie prekrásne chvíle. Na chvíle bolesti, vzdoru, nedôvery, keď ma zrážal na kolená a zároveň vynášal do výšok a na tie krásne melódie tela, ktoré ma naučil vnímal. Melódie lásky, pokory, odovzdania a bolesti. Spomínam na muža, ktorý mi ukázal aká vlastne som a viedol ma novou cestou poznania.
