Stretol som ju v supermarkete. Bola to náhoda, pretože sme boli dohodnutí, že dnes po práci ku mne príde. Zahliadol som v dave ľudí vychádzajúcich s drkotajúcimi vozíkmi jej tmavohnedé vlasy a tak som sa ku nej pretlačil a ponúkol jej odvoz. Istotne mala namierené domov a až potom ku mne ale súhlasila a tak sa vezieme spolu v aute.
Máme tieto spoločné hry dohodnuté už dlho. Snažíme sa nevkĺznuť do stereotypu a obaja sa snažíme okoreniť tak naše už aj tak dosť ostré hry. Toto náhodné stretnutie by mohlo byť tiež predzvesťou nejakého prekvapenia. Ale veď, ... nechám sa prekvapiť. Možno to bola naozaj náhoda. Pár minút cesty a sme u mňa, lepšie povedané v mojom ateliéri. Tu by nás teda nemal nikto vyrušovať. Odkladáme tašky s nákupmi. Pripadá mi to komické ale ďalej sa nad tým nezamýšľam. Lepšie povedané nemôžem zamýšľať, pretože mám plnú hlavu jej pevného tela, ktoré sa jej vynorilo spod kabáta. Má oblečenú ľahkú blúzku a prilehavé džínsy, ktoré naozaj lákavo obopínajú jej zadok. No ale k tomu sa ešte neskôr dostanem.
Prehodíme pár slov, naozaj iba pár lebo vidím, že aj ona je už mierne nedočkavá. Zoberim z tajného šuplíka želiezka a demonštratívne si ich zavesím na opasok. (Výkričník v jej očiach je pre mňa neprehliadnuteľný). Keď si sadáme na pohodlný gauč (ktovie prečo ho v ateliéri mám) chytám do rúk kožený pohár a spýtavým pohľadom doň nahádžem postupne tri hracie kocky. Usmeje sa a za očami jej vidím horieť temné palmene. Hodí do pohára štvrtú kocku.
„Dnes sa cítiš na veľa“ , poviem mierne ironicky.
„Možno áno. Ale ..... závisí od teba ako ten plameň vo mne uhasíš ..... môj pane“ , odpovie mi pomaly.
„Tak teda skúsme začať!“, poviem rozhodným pevným hlasom, aby ani naokamih nezapochybovala, že mám situáciu stále pod kontrolou. Niekedy sa jej totiž stane, že sa chce akoby vymknúť z mojich rúk a to nesmiem dovoliť. To by už nebol ten pravý zážitok.
„Remeň, trstenica, bič!“ poviem dôrazne a čakám protesty ale poradie jej zrejme vyhovuje a tak len mlčky prikývne. Za jej očami vidím horieť temný plameň ale za ten plameň nevidím. Možno je to dobre. Prekvapenia som mal vždy rád. Nervózne si zviera dlane prstami.
Vrhnem teda kocky z pohára na stôl. Ozve sa známy, tvrdý až cvendživý zvuk.
„Tri štvorky a jedna trojka, teda spolu to bude ... pätnásť“, poviem krátko.
„Pätnásť rán remeňom na holý zadok. OK to beriem“
„Zaslúžila by si si viac ale pravidlá budeme dodržiavať“ odpoviem jej.
Pozbieram kocky a vrhnem ich pomaly znova na stôl, aby sa rozbehli s charakteristickým klepotom po drevenom lakovanom povrchu.
„Koľko to máme teraz? Dva a šesť a ...tri a päť. Spolu šestnásť švihnutí trsteničkou na tvoj chutnučký zadoček. To zvládnem.A ty?“ Spýtam sa posmešne.
„OK“, odpovie rýchlo a stále si stíska prsty.
„Hodíme poslednú rundu“ , poviem.
Rýchlo pozbieram kocky, trochu zatrasiem pohárom a ... kocky sú na stole. Tentokrát neviem ako ale podarilo sa. Sú to tri šestky a jedna päťka. Vidím že mierne znervóznela a ruky jej na chvíľu znehybneli. Už sa to blíži, už sa začína triasť. Len neviem či naozaj strachom alebo nedočkavosťou.
„Prídem hneď. Zatiaľ sa vyzleč. Donaha!. Lodičky si nechaj“ to ma vzrušuje, pomyslím si pre seba a odídem pre svoje nástroje. Mám ich starostlivo odložené. Nikto nemusí vedieť akým zaujímavým hrám sa oddávam vo svojom voľnom čase. Opatrne beriem remeň z pravej kože, ratanovú trstenicu a starý kožený bič na krátkej rukoväti. Už ani neviem ako som k nim prišiel. Niečo som objednal a niečo som si zadovážil z „vlastných zdrojov“. Taký bič na dobytok som si doniesol z dediny. Keby môj dedo vedel na čo ho budem používať, veľmi by sa čudoval.
Keď sa vrátim, moja kamoška je už nahá a podvedome sa drží za zadok. Prsia s výraznými bradavkami sú pripravené k našim hrám. Na mierne snedom tele sa jej objavuje husia koža. Trochu chladno. Ohanbie má vyholené do pekného, štíhlého trojuholníka. Aj to ma vzrušuje. Pristúpim k nej a skontrolujem ju. Žiadne stopy po minulých hrách nevidno.
„Otoč sa!“ Obzriem si ju dôkladne aj zozadu. Patrí to k dohode . Ak by sa objavila nejaká rana, odkladá sa to na budúce. Nemôžeme si dovoliť riskovať . Má tak sladké telo. Nechcel by som ho zdevastovať.
„Postav sa k stoličke“. Ona už vie ako. Postaví sa k stoličke odzadu. Mierne sa rozkročí a chytí stoličku za vrch operadla. Čaká.
„To by sme mali.“ Poviem spokojne.
„Koľko to teda bude .....s remeňom?“ spýtam sa naoko nevedome.
„Pätnásť“ odpovie a zadíva sa do diaľky na protiľahlú stenu.
„Pripravená?“
„Ano“ odpovie akoby nedočkavo.
Chytím remeň oboma rukami a zľahka ho natiahnem. Párkrát ním mávnem vzduchom naprázdno, aby som sa rozcvičil. Milujem túto chvíľu pred prvou ranou. Je to chvíľa očakávania. Vie koľko ale nevie ako silno. Až prvá rana udá tón celému výprasku. Odteraz ju bude ovládať už len vzrušujúca bolesť.
Švihnem teda prvý krát. Pleskot remena o nahú kožu mojej kamošky sa rozľahne v poloprázdnej miestnosti. Je to vtieravé a prudké rozlomenie relatívne pojojnej doterajšej atmosféry. Ona sa mierne mykne a drží pozíciu. Pleskne ďalšia rana. Potom ďalšia. Potom rýchlo za sebou ďalšie dve. Plesk...Plesk Sykne bolesťou. Stojí vzpriamene. Nechám ju pár sekúnd spamätať a nadelím ďalší červený pruh na jej rozkošný zadoček. Potom vystrelím ďalšiu. Plesk! Ozýva sa v miestnosti. Skrúti sa od bolesti a prudko sa rozdýcha. Nečakám a nadelím ďalší pleskot troch rán. Pppplesk.... plesk ....plesk!. Celá sa teraz pootočí, aby sa vyhla ďalšej nečakanej bolesti.
„Stoj rovno!“ okríknem ju. Na prvýkrát to nepomohlo. Možno nepočula alebo sa chce správať vzpurne. To poznám.
„ Bude to horšie!“ dodám ešte.
„Alebo doplníme zopár trestných rán?“ Tak toto asi pomohlo. Prestala sa zvíjať. Možno len vyšumela najväčšia bolesť . V každom prípade trestné rany by boli ďaleko prudšie. To je tiež v našich pravidlách.
Plesk!
„Ouuuuuh!“ vyrazí zo seba. Bolo to prudké a nečakané. Tak ako ďalšia rana (Pleeeesk). Dôrazná.
„Auuuooouuuh“ vytryskne bolesťou. Pozerá sa na mňa. Temný plameň sa rozjasnil. Ako ju poznám, myslím si že je vo svojom živle.
Tak teda: Plessssk! „Uuuuuuuh! Uuuh!
Plesk! „Auuuuuuu!“ vyrazí znova a zvíja sa ďalšou neúprosnou bolesťou. Teraz to začína byť zaujímavé.
Plesk! „Auuuuuuuuuu!“ Otrasie si zadok akoby chcela striasť aj bolesť.
Škoda že už končíme s remeňom.
„To bola posledná. Pätnásta“ oznámim jej pokojným hlasom, keď prestane .
Treskne stoličkou o zem a túžobne si hladká červené pruhy na bielom zadku. Udivene na ňu pozriem.
„To má čo znamenať?“ spýtam sa podráždene rozhodným hlasom. Myšlienka o trestných ranách je opäť nástojčivo blízka. Môj úd je už dávno tvrdý a vtedy sa rozhodujem v zlomku sekundy. Ale ovládnem sa. Budem trpezlivejší ako minule. Pristúpim teda k nej a očami opakujem otázku.
„Prepáč“ vyjde jej z úst ticho.
„To si ešte premyslím“ vyšteknem je diabolskym šepotom do ucha. Prejdem jej pomaly po stuhnutých hrotoch bradaviek. Otestujem červenú kožu na horúcom zadku. Nevdojak (náhodou) sa dotknem aj jej teplej buchtičky. Potom ju pomaly obchádzam a pozerám ako sa postupne uvoľňuje. Myslím, že už bude pripravená na ďalší výprask. Odchádzam od nej. Odkladám remeň a beriem do rúk trstenicu. Je to dlhá trstenica, aby som mal dostatočnú účinnosť pri švihoch.
„Tak koľko to máme?“ pýtam sa jej. Chytím ju za zátylok a pootočím tvárou k sebe. Vidím jej modrozelené oči a za nimi temný plameň, ktorý už nie je až tak temný. Zdá sa mi že naozaj podstatne zosvetlel.
„Šestnásť!“ odpovie mi odvážne. Ešte sa jej sladké telo chveje po plieskancoch a už by chcela znova ukázať aká je hrdinka.
„Dobre. Budeš počítať. Pozor na omyly!“ vie čo to pre ňu znamená.
„Pripravená?“
„Ano“. Milujem. Milujem túto chvíľu pred prvým úderom. Nevieme do čoho ideme. Zakaždým je to trochu iné. Čaká nás zaujímavé divadlo.
„Ustúp viac dozadu, predkloniť a ruky na operadlo!“ Prikážem jej. Ona to urobí a zadoček sa jej krásne napne. Červené pruhy splývajú na dvoch krásnych polovičkách do dráždivého chaosu. Pod dvoma polovičkami sa ukáže buchtička. Zľahka jej prejdem trstenicou po zadnej strane stehien. Potom sa postavím do tej správnej pozície a natiahnem ruku s trstenicou do patričnej výšky. Švihnem.
„Uuh!“
„Nepočul som!“ hovorím jej a švihnem vzápätí druhý krát. Moment prekvapenia je na tom snáď to najlepšie.
„Uhmmm... dva!“ odpovie hlasne.
„To je niečo iné!“ Teda pochopila!
Svííísst! Dopadne ďalší úder, pod ktorým sa kamoška nepokojne zamrví.
„Tri“
„Štyri. ...Päť......Šesť. Áuuuh. ....Sedem.....Ááááúúúúh.......Osem. Ááááúúúúúúúúh.“ Rýchlym sledom úderov ju vyvediem z pokoja. Opäť začala prudko dýchať. Drží však pozíciu a pozerá
sa pred seba. Nevidí ma. Asi tiež miluje prekvapenia. Pridám jednu dôraznú.
„Úúúúúúhhhhhh.....Deväť“
Jedna rýchla prekvapujúca.
„Desať.....uhhhhhmm“
A ešte jedna.
„Áúú.........Jedenásť“
Pokračujem nemilosrdne ďalej.
„Úúúúúúúh. Úúúúúhhhmm..................................dvanásť“
Tá bola masná.
„Úúúúúúúh. Úúúúúhhhmm..........trinásť“
Aj tá.
Prejdem trstenicou po rozpálenom zadočku plnom impaktov po úderoch. Strhne sa. Zrejme čakala ďalší úder ale je to len dotyk. Napriahnem sa k úderu. Ale chvíľu zotrvám nehybne, aby rana nedopadla vtedy keď ju bude čakať.
Svííííííssssst!
„Úúúúúúúhhhh............. Úúúúh. ............Úúh............Ššštrn...áásť“ povie nakoniec. Telom jej prebehne triaška. Vidím, že pociťuje nutkanie chytiť sa za pátiace miesta na zadku ale to je v našich pravidlách zakázané. Ak by to urobila nasledujú trestné rany. To by pre ňu nebolo dobré.
Svíííííííśsssst! Dopadne ďalšia rana.
„Úúúúúúúúhhhhh........Úúúúúúúúh.....pätnásť!“ nervozne prestupuje nohami. Ma dlažbe ticho zaklopkajú opätky na čiernych (lakovaných?) lodičkách.
„Tak teda posledná.“ Poviem. Na to ustane a napne sa v predpísanej pozíicii. Jej zmaľovaná sedacia časť očakáva posledný prídel z tŕstia.
Svíííííssssst. Dôrazná bodka za touto sériou nemohla chýbať.
„Ááúúúúúúúhhhhh. ...........Úúúúúhhhhh. ....hhhhhhhmmm.....cccsssst! pätnásť!“ Vyjde z nej konečne po vnútornom zápase.
„OK!“ poviem nakoniec. Na to sa postaví a zľahka si masíruje rukami zadok. Nechám ju vydýchnuť a prechádzam sa okolo nej. Dôkladne si pri tom poobzerám chrbát a brucho kam budú zrejme dopadať moje ďalšie rany. Rozchodil som teda svoj stvrdnutý úd. Odkladám trstenicu a pristúpil som k biču. Ako som už povedal je to pomerne starý exemplár. Ale starám sa o neho s láskou. Je dostatočne zmäkčený a ohybný. Špeciálny olej urobí svoje. Má krátku rukoväť a zo začiatku je zapletaný. Ku koncu sa zužuje a má tam niekoľko uzlíkov. Veď na konci bič plieska. A ten už plieskal po nejednej hebkej koži.
Pristúpim opäť k nej. Ešte je zadychčaná. Oči sú plné očakávania a za nimi planie čoraz svetlejší plameň noci. Na ruky jej zacvaknem želiezka (Už sa naozaj nepamätám odkiaľ ich mám). Visia mi za opaskom od kedy sme spolu vstúpili do ateliéru. Zdvihnem jej spútané ruky a zaháknem o pevný luster, ktorý som si špeciálne na tento účel upravil. Luster visí pomerne vysoko, takže moja kamoška je teraz pekne natiahnutá a nohami môže urobiť iba miniatúrne krôčiky do strán. Odstúpim od nej a postavím sa vzdialenosť akú som si zvykol.
Už som hovoril, že milujem túto chvíľu pred prvou ranou. Je to fascinujúce. Pozerám na jej zadok ozdobený citlivými tmavočervenými pruhmi. „Jelitka“ sú už výrazné.
„Bude to ..... dvadsaťtri rán! Pripravená?“
Cvíľka ticha. Príjemne napätie.
„Áno.“
Roztiahnem bič a napriahnem sa.
Šššviiih!
„Uhhhhm.“ prehltne pálivú bolesť. „Jeden!“
„Šššviih!“
„Uhhhhm.“ ................ „Dva!“
Postupne jej takto nadelím desať rán. Rovnomerne rozkladám rany na jej nepoškvrnený chrbát. Až sa na ňom postupne objavujú tenké červené pruhy. Teraz po desiatej rane už prudko dýcha a syčí bolesťou. Pristúpim ku nej. Obkrúžim jej rukou prsia, pohladkám brucho. Chytím ju dlaňami za chrbát a pritiahnem k sebe. Je napnutá ako luk. Lodičkami mi postúpala po nohách. Nevšímam si to. Pozerám sa jej do očí a vidím jasný oheň. Tmavočervené pery sú vlhké od vzdychov. Líca sa jej zapaľujú. Celé telo má teplé. Zájdem rukou na zadoček (je bezmocná). Dotknem sa jej odzadu buchtičky. Je teplá a vlhne. Pustím ju.
Ešte prudko dýcha.
„Pokračujeme!“ poviem jej.
„Tak ......do toho!“ precedí zadychčaná.
Odstúpim a rýchlo švihnem.
„Ááááááuu.“ Moment prekvapenia som zdá sa vystihol. „Jedenásť!......Oooh“. Vypálil som jej ďalšiu červenú linku na jej hebký chrbát.
Šššviiiih.
„Úúúúhhhh“.........Uhhhhm. .....Oóóh.....Dvanásť“
„Úúúúhhhh................ Trinásť.......Úúúúhhhh................ Štrnásť!
Krúti sa bezmocne na mieste ale ja nemilosrdne Šľahám ďalej.
Šššviíííh.
„Úúúúúhhhhhm....Óóóóh....Pätná......“
Ššviíííh. „Áááuuuu...Cssst.... Šestnásť!“.
Ššviíííh. „Áááuuuu....... Sedemnásť!“.
Ššviíííh. „Áááuuúúúúhhhhm..... Osemnásť“.
Kamoškin chrbát je posiaty hustými červenými čiarami. V žliabku chrbta sa objavujú kropaje potu. Vytáča sa podvedome tak, aby si chrbát čo najviac chránila.
Švííííh.
„Óúúúúhhh.... Devätnásť! .......ohhhhhhmmmm“
„Nejač ešte sme neskončili“ Okríknem ju drsne a šlahnem ju po stehnách.
„Oh!...Oooh! ...Úúúúúhhhmmm.....Dvadsať!
Švííííh.
„Óúúúúhhh.... Dvadssaťjeden! .......ohhhhhhmmmm“
Švííííh.
„Óúúúúúúúúúhhh.... Dvadssaťdva! .......ohhhhhhmmmm“ .
Nervózne prestupuje nohami a klopká lodičkami po dlažbe. Túžobne očakáva poslednú ranu. Na tej si dám záležať. To ona určite tuší.
Švííííííííííh.
„Óúúúúúúúúúúúúúúúhhh.... Dvadssaťtri! .......óóóóóóhhhhhhmmmm“ .
Tak teda skončili sme? Pomyslím si sklamane. Mne to teda ubehlo rýchlo. Odložím bič a pristúpim ku nej. Zvesím jej ruky z háku lustra a podržím ju na chvíľu. Oči jej blčia jasným plameňom. Odstúpi odo mňa a snaží sa dotknúť rán na chrbte ale ide to ťažko. Aspoň nohy si ošetrí dotykmi. Bolesť je pááááliváááá. Vediem ju ku gauču a tam ju sotím. Dráždim je rukami dvorce na prsiach. Potom bradavky. Olížem ich. Ešte raz. Každú. Sajem ich . Dráždim jazykom. Chytím jej buchtičku. Je vlhkáááá. Stiahnem si nohavice a trenky. Dám jej do rúk môjho ohniváka. Tvrdne via a viac. Dosť. Otočím ju a zozadu jej ho zasuniem tam kam patrí. Vniká najprv pomaly ale potm sa roztvorí. Cítim, že som vstúpol do vlhkej buchtičky. Priráža. Chce to takto. Takto sa jej to páči. Zasúvam ho do nej nemilosrdne tak ako som ju pred chvíľou šľahal bičom. Vytrvalo a nemilosrdne. Vidím, že nepotrebuje veľa a to ma rajcuje ešte viac. Na chvíľku dovolím aby si vydýchla a potom pokračujeme. Priráža vznikajúco. Som v nej celý, Jej ruka mi dráždi vajcia nechtami. Ja ju dráždim na bradavkách. Pozerám sa na jej spotený chrbát a bojovne vytýčenú tmavohnedú masu vlasov. Zrazu to príde. Cítim ako zmení rytmus a spomaľuje. Dôrazne a spomalene si vychutnmávam jej slastné vzdychy. Stále vidím pred sebou jej vyšľahaný chrbát a chvejúci sa zadok, ktorý ona divoko tlačí na mňa.
„Úúúúúúh.....áaaaaaahhh.......mhhhhm“
A znova ďalší záchvev.
„Úúúúúúúúúúúh.....áaaaaaahhh.......mhhhhm“
Trochu sa uvoľní a ja pokračujem a vnikám do nej stále znova.
„Trasie sa nepravidelným trasom“ - vychutnávam si to a pokračujem dôraznými pohybmi.
Pokračujem až kým ten slastný pocit neopojí aj mňa. Cítim to až v končekoch prstov. Na sekundu sa vystriem. Celé moje telo je prestúpene teplou sladkastou chuťou. Cvejem sa rovnako od únavy ako aj od slasti. Klesnem na chvíľu na jej teplý chrbát a vychutnávam si ten teplý pálivý chrbát.
Milujem tento pocit po poslednom údere. Milujem ten pocit po zaslúženom orgazme. Milujem ten pocit keď sa milujeme.
Máme tieto spoločné hry dohodnuté už dlho. Snažíme sa nevkĺznuť do stereotypu a obaja sa snažíme okoreniť tak naše už aj tak dosť ostré hry. Toto náhodné stretnutie by mohlo byť tiež predzvesťou nejakého prekvapenia. Ale veď, ... nechám sa prekvapiť. Možno to bola naozaj náhoda. Pár minút cesty a sme u mňa, lepšie povedané v mojom ateliéri. Tu by nás teda nemal nikto vyrušovať. Odkladáme tašky s nákupmi. Pripadá mi to komické ale ďalej sa nad tým nezamýšľam. Lepšie povedané nemôžem zamýšľať, pretože mám plnú hlavu jej pevného tela, ktoré sa jej vynorilo spod kabáta. Má oblečenú ľahkú blúzku a prilehavé džínsy, ktoré naozaj lákavo obopínajú jej zadok. No ale k tomu sa ešte neskôr dostanem.
Prehodíme pár slov, naozaj iba pár lebo vidím, že aj ona je už mierne nedočkavá. Zoberim z tajného šuplíka želiezka a demonštratívne si ich zavesím na opasok. (Výkričník v jej očiach je pre mňa neprehliadnuteľný). Keď si sadáme na pohodlný gauč (ktovie prečo ho v ateliéri mám) chytám do rúk kožený pohár a spýtavým pohľadom doň nahádžem postupne tri hracie kocky. Usmeje sa a za očami jej vidím horieť temné palmene. Hodí do pohára štvrtú kocku.
„Dnes sa cítiš na veľa“ , poviem mierne ironicky.
„Možno áno. Ale ..... závisí od teba ako ten plameň vo mne uhasíš ..... môj pane“ , odpovie mi pomaly.
„Tak teda skúsme začať!“, poviem rozhodným pevným hlasom, aby ani naokamih nezapochybovala, že mám situáciu stále pod kontrolou. Niekedy sa jej totiž stane, že sa chce akoby vymknúť z mojich rúk a to nesmiem dovoliť. To by už nebol ten pravý zážitok.
„Remeň, trstenica, bič!“ poviem dôrazne a čakám protesty ale poradie jej zrejme vyhovuje a tak len mlčky prikývne. Za jej očami vidím horieť temný plameň ale za ten plameň nevidím. Možno je to dobre. Prekvapenia som mal vždy rád. Nervózne si zviera dlane prstami.
Vrhnem teda kocky z pohára na stôl. Ozve sa známy, tvrdý až cvendživý zvuk.
„Tri štvorky a jedna trojka, teda spolu to bude ... pätnásť“, poviem krátko.
„Pätnásť rán remeňom na holý zadok. OK to beriem“
„Zaslúžila by si si viac ale pravidlá budeme dodržiavať“ odpoviem jej.
Pozbieram kocky a vrhnem ich pomaly znova na stôl, aby sa rozbehli s charakteristickým klepotom po drevenom lakovanom povrchu.
„Koľko to máme teraz? Dva a šesť a ...tri a päť. Spolu šestnásť švihnutí trsteničkou na tvoj chutnučký zadoček. To zvládnem.A ty?“ Spýtam sa posmešne.
„OK“, odpovie rýchlo a stále si stíska prsty.
„Hodíme poslednú rundu“ , poviem.
Rýchlo pozbieram kocky, trochu zatrasiem pohárom a ... kocky sú na stole. Tentokrát neviem ako ale podarilo sa. Sú to tri šestky a jedna päťka. Vidím že mierne znervóznela a ruky jej na chvíľu znehybneli. Už sa to blíži, už sa začína triasť. Len neviem či naozaj strachom alebo nedočkavosťou.
„Prídem hneď. Zatiaľ sa vyzleč. Donaha!. Lodičky si nechaj“ to ma vzrušuje, pomyslím si pre seba a odídem pre svoje nástroje. Mám ich starostlivo odložené. Nikto nemusí vedieť akým zaujímavým hrám sa oddávam vo svojom voľnom čase. Opatrne beriem remeň z pravej kože, ratanovú trstenicu a starý kožený bič na krátkej rukoväti. Už ani neviem ako som k nim prišiel. Niečo som objednal a niečo som si zadovážil z „vlastných zdrojov“. Taký bič na dobytok som si doniesol z dediny. Keby môj dedo vedel na čo ho budem používať, veľmi by sa čudoval.
Keď sa vrátim, moja kamoška je už nahá a podvedome sa drží za zadok. Prsia s výraznými bradavkami sú pripravené k našim hrám. Na mierne snedom tele sa jej objavuje husia koža. Trochu chladno. Ohanbie má vyholené do pekného, štíhlého trojuholníka. Aj to ma vzrušuje. Pristúpim k nej a skontrolujem ju. Žiadne stopy po minulých hrách nevidno.
„Otoč sa!“ Obzriem si ju dôkladne aj zozadu. Patrí to k dohode . Ak by sa objavila nejaká rana, odkladá sa to na budúce. Nemôžeme si dovoliť riskovať . Má tak sladké telo. Nechcel by som ho zdevastovať.
„Postav sa k stoličke“. Ona už vie ako. Postaví sa k stoličke odzadu. Mierne sa rozkročí a chytí stoličku za vrch operadla. Čaká.
„To by sme mali.“ Poviem spokojne.
„Koľko to teda bude .....s remeňom?“ spýtam sa naoko nevedome.
„Pätnásť“ odpovie a zadíva sa do diaľky na protiľahlú stenu.
„Pripravená?“
„Ano“ odpovie akoby nedočkavo.
Chytím remeň oboma rukami a zľahka ho natiahnem. Párkrát ním mávnem vzduchom naprázdno, aby som sa rozcvičil. Milujem túto chvíľu pred prvou ranou. Je to chvíľa očakávania. Vie koľko ale nevie ako silno. Až prvá rana udá tón celému výprasku. Odteraz ju bude ovládať už len vzrušujúca bolesť.
Švihnem teda prvý krát. Pleskot remena o nahú kožu mojej kamošky sa rozľahne v poloprázdnej miestnosti. Je to vtieravé a prudké rozlomenie relatívne pojojnej doterajšej atmosféry. Ona sa mierne mykne a drží pozíciu. Pleskne ďalšia rana. Potom ďalšia. Potom rýchlo za sebou ďalšie dve. Plesk...Plesk Sykne bolesťou. Stojí vzpriamene. Nechám ju pár sekúnd spamätať a nadelím ďalší červený pruh na jej rozkošný zadoček. Potom vystrelím ďalšiu. Plesk! Ozýva sa v miestnosti. Skrúti sa od bolesti a prudko sa rozdýcha. Nečakám a nadelím ďalší pleskot troch rán. Pppplesk.... plesk ....plesk!. Celá sa teraz pootočí, aby sa vyhla ďalšej nečakanej bolesti.
„Stoj rovno!“ okríknem ju. Na prvýkrát to nepomohlo. Možno nepočula alebo sa chce správať vzpurne. To poznám.
„ Bude to horšie!“ dodám ešte.
„Alebo doplníme zopár trestných rán?“ Tak toto asi pomohlo. Prestala sa zvíjať. Možno len vyšumela najväčšia bolesť . V každom prípade trestné rany by boli ďaleko prudšie. To je tiež v našich pravidlách.
Plesk!
„Ouuuuuh!“ vyrazí zo seba. Bolo to prudké a nečakané. Tak ako ďalšia rana (Pleeeesk). Dôrazná.
„Auuuooouuuh“ vytryskne bolesťou. Pozerá sa na mňa. Temný plameň sa rozjasnil. Ako ju poznám, myslím si že je vo svojom živle.
Tak teda: Plessssk! „Uuuuuuuh! Uuuh!
Plesk! „Auuuuuuu!“ vyrazí znova a zvíja sa ďalšou neúprosnou bolesťou. Teraz to začína byť zaujímavé.
Plesk! „Auuuuuuuuuu!“ Otrasie si zadok akoby chcela striasť aj bolesť.
Škoda že už končíme s remeňom.
„To bola posledná. Pätnásta“ oznámim jej pokojným hlasom, keď prestane .
Treskne stoličkou o zem a túžobne si hladká červené pruhy na bielom zadku. Udivene na ňu pozriem.
„To má čo znamenať?“ spýtam sa podráždene rozhodným hlasom. Myšlienka o trestných ranách je opäť nástojčivo blízka. Môj úd je už dávno tvrdý a vtedy sa rozhodujem v zlomku sekundy. Ale ovládnem sa. Budem trpezlivejší ako minule. Pristúpim teda k nej a očami opakujem otázku.
„Prepáč“ vyjde jej z úst ticho.
„To si ešte premyslím“ vyšteknem je diabolskym šepotom do ucha. Prejdem jej pomaly po stuhnutých hrotoch bradaviek. Otestujem červenú kožu na horúcom zadku. Nevdojak (náhodou) sa dotknem aj jej teplej buchtičky. Potom ju pomaly obchádzam a pozerám ako sa postupne uvoľňuje. Myslím, že už bude pripravená na ďalší výprask. Odchádzam od nej. Odkladám remeň a beriem do rúk trstenicu. Je to dlhá trstenica, aby som mal dostatočnú účinnosť pri švihoch.
„Tak koľko to máme?“ pýtam sa jej. Chytím ju za zátylok a pootočím tvárou k sebe. Vidím jej modrozelené oči a za nimi temný plameň, ktorý už nie je až tak temný. Zdá sa mi že naozaj podstatne zosvetlel.
„Šestnásť!“ odpovie mi odvážne. Ešte sa jej sladké telo chveje po plieskancoch a už by chcela znova ukázať aká je hrdinka.
„Dobre. Budeš počítať. Pozor na omyly!“ vie čo to pre ňu znamená.
„Pripravená?“
„Ano“. Milujem. Milujem túto chvíľu pred prvým úderom. Nevieme do čoho ideme. Zakaždým je to trochu iné. Čaká nás zaujímavé divadlo.
„Ustúp viac dozadu, predkloniť a ruky na operadlo!“ Prikážem jej. Ona to urobí a zadoček sa jej krásne napne. Červené pruhy splývajú na dvoch krásnych polovičkách do dráždivého chaosu. Pod dvoma polovičkami sa ukáže buchtička. Zľahka jej prejdem trstenicou po zadnej strane stehien. Potom sa postavím do tej správnej pozície a natiahnem ruku s trstenicou do patričnej výšky. Švihnem.
„Uuh!“
„Nepočul som!“ hovorím jej a švihnem vzápätí druhý krát. Moment prekvapenia je na tom snáď to najlepšie.
„Uhmmm... dva!“ odpovie hlasne.
„To je niečo iné!“ Teda pochopila!
Svííísst! Dopadne ďalší úder, pod ktorým sa kamoška nepokojne zamrví.
„Tri“
„Štyri. ...Päť......Šesť. Áuuuh. ....Sedem.....Ááááúúúúh.......Osem. Ááááúúúúúúúúh.“ Rýchlym sledom úderov ju vyvediem z pokoja. Opäť začala prudko dýchať. Drží však pozíciu a pozerá
sa pred seba. Nevidí ma. Asi tiež miluje prekvapenia. Pridám jednu dôraznú.
„Úúúúúúhhhhhh.....Deväť“
Jedna rýchla prekvapujúca.
„Desať.....uhhhhhmm“
A ešte jedna.
„Áúú.........Jedenásť“
Pokračujem nemilosrdne ďalej.
„Úúúúúúúh. Úúúúúhhhmm..................................dvanásť“
Tá bola masná.
„Úúúúúúúh. Úúúúúhhhmm..........trinásť“
Aj tá.
Prejdem trstenicou po rozpálenom zadočku plnom impaktov po úderoch. Strhne sa. Zrejme čakala ďalší úder ale je to len dotyk. Napriahnem sa k úderu. Ale chvíľu zotrvám nehybne, aby rana nedopadla vtedy keď ju bude čakať.
Svííííííssssst!
„Úúúúúúúhhhh............. Úúúúh. ............Úúh............Ššštrn...áásť“ povie nakoniec. Telom jej prebehne triaška. Vidím, že pociťuje nutkanie chytiť sa za pátiace miesta na zadku ale to je v našich pravidlách zakázané. Ak by to urobila nasledujú trestné rany. To by pre ňu nebolo dobré.
Svíííííííśsssst! Dopadne ďalšia rana.
„Úúúúúúúúhhhhh........Úúúúúúúúh.....pätnásť!“ nervozne prestupuje nohami. Ma dlažbe ticho zaklopkajú opätky na čiernych (lakovaných?) lodičkách.
„Tak teda posledná.“ Poviem. Na to ustane a napne sa v predpísanej pozíicii. Jej zmaľovaná sedacia časť očakáva posledný prídel z tŕstia.
Svíííííssssst. Dôrazná bodka za touto sériou nemohla chýbať.
„Ááúúúúúúúhhhhh. ...........Úúúúúhhhhh. ....hhhhhhhmmm.....cccsssst! pätnásť!“ Vyjde z nej konečne po vnútornom zápase.
„OK!“ poviem nakoniec. Na to sa postaví a zľahka si masíruje rukami zadok. Nechám ju vydýchnuť a prechádzam sa okolo nej. Dôkladne si pri tom poobzerám chrbát a brucho kam budú zrejme dopadať moje ďalšie rany. Rozchodil som teda svoj stvrdnutý úd. Odkladám trstenicu a pristúpil som k biču. Ako som už povedal je to pomerne starý exemplár. Ale starám sa o neho s láskou. Je dostatočne zmäkčený a ohybný. Špeciálny olej urobí svoje. Má krátku rukoväť a zo začiatku je zapletaný. Ku koncu sa zužuje a má tam niekoľko uzlíkov. Veď na konci bič plieska. A ten už plieskal po nejednej hebkej koži.
Pristúpim opäť k nej. Ešte je zadychčaná. Oči sú plné očakávania a za nimi planie čoraz svetlejší plameň noci. Na ruky jej zacvaknem želiezka (Už sa naozaj nepamätám odkiaľ ich mám). Visia mi za opaskom od kedy sme spolu vstúpili do ateliéru. Zdvihnem jej spútané ruky a zaháknem o pevný luster, ktorý som si špeciálne na tento účel upravil. Luster visí pomerne vysoko, takže moja kamoška je teraz pekne natiahnutá a nohami môže urobiť iba miniatúrne krôčiky do strán. Odstúpim od nej a postavím sa vzdialenosť akú som si zvykol.
Už som hovoril, že milujem túto chvíľu pred prvou ranou. Je to fascinujúce. Pozerám na jej zadok ozdobený citlivými tmavočervenými pruhmi. „Jelitka“ sú už výrazné.
„Bude to ..... dvadsaťtri rán! Pripravená?“
Cvíľka ticha. Príjemne napätie.
„Áno.“
Roztiahnem bič a napriahnem sa.
Šššviiih!
„Uhhhhm.“ prehltne pálivú bolesť. „Jeden!“
„Šššviih!“
„Uhhhhm.“ ................ „Dva!“
Postupne jej takto nadelím desať rán. Rovnomerne rozkladám rany na jej nepoškvrnený chrbát. Až sa na ňom postupne objavujú tenké červené pruhy. Teraz po desiatej rane už prudko dýcha a syčí bolesťou. Pristúpim ku nej. Obkrúžim jej rukou prsia, pohladkám brucho. Chytím ju dlaňami za chrbát a pritiahnem k sebe. Je napnutá ako luk. Lodičkami mi postúpala po nohách. Nevšímam si to. Pozerám sa jej do očí a vidím jasný oheň. Tmavočervené pery sú vlhké od vzdychov. Líca sa jej zapaľujú. Celé telo má teplé. Zájdem rukou na zadoček (je bezmocná). Dotknem sa jej odzadu buchtičky. Je teplá a vlhne. Pustím ju.
Ešte prudko dýcha.
„Pokračujeme!“ poviem jej.
„Tak ......do toho!“ precedí zadychčaná.
Odstúpim a rýchlo švihnem.
„Ááááááuu.“ Moment prekvapenia som zdá sa vystihol. „Jedenásť!......Oooh“. Vypálil som jej ďalšiu červenú linku na jej hebký chrbát.
Šššviiiih.
„Úúúúhhhh“.........Uhhhhm. .....Oóóh.....Dvanásť“
„Úúúúhhhh................ Trinásť.......Úúúúhhhh................ Štrnásť!
Krúti sa bezmocne na mieste ale ja nemilosrdne Šľahám ďalej.
Šššviíííh.
„Úúúúúhhhhhm....Óóóóh....Pätná......“
Ššviíííh. „Áááuuuu...Cssst.... Šestnásť!“.
Ššviíííh. „Áááuuuu....... Sedemnásť!“.
Ššviíííh. „Áááuuúúúúhhhhm..... Osemnásť“.
Kamoškin chrbát je posiaty hustými červenými čiarami. V žliabku chrbta sa objavujú kropaje potu. Vytáča sa podvedome tak, aby si chrbát čo najviac chránila.
Švííííh.
„Óúúúúhhh.... Devätnásť! .......ohhhhhhmmmm“
„Nejač ešte sme neskončili“ Okríknem ju drsne a šlahnem ju po stehnách.
„Oh!...Oooh! ...Úúúúúhhhmmm.....Dvadsať!
Švííííh.
„Óúúúúhhh.... Dvadssaťjeden! .......ohhhhhhmmmm“
Švííííh.
„Óúúúúúúúúúhhh.... Dvadssaťdva! .......ohhhhhhmmmm“ .
Nervózne prestupuje nohami a klopká lodičkami po dlažbe. Túžobne očakáva poslednú ranu. Na tej si dám záležať. To ona určite tuší.
Švííííííííííh.
„Óúúúúúúúúúúúúúúúhhh.... Dvadssaťtri! .......óóóóóóhhhhhhmmmm“ .
Tak teda skončili sme? Pomyslím si sklamane. Mne to teda ubehlo rýchlo. Odložím bič a pristúpim ku nej. Zvesím jej ruky z háku lustra a podržím ju na chvíľu. Oči jej blčia jasným plameňom. Odstúpi odo mňa a snaží sa dotknúť rán na chrbte ale ide to ťažko. Aspoň nohy si ošetrí dotykmi. Bolesť je pááááliváááá. Vediem ju ku gauču a tam ju sotím. Dráždim je rukami dvorce na prsiach. Potom bradavky. Olížem ich. Ešte raz. Každú. Sajem ich . Dráždim jazykom. Chytím jej buchtičku. Je vlhkáááá. Stiahnem si nohavice a trenky. Dám jej do rúk môjho ohniváka. Tvrdne via a viac. Dosť. Otočím ju a zozadu jej ho zasuniem tam kam patrí. Vniká najprv pomaly ale potm sa roztvorí. Cítim, že som vstúpol do vlhkej buchtičky. Priráža. Chce to takto. Takto sa jej to páči. Zasúvam ho do nej nemilosrdne tak ako som ju pred chvíľou šľahal bičom. Vytrvalo a nemilosrdne. Vidím, že nepotrebuje veľa a to ma rajcuje ešte viac. Na chvíľku dovolím aby si vydýchla a potom pokračujeme. Priráža vznikajúco. Som v nej celý, Jej ruka mi dráždi vajcia nechtami. Ja ju dráždim na bradavkách. Pozerám sa na jej spotený chrbát a bojovne vytýčenú tmavohnedú masu vlasov. Zrazu to príde. Cítim ako zmení rytmus a spomaľuje. Dôrazne a spomalene si vychutnmávam jej slastné vzdychy. Stále vidím pred sebou jej vyšľahaný chrbát a chvejúci sa zadok, ktorý ona divoko tlačí na mňa.
„Úúúúúúh.....áaaaaaahhh.......mhhhhm“
A znova ďalší záchvev.
„Úúúúúúúúúúúh.....áaaaaaahhh.......mhhhhm“
Trochu sa uvoľní a ja pokračujem a vnikám do nej stále znova.
„Trasie sa nepravidelným trasom“ - vychutnávam si to a pokračujem dôraznými pohybmi.
Pokračujem až kým ten slastný pocit neopojí aj mňa. Cítim to až v končekoch prstov. Na sekundu sa vystriem. Celé moje telo je prestúpene teplou sladkastou chuťou. Cvejem sa rovnako od únavy ako aj od slasti. Klesnem na chvíľu na jej teplý chrbát a vychutnávam si ten teplý pálivý chrbát.
Milujem tento pocit po poslednom údere. Milujem ten pocit po zaslúženom orgazme. Milujem ten pocit keď sa milujeme.
