Nie ja ale život píše najkrajšie scenáre. Ja sa Vám ich snažím len priblížiť.
Cŕŕŕn cŕŕn zvonil o život telefón, ktorý som pred chvíľočkou prekliala. Dnes tých bláznivých telefonátov bolo dosť. Nemala som zrovna dva krát dobrú náladu ale čo už. Zdvihla som.
M: Počúvam .......... menšia odmlka v hlase ........ Max
Na druhom konci bolo dosť husté ticho ktoré vôbec nemám rada.
M: Ja mám čas..........
Po chvíľke ticha sa hlas na druhej strane predsa len rozhodol prehovoriť.
S: Dostal som na Vás kontakt Madam. Smiem Vás požiadať o stretnutie?
Nemám vo zvyku odmietnuť žiadosť a tak som mu vyhovela. Nebolo to okamžite. Termín stretnutia a miesto som si určila. Dávam prednosť malým priestorom so štipkou intymity. Ani tento krát som sa nerozhodla ináč.
Prešlo pár dní. Uťahaná z práce som sadla do auta a vyrazila na dohodnuté miesto. Meškať v Bratislave nie je nič neobvyklé. Zápcha. Nervozita v premávke, trúbenie, gestikulácia mojích „súputníkov“ na ceste taký celkom normálny deň. Pre mňa iste. Pre niekoho je to nepredstaviteľné. Proste som meškala. A čo? Akademická štvrť hodinka v mojom prípade platí do slova a do písmena.
Odparkovala som auto, zamkla a pomalým krokom vchádzala do kaviarne. Šero a cigaretový dym ma zahalil od hlavy po päty. Zaostrila som zrak v tom šere a prešmírovala pohľadom každého zákazníka v tomto podniku. V kútiku sedel chlapík. Zvesené ramená, vystrašený pohľad, ktorým uhol v okamžiku keď som ho pohľadom prepichla. S istotou som vedela, že je to on. Podišla som k stolu. Bez vyzvania vstal a pomohol mi odložiť kabát, odsunul kreslo a nesmelo sa snažil o prejav priazne.
Neunúvaj sa líškať! Dám si kávu, minerálku a máš 15 minút na to aby si zo seba vykoktal tú slohovú prácu ktorú máš napísanú na šmiráku čo si žmolil v rukách.
Rozhovoril sa o veciach ktoré by nevyslovil nahlas sám pred odrazom v zrkadle.
Vnímala som ho veľmi okrajovo no v jeho hlase a výraze aký mal v tvári ma niečo predsa len presvedčilo, že mu doprajem to potešenie a vychutnám si jeho poníženie v miere o ktorú žiadal. Vysoký chlap čo má dva metre, s váhou zápasníka sa Vám ani mne nezloží k nohám každý deň. Svojím spôsobom som ho vzala ako vlastnú výzvu. Dokážem uzemniť a pokoriť túto horu nešťastia? Za pokus to stojí.
Nastalo obdobie zbližovania a mierneho teroru. Skúšala som po kvapkách jeho hranice. Dávkovala som mu to ako jed. Trest po treste. Tíško trpel všetky moje rozmary. Trpel s radosťou.
Jeho návštevy boli pravidelné a stával sa závislý od mojej arogantnosti. Urobila som si z neho mukla a otroka ktorého by mi závidela snáď aj sama Cleopatra. Bola som patrične hrdá majiteľka na svoj výtvor. Svoj majetok. Patril k mojim klenotom a dávala som mu to jasne pocítiť. Vnútorne ho to uspokojovalo. Cítila som, že sa niečo stane. A? Stalo sa.
Zazvonil mi telefón a vypočula som si dosť nepríjemný telefonát a vyjadrenie na moju adresu.
Bolo mi jasné kto volá. Histerické vystupovanie, zúfalstvo v hlase a verbálny prejav akým na mňa dotyčná žena jačala smerovalo len k jedinému uzáveru. Volá mi jeho zákonitá manželka.
Ubezpečila som ju len v tom, že jej manžela poznám a som ochotná sa s ňou stretnúť a vyjasniť si sitláciu. Bola veľmi zaskočená mojou reakciou, pozvanie na stretnutie prijala. Nasledoval zlom v ich životoch.
Žena sa mi posťažovala na jeho správanie a jednanie voči jej osobe. Mierne povedané bola som zdesená zistením aký je v súkromí. Navrhla som návštevu u mňa doma a ponúkla jej robiť mi komtesu. Prijala. Viac menej bola zvedavá a chcela sa uistiť čo sa za dverami môjho bytu odohráva. Na to nemusela čakať dlho.
Ohlásil sa na lekciu telefonicky. Súhlasila som. Obratom zazvonil telefón aj jej a uistil ju, že musí ešte niečo vybaviť a preto príde domov neskôr.
Dostala jasné inštrukcie. Musí byť tíško ako myška a ja ju následne vyzvem aby sa pridala.
Zatvorená vo vedľajšej miestnosti, poučená o tom čo smie a čo nie poslušne čakala na príchod môhjo poslušného mukla a jej neprístojného manžela.
Zazvonil.
Otvorila som dvere.
Vošiel dnu.
Oboznámila som ho len s tým čo som uznala za vhodné. Budem mať prítomnú komtesu ktorú nesmie vidieť. Súhlasil.
Na chodbe sa vyzliekol do naha ako vždy a pokorne sa doplazil ku kreslu. V zuboch si priniesol obojok. Podával mi ho a nastavoval krk. Nasadila som mu ho. S obľubou používam sťahovacie obojky kvôli regulácii ich dychu. Je to pre mňa pohodlnejšie ako niekoho škrtiť.
Prelepila som mu oči lepiacou páskou a ohlásila komtesu.
Vošla do izby a pri pohľade na nahé telo svojho manžela takmer onemela. Neverila vlatným očiam.
M: Prines tašku a vybal všetky veci aby som ich mala po ruke! Nechápavo sa na mňa pozrela ale urobila čo som prikázala. Cupot jej bosých nôh po dlážke mi robil svojím spôsobom radosť. Nechala som ju vyberať veci z tašky a sledovala jej výraz. Nechápala čo vlastne drží v rukách a na čo mi to asi bude. Zbavovala som ju sladkej nevedomosti v ktorej žila. Nastával zlom. Začala tušiť a chápať súvislosti.
M: Podaj mi bičík!
K: Toto? Znela jej odpoveď neisto
M: Ano! To čo držíš v ruke je jazdecký bičík a nie je len na popohnanie koňa ale aj na prevýchovu tochto hoväda čo tu kľačí ako baran!
Podala mi ho s neochotou. Vydrapla som jej ho z tenkej trasúcej sa ruky.
M: Daj sem lebo sa takto nikam nedopracujeme!
Zavrčala som mierne podráždená jej neistotou. Ale čo som vlastne čakala? Presne takú reakciu. Nič menej nič viac.
Zaujala som postoj lektorky voči učebnému materiálu.
Položila som otázku a nedostala uspokojivú odpoveď. Vzduchom zasvišťal bič. Prvá rana býva ostrá. Zaskučal. Ona vytreštila oči.
M: Teraz Ty! a podávala som jej bič do ruky. Videla si ako s ním treba narábať a teraz sa s ním musíš spoznať. Nie silou ale švihom. Nech to má eleganciu a šarm. Pochopila si ma?
Kývla hlavou na súhlas. Zrejmä mala sucho v hrdle a slová uviazli v priepastnom nemom úžase. Zdvihla ruku a ........... nemohla. Nemohla ho udrieť. Nechápala som. Prečo? Prečo sa jej ruka zastavila a nepokračovala. V jej očiach bol strach. Strach že sa to monštum postaví zo zeme a jednu jej vrazí tak ako bola na to naučená z domu.
M: Ruky za chrbát! poslušne ich dal a ja som mu nasadila putá.
M: Tak a teraz si už vyskúšaj ten bičík
A vyskúšala. Už sa nebála. Potrebovala mať pocit bezpečia. Ona ho videla v tých putách. Ja v mojom slove. Veľký rozdiel. Vedela som že by sa nevzoprel. Udrela prvý krát a potom opäť a opäť. Tvárou jej začali šklbať kŕče od nervou. Dostávala tiky a hisák. Tenký vzlik sa menil na plač a ten pribúdajúcimi sa ranami sa menil na pazvuky. Bila ho. Bila ho za tie roky ponižovania a bolesti. Evidentne som ju musela zastaviť. Poslala som ju preč. Išla do kaviarne. Dala si koňak a ukludňovala sa. Uistila som ju že ako dokončím lekciu tak prídem a preberieme to spolu.
M: Ták? Ako? Páčil sa Ti výprask?
S: Ano.
M: Viac nepotrebujem vedieť. Obleč sa a chod!
Išiel.
Prišla som do kaviarne. Žena sa medzi časom ukľudnila. Tíško plakala. Zdvihla ku mne uslzené oči a z úst sa jej vydrali chraptavé slová.
K: Myslela som že ma podvádza ale toto som nečakala.
M: Viem. A viem Ti pomôcť udržať si ho ak ho máš rada.
K: Dá sa to vôbec ešte po toľkých rokoch?
M: Práve po toľkých rokoch sa dá všetko.
Stala sa mojou komtesou a zapájala sa do tortúr.
Po čase sme išli spolu nakúpiť pár veci pre ich súkromný život. Bol od biča závislý. A ona sa našla. Nabrala na sebavedomí a odhodlala sa k poslednému kroku.
Pod vianočným stromčekom si našiel darček o akom sníval.
Našiel si tam svoju ženu ako Dominu. Ten štedrý večer sa mu splnil sen a ona nestratila svoju lásku.Odhalili sa jeden druhému tak ako málo kto. Teraz boli jedno telo a jeden duch.
Stretávame sa dosť často. A mňa teší že som niekomu mohla hoc aj takouto formou upevniť vzťah. A BDSM je hlavne o duševnom dozievaní. Aj keď niekto potrebuje niečo ostrejšie neznamená že nie je človekom.
Verím že žije plnohodnotnejší život. Nie tak ako väčšina. Žijú spolu, spia a neotvoria sa jeden druhému. Oni to dokázali.
Max
Cŕŕŕn cŕŕn zvonil o život telefón, ktorý som pred chvíľočkou prekliala. Dnes tých bláznivých telefonátov bolo dosť. Nemala som zrovna dva krát dobrú náladu ale čo už. Zdvihla som.
M: Počúvam .......... menšia odmlka v hlase ........ Max
Na druhom konci bolo dosť husté ticho ktoré vôbec nemám rada.
M: Ja mám čas..........
Po chvíľke ticha sa hlas na druhej strane predsa len rozhodol prehovoriť.
S: Dostal som na Vás kontakt Madam. Smiem Vás požiadať o stretnutie?
Nemám vo zvyku odmietnuť žiadosť a tak som mu vyhovela. Nebolo to okamžite. Termín stretnutia a miesto som si určila. Dávam prednosť malým priestorom so štipkou intymity. Ani tento krát som sa nerozhodla ináč.
Prešlo pár dní. Uťahaná z práce som sadla do auta a vyrazila na dohodnuté miesto. Meškať v Bratislave nie je nič neobvyklé. Zápcha. Nervozita v premávke, trúbenie, gestikulácia mojích „súputníkov“ na ceste taký celkom normálny deň. Pre mňa iste. Pre niekoho je to nepredstaviteľné. Proste som meškala. A čo? Akademická štvrť hodinka v mojom prípade platí do slova a do písmena.
Odparkovala som auto, zamkla a pomalým krokom vchádzala do kaviarne. Šero a cigaretový dym ma zahalil od hlavy po päty. Zaostrila som zrak v tom šere a prešmírovala pohľadom každého zákazníka v tomto podniku. V kútiku sedel chlapík. Zvesené ramená, vystrašený pohľad, ktorým uhol v okamžiku keď som ho pohľadom prepichla. S istotou som vedela, že je to on. Podišla som k stolu. Bez vyzvania vstal a pomohol mi odložiť kabát, odsunul kreslo a nesmelo sa snažil o prejav priazne.
Neunúvaj sa líškať! Dám si kávu, minerálku a máš 15 minút na to aby si zo seba vykoktal tú slohovú prácu ktorú máš napísanú na šmiráku čo si žmolil v rukách.
Rozhovoril sa o veciach ktoré by nevyslovil nahlas sám pred odrazom v zrkadle.
Vnímala som ho veľmi okrajovo no v jeho hlase a výraze aký mal v tvári ma niečo predsa len presvedčilo, že mu doprajem to potešenie a vychutnám si jeho poníženie v miere o ktorú žiadal. Vysoký chlap čo má dva metre, s váhou zápasníka sa Vám ani mne nezloží k nohám každý deň. Svojím spôsobom som ho vzala ako vlastnú výzvu. Dokážem uzemniť a pokoriť túto horu nešťastia? Za pokus to stojí.
Nastalo obdobie zbližovania a mierneho teroru. Skúšala som po kvapkách jeho hranice. Dávkovala som mu to ako jed. Trest po treste. Tíško trpel všetky moje rozmary. Trpel s radosťou.
Jeho návštevy boli pravidelné a stával sa závislý od mojej arogantnosti. Urobila som si z neho mukla a otroka ktorého by mi závidela snáď aj sama Cleopatra. Bola som patrične hrdá majiteľka na svoj výtvor. Svoj majetok. Patril k mojim klenotom a dávala som mu to jasne pocítiť. Vnútorne ho to uspokojovalo. Cítila som, že sa niečo stane. A? Stalo sa.
Zazvonil mi telefón a vypočula som si dosť nepríjemný telefonát a vyjadrenie na moju adresu.
Bolo mi jasné kto volá. Histerické vystupovanie, zúfalstvo v hlase a verbálny prejav akým na mňa dotyčná žena jačala smerovalo len k jedinému uzáveru. Volá mi jeho zákonitá manželka.
Ubezpečila som ju len v tom, že jej manžela poznám a som ochotná sa s ňou stretnúť a vyjasniť si sitláciu. Bola veľmi zaskočená mojou reakciou, pozvanie na stretnutie prijala. Nasledoval zlom v ich životoch.
Žena sa mi posťažovala na jeho správanie a jednanie voči jej osobe. Mierne povedané bola som zdesená zistením aký je v súkromí. Navrhla som návštevu u mňa doma a ponúkla jej robiť mi komtesu. Prijala. Viac menej bola zvedavá a chcela sa uistiť čo sa za dverami môjho bytu odohráva. Na to nemusela čakať dlho.
Ohlásil sa na lekciu telefonicky. Súhlasila som. Obratom zazvonil telefón aj jej a uistil ju, že musí ešte niečo vybaviť a preto príde domov neskôr.
Dostala jasné inštrukcie. Musí byť tíško ako myška a ja ju následne vyzvem aby sa pridala.
Zatvorená vo vedľajšej miestnosti, poučená o tom čo smie a čo nie poslušne čakala na príchod môhjo poslušného mukla a jej neprístojného manžela.
Zazvonil.
Otvorila som dvere.
Vošiel dnu.
Oboznámila som ho len s tým čo som uznala za vhodné. Budem mať prítomnú komtesu ktorú nesmie vidieť. Súhlasil.
Na chodbe sa vyzliekol do naha ako vždy a pokorne sa doplazil ku kreslu. V zuboch si priniesol obojok. Podával mi ho a nastavoval krk. Nasadila som mu ho. S obľubou používam sťahovacie obojky kvôli regulácii ich dychu. Je to pre mňa pohodlnejšie ako niekoho škrtiť.
Prelepila som mu oči lepiacou páskou a ohlásila komtesu.
Vošla do izby a pri pohľade na nahé telo svojho manžela takmer onemela. Neverila vlatným očiam.
M: Prines tašku a vybal všetky veci aby som ich mala po ruke! Nechápavo sa na mňa pozrela ale urobila čo som prikázala. Cupot jej bosých nôh po dlážke mi robil svojím spôsobom radosť. Nechala som ju vyberať veci z tašky a sledovala jej výraz. Nechápala čo vlastne drží v rukách a na čo mi to asi bude. Zbavovala som ju sladkej nevedomosti v ktorej žila. Nastával zlom. Začala tušiť a chápať súvislosti.
M: Podaj mi bičík!
K: Toto? Znela jej odpoveď neisto
M: Ano! To čo držíš v ruke je jazdecký bičík a nie je len na popohnanie koňa ale aj na prevýchovu tochto hoväda čo tu kľačí ako baran!
Podala mi ho s neochotou. Vydrapla som jej ho z tenkej trasúcej sa ruky.
M: Daj sem lebo sa takto nikam nedopracujeme!
Zavrčala som mierne podráždená jej neistotou. Ale čo som vlastne čakala? Presne takú reakciu. Nič menej nič viac.
Zaujala som postoj lektorky voči učebnému materiálu.
Položila som otázku a nedostala uspokojivú odpoveď. Vzduchom zasvišťal bič. Prvá rana býva ostrá. Zaskučal. Ona vytreštila oči.
M: Teraz Ty! a podávala som jej bič do ruky. Videla si ako s ním treba narábať a teraz sa s ním musíš spoznať. Nie silou ale švihom. Nech to má eleganciu a šarm. Pochopila si ma?
Kývla hlavou na súhlas. Zrejmä mala sucho v hrdle a slová uviazli v priepastnom nemom úžase. Zdvihla ruku a ........... nemohla. Nemohla ho udrieť. Nechápala som. Prečo? Prečo sa jej ruka zastavila a nepokračovala. V jej očiach bol strach. Strach že sa to monštum postaví zo zeme a jednu jej vrazí tak ako bola na to naučená z domu.
M: Ruky za chrbát! poslušne ich dal a ja som mu nasadila putá.
M: Tak a teraz si už vyskúšaj ten bičík
A vyskúšala. Už sa nebála. Potrebovala mať pocit bezpečia. Ona ho videla v tých putách. Ja v mojom slove. Veľký rozdiel. Vedela som že by sa nevzoprel. Udrela prvý krát a potom opäť a opäť. Tvárou jej začali šklbať kŕče od nervou. Dostávala tiky a hisák. Tenký vzlik sa menil na plač a ten pribúdajúcimi sa ranami sa menil na pazvuky. Bila ho. Bila ho za tie roky ponižovania a bolesti. Evidentne som ju musela zastaviť. Poslala som ju preč. Išla do kaviarne. Dala si koňak a ukludňovala sa. Uistila som ju že ako dokončím lekciu tak prídem a preberieme to spolu.
M: Ták? Ako? Páčil sa Ti výprask?
S: Ano.
M: Viac nepotrebujem vedieť. Obleč sa a chod!
Išiel.
Prišla som do kaviarne. Žena sa medzi časom ukľudnila. Tíško plakala. Zdvihla ku mne uslzené oči a z úst sa jej vydrali chraptavé slová.
K: Myslela som že ma podvádza ale toto som nečakala.
M: Viem. A viem Ti pomôcť udržať si ho ak ho máš rada.
K: Dá sa to vôbec ešte po toľkých rokoch?
M: Práve po toľkých rokoch sa dá všetko.
Stala sa mojou komtesou a zapájala sa do tortúr.
Po čase sme išli spolu nakúpiť pár veci pre ich súkromný život. Bol od biča závislý. A ona sa našla. Nabrala na sebavedomí a odhodlala sa k poslednému kroku.
Pod vianočným stromčekom si našiel darček o akom sníval.
Našiel si tam svoju ženu ako Dominu. Ten štedrý večer sa mu splnil sen a ona nestratila svoju lásku.Odhalili sa jeden druhému tak ako málo kto. Teraz boli jedno telo a jeden duch.
Stretávame sa dosť často. A mňa teší že som niekomu mohla hoc aj takouto formou upevniť vzťah. A BDSM je hlavne o duševnom dozievaní. Aj keď niekto potrebuje niečo ostrejšie neznamená že nie je človekom.
Verím že žije plnohodnotnejší život. Nie tak ako väčšina. Žijú spolu, spia a neotvoria sa jeden druhému. Oni to dokázali.
Max
