Pridávam sem aj prvú časť, gramaticky a s niektorými výrazmi upravenú. Postupne dokončím celú, bude to dlhá poviedka, no neviem, ako dlho to bude trvať... Musím mať múzu...
Prebudil som sa v slabo osvetlenej izbe, na ktorej stenách boli tapety pásikovaného vzoru. Sedel som v kúte a s bolesťou v hlave som chcel vstať, ale nepodarilo sa mi to, lebo som mal spútané ruky za chrbtom o nejakú tyč, a takisto som mal zviazané aj nohy pri členkoch a kolenách. Začal som premýšľať, kde som, prečo som tu, v tom som začul kroky spoza dverí, zatajil som dych vediac, že tie kroky tak či tak vedú pravdepodobne do izby v ktorej som.
Otvorili sa dvere a spoza nich vyšlo dievča s plavými tmavohnedými vlasmi, krásnou postavou a v tom slabom svetle sa mi podarilo určiť aj jej tmavohnedú až čiernu farbu očí. Mohla mať tak čerstvých 18, hlavou mi prebiehalo tisíce otázok, ale od údivu som nedokázal vysloviť ani jediné slovo.
Podišla ku mne, ako prechádzala cez lúč svetla, zbadal som, aká je krásna, špičkou tenisky mi podvihla hlavu, položila nohu na zem a povedala: ,,Vitaj.“ V zápätí odišla, nestihol som zo seba vydať ani muk. Zakričal som na ňu: ,,Počkaj!“, ale to som už počul zabuchnutie ďalších dverí za dverami izby v ktorej som. Pomaly sa mi dostavoval smäd a neskôr aj hlad, aj by som si zapálil, ale som bol spútaný. Vrecko, kde som mal predtým cigarety som mal prázdne.
Prešla asi hodina, možno dve, a znovu som počul buchnutie prvých dverí. Čakal som, čo sa bude diať, no bolo len ticho. Až o približne 15 minút opäť vošla. Nemala na sebe už bundu, len biele tričko dokonale opisujúce jej tvary, tak som predpokladal, že sa aj zdrží. Trochu som pomrkal očami a spýtal som sa jej kde som. Ona odvetila skúšajúc pevnosť povrazu na mojich nohách: ,,Nie je podstatné, kde si, ani prečo si tu, podstatné je, čo ťa tu so mnou čaká.”
Spýtal som sa udivene: ,,Čo ma čaká?”, no odpovede sa mi nedostalo. Vstala, podišla ku stolíku v rohu izby a z prvej zásuvky vytiahla akúsi fľaštičku s injekciou. Naplnila injekciu žltou tekutinou z fľaštičky a prišla ku mne. Chytila ma za rameno a vpichla mi do neho dávku tej látky. Sledoval som to bez slova, najprv sa nedialo nič, no zrazu prišla v momente veľká únava. Ešte pred tým ako som zavrel oči som zazrel jej spokojný úsmev na tvári.
Opäť som sa prebudil. Tentokrát vo väčšej izbe so spútanými rukami vpredu a nohy som mal takisto zviazané a okolo pásu mi viedol ďalší povraz pripevnený k zemi, čiže som nemohol vstať. Na povraze na mojich rukách bol naviazaný ďalší povraz vyvedený a prevlečený hore cez konštrukciu, čo bola za mnou. Pomaly som sa prebúdzal, no nepociťoval som hlad ani smäd, akurát obrovský hlad po cigarete. Znovu som čakal skoro hodinu a medzitým som rozmýšľal ako sa z toho dostanem a aký to má zmysel.
Vošla dnu cez veľké železné dvere, zavrela ich a riekla: ,,No, teraz sa ti môžem venovať”. Ostal som len ticho sedieť očarený jej krásou, a cítil som jemné vzrušenie z jej prítomnosti a situácii, v akej som bol. Prišla za mňa, začala ťahať za povraz a mne tým ťahala ruky smerom hore až kým mi nezačali dvíhať telo. Potom si všimla, že ma ďalej nepustí lano okolo môjho pásu. Prišla ku stolíku napravo odo mňa a vzala z neho nôž. Presekla lano a pomaly ťahala ďalej. Postupne ma ťahalo hore až kým sa mi neoddelili nohy od zeme a visel som priviazaný za ruky. Mierne tým trpeli zápestia, ale bolo to znesiteľné. Podišla predomňa trochu si ma obzerala, pohojdávala ma.
,,Od dnes som tvoja pani a ty si moja hračka.” riekla. ,,Počkaj.” povedal som. ,,Ticho!” zahriakla ma. ,,budeš hovoriť, len keď ti ja povolím. “ Znelo to hrozivo, tak som radšej zostal ticho.
,,Teraz uvidíme, čo si schopný zniesť, ano? “ opýtala sa ma. “Ako to, čo...” PLESK! Prerušila ma fackou. ,,Budeš odpovedať len - ano pani”. Predýchavajúc mierny šok z facky som odvetil: ,,Ano pani.” Otočila sa, doniesla dva kožené remene zo stolíka a elegantne mi ich pripevnila na nohy na členky. Potom mi z nich dole viseli dva háky tak, aby sa dalo na každú nohu čosi privesiť. Podišla za mňa a vytiahla ma asi polmetra nad zem. “Pomaly mi tŕpnu ruky.” Povedal som. Ona bez slova prišla ku mne a PLESK! Uštedrila mi ďalšiu facku. “Keď dnes budeš ticho, už nebudú facky, budeš hovoriť len vtedy, keď ti ja povolím.” zopaklovala. Facky teda vedela dobre, tak som bol ticho. Zo stolíka priniesla dve čierne kocky s hákmi na vrchu. Položila mi ich ku nohám a riekla: “Tieto kocky majú každá 10 kíl, potom mám ešte biele kocky – tie majú po 5 kíl, len aby si vedel.”
Pomaly mi prikvačila na každú nohu jednu kocku. Ihneď som zacítil na rukách väčšiu bolesť, bolo to ešte znesiteľné, ale prebleslo mi mysľou, že keď ešte má viac kociek a mieni ich tiež takto použiť, dlho to nevydržím.
Začala pomaly liezť hore na konštrukciu na ktorej som visel a pripomínala mi: “Dnes bez slov.”
Vyliezla za mňa na úroveň mojej hlavy, sadla si a zapálila si cigaretu. Ihneď sa mi začali zbierať sliny. Potiahla mi hlavu za vlasy dozadu: “Otvor ústa.” Otvoril som ústa a odklepla mi popol z cigarety priamo do úst. “Prehltni to!” povedala. Tak som hltal popol zakaždým, keď povedala. Bol horúci a slaný. Nechutilo mi to. Konečne dofajčila, ohorok zahasila kdesi za mňa. Postavila sa tesne za moje plecia, chytila sa tyče na konštrukcii a stúpla si na moje plece. Pomaly prenášala váhu na mňa a neskôr aj druhú nohu. Potom posunula ľavú noh dopredu a pomaly si mi sadala na krk prestŕčajúc nohy medzi moju hlavu a ruky. Keď už sedela, pustila sa tyče a teda celá jej váha spočívala na mojich ramenách a krku. Už som si takmer vôbec necítil ruky a strašne ma boleli. Prekrížila si nohy, oprela ruky a hlavu na moju hlavu a povedala: “Dnes sa ešte nedozvieš, prečo si tu a ako dlho tu budeš. Keď budeš poslušný, dovolím ti, aby si sa ma niečo opýtal. Keď ťa to bude fakt veľmi bolieť, povieš: Pani moja, prosím, dosť” Potom zmĺkla a začala sa mi prehrabovať vo vlasoch a hladiť ma. Popri tej neustále zväčšujúcej sa bolesti v zápästiach to bolo strašne príjemné. Ako ma tak hladila, jeden prst si naslinila, prešla mi ním po perách a pár krát ním pokrúžila. Toto zopaklovala niekoľko krát. Spočiatku mi to bolo nechutné, no potom strašne príjemné. “Teraz sa ťa niečo spýtam... Páči sa ti to?“ Spomenul som si na facku. Aj keď ma už veľmi boleli ruky, odvetil som: “Ano, pani.” Ona na to: “Hmm... Som rada.”Stále ma hladiac začala pohybovať nohami dopredu dozadu stále ráznejšie, pričom mi kopala pätou do brucha. Mnou to hýbalo a ruky ma už neúnosne boleli. “Pani moja, prosím...” Vychrtol som zo seba. “Ako? “ spýtala sa. A ja na to: “Dosť!”. Odvetila: ”Ako?... Nerozumiem, hovor zrozumiteľnejšie.” Z posledných síl som povedal: “Pani moja... prosím... dosť. Už to nevydržím!” Odvetila: “Ako to myslíš, že nevydržíš? Veď len visíš na lane, nič nerobíš. Ja vidím či to vydržíš či nie. No, vidím, že už len tak držíš dych, aj tak už musím ísť.” Vytiahla sa hore a schádzala dolu. V okamihu ako dala dole nohu z môjho pleca som si myslel, že letím aj s celou konštrukciou hore. Bola to veľká úľava.
Zišla predomňa, zvesila mi kocky z nôh. Odniesla ich na stolík, vytiahla zo zásuvky nové tenisky, také isté ako mala práve obuté a položila ich na zem. Tie svoje, opotrebované a značne zapáchajúce si začala vyzúvať. Obula si tie nové, staré vzala, podišla ku mne. “Otvor ústa dokorán.”
Ihneď som otvoril ústa, aby som nedostal ďalšiu facku, nakoľko ma už aj tak boleli zápästia. Vopchala mi špičku tenisky do úst ako to len šlo. Nechala si na tom záležať, bol som prekvapený, koľko sa jej tam vošlo. Na ňu položila krížom druhú tenisku. “Keď sa vrátim, nech je tá teniska tam, kde je teraz, inak to oľutuješ.” Potom mi ešte napchala šňúrku z tenisky čo som mal v ústach do jednej nosnej dierky, ako to len šlo, takže dýchať som mohol len jednou a trochu ústami, no to bolo namáhavé. Ihneď sa otočila, stlmila svetlo a odišla.
...
Visel som tam tak, ako ma nechala aj s jej teniskami vdychujúc jej pot. Pomaly som si to začal celé skladať olizujúc jazykom prach a zaschnuté blato zo spodku špičky jej tenisky čo som mal v ústach aby som ho potom nevdýchol. Kto je to dievča a prečo mi to robí? No, nemám žiaden vážny vzťah, nikto sa o mňa nebojí, do práce aj tak chodím len sem – tam, takže hľadať ma nebude nikto, nieže by som chcel, aby ma niekto našiel, ale aby sa o mňa nikto nebál. Nikdy som nebol v spoločnosti dominantný, či vedúci, naopak, zo situácie v akej som práve bol som bol mierne vzrušený. Len ma už parádne boleli ruky aj chrbát, nehovoriac o ústach, ktoré pomaličky tŕpli od tlaku napchatej špičky tenisky.
Pomaly mi začínalo treba močiť, no neodvážil som sa, lebo by som tým iste rozčúlil moju pani. A ani by som asi zavesený a zviazaný nevedel. Nevedel som, ani ako sa to krásne dievča volá, skade ma pozná, ak ma pozná. Dlho som premýšľal a snažil sa zmieriť s tým, čo sa mi prihodilo.
Prešla asi hodinka, možno dve a začul som dvere. Tenisku v ústach som už držal z posledných síl, už som sa skoro aj triasol. Druhá teniska bola ešte našťastie položená tam, kde ju dala, teda na tej, ktorú som mal v ústach. Asi o 5 minút vošla. Pomaly prišla predomňa, pripadala mi trochu nahnevaná. Bez slov mi zobrala vrchnú tenisku a potom vytiahla z úst druhú aj so šnúrkou v nose, trochu to zabolelo. “Som s tebou spokojná. Teraz ti podám injekciu akú si dostal aj ráno, je v nej uspávacia látka spolu so základnými živinami, to znamená, že ťa nemusím kŕmiť, preto necítiš hlad a smäd. “ povedala s úškrnom. Hodila tenisky do kúta za mňa a vytiahla fľaštičku a injekciu zo stolíka. Naplnila ju, podišla ku mne a spýtala sa: “Chceš sa ma niečo opýtať? Teraz máš možnosť mi položiť dve otázky. Ak budú rozumné, odpoviem ti.”
Zarazilo ma to tým, prečo práve dve otázky. Bolo mi vskutku všetko jedno, tak zo mňa ako prvé vyletelo, ako sa volá. Usmiala sa. “To je dobrá otázka. Moje meno je Denisa, ale ty ma môžeš oslovovať len pani.” “Ano pani.! Odpovedal som. “A druhá otázka ?” dodala s úsmevom. Absolútne nič ma nenapadlo, tak som povedal: “Robila si už s niekým to, čo so mnou?” Ona sa akoby zamyslela a odpovedala: “Je to moja vec, nemyslíš? Ale za to, že si bol taký poslušný, ti odpoviem. Nie, dlho som sa na to tešila a pripravovala, ty si môj vyhliadnutý objekt a viem o tebe dosť.” To mi už opäť pichala injekciu do pleca a ja som sa už nesnažil o jediné slovo, hneď som zaspal.
PLESK! Zobudila ma fackou. Tentokrát som ležal pripútaný na nejakom stole. Ruky som mal priviazané k stolu vedľa tela a nohy mierne rozkročené takisto pripútané k stolu. Ona sedela na mojej hrudi, nohy mala vedľa mojej hlavy. Cítil som, že nemôžem otvoriť ústa. Začal som len hmmkať. Ona sa spokojne zasmiala a povedala: “Máš zlepené ústa, dokým ti ich ja nerozlepím.”
Nechápal som, ešte včera mi vravela, že je so mnou spokojná a teraz... Nemohol som ústa otvoriť ani na milimeter, boli dokonale zlepené. Poťažky som dýchal pod jej váhou, aj keď nebola veľmi ťažká, ale námahu to dalo. Dívala sa mi priamo do očí s uštipačným úsmevom, evidentne premýšľajúc, čo so mnou bude robiť. Vzrušilo ma to. Sadla si do tureckého sedu a zapchala mi rukou nos. Nemohol som dýchať. Spokojne si podoprela druhou rukou hlavu o koleno a dívala sa ako sa trápim. Držala ma takto asi dve minúty a ja som opatrne a poslušne pomaly odvracal hlavu na bok aby vedela, že sa chcem z jej zovretia mojho nosa rukou vytrhnúť. Ona pritlačila prsty silnejšie a len mi poľahky vyrovnala späť hlavu. Poslušne som čakal dúfajúc, že povolí. No neurobila tak ani asi po tretej minúte. Celý som bol iste červený, ona sa len radostne a pokojne prizerala ako sa trápim a začínam dusiť. Nevydržal som a prudko vytrhol nos z jej prstov. Konečne som sa nadýchol. Ihneď som dostal dve či tri bohovsky silné facky. “Čo si ty myslíš? Že mi budeš takto kaziť radosť? Veď ja ťa teraz naučím poslušnosti. Si myslíš, že by som ťa ozaj zadusila? To sa nemusíš báť, čo by som bez teba potom robila... “ zakričala na mňa. Vstala, prešla mi za hlavu, sadla si, nahla sa nad mňa a povedala: “Teraz urobíš presne to, čo ti prikážem, či sa ti to bude páčiť, či nie. Jasné? “ Prikývol som na znak súhlasu ešte predýchavajúc predošlé dusenie.
Nahla sa tesne nad moju hlavu, ústami k môjmu nosu: “Teraz budeš za trest dýchať len moje sliny!”
Povedala rázne a vážne a už si zbierala sliny v ústach. Opäť sa jej zjavil na tvári spokojný výraz. Pritlačila mi rukami na čelo, aby mi čo najviac znehybnila hlavu a pomaly spúšťala slinu do mojej nosnej dierky a hneď na to do druhej. Snažil som sa to nejak nevdýchnuť, ale nedalo sa, pomaly pľula ďalej. “Vdýchni to! Pomaly a silno.” začal som vdychovať jej sliny. Nesmierne ma to vzrušilo. Malá časť jej slín mi išla do pľúc, väčšia so ústnej dutiny, ktoré som potom hltal. “No vidíš, že to ide.” riekla neustále pľujúc mi do nosných dierok. Zjavne si to vychutnávala v očiach sa jej blýskala spokojnosť. Potom vychŕkla z hrdla poriadny chrachel a upierajúc zrak na môj nos ho vypľula presne medzi nosné dierky tak, že nespadol ani do jednej. Pomaly pľula čisté sliny do môjho nosa a ten chrachel sa tak zosúval do jednej z dierok, až bol dnu. Zapchala mi prstom druhú nosnú dierku a pozerala, ako si poradím. Ja som to rychlo hltol do seba a trošku zakašlajúc prehltol. Toto opakovala niekoľkokrát až ma tak naučila nosom “hltať” jej sliny. Spokojne vstala a ukročila dozadu a zmizla mi z dohľadu. Ja som si vydýchol chŕkajúc a smrkajúc zvyšky jej slín. Niečím začala hrkotať niekde za mojou hlavou, kde som nedovidel. Potom som počul, že si sadla na akési kreslo. “Zavri oči!” riekla rázne. Hneď som zatvoril oči. Podišla ku mne a nejakým sprejom mi postriekala ústa. Po chvíli to začalo trochu páliť. Neskôr som zistil, že sa mi pomaly dajú otvoriť zlepené ústa. Medzitým prešla predomňa a napustila šálku vody z vodovodu. Potom si opäť sadla na moje brucho a vreckovkou mi utierala zbytky lepidla z mojich úst. “Tak. A si čistučký.” usmiala sa. Vstala silne sa nohami odrazila z môjho brucha, odložila kdesi za mňa hrnček. “Páčilo sa ti to ?”
“Áno pani.” odpovedal som – čo iné som aj mohol povedať... “Dobre, som rada. Tak si to ešte niekedy zopakujeme!” Prešla predomňa a pri dverách potiahla za akúsi reťaz. Stolík podomnou sa začal nahýnať pomaly dopredu do pre mňa stojacej polohy. Až som visel za moje zápästia, ktoré som mal pri bokoch mierne prehnutý dopredu. Váhu mi udržiavali aj členky za ktoré som bol tiež pripútaný o “stolík“. Chvíľu ma tak nechala a obzerala si ma. Potom vyliezla na vrch stolíka nad mojou hlavou a sadla si. Jej chodidlá boli presne v úrovni mojej hlavy. Oboma špičkami nôh mi pomaly dvíhala hlavu hore, potom zatlačila mierne dozadu na znak toho, že sa mám vyrovnať k doske stolíku. Tak som sa ledva pritlačil chrbtom aj hlavou dozadu. Uvoľnila svoje nohy, začala mi hlavu pokopávať medzi nimi. Zľava doprava, sprava doľava... Čím ďalej tým silnejšie. Až mi do hlavy naraz tak kopla, že sa celý stolík zatriasol. Hneď mi pokopla spredu pätou hlavu späť dozadu a poriadne pritlačila aby som ju tak držal. Pochopil som a tak som sa snažil svoju hlavu držať pri doske. Zdvihla obe nohy nad moju hlavu a položila mi ich na ňu. Pomaly uvoľňovala jej váhu nôh. Nebola to veľká váha ale po pár sekundách ma pomaly začal pobolievať krk nehovoriac už o mojich zápästiach a členkoch, za ktoré som stále visel. Potom sa zaprela rukami o dosku na ktorej sedela a začala sa stavať. Nohy mala stále na mojej hlave a ja som mal čo robiť aby som to udržal. Neuvoľnila celú jej váhu, no bola v predklone a videl som aká je spokojná a ako sa vyžíva v mojom utrpení a mojej bezmocnosti. Začala sa mierne nadhadzovať a nohami neustále balancovala na mojej hlave a akoby zrejme naschvál točila nohami aby ma to kvákalo za vlasy. “Dobre... Nuda.“ povedala. Zoskočila dole predomňa zachytiac sa o vrch stolíka pričom stihla vychrchnúť do úst chrachel a keď sme boli tvárou v tvár, vyfľusla mi to do tváre. Bol som prekvapený a mierne ohromený. Toto som ozaj nečakal. Teraz na mňa zapôsobila totálne dievčensky a hneď ako zoskočila, hlasným smiechom si doprevádzala svoj úspech a presnú trefu ! Aj sa mi zazdalo že si pri tom poskočila od radosti. Prežíval som tú radosť s ňou. Podišla ku reťazi a rýchlo ma spustila späť do ležiacej polohy. Aká úľava... Prišla ku mojim nohám a vytiahla od každej nejaký kolík zo stolíka a roztlačila mi nohy do rozkročma viac ako som mal doteraz. Zasunula späť asi “istiace“ kolíky. Nemal som dobrý pocit z toho čo práve urobila. Prišla ku môjmu rozkroku, mierne ma nadvihla v trupe a vytiahla mi nohavice uplne natesno na môj rozkrok. Postavila sa pred môj rozkrok čelom ku mne. Ľavú nohu mala hneď napravo od mojej pravej nohy a ľavú asi 20 centi od môjho pravdepodobne v blízkej budúcnosti úbohého rozkroku... Dobre sa zaprela ľavou nohou, pravú natiahla dozadu a z celej sily ma kopla priamo do môjho pohlavia. Nevydal som ani muk, len som zadržal dych. Vzápätí kopla znovu ešte silnejšie. To som už zakričal cez zatvorené ústa. Nasledovalo ešte asi päť takých kopancov jeden silnejší než druhý a na ďalší som už silno vykríkol.
Potom prestala. “Ták, krič, to je ono.“ povedala s úsmevom. Sadla si medzi moje nohy tvárou ku mne, zaprela sa rukami o moje lýtka a priložila podrážku tenisky na môj už aj tak dosť boľavý rozkrok a začala premeriavať svoj budúci kop. Približovala nohu a odďiaľovala ju od môjho rozkroku pár krát, pričom som si myslel zakaždým, keď ju rýchlejšie odďialila, že silno kopne, no opäť ju pomaly prisunula späť. Naraz kopla strašne silno a rýchlo asi päť krát za sebou. Stenal som jedna radosť a premýšľal, že začo ma tak trestá. Iste si vie predstaviť aká je to bolesť pre muža.
Vstala, zastala si mi na obe stehná a obzerala si ma. Ja som predýchaval bolesť. Niečo sa jej zablyslo v očiach, videl som, že ju práve niečo napadlo. Zišla dole, prešla do vedľajšej izby. Chvíľu bolo ticho. Potom som chvíľu začul, že do niečoho napúšťa vodu. Priniesla trochu väčší hrnček s vodou a čistú bielu handru. Myslel som, že ma chce umývať. Nech... pomyslel som si. Všetko by bolo príjemnejšie ako kopance do rozkroku! Položila hrniec naľavo odo mňa na menší stolík a pritlačila ho uplne ku tomu na ktorom som ležal vedľa mojej hlavy. Sadla si mi na hruď a pripútala mi krk o stolík, že som mohol akurát tak otáčať hlavou na bok. Ani som nevedel, že je za mojim krkom nejaký ďalší remeň. “Teraz ti uvoľním ruky, vyzujem si tenisky a ponožky a ty mi ich krásne tou ponožkou umyješ do čista!“ povedala jednoducho. “Ano pani.“ odvetil som. A hneď tak aj urobila, vyzula si tenisky, položila ich na stolík vedľa mňa a odopla mi ruky. Ihneď som sa dal do práce. Drhol som handrou jej tenisky. Keď som ponoril jej bielu ponožku do vody a začal som ju žmýkať, hneď sa voda trochu zakalila do hneda, no stále sa s ňou dalo čistiť.“Aj podrážku a dôkladne! Máš tam asi liter vody, ďalšiu nedostaneš tak ju využi ako vieš!“ riekla. Tak som myl a myl jej tenisky aj podrážku, ktorá bola značne zašpinená a zablatená. Ponožku som neustále žmýkal do čista do vody. Voda bola čoskoro poriadne špinavá ale tenisky už boli takmer čisté. „To stačí.“ povedala. Položil som jej tenisky na stolík a poslušne som ruky vrátil do remeňov, ona mi ich pripla naspäť. Obula si tenisky naspäť na nohy a trochu odsunula stolík s vodou ďalej. Podišla opäť k reťazi a vytiahla ma asi do 45 stupňového uhla. Prisunula nejaký vyšší stolík ku mne a položila naň ten hrniec so špinavou vodou. Postavila sa ku mne, vzala ponožku ktorou som drhol jej tenisky, ponorila ju do tej špinavej vody a len mierne vyžmýkala, že z nej ešte trochu kvapkalo. „Teraz otvor ústa. Ako poďakovanie za tvoju malú službu ti dám napiť.“ povedala. „Ano pani.“ odvetil som poslušne a otvoril som ústa dokorán a zaklonil hlavu. Denisa vzala ponožku nad moje ústa a pomaly žmýkala tú špinavú vodu do mojich úst. Ústa sa mi ňou pomaly plnili. Keď dožmýkala povedala: „Veď to prehltni!“
Pomaly som prehltol. Bolo to trochu slané asi od potu z ponožky, cítil som malé zrniečka piesku ale to už mala nadomnou druhú várku. Otvoril som ústa a pokračovala. Už žmýkala rýchlejšie a silnejšie. Znova som prehltol. Na tretí krát ponožku celú ponorila do vody až bola celá takmer čierna od špinavej vody a bez žmýkania ju rýchlo preniesla nad moje ústa a začala žmýkať väčším prúdom. Hltal som poslušne všetkú tú vodu aj s pieskom a blatom. Pozrel som sa pri ďalšej várke koľko vody tam ešte je. Ešte vyše polovice, teda vyše pol litra. Po štvrtom vyžmýkaní do mojich úst mi prehodila ponožku cez tvár a odišla do vedľajšej izby a hneď sa aj vrátila. Odkryla mi tvár, ponožku položila vedľa a v druhej ruke držala hrnček. Z hrnca s vodou do neho naliala do plna. „Pi! Nech nič nevytečie vedľa!“ povedala, priložila mi hrnček k perám a nakláňala ho. Vypil som celý hrnček tej špinavej vody a nasledoval druhý a do tretieho sa vošla aj všetka hrubá špina čo ostala na dne hrnca. Dobre hrnčekom pokývala aby sa premiešala voda v ňom a povedala: „Toto ti tam vylejem rýchlejšie na dva krát, vieš... aby aj tá hrubá špina vyšla von. Nech ani kvapka nejde bokom !“
Prebudil som sa v slabo osvetlenej izbe, na ktorej stenách boli tapety pásikovaného vzoru. Sedel som v kúte a s bolesťou v hlave som chcel vstať, ale nepodarilo sa mi to, lebo som mal spútané ruky za chrbtom o nejakú tyč, a takisto som mal zviazané aj nohy pri členkoch a kolenách. Začal som premýšľať, kde som, prečo som tu, v tom som začul kroky spoza dverí, zatajil som dych vediac, že tie kroky tak či tak vedú pravdepodobne do izby v ktorej som.
Otvorili sa dvere a spoza nich vyšlo dievča s plavými tmavohnedými vlasmi, krásnou postavou a v tom slabom svetle sa mi podarilo určiť aj jej tmavohnedú až čiernu farbu očí. Mohla mať tak čerstvých 18, hlavou mi prebiehalo tisíce otázok, ale od údivu som nedokázal vysloviť ani jediné slovo.
Podišla ku mne, ako prechádzala cez lúč svetla, zbadal som, aká je krásna, špičkou tenisky mi podvihla hlavu, položila nohu na zem a povedala: ,,Vitaj.“ V zápätí odišla, nestihol som zo seba vydať ani muk. Zakričal som na ňu: ,,Počkaj!“, ale to som už počul zabuchnutie ďalších dverí za dverami izby v ktorej som. Pomaly sa mi dostavoval smäd a neskôr aj hlad, aj by som si zapálil, ale som bol spútaný. Vrecko, kde som mal predtým cigarety som mal prázdne.
Prešla asi hodina, možno dve, a znovu som počul buchnutie prvých dverí. Čakal som, čo sa bude diať, no bolo len ticho. Až o približne 15 minút opäť vošla. Nemala na sebe už bundu, len biele tričko dokonale opisujúce jej tvary, tak som predpokladal, že sa aj zdrží. Trochu som pomrkal očami a spýtal som sa jej kde som. Ona odvetila skúšajúc pevnosť povrazu na mojich nohách: ,,Nie je podstatné, kde si, ani prečo si tu, podstatné je, čo ťa tu so mnou čaká.”
Spýtal som sa udivene: ,,Čo ma čaká?”, no odpovede sa mi nedostalo. Vstala, podišla ku stolíku v rohu izby a z prvej zásuvky vytiahla akúsi fľaštičku s injekciou. Naplnila injekciu žltou tekutinou z fľaštičky a prišla ku mne. Chytila ma za rameno a vpichla mi do neho dávku tej látky. Sledoval som to bez slova, najprv sa nedialo nič, no zrazu prišla v momente veľká únava. Ešte pred tým ako som zavrel oči som zazrel jej spokojný úsmev na tvári.
Opäť som sa prebudil. Tentokrát vo väčšej izbe so spútanými rukami vpredu a nohy som mal takisto zviazané a okolo pásu mi viedol ďalší povraz pripevnený k zemi, čiže som nemohol vstať. Na povraze na mojich rukách bol naviazaný ďalší povraz vyvedený a prevlečený hore cez konštrukciu, čo bola za mnou. Pomaly som sa prebúdzal, no nepociťoval som hlad ani smäd, akurát obrovský hlad po cigarete. Znovu som čakal skoro hodinu a medzitým som rozmýšľal ako sa z toho dostanem a aký to má zmysel.
Vošla dnu cez veľké železné dvere, zavrela ich a riekla: ,,No, teraz sa ti môžem venovať”. Ostal som len ticho sedieť očarený jej krásou, a cítil som jemné vzrušenie z jej prítomnosti a situácii, v akej som bol. Prišla za mňa, začala ťahať za povraz a mne tým ťahala ruky smerom hore až kým mi nezačali dvíhať telo. Potom si všimla, že ma ďalej nepustí lano okolo môjho pásu. Prišla ku stolíku napravo odo mňa a vzala z neho nôž. Presekla lano a pomaly ťahala ďalej. Postupne ma ťahalo hore až kým sa mi neoddelili nohy od zeme a visel som priviazaný za ruky. Mierne tým trpeli zápestia, ale bolo to znesiteľné. Podišla predomňa trochu si ma obzerala, pohojdávala ma.
,,Od dnes som tvoja pani a ty si moja hračka.” riekla. ,,Počkaj.” povedal som. ,,Ticho!” zahriakla ma. ,,budeš hovoriť, len keď ti ja povolím. “ Znelo to hrozivo, tak som radšej zostal ticho.
,,Teraz uvidíme, čo si schopný zniesť, ano? “ opýtala sa ma. “Ako to, čo...” PLESK! Prerušila ma fackou. ,,Budeš odpovedať len - ano pani”. Predýchavajúc mierny šok z facky som odvetil: ,,Ano pani.” Otočila sa, doniesla dva kožené remene zo stolíka a elegantne mi ich pripevnila na nohy na členky. Potom mi z nich dole viseli dva háky tak, aby sa dalo na každú nohu čosi privesiť. Podišla za mňa a vytiahla ma asi polmetra nad zem. “Pomaly mi tŕpnu ruky.” Povedal som. Ona bez slova prišla ku mne a PLESK! Uštedrila mi ďalšiu facku. “Keď dnes budeš ticho, už nebudú facky, budeš hovoriť len vtedy, keď ti ja povolím.” zopaklovala. Facky teda vedela dobre, tak som bol ticho. Zo stolíka priniesla dve čierne kocky s hákmi na vrchu. Položila mi ich ku nohám a riekla: “Tieto kocky majú každá 10 kíl, potom mám ešte biele kocky – tie majú po 5 kíl, len aby si vedel.”
Pomaly mi prikvačila na každú nohu jednu kocku. Ihneď som zacítil na rukách väčšiu bolesť, bolo to ešte znesiteľné, ale prebleslo mi mysľou, že keď ešte má viac kociek a mieni ich tiež takto použiť, dlho to nevydržím.
Začala pomaly liezť hore na konštrukciu na ktorej som visel a pripomínala mi: “Dnes bez slov.”
Vyliezla za mňa na úroveň mojej hlavy, sadla si a zapálila si cigaretu. Ihneď sa mi začali zbierať sliny. Potiahla mi hlavu za vlasy dozadu: “Otvor ústa.” Otvoril som ústa a odklepla mi popol z cigarety priamo do úst. “Prehltni to!” povedala. Tak som hltal popol zakaždým, keď povedala. Bol horúci a slaný. Nechutilo mi to. Konečne dofajčila, ohorok zahasila kdesi za mňa. Postavila sa tesne za moje plecia, chytila sa tyče na konštrukcii a stúpla si na moje plece. Pomaly prenášala váhu na mňa a neskôr aj druhú nohu. Potom posunula ľavú noh dopredu a pomaly si mi sadala na krk prestŕčajúc nohy medzi moju hlavu a ruky. Keď už sedela, pustila sa tyče a teda celá jej váha spočívala na mojich ramenách a krku. Už som si takmer vôbec necítil ruky a strašne ma boleli. Prekrížila si nohy, oprela ruky a hlavu na moju hlavu a povedala: “Dnes sa ešte nedozvieš, prečo si tu a ako dlho tu budeš. Keď budeš poslušný, dovolím ti, aby si sa ma niečo opýtal. Keď ťa to bude fakt veľmi bolieť, povieš: Pani moja, prosím, dosť” Potom zmĺkla a začala sa mi prehrabovať vo vlasoch a hladiť ma. Popri tej neustále zväčšujúcej sa bolesti v zápästiach to bolo strašne príjemné. Ako ma tak hladila, jeden prst si naslinila, prešla mi ním po perách a pár krát ním pokrúžila. Toto zopaklovala niekoľko krát. Spočiatku mi to bolo nechutné, no potom strašne príjemné. “Teraz sa ťa niečo spýtam... Páči sa ti to?“ Spomenul som si na facku. Aj keď ma už veľmi boleli ruky, odvetil som: “Ano, pani.” Ona na to: “Hmm... Som rada.”Stále ma hladiac začala pohybovať nohami dopredu dozadu stále ráznejšie, pričom mi kopala pätou do brucha. Mnou to hýbalo a ruky ma už neúnosne boleli. “Pani moja, prosím...” Vychrtol som zo seba. “Ako? “ spýtala sa. A ja na to: “Dosť!”. Odvetila: ”Ako?... Nerozumiem, hovor zrozumiteľnejšie.” Z posledných síl som povedal: “Pani moja... prosím... dosť. Už to nevydržím!” Odvetila: “Ako to myslíš, že nevydržíš? Veď len visíš na lane, nič nerobíš. Ja vidím či to vydržíš či nie. No, vidím, že už len tak držíš dych, aj tak už musím ísť.” Vytiahla sa hore a schádzala dolu. V okamihu ako dala dole nohu z môjho pleca som si myslel, že letím aj s celou konštrukciou hore. Bola to veľká úľava.
Zišla predomňa, zvesila mi kocky z nôh. Odniesla ich na stolík, vytiahla zo zásuvky nové tenisky, také isté ako mala práve obuté a položila ich na zem. Tie svoje, opotrebované a značne zapáchajúce si začala vyzúvať. Obula si tie nové, staré vzala, podišla ku mne. “Otvor ústa dokorán.”
Ihneď som otvoril ústa, aby som nedostal ďalšiu facku, nakoľko ma už aj tak boleli zápästia. Vopchala mi špičku tenisky do úst ako to len šlo. Nechala si na tom záležať, bol som prekvapený, koľko sa jej tam vošlo. Na ňu položila krížom druhú tenisku. “Keď sa vrátim, nech je tá teniska tam, kde je teraz, inak to oľutuješ.” Potom mi ešte napchala šňúrku z tenisky čo som mal v ústach do jednej nosnej dierky, ako to len šlo, takže dýchať som mohol len jednou a trochu ústami, no to bolo namáhavé. Ihneď sa otočila, stlmila svetlo a odišla.
...
Visel som tam tak, ako ma nechala aj s jej teniskami vdychujúc jej pot. Pomaly som si to začal celé skladať olizujúc jazykom prach a zaschnuté blato zo spodku špičky jej tenisky čo som mal v ústach aby som ho potom nevdýchol. Kto je to dievča a prečo mi to robí? No, nemám žiaden vážny vzťah, nikto sa o mňa nebojí, do práce aj tak chodím len sem – tam, takže hľadať ma nebude nikto, nieže by som chcel, aby ma niekto našiel, ale aby sa o mňa nikto nebál. Nikdy som nebol v spoločnosti dominantný, či vedúci, naopak, zo situácie v akej som práve bol som bol mierne vzrušený. Len ma už parádne boleli ruky aj chrbát, nehovoriac o ústach, ktoré pomaličky tŕpli od tlaku napchatej špičky tenisky.
Pomaly mi začínalo treba močiť, no neodvážil som sa, lebo by som tým iste rozčúlil moju pani. A ani by som asi zavesený a zviazaný nevedel. Nevedel som, ani ako sa to krásne dievča volá, skade ma pozná, ak ma pozná. Dlho som premýšľal a snažil sa zmieriť s tým, čo sa mi prihodilo.
Prešla asi hodinka, možno dve a začul som dvere. Tenisku v ústach som už držal z posledných síl, už som sa skoro aj triasol. Druhá teniska bola ešte našťastie položená tam, kde ju dala, teda na tej, ktorú som mal v ústach. Asi o 5 minút vošla. Pomaly prišla predomňa, pripadala mi trochu nahnevaná. Bez slov mi zobrala vrchnú tenisku a potom vytiahla z úst druhú aj so šnúrkou v nose, trochu to zabolelo. “Som s tebou spokojná. Teraz ti podám injekciu akú si dostal aj ráno, je v nej uspávacia látka spolu so základnými živinami, to znamená, že ťa nemusím kŕmiť, preto necítiš hlad a smäd. “ povedala s úškrnom. Hodila tenisky do kúta za mňa a vytiahla fľaštičku a injekciu zo stolíka. Naplnila ju, podišla ku mne a spýtala sa: “Chceš sa ma niečo opýtať? Teraz máš možnosť mi položiť dve otázky. Ak budú rozumné, odpoviem ti.”
Zarazilo ma to tým, prečo práve dve otázky. Bolo mi vskutku všetko jedno, tak zo mňa ako prvé vyletelo, ako sa volá. Usmiala sa. “To je dobrá otázka. Moje meno je Denisa, ale ty ma môžeš oslovovať len pani.” “Ano pani.! Odpovedal som. “A druhá otázka ?” dodala s úsmevom. Absolútne nič ma nenapadlo, tak som povedal: “Robila si už s niekým to, čo so mnou?” Ona sa akoby zamyslela a odpovedala: “Je to moja vec, nemyslíš? Ale za to, že si bol taký poslušný, ti odpoviem. Nie, dlho som sa na to tešila a pripravovala, ty si môj vyhliadnutý objekt a viem o tebe dosť.” To mi už opäť pichala injekciu do pleca a ja som sa už nesnažil o jediné slovo, hneď som zaspal.
PLESK! Zobudila ma fackou. Tentokrát som ležal pripútaný na nejakom stole. Ruky som mal priviazané k stolu vedľa tela a nohy mierne rozkročené takisto pripútané k stolu. Ona sedela na mojej hrudi, nohy mala vedľa mojej hlavy. Cítil som, že nemôžem otvoriť ústa. Začal som len hmmkať. Ona sa spokojne zasmiala a povedala: “Máš zlepené ústa, dokým ti ich ja nerozlepím.”
Nechápal som, ešte včera mi vravela, že je so mnou spokojná a teraz... Nemohol som ústa otvoriť ani na milimeter, boli dokonale zlepené. Poťažky som dýchal pod jej váhou, aj keď nebola veľmi ťažká, ale námahu to dalo. Dívala sa mi priamo do očí s uštipačným úsmevom, evidentne premýšľajúc, čo so mnou bude robiť. Vzrušilo ma to. Sadla si do tureckého sedu a zapchala mi rukou nos. Nemohol som dýchať. Spokojne si podoprela druhou rukou hlavu o koleno a dívala sa ako sa trápim. Držala ma takto asi dve minúty a ja som opatrne a poslušne pomaly odvracal hlavu na bok aby vedela, že sa chcem z jej zovretia mojho nosa rukou vytrhnúť. Ona pritlačila prsty silnejšie a len mi poľahky vyrovnala späť hlavu. Poslušne som čakal dúfajúc, že povolí. No neurobila tak ani asi po tretej minúte. Celý som bol iste červený, ona sa len radostne a pokojne prizerala ako sa trápim a začínam dusiť. Nevydržal som a prudko vytrhol nos z jej prstov. Konečne som sa nadýchol. Ihneď som dostal dve či tri bohovsky silné facky. “Čo si ty myslíš? Že mi budeš takto kaziť radosť? Veď ja ťa teraz naučím poslušnosti. Si myslíš, že by som ťa ozaj zadusila? To sa nemusíš báť, čo by som bez teba potom robila... “ zakričala na mňa. Vstala, prešla mi za hlavu, sadla si, nahla sa nad mňa a povedala: “Teraz urobíš presne to, čo ti prikážem, či sa ti to bude páčiť, či nie. Jasné? “ Prikývol som na znak súhlasu ešte predýchavajúc predošlé dusenie.
Nahla sa tesne nad moju hlavu, ústami k môjmu nosu: “Teraz budeš za trest dýchať len moje sliny!”
Povedala rázne a vážne a už si zbierala sliny v ústach. Opäť sa jej zjavil na tvári spokojný výraz. Pritlačila mi rukami na čelo, aby mi čo najviac znehybnila hlavu a pomaly spúšťala slinu do mojej nosnej dierky a hneď na to do druhej. Snažil som sa to nejak nevdýchnuť, ale nedalo sa, pomaly pľula ďalej. “Vdýchni to! Pomaly a silno.” začal som vdychovať jej sliny. Nesmierne ma to vzrušilo. Malá časť jej slín mi išla do pľúc, väčšia so ústnej dutiny, ktoré som potom hltal. “No vidíš, že to ide.” riekla neustále pľujúc mi do nosných dierok. Zjavne si to vychutnávala v očiach sa jej blýskala spokojnosť. Potom vychŕkla z hrdla poriadny chrachel a upierajúc zrak na môj nos ho vypľula presne medzi nosné dierky tak, že nespadol ani do jednej. Pomaly pľula čisté sliny do môjho nosa a ten chrachel sa tak zosúval do jednej z dierok, až bol dnu. Zapchala mi prstom druhú nosnú dierku a pozerala, ako si poradím. Ja som to rychlo hltol do seba a trošku zakašlajúc prehltol. Toto opakovala niekoľkokrát až ma tak naučila nosom “hltať” jej sliny. Spokojne vstala a ukročila dozadu a zmizla mi z dohľadu. Ja som si vydýchol chŕkajúc a smrkajúc zvyšky jej slín. Niečím začala hrkotať niekde za mojou hlavou, kde som nedovidel. Potom som počul, že si sadla na akési kreslo. “Zavri oči!” riekla rázne. Hneď som zatvoril oči. Podišla ku mne a nejakým sprejom mi postriekala ústa. Po chvíli to začalo trochu páliť. Neskôr som zistil, že sa mi pomaly dajú otvoriť zlepené ústa. Medzitým prešla predomňa a napustila šálku vody z vodovodu. Potom si opäť sadla na moje brucho a vreckovkou mi utierala zbytky lepidla z mojich úst. “Tak. A si čistučký.” usmiala sa. Vstala silne sa nohami odrazila z môjho brucha, odložila kdesi za mňa hrnček. “Páčilo sa ti to ?”
“Áno pani.” odpovedal som – čo iné som aj mohol povedať... “Dobre, som rada. Tak si to ešte niekedy zopakujeme!” Prešla predomňa a pri dverách potiahla za akúsi reťaz. Stolík podomnou sa začal nahýnať pomaly dopredu do pre mňa stojacej polohy. Až som visel za moje zápästia, ktoré som mal pri bokoch mierne prehnutý dopredu. Váhu mi udržiavali aj členky za ktoré som bol tiež pripútaný o “stolík“. Chvíľu ma tak nechala a obzerala si ma. Potom vyliezla na vrch stolíka nad mojou hlavou a sadla si. Jej chodidlá boli presne v úrovni mojej hlavy. Oboma špičkami nôh mi pomaly dvíhala hlavu hore, potom zatlačila mierne dozadu na znak toho, že sa mám vyrovnať k doske stolíku. Tak som sa ledva pritlačil chrbtom aj hlavou dozadu. Uvoľnila svoje nohy, začala mi hlavu pokopávať medzi nimi. Zľava doprava, sprava doľava... Čím ďalej tým silnejšie. Až mi do hlavy naraz tak kopla, že sa celý stolík zatriasol. Hneď mi pokopla spredu pätou hlavu späť dozadu a poriadne pritlačila aby som ju tak držal. Pochopil som a tak som sa snažil svoju hlavu držať pri doske. Zdvihla obe nohy nad moju hlavu a položila mi ich na ňu. Pomaly uvoľňovala jej váhu nôh. Nebola to veľká váha ale po pár sekundách ma pomaly začal pobolievať krk nehovoriac už o mojich zápästiach a členkoch, za ktoré som stále visel. Potom sa zaprela rukami o dosku na ktorej sedela a začala sa stavať. Nohy mala stále na mojej hlave a ja som mal čo robiť aby som to udržal. Neuvoľnila celú jej váhu, no bola v predklone a videl som aká je spokojná a ako sa vyžíva v mojom utrpení a mojej bezmocnosti. Začala sa mierne nadhadzovať a nohami neustále balancovala na mojej hlave a akoby zrejme naschvál točila nohami aby ma to kvákalo za vlasy. “Dobre... Nuda.“ povedala. Zoskočila dole predomňa zachytiac sa o vrch stolíka pričom stihla vychrchnúť do úst chrachel a keď sme boli tvárou v tvár, vyfľusla mi to do tváre. Bol som prekvapený a mierne ohromený. Toto som ozaj nečakal. Teraz na mňa zapôsobila totálne dievčensky a hneď ako zoskočila, hlasným smiechom si doprevádzala svoj úspech a presnú trefu ! Aj sa mi zazdalo že si pri tom poskočila od radosti. Prežíval som tú radosť s ňou. Podišla ku reťazi a rýchlo ma spustila späť do ležiacej polohy. Aká úľava... Prišla ku mojim nohám a vytiahla od každej nejaký kolík zo stolíka a roztlačila mi nohy do rozkročma viac ako som mal doteraz. Zasunula späť asi “istiace“ kolíky. Nemal som dobrý pocit z toho čo práve urobila. Prišla ku môjmu rozkroku, mierne ma nadvihla v trupe a vytiahla mi nohavice uplne natesno na môj rozkrok. Postavila sa pred môj rozkrok čelom ku mne. Ľavú nohu mala hneď napravo od mojej pravej nohy a ľavú asi 20 centi od môjho pravdepodobne v blízkej budúcnosti úbohého rozkroku... Dobre sa zaprela ľavou nohou, pravú natiahla dozadu a z celej sily ma kopla priamo do môjho pohlavia. Nevydal som ani muk, len som zadržal dych. Vzápätí kopla znovu ešte silnejšie. To som už zakričal cez zatvorené ústa. Nasledovalo ešte asi päť takých kopancov jeden silnejší než druhý a na ďalší som už silno vykríkol.
Potom prestala. “Ták, krič, to je ono.“ povedala s úsmevom. Sadla si medzi moje nohy tvárou ku mne, zaprela sa rukami o moje lýtka a priložila podrážku tenisky na môj už aj tak dosť boľavý rozkrok a začala premeriavať svoj budúci kop. Približovala nohu a odďiaľovala ju od môjho rozkroku pár krát, pričom som si myslel zakaždým, keď ju rýchlejšie odďialila, že silno kopne, no opäť ju pomaly prisunula späť. Naraz kopla strašne silno a rýchlo asi päť krát za sebou. Stenal som jedna radosť a premýšľal, že začo ma tak trestá. Iste si vie predstaviť aká je to bolesť pre muža.
Vstala, zastala si mi na obe stehná a obzerala si ma. Ja som predýchaval bolesť. Niečo sa jej zablyslo v očiach, videl som, že ju práve niečo napadlo. Zišla dole, prešla do vedľajšej izby. Chvíľu bolo ticho. Potom som chvíľu začul, že do niečoho napúšťa vodu. Priniesla trochu väčší hrnček s vodou a čistú bielu handru. Myslel som, že ma chce umývať. Nech... pomyslel som si. Všetko by bolo príjemnejšie ako kopance do rozkroku! Položila hrniec naľavo odo mňa na menší stolík a pritlačila ho uplne ku tomu na ktorom som ležal vedľa mojej hlavy. Sadla si mi na hruď a pripútala mi krk o stolík, že som mohol akurát tak otáčať hlavou na bok. Ani som nevedel, že je za mojim krkom nejaký ďalší remeň. “Teraz ti uvoľním ruky, vyzujem si tenisky a ponožky a ty mi ich krásne tou ponožkou umyješ do čista!“ povedala jednoducho. “Ano pani.“ odvetil som. A hneď tak aj urobila, vyzula si tenisky, položila ich na stolík vedľa mňa a odopla mi ruky. Ihneď som sa dal do práce. Drhol som handrou jej tenisky. Keď som ponoril jej bielu ponožku do vody a začal som ju žmýkať, hneď sa voda trochu zakalila do hneda, no stále sa s ňou dalo čistiť.“Aj podrážku a dôkladne! Máš tam asi liter vody, ďalšiu nedostaneš tak ju využi ako vieš!“ riekla. Tak som myl a myl jej tenisky aj podrážku, ktorá bola značne zašpinená a zablatená. Ponožku som neustále žmýkal do čista do vody. Voda bola čoskoro poriadne špinavá ale tenisky už boli takmer čisté. „To stačí.“ povedala. Položil som jej tenisky na stolík a poslušne som ruky vrátil do remeňov, ona mi ich pripla naspäť. Obula si tenisky naspäť na nohy a trochu odsunula stolík s vodou ďalej. Podišla opäť k reťazi a vytiahla ma asi do 45 stupňového uhla. Prisunula nejaký vyšší stolík ku mne a položila naň ten hrniec so špinavou vodou. Postavila sa ku mne, vzala ponožku ktorou som drhol jej tenisky, ponorila ju do tej špinavej vody a len mierne vyžmýkala, že z nej ešte trochu kvapkalo. „Teraz otvor ústa. Ako poďakovanie za tvoju malú službu ti dám napiť.“ povedala. „Ano pani.“ odvetil som poslušne a otvoril som ústa dokorán a zaklonil hlavu. Denisa vzala ponožku nad moje ústa a pomaly žmýkala tú špinavú vodu do mojich úst. Ústa sa mi ňou pomaly plnili. Keď dožmýkala povedala: „Veď to prehltni!“
Pomaly som prehltol. Bolo to trochu slané asi od potu z ponožky, cítil som malé zrniečka piesku ale to už mala nadomnou druhú várku. Otvoril som ústa a pokračovala. Už žmýkala rýchlejšie a silnejšie. Znova som prehltol. Na tretí krát ponožku celú ponorila do vody až bola celá takmer čierna od špinavej vody a bez žmýkania ju rýchlo preniesla nad moje ústa a začala žmýkať väčším prúdom. Hltal som poslušne všetkú tú vodu aj s pieskom a blatom. Pozrel som sa pri ďalšej várke koľko vody tam ešte je. Ešte vyše polovice, teda vyše pol litra. Po štvrtom vyžmýkaní do mojich úst mi prehodila ponožku cez tvár a odišla do vedľajšej izby a hneď sa aj vrátila. Odkryla mi tvár, ponožku položila vedľa a v druhej ruke držala hrnček. Z hrnca s vodou do neho naliala do plna. „Pi! Nech nič nevytečie vedľa!“ povedala, priložila mi hrnček k perám a nakláňala ho. Vypil som celý hrnček tej špinavej vody a nasledoval druhý a do tretieho sa vošla aj všetka hrubá špina čo ostala na dne hrnca. Dobre hrnčekom pokývala aby sa premiešala voda v ňom a povedala: „Toto ti tam vylejem rýchlejšie na dva krát, vieš... aby aj tá hrubá špina vyšla von. Nech ani kvapka nejde bokom !“
