Volám sa Milan a mám 51 rokov. Toto je príbeh ako som naučil mladého zamestnanca úradu práce slušnosti. Raz a navždy.
Pracoval som ako skladník vo firme, ktorá sa zaoberala predajom a montážou plastových okien. Jeden nepekný deň nám bolo oznámené, že firma ide do krachu a koncom mesiaca končíme všetci. Po výpovedi v 51 roku svojho života som sa išiel nahlásiť na úrad práce. Hanba, nehanba prvý krát v živote som vstúpil do budovy úradu práce. Od skončenia strojárskej učňovky som mal až doteraz nepretržitú prácu. Nikdy som nebol nezamestnaný.
Na chodbe som stretol kolegyňu z práce, ktorá práve odchádzala, mala to už za sebou. Pomohla mi a vysvetlila kam treba ísť a čo vyplniť a vybaviť. Rýchlo som našiel tie správne dvere na ktoré zaklopať a vstúpil som. V kancelárii sedel sám za stolom jeden mládenec. Nemal ani 30 rokov zato hneď sa predstavil ako inžinier. Štýlom ako by to znamenalo prezident sveta. Už od začiatku mi nebol sympatický a čoskoro som zistil, že prečo. Bol to s prepáčením za výraz arogantný fas čo mal možno meter päťdesiat aj s topánkami, zato aroganciu napoléona.
Najprv som ho slušne ubrzdil. Pane ako sa to so mnou rozprávate? Chlapec očervenel a spustil dlhý monológ, že radšej nech si dám pozor na ústa, lebo aj tak dostali z hora nariadené, že musia znižovať štatistiky nezamestnanosti a ak nebudem “spolupracovať“ veľmi rýchlo si nájde zámienku aby ma vyradil z evidencie a ja nedostanem nezamestnanecké. Ďalší rozhovor už ale viedol v priateľnejšom duchu, ale aj tak sa so mnou rozprával ako so psom.
Ostal som dosť zaskočený a nevedel som reagovať hneď. Nebol som zvyknutý na takýchto debilov. Mal som sa hlásiť u neho o mesiac s razítkom z firmy v ktorej som sa snažil zamestnať. Doma ma to dosť trápilo a hnevalo, že ako sa ten chlapec čo mu ešte mlieko tečie po brade so mnou rozprával. Ja nepatrím k ľuďom čo sa dlho hnevajú. Mávol som rukou a už na druhý deň som si na neho ani nespomenul. Veď mám ísť k nemu až o mesiac.
Aký je len ten svet malý a aké to náhody sa stávajú. O tri týždne v piatok večer som bol s kamarátmi na basketbale a potom na pive. Vracal som sa peši domov okolo jedenástej večer. Aj keď som teraz nezamestnaný, pracovný režim mi ostal a vstávam každé ráno o šiestej. Neďaleko môjho domu som stretol opilca. Akurát išiel predo mnou a tackal sa zľava doprava a z prava do ľava. Spadol asi 15 metrov predo mnou. Pobehol som mu pomôcť a keď som ho postavil na nohy, čo čert nechcel, bol to ten mladý úradníček úplne ožratý. Určite si ani neuvedomoval, že kto ho zdvihol zo zeme. Keďže som bol blízko môjho domu a som dobrák od kosti, tak som sa ponúkol, že ho zoberiem domov autom.
Prisahám, že tak som to plánoval a čo sa stalo nebol plán. Posadil som ho dopredu na sedadlo spolujazdca a pripútal som ho. V jeho peňaženke som našiel občiansky s adresou. Naštartoval som a vyrazili sme. Asi po dvoch minútach mi ovracal palubovú dosku auta. Ako som už písal som kľudný človek, ale čo je veľa to je veľa. Ja tu tomuto hajzlíkovy ešte pomáham? Neriešil som ogrcanú palubovú dosku, len som stiahol okno kvôli smradu. Neviem si predstaviť čo tý mladý slopú, ale malo to všetky možné farby.
Otočil som auto a hybaj ho sním na chatu. Chatku mám 17 km od mesta. Je v malej záhradkárskej osade. Všetci susedia sa poznáme. Dokopy 8 záhradiek. Keďže bol október vedel som, že záhradkárska sezóna sa skočila a nebude tam ani živej duše. Podopierajúc som mladého pána dôležitého odviedol do záhradky. Vyzliekol ho donaha. Bol skoro v bezvedomí a pustil som na neho prúd studenej vody zo záhradnej hadice. Okamžite ožil a snažil sa odplaziť či odkotúlať z dosahu hadice.
Zobral som ho do chaty. Nahému som mu zviazal ruky za chrbtom tenkým lanom. Uložil som ho na zem veďla postele a priviazal lano o postel. Zapol som podlahové kúrenie aby mu jeho ego neprechladlo. Ľahol som si spať. Ráno som sa zobudil na miknutie. Mladý už bol hore a vyvaľoval na mňa oči. Kde to som? Čo sa stalo? Boli jeho prvé otázky. Kukol som mu na tú jeho detskú porciu čo mal medzi nohami a hneď mi bolo jasné, že potrebuje močiť. Tak som vstal odviazal som lano od postele a vytiahol som ho za lano do záhrady.
Keďže som ťahal lano, ktorým mal spútané ruky za chrbtom musel cúvať a nepáčilo sa mu veru kráčať po opici dozadu. Nechal som ho vymočiť sa na kríky. Nezobral som ho na wc v chate, lebo by mi bez rúk všetko ošťal a ja som jeho pinďúra chytiť nechcel. Chlapec ma samozrejme spoznal a aj keď bol v takejto situácii arogancia ho neopúšťala. Hnev ma ovládol. Pritiahol som ho ku stromu a lano priviazal o konár tak aby mal ruky vyvrátené dohora a bol v predklone. Neustále niečo mlel , vyhrážal sa a podobne, mňa to nezaujímalo.
Z chaty som si doniesol veľkú varechu na guláš. Skoro takú veľkú ako moja dlaň a začal som mu ňou plieskať po zadku. Mal ho krásne mladý, pevný guľatý. Nie som gay, ale fakt sa mi jeho zadok páčil, capol som mu po ňom pár krát aj dlaňou a poriadne vystískal. Ako som ho bil varechou po zadku, menil jeho zadok farbu až bol úplne červený, modrý, zelený. Bil som ho dovtedy kým sa jeho vyhrážky a vulgarizmy nezmenili na prosenie a to trvalo dosť dlho. Jeho ego bolo naozaj veľké. Chytil som ho spredu za vlasy a vyvrátil mu hlavu dohora na mňa.
Tak ako náfuka ešte si stále pán dôležitý? Spýtal som sa ho. Chlapec mal slzy v očiach a bol krotký ako baránok. Prosil a ospravedlňoval sa až sa mi ho ulútostilo a prešiel ma hnev. Pobalil som si veci do auta, umyl palubovú dosku, potom som mu dal napiť, odviazal som ho od stromu. Ruky si prevliekol popod nohy a teraz ich mal zviazané lanom vpredu. Priviazal som lano o auto a vyrazil som pomaly späť do mesta. Viedol som ho za autom ako šerifovia vo westernoch zločincov za koňmi. Asi 5km som ho nechal bežať nahého a spútaného za autom. Na to, že bol večer predtým opitý ako doga a po opici mu to išlo veľmi dobre.
Potom som mu hodil boxerky a posadil ho na sedadlo spolujazdca, jeho ovracané šaty som mu hodil na kolená. Ako sme išli po poľnej ceste do mesta jajkal pri každom poskoku auta na nerovnej ceste. Spýtal som sa ho či chce ísť pešo. Ospravedlňoval sa za vzlyky a nechcel. Zadok ho musel pekelne bolieť. Ako som zabočil do ulice kde býva, vyvalil na mňa vystrašené oči a spýtal sa. Vy viete kde bývam? Odpovedal som. Ja viem všetko. Užíval som si hrôzu v jeho očiach. Tento chlapec už bol celkom iný ako ten na úrade pred tromi týždňami. “Otcovský“ výprask mu pomohol.
Pred panelákom kde býval som mu rozviazal ruky, vystúpil z auta len v boxerkách a s ovracanými šatami v rukách. Ufujazdil som domov. O týždeň som išiel k nemu hlásiť sa na úrad práce. Hneď ako ma zbadal očervenel a zrazu bol milý ako med. Táto návšteva úradu práce prebehla na úplne inej úrovni ako tá minulá. Chlapec ma oslovoval v jednom kuse pane. Ochotne všetko vybavil a keď som spokojne odchádzal nedalo mi, otočil som sa vo dverách a spýtal som sa ho. Riťka sa ti už zahojila?
Na ten jeho výraz tváre nezabudnem do konca života. Hneď ako som vyšiel z jeho kancelárie a zavrel dvere som sa začal hlasno smiať. Mal som potom radosť celý deň. Rozmýšľal som, že na Slovensku by asi takýto “otcovský“ výprask neuškodil viacerým úradníkom.
Pracoval som ako skladník vo firme, ktorá sa zaoberala predajom a montážou plastových okien. Jeden nepekný deň nám bolo oznámené, že firma ide do krachu a koncom mesiaca končíme všetci. Po výpovedi v 51 roku svojho života som sa išiel nahlásiť na úrad práce. Hanba, nehanba prvý krát v živote som vstúpil do budovy úradu práce. Od skončenia strojárskej učňovky som mal až doteraz nepretržitú prácu. Nikdy som nebol nezamestnaný.
Na chodbe som stretol kolegyňu z práce, ktorá práve odchádzala, mala to už za sebou. Pomohla mi a vysvetlila kam treba ísť a čo vyplniť a vybaviť. Rýchlo som našiel tie správne dvere na ktoré zaklopať a vstúpil som. V kancelárii sedel sám za stolom jeden mládenec. Nemal ani 30 rokov zato hneď sa predstavil ako inžinier. Štýlom ako by to znamenalo prezident sveta. Už od začiatku mi nebol sympatický a čoskoro som zistil, že prečo. Bol to s prepáčením za výraz arogantný fas čo mal možno meter päťdesiat aj s topánkami, zato aroganciu napoléona.
Najprv som ho slušne ubrzdil. Pane ako sa to so mnou rozprávate? Chlapec očervenel a spustil dlhý monológ, že radšej nech si dám pozor na ústa, lebo aj tak dostali z hora nariadené, že musia znižovať štatistiky nezamestnanosti a ak nebudem “spolupracovať“ veľmi rýchlo si nájde zámienku aby ma vyradil z evidencie a ja nedostanem nezamestnanecké. Ďalší rozhovor už ale viedol v priateľnejšom duchu, ale aj tak sa so mnou rozprával ako so psom.
Ostal som dosť zaskočený a nevedel som reagovať hneď. Nebol som zvyknutý na takýchto debilov. Mal som sa hlásiť u neho o mesiac s razítkom z firmy v ktorej som sa snažil zamestnať. Doma ma to dosť trápilo a hnevalo, že ako sa ten chlapec čo mu ešte mlieko tečie po brade so mnou rozprával. Ja nepatrím k ľuďom čo sa dlho hnevajú. Mávol som rukou a už na druhý deň som si na neho ani nespomenul. Veď mám ísť k nemu až o mesiac.
Aký je len ten svet malý a aké to náhody sa stávajú. O tri týždne v piatok večer som bol s kamarátmi na basketbale a potom na pive. Vracal som sa peši domov okolo jedenástej večer. Aj keď som teraz nezamestnaný, pracovný režim mi ostal a vstávam každé ráno o šiestej. Neďaleko môjho domu som stretol opilca. Akurát išiel predo mnou a tackal sa zľava doprava a z prava do ľava. Spadol asi 15 metrov predo mnou. Pobehol som mu pomôcť a keď som ho postavil na nohy, čo čert nechcel, bol to ten mladý úradníček úplne ožratý. Určite si ani neuvedomoval, že kto ho zdvihol zo zeme. Keďže som bol blízko môjho domu a som dobrák od kosti, tak som sa ponúkol, že ho zoberiem domov autom.
Prisahám, že tak som to plánoval a čo sa stalo nebol plán. Posadil som ho dopredu na sedadlo spolujazdca a pripútal som ho. V jeho peňaženke som našiel občiansky s adresou. Naštartoval som a vyrazili sme. Asi po dvoch minútach mi ovracal palubovú dosku auta. Ako som už písal som kľudný človek, ale čo je veľa to je veľa. Ja tu tomuto hajzlíkovy ešte pomáham? Neriešil som ogrcanú palubovú dosku, len som stiahol okno kvôli smradu. Neviem si predstaviť čo tý mladý slopú, ale malo to všetky možné farby.
Otočil som auto a hybaj ho sním na chatu. Chatku mám 17 km od mesta. Je v malej záhradkárskej osade. Všetci susedia sa poznáme. Dokopy 8 záhradiek. Keďže bol október vedel som, že záhradkárska sezóna sa skočila a nebude tam ani živej duše. Podopierajúc som mladého pána dôležitého odviedol do záhradky. Vyzliekol ho donaha. Bol skoro v bezvedomí a pustil som na neho prúd studenej vody zo záhradnej hadice. Okamžite ožil a snažil sa odplaziť či odkotúlať z dosahu hadice.
Zobral som ho do chaty. Nahému som mu zviazal ruky za chrbtom tenkým lanom. Uložil som ho na zem veďla postele a priviazal lano o postel. Zapol som podlahové kúrenie aby mu jeho ego neprechladlo. Ľahol som si spať. Ráno som sa zobudil na miknutie. Mladý už bol hore a vyvaľoval na mňa oči. Kde to som? Čo sa stalo? Boli jeho prvé otázky. Kukol som mu na tú jeho detskú porciu čo mal medzi nohami a hneď mi bolo jasné, že potrebuje močiť. Tak som vstal odviazal som lano od postele a vytiahol som ho za lano do záhrady.
Keďže som ťahal lano, ktorým mal spútané ruky za chrbtom musel cúvať a nepáčilo sa mu veru kráčať po opici dozadu. Nechal som ho vymočiť sa na kríky. Nezobral som ho na wc v chate, lebo by mi bez rúk všetko ošťal a ja som jeho pinďúra chytiť nechcel. Chlapec ma samozrejme spoznal a aj keď bol v takejto situácii arogancia ho neopúšťala. Hnev ma ovládol. Pritiahol som ho ku stromu a lano priviazal o konár tak aby mal ruky vyvrátené dohora a bol v predklone. Neustále niečo mlel , vyhrážal sa a podobne, mňa to nezaujímalo.
Z chaty som si doniesol veľkú varechu na guláš. Skoro takú veľkú ako moja dlaň a začal som mu ňou plieskať po zadku. Mal ho krásne mladý, pevný guľatý. Nie som gay, ale fakt sa mi jeho zadok páčil, capol som mu po ňom pár krát aj dlaňou a poriadne vystískal. Ako som ho bil varechou po zadku, menil jeho zadok farbu až bol úplne červený, modrý, zelený. Bil som ho dovtedy kým sa jeho vyhrážky a vulgarizmy nezmenili na prosenie a to trvalo dosť dlho. Jeho ego bolo naozaj veľké. Chytil som ho spredu za vlasy a vyvrátil mu hlavu dohora na mňa.
Tak ako náfuka ešte si stále pán dôležitý? Spýtal som sa ho. Chlapec mal slzy v očiach a bol krotký ako baránok. Prosil a ospravedlňoval sa až sa mi ho ulútostilo a prešiel ma hnev. Pobalil som si veci do auta, umyl palubovú dosku, potom som mu dal napiť, odviazal som ho od stromu. Ruky si prevliekol popod nohy a teraz ich mal zviazané lanom vpredu. Priviazal som lano o auto a vyrazil som pomaly späť do mesta. Viedol som ho za autom ako šerifovia vo westernoch zločincov za koňmi. Asi 5km som ho nechal bežať nahého a spútaného za autom. Na to, že bol večer predtým opitý ako doga a po opici mu to išlo veľmi dobre.
Potom som mu hodil boxerky a posadil ho na sedadlo spolujazdca, jeho ovracané šaty som mu hodil na kolená. Ako sme išli po poľnej ceste do mesta jajkal pri každom poskoku auta na nerovnej ceste. Spýtal som sa ho či chce ísť pešo. Ospravedlňoval sa za vzlyky a nechcel. Zadok ho musel pekelne bolieť. Ako som zabočil do ulice kde býva, vyvalil na mňa vystrašené oči a spýtal sa. Vy viete kde bývam? Odpovedal som. Ja viem všetko. Užíval som si hrôzu v jeho očiach. Tento chlapec už bol celkom iný ako ten na úrade pred tromi týždňami. “Otcovský“ výprask mu pomohol.
Pred panelákom kde býval som mu rozviazal ruky, vystúpil z auta len v boxerkách a s ovracanými šatami v rukách. Ufujazdil som domov. O týždeň som išiel k nemu hlásiť sa na úrad práce. Hneď ako ma zbadal očervenel a zrazu bol milý ako med. Táto návšteva úradu práce prebehla na úplne inej úrovni ako tá minulá. Chlapec ma oslovoval v jednom kuse pane. Ochotne všetko vybavil a keď som spokojne odchádzal nedalo mi, otočil som sa vo dverách a spýtal som sa ho. Riťka sa ti už zahojila?
Na ten jeho výraz tváre nezabudnem do konca života. Hneď ako som vyšiel z jeho kancelárie a zavrel dvere som sa začal hlasno smiať. Mal som potom radosť celý deň. Rozmýšľal som, že na Slovensku by asi takýto “otcovský“ výprask neuškodil viacerým úradníkom.
