Do nočného ticha sa ozvalo klopanie na dvere, no s posledným nárazom o drevo večer opäť utíchol. Michal otvoril oči. Miestnosť pokrývala tma a prisahal by, že len pred chvíľou zaspal. Čo ho zobudilo zistil až s ďalším klopaním, tentoraz dôraznejším. Napadlo mu, či sa nedostali pod útok, ale to by po chodbách už pochodovali muži a zvonku by bol počuť hrmot diel. Obul si teda čižmy, okolo ramien prehodil svoj dolomán a pristúpil ku dverám. Bol pripravený dotyčného ohriaknuť s poznámkou o nekresťanskej hodine, avšak keď ich otvoril, stála za nimi v tmavej chodbe Katarína, osvetľovaná len svetlom svietnika, ktorý držala v ruke. Už to nebola vidiečanka v roztrhanom kabátiku. Mala na sebe jednoduché sivé šaty, stiahnuté okolo pásu hnedým živôtikom, aké nosili slúžiace na Modrom Kameni, ale nepatrila k nim. Oblečenie mala zjavne od Pavla, ktorý dostal rozkaz zohnať jej niečo pohodlnejšie. To sa mu podarilo až sakramentsky dobre, zanadával v duchu Michal, pri pohľade na jej úzky driek. Páčila sa mu takto ešte viac než zvyčajne, až nebol schopný zakrývať svoju žiadostivosť. Katka nezvyknutá na podobnú pozornosť sa pod jeho pohľadom poznateľne začervenala.
„Zablúdila si?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie pane, som tu správne,“ dodala svojim obvyklým vystrašeným, zato rozhodným pohľadom.
Michal sa naklonil cez prah dverí, aby zistil, či sú sami. Chodba však zívala prázdnotou, pokynul jej teda, aby vošla dnu.
„Čo ťa sem privádza?“ vyzvedal, pozorujúc, ako nervózne hľadá miesto, kam položiť svietnik.
Chvíľu sa ešte ošívala a naberala odvahu, vysloviť to, čo si zaumienila. Nakoniec svietnik položila na okraj písacieho stola a prehovorila.
„Mysleli ste to vážne, že si po dnešku môžem ísť kam chcem?“
„Áno, moje slovo platí,“ odvetil Michal, nezvyknutý opakovať svoje príkazy.
„Čo ak nechcem nikam ísť?“ spýtala sa bojazlivo. „Čo ak chcem ostať s vami?“
Michal zdvihol čierne obočie, pod ním na Katarínu hľadeli nechápavé sokolie oči.
„Nevieš, čo chceš dievča. Tu nie si v bezpečí. Zajtra si ma môže nájsť turecká guľka. Čo bude potom s tebou? Kto ťa tu ochráni?“
„Tak si budete musieť na seba dávať pozor,“ založila si Katka ruky na prsiach.
Chcela sa tváriť neoblomne, avšak Michalovi v tejto póze skôr pripadala roztomilo. Zachcelo sa mu ju objať a utešiť, rozhodol sa však pre hlas rozumu.
„To nie je tak ľahké. Smrť na bojisku číha na pešiaka aj na kráľa. Nešetrila ani Ľudovíta II., čím som pre ňu ja?“ odvetil Michal pokojne, aj keď si v duchu prial požiadať ju, aby s ním ostala.
„Mali ste pravdu, dnes sme mali všetci náročný deň, ale ja azda najhorší. Turci ma chceli odvliecť do otroctva, potom som sa mala stať proti svojej vôli niečia slúžka,“ pokračovala Katarína a hruď sa jej pri tom napínala. „A tomu, komu by som chcela patriť, ma nechce.“
„Samozrejme, že ťa chcem Katka,“ oslovil ju prvý krát menom.
„Tak mi dovoľte tu ostať a slúžiť vám. Aj tak nemám kam ísť. Som predsa vaša vojenská korisť, slúžka, otrokyňa ak chcete. Môžete si so mnou robiť čo sa vám zachce,“ to už žiadala na kolenách. „Ako to bolo? Volenti non fit injuria? Ja som volenti, ochotná.“
Michal podišiel ku kľačiacej Katke. Natiahol k nej ruku a pohladil po gaštanových vlasoch. Jeden nezbedný pramienok padajúci do čela zastrčil za ucho, pokračoval nižšie ku krku a zovrel ho medzi prstami.
„Otrokyňa hovoríš?“ zaznel na ňu Michalov hlas zhora.
Katarína pridusene prikývla. Michalovi sa v hlave opäť objavili obrazy, na ktoré myslel v sále. Ako sa jej odzadu zmocňuje a pôsobí jej bolesť. Ruku zvierajúcu krk pritiahol k sebe tak, že sa Katka musela pod náporom postaviť. Ešte potácajúcu sa ju postrčil k pracovnému stolu osvetľovaného svietnikom, kde k nej bez slova pristúpil a nekompromisne ju cezeň ohol. Nebránila sa. Poslušne sa nechala nastaviť do pozície s hrudníkom na doske a vystrčeným zadkom, v akej ju chcel jej pán mať. Medzi členkami ucítila Michalovu čižmu. Jemné kopance jej naznačili, aby ich od seba roztiahla. Poslúchla. Ako ďalšia prišla na rad sukňa, tá išla hore až niekde ku kostrči. Po nej nasledovala bielizeň, ktorá odhalila nahý, pekne zaoblený zadoček, ligotajúci sa pri svetle sviece. Michal sa ním chcel ešte väčšmi pokochať. Vzal svietnik do ruky, no ako ním prechádzal ponad Katku, roztápajúci sa vosk stiekol po strane sviečky a kvapol na jej holý zadok. Katarína sykla. Vosk ju popálil, avšak bolesť rýchlo pominula a ostalo len vzrušenie. Od rozkoše sa natiahla ako mačka a provokatívne vyšpúlila zadok, ako by si pýtala viac. Jej pán jej ho neodoprel a dopadli ďalšie kvapky. Vosk pomaly stekal od bedier až k stehnám, kde zasychal, pripomínajúc tak cencúle z odkvapov. Michal si pripadal ako maliar maľujúci fresku dvoch kopúl, no voľné miesto rýchlo dochádzalo.
„Si naďalej odhodlaná pokračovať?“ spýtal sa Michal.
„Áno pane,“ hlesla Katka.
„Tak sa vyzuj,“ rozkázal.
Katarína sa už chystala odsunúť od stola, ale Michal ju rukou postrčil na pôvodné miesto.
„Povedal som, vyzuj sa. Nie, odstup od stola!“
„Prepáčte pane,“ odvetila pri vyzúvaní s hruďou na doske.
Bosé nohy sa špičkami dotkli podlahy. Jednu Michal chytil a za členok vyhol smerom hore.
„Drž,“ prikázal.
Katka sa s ohnutou nohou ani nepohla. Čo sa razom zmenilo, hneď ako na chodidlo dopadli prvé kvapky roztaveného vosku. Snažila sa udržať nohu rovno, avšak táto časť bola zjavne citlivejšia než zadok, až ňou miestami od bolesti mykla dole.
„Nejak ti padá,“ komentoval to úsmevne Michal. „Počkaj, pomôžem ti.“
Svietnikom prešiel pod špičky. Katka okamžite oľutovala svoju nestabilitu, keď ucítila, ako sa teplo sviečky blíži zospodu k jej nohe a dusene zapišťala. Michal dával pozor, aby jej tým nespôsobil popáleninu, občas však neodolal oliznúť jej plameňom prsty, užívajúc si pri tom reakcie svojej obete.
„Stále odhodlaná?“
„Áno pane,“ odvetila Katka, už menej odhodlane.
Vrátil jej teda nohu do pôvodnej polohy. Svietnikom prešiel opäť k zadku a kvapol naň vosk. Katarína si od bolesti hryzla do rukáva. Michalovi sa totiž podarilo trafiť jeho stred a rozpálený vosk stiekol z análu až k pyskom. Za ním nasledovali ďalšie stekance, ktoré by sa ako by predbiehali v tom, ktorý dosiahne prvý klitorisu. Katka zaryla nechty pod hranu stola. Ťažkým životom navykla bolesti, ale nikdy jej nikto nemučil najcitlivejšiu časť tela, ktorá mala byť určená rozkoši. Dúfala, že ak vydrží útrapy, jej pán sa nad ňou zmiluje, a dotkne sa jej lona niečím iným, než len voskom. Prstom alebo možno, aj inou časťou jeho tela. Už len z pomyslenia na to začala tiecť a zaschnutý vosk sa začal v jej vlhkom rozkroku kĺzať. Katarína so stále roztiahnutými členkami spojila stehná, snažiac sa pohybom privodiť si aspoň ako také vzrušenie, avšak nestačilo to a začala prosiť.
„Vari ma nechcete ako iní muži? To vás len moje utrpenie uspokojuje? Prosím, neodpierajte mi to, čo iné ženy zažívajú bežne.“
Michal prešiel palcom jemne po jej pyskoch a ako na prísľub ním vošiel dnu. Katka slastne vzdychla, no v tom po ohanbí dostala rovnakou rukou, ktorá ju ešte pred chvíľou hladila facku. Zaschnutý vosk letel vzduchom a Katka skoro povalila stôl, na ktorom ležala.
„Ty nie si moja žena, ani ja tvoj muž,“ dodal chladne Michal. „Si iba obyčajná slúžka, vojnová korisť, otrokyňa,“ citoval jej slová. „Pre tentokrát to nechám tak, ale nabudúce ťa za to žadonenie vyženiem do zimy.“
Katarína mysliac na zasnežené nádvorie vystrašene prikývla.
„Musíš byť trpezlivá,“ pokračoval Michal už miernejším tónom a pohladil ju po zadku. „Kto chce vidieť dúhu, musí prečkať dážď.“
Na Katkino lono sa však chystalo krupobitie, ako sa k nemu Michal blížil svietnikom medzi stehnami. Katarína zabedákala. Telo sa jej zmietalo medzi reflexom nútiacim ujsť od bolesti a odhodlanosťou vydržať až do konca. Jej trýzniteľ zatiaľ sviečkou skúšal, ktorá časť zvíťazí. Plamienok tancoval od kolien, cez stehná, až sa občas priblížil ešte bližšie a opálil jemné pubické chĺpky gaštanovej farby. Katke sa triasli nohy, naďalej však poslušne držala. Za odmenu jej Michal priložil prsty na klitoris. Bol vlhký a mučiacim nástrojom v podobe sviečky aj pekne zahriaty. Katka zavzdychala od vzrušenia, no potom skoro až zvýskla, keď jej Michal surovo pritlačil hlavu o dosku stola a pred tvár postavil takmer dohorenú sviečku, vyvlečenú zo svietnika.
„Doprajem ti teda potešenie,“ prehovoril blahosklonne. „Avšak len pokým bude horieť sviečka.“
Po týchto slovách ucítila, ako do nej vniká svojim stoporeným údom. Jej vlhké lono a Michalova chtivosť zabezpečili, že už pri prvom príraze vkĺzol až po koreň. Katarína vzdychla od vzrušenia. Plameň sviečky sa pod náporom vzduchu ohol, pripomínajúc tak konár v búrke. Uvedomila si, že nejde len o čas pokým dohorí, ale môže ho zhasiť aj predčasne nadmerným dýchaním. To na seba s ďalšími prírazmi nenechalo dlho čakať. Michal si ju bral tvrdo odzadu, ako si pán berie svoju slúžku v neprítomnosti svojej zákonitej manželky. Stôl sa kolísal a Katka tlmene vzdychala. Čím viac sa snažila obmedzovať svoje dýchanie, tým bolo jej vzrušenie silnejšie. Zatvorila oči a zalialo ju teplo prichádzajúceho orgazmu. Keď ich otvorila, sviečka už nesvietila, Michal však naďalej prirážal. Sľúbil, že ak dohorí prestane, avšak nevedel to zastaviť. Otočil si ju k sebe a začal po tme rozväzovať šnurovačku jej živôtika, div nepotrhal diery, ktorými bol prevlečený povrázok. Katka mu rada pomohla. Chcela cítiť jeho pery, na miestach, ktoré zakrýval. Dole išiel aj Michalov dolomán a košeľa, až sa ich hrude dotkli. Za podpazušie ju vyložil na stôl, tentokrát na zadok o dosku a opäť do nej vnikol. Obaja vzdychali. Katarína v sebe našla iniciatívu a s nohami prekríženými na jeho bedrách sa mu zavesila rukami okolo ramien. Michal ju uchopil pod zadkom a za ustavičného bozkávania odviedol k posteli, kde sa na ňu zvalil. Už si ju nebral ako slúžku, ale ako ženu, ktorú vrúcne miloval.
Ráno, krátko po brieždení, na inom poschodí, v inej izbe hradu, vošli dve slúžky v róbach podobným tej Katkinej do komnát dcéry správcu hradu. Ich pani práve vstávala. Rukou si prehrabla plavé vlasy a odhrnula priesvitný baldachýn svojej postele. Obe dievčatá sa viac než zdvorilo uklonili, snažiac sa nevyvolať zámienku, ktorá by mohla mať za následok prípadné potrestanie. Žofia bez úvodu zvolala na vyššie dievča z dvojice.
„Zuza, pomôž mi sa obuť,“ prikázala a ospalo natiahla z lôžka nohy.
Zuzana sa naučeným spôsobom ohla po črievice a ešte v podrepe do nich pomohla svojej panej vložiť nohy. Margita, jej druhá slúžka zatiaľ položila na stôl raňajky, pozostávajúce len z misky sušeného ovocia a pohára vína. Žofia si z misky nabrala len za pol hrste, no zato pohár vyprázdnila až do dna. Následne od Margity prevzala nádobu s vodou na umytie. Jednalo sa o bežnú rutinu, ako pomôcť svojej panej s prípravou na deň. Neoddeliteľnou súčasťou bolo tiež obliekanie, ktoré sa nezaobišlo bez asistencie. V bežné dni, akým bol aj tento, nesiahala po ničom extravagantnom, dávala skôr prednosť jednoduchším šatom so živôtikom. Avšak na rozdiel od tých, ktoré nosili slúžiace, boli ušité z bohatšej látky prešívanej zlatými niťami, načechrenými rukávmi a živôtik hýril kvetinovými vzormi. Medzi raňajkami a rannou omšou si Žofia zvykla krátiť dlhé chvíle hraním kariet, dnes však siahla do svojej šperkovnice po robustný čierny kľúč. Obe slúžky zbledli, vedeli totiž, kam vedú dvere, ktoré odomyká.
Ako väčšina hradov, mal aj Modrý Kameň podzemné priestory s množstvom pivníc a priestorov na skladovanie. Za nimi, dole po točitom schodisku, boli ťažké dubové dvere obité železom, vedúce do bývalej mučiarne. Už tomu bol nejaký čas, čo v nej prebýval majster kat, avšak Žofia pre ňu našla uplatnenie pre svoje exemplárne trestanie slúžiacich.
Vystrašenejšie z dvojice sa poznateľne tvárila Margita. Po včerajšom rozliatí vína, bola len otázka času, kedy bude pykať za svoju nešikovnosť. Na námietky alebo prosby však nebol čas. Žofia vyrazila ráznym krokom do chodby a kam išla ona, jej slúžky ju museli nasledovať. Svojim váhaním alebo nebodaj neposlušnosťou, by si ešte priťažila.
„Vyzleč sa Gita,“ povedala stroho Žofia, keď za nimi zamkla ťažké dubové dvere.
Margita si roztrasenými rukami začala rozväzovať šnurovačku svojho živôtika. Kazematový strop zo studeného kameňa len umocňoval jej skľúčenie, až začala dusenie nariekať.
„Prosím, pani veľkomožná, už sa to nebude opakovať.“
„Mlč ty hus!“ uťala ju Žofia. „Zuza nestoj tam ako soľný stĺp a uviaž ju.“
Zuzana neochotne pristúpila k druhej, polonahej slúžke. Netešila sa prizerať cudziemu utrpeniu. Utešovala sa aspoň myšlienkou, že mohlo byť aj horšie, mohla to byť dnes ona, kto pocíti hnev svojej panej. Keď na Margitinom tele neostal už ani kúsok oblečenia, odovzdane predpažila zápästia, ale Žofia ju zadržala.
„Daj jej ruky za chrbát, zviažeš ju na strappado,“ pokynula smerom k Zuzane.
„Milosťpani, strappado nie,“ vrhla sa nahá slúžka šľachtičnej k nohám a začala bozkávať jej črievice.
Žofia si užívala jej submisívne žobronenie. Keď sa ho dostatočne nabažila, kývla na Zuzanu. Tá privliekla neboráčku k rohu miestnosti, kde z kladky na strope viselo lano. Oň s rukami za chrbtom priviazala Margitu a prešla k druhému koncu, ktorý priťahovaním zdvíhal obeť, nútiac ju ísť do nepríjemného predklonu.
„To stačí Zuza,“ zastavila ju Žofia, keď Margita stála už len na špičkách.
Táto poloha bola pre ňu mimoriadne nepohodlná. Bojovala pri nej s bolesťou nôh, ako sa vystierala a bolesťou rúk, keď stúpala na päty. Dcéra správcu hradu zatiaľ vzala z hákov na stene bič a pristúpila k svojej slúžke. Bičíkom prešla po jej nahom tele, na ktorom sa pri dopade slnka cez zamrežovaný svetlík črtali zahojené rany, dokazujúce, že nešlo o jej prvý prečin.
„Vieš čo Zuza?“ uvažovala nahlas Žofia. „Spravíš to ty.“
„Ja-ja-ja pani?“ zakoktala sa Zuzana.
S Margitou toho už veľa prežili, dalo by sa povedať, že medzi nimi vzniklo až kamarátske puto. Nevedela si predstaviť, že to bude ona, kto jej má pôsobiť bolesť.
„Áno, počula si dobre. A ani nemysli na to, že budeš tú kravu šetriť,“ pohrozila Žofia zdvihnutým ukazovákom. „Ak sa nebudeš dostatočne snažiť, zavolám sem drábov a zhupneš sa v strappade vedľa nej.“
Zuzana od svojej panej vystrašene prevzala bič. Pri jeho držaní sa necítila vo svojej koži, ale nebol čas na dojmy. Zahnala sa ním a dopadla prvá rana. Bola mierená na zadok, avšak neskúsenej Zuzane sa podaril trafiť bok.
„Pokračuj, je jedno kam ju šľahneš,“ podporila ju Žofia. „Možno okrem hlavy, nechcem sa potom pozerať na jej doráňanú tvár.“
Zuzana udrela druhý krát, tentoraz už bič našiel svoj cieľ a so švihnutím pleskol o zadok. Ich pani sa zatiaľ usadila do dreveného kresla s koženými popruhmi, prehadzujúc pri tom nohu cez operadlo. Ľavačkou si pridržala spodok sukne a pravou nahmatala skrz bielizeň svoje lono.
Dopadli ďalšie rany a Margita zabedákala. S výkrikom prešlo Žofiou neskonalé vzrušenie, pri ktorom začala o to usilovnejšie trieť textíliou o svoje ohanbie. Slúžkine nariekanie jej znelo ako melódia a nabádala Zuzanu, aby sa činila o to usilovnejšie. Tá mysliac, na možné dôsledky svojej zhovievavosti, svoju kamarátku nešetrila. Vedela, že Margita by na jej mieste robila to isté, nakoľko by tiež nemala na výber. Nevedela sa však ubrániť slzám.
Nikto nerátal rany ako včera. Bolo ich už síce viac, než absolvovala Katarína, no Zuzanine švihy sa nemohli rovnať Michalovým a aj tie začali časom poľavovať.
„To už stačí Zuza,“ oslobodila ju z tejto hroznej povinnosti Žofia. „Odviaž ju.“
Uvoľnená Margita vyčerpane skĺzla k zemi.
„Nevylihuj tam ty lajdáčka,“ zaznelo z kresla. „Teraz máš šancu ma odprosiť,“ odhrnula si Žofia zo stehien bielizeň, odhaľujúc tak vlhké lono.
Nahá a zbičovaná slúžka pozrela tým smerom. Zaváhala. To, čo po nej chcela, bol hriech. Žofia teda kývla na Zuzanu. Nemusela jej nič hovoriť, vedela, čo má robiť. Vzduchom zasvišťal bič a trafil úbožiačku na zemi. Tá sa za jeho asistencie doplazila ku kreslu a pobozkala Žofiino ohanbie.
„Takto svoju paniu neobmäkčíš,“ začula zhora. „No tak! Neostýchaj sa a líž! Cunnilingus je vraj na francúzskom dvore bežný.“
Vystrčeným jazykom teda prešla po pyskoch, potom hore na klitoris. Žofia zavzdychala od vzrušenia a s vyhnutou hlavou k zátylku skryla zornice pod viečka. Keď sa opäť vrátila k sebe, kývla na Zuzanu, tá šľahla nahú slúžku pod ňou. Margita sa s výkrikom prisala na ohanbie svojej panej a jazykom začala jazdiť po najcitlivejších miestach. Nebola v tomto ohľade skúsená, ale bola ženou, a vedela, kde to jej panej urobí dobre, aby sa tak vyhla bičovaniu.
„Ak o tomto čo i len cekneš, dám ti ten tvoj šikovný jazýček urezať,“ vzdychala Žofia.
Margita sa pod ňou v duchu modlila Kyrie Eleison a prosila za odpustenie, že takto kvôli spáse svojho tela hreší. Ako na odpoveď k nej doľahli zvuky zvonov hradnej kaplnky, zvolávajúce veriacich na rannú omšu.
Michal kráčal opatrne po schodoch vedúcich z hradnej kaplnky na nádvorie. Sneh z nich síce stihli omietnuť ešte pred ranou omšou, avšak námraza na kamenných stupienkoch mohla byť zradná. Jeho opatrnosti dali za pravdu zvuky šuchnutia za ním. Otočil sa smerom k dverám kaplnky. Bola to Žofia, ktorá za pridržiavania sa zábradlia nadávala svojim slúžkam. Michala táto scéna pobavila, no nenechal sa ovplyvniť svojimi antipatiami k tejto žene a natiahol k nej ruku.
„Ďakujem pán Michal, ale nie je to nutné“ odvetila, podopierajúc sa o Zuzanu.
„Zvolili ste pre dnes zlú obuv slečna Romhányiová,“ konštatoval Michal, pri pohľade na spodok jej sukne, z ktorej vytŕčali črievice.
„Bohužiaľ, nemala som čas na prezutie, zdržali ma povinnosti,“ dodala významne Žofia.
Michalovi však neunikol jej hnevlivý pohľad na slúžku, ani Margitin vystrašený pohľad, aký vídal na vojakoch pri ústupe z prehraných bitiek. Domyslel si, o akú záležitosť sa jednalo.
„Povinnosti zjavne zdržali aj farára Mikuláša, keď musel poveriť celebrovaním omše kastelána Šimona. Len by to ten hrbáč nemal ráno toľko preháňať s vínom,“ poznamenal, keď okolo neho trojica žien prešla.
Margita sa pri spomienke na Šimonov červený pijanský nos zachichotala. Síce za to schytala prísny pohľad od svojej panej, avšak ten krátky pocit šťastia, v inak smutnom živote jej za to stál.
„Išli s mojim otcom skontrolovať statky do podhradia,“ odvetila Žofia. „A keď už je reč o absencii, nevidela som na omši vašu chránenku. Poslali ste ju nebodaj domov?“
„Z toho, čo bol jej domov, toho moc neostalo,“ konštatoval sucho Michal. „Požiadala o azyl, ktorému som vyhovel.“
Žofia ostentatívne rozhodila rukami.
„To sa tu bude len tak ponevierať po hrade?“ vytkla mu. „Mala by sa aspoň ako správna kresťanka zúčastňovať omše!“
Čo ty vieš o tom, ako sa chová správna kresťanka, napadlo Michalovi, ale hryzol si do jazyka. Ak tu má už Katka ostať, bude lepšie, keď sa vďaka jeho uštipačnosti nedostane do problémov.
„Uvažoval som rovnako,“ odvetil ústretovo. „Preto som ju poslal na výpomoc do kuchyne a nariadil aspoň modlitbu in privato.“
„Dobre,“ zdvihla Žofia nosík.
Na tvári sa jej objavilo uspokojenie, ako vždy, keď bolo všetko podľa nej a nikto neodvrával. Potom pokračovala a Michal vedel, že to s tou ústretovosťou prehnal.
„Keď už sú Mikuláš s mojím otcom preč. Nechcel by si mi dnes pri obede robiť spoločnosť?“
Pokúsil sa z toho vykľučkovať frázou: „Neviem, či sa to hodí v neprítomnosti vášho otca. Nerád by som vás dostal do rečí.“
Nato Žofia mávla rukou, akoby sa zahnala po otravnom hmyze.
„Hlúposť, nebudeme sami. Moje slúžky ma aj tak obsluhujú a ak by to nestačilo, môže sa k nim pridať aj to nové dievča. Ak sa osvedčí, možno by som ti ju mohla vziať do svojho fraucimoru.“
Michalovi pri spomienke na jedlo zaškvŕkalo v bruchu. Predstava panskej jedálne neznela tak zle, aj keď by si prial, poobedovať v inej spoločnosti.
„Dobre teda, neodmietnem vaše pozvanie,“ rozhodol sa nakoniec. „Ale tá druhá záležitosť ostáva rovnaká ako včera. Dievča patrí k mojej družine.“
„Sme dohodnutí,“ obdarila ho Žofia lišiackym úsmevom a odkráčala so svojimi slúžkami k obytnej časti hradu.
„Zablúdila si?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie pane, som tu správne,“ dodala svojim obvyklým vystrašeným, zato rozhodným pohľadom.
Michal sa naklonil cez prah dverí, aby zistil, či sú sami. Chodba však zívala prázdnotou, pokynul jej teda, aby vošla dnu.
„Čo ťa sem privádza?“ vyzvedal, pozorujúc, ako nervózne hľadá miesto, kam položiť svietnik.
Chvíľu sa ešte ošívala a naberala odvahu, vysloviť to, čo si zaumienila. Nakoniec svietnik položila na okraj písacieho stola a prehovorila.
„Mysleli ste to vážne, že si po dnešku môžem ísť kam chcem?“
„Áno, moje slovo platí,“ odvetil Michal, nezvyknutý opakovať svoje príkazy.
„Čo ak nechcem nikam ísť?“ spýtala sa bojazlivo. „Čo ak chcem ostať s vami?“
Michal zdvihol čierne obočie, pod ním na Katarínu hľadeli nechápavé sokolie oči.
„Nevieš, čo chceš dievča. Tu nie si v bezpečí. Zajtra si ma môže nájsť turecká guľka. Čo bude potom s tebou? Kto ťa tu ochráni?“
„Tak si budete musieť na seba dávať pozor,“ založila si Katka ruky na prsiach.
Chcela sa tváriť neoblomne, avšak Michalovi v tejto póze skôr pripadala roztomilo. Zachcelo sa mu ju objať a utešiť, rozhodol sa však pre hlas rozumu.
„To nie je tak ľahké. Smrť na bojisku číha na pešiaka aj na kráľa. Nešetrila ani Ľudovíta II., čím som pre ňu ja?“ odvetil Michal pokojne, aj keď si v duchu prial požiadať ju, aby s ním ostala.
„Mali ste pravdu, dnes sme mali všetci náročný deň, ale ja azda najhorší. Turci ma chceli odvliecť do otroctva, potom som sa mala stať proti svojej vôli niečia slúžka,“ pokračovala Katarína a hruď sa jej pri tom napínala. „A tomu, komu by som chcela patriť, ma nechce.“
„Samozrejme, že ťa chcem Katka,“ oslovil ju prvý krát menom.
„Tak mi dovoľte tu ostať a slúžiť vám. Aj tak nemám kam ísť. Som predsa vaša vojenská korisť, slúžka, otrokyňa ak chcete. Môžete si so mnou robiť čo sa vám zachce,“ to už žiadala na kolenách. „Ako to bolo? Volenti non fit injuria? Ja som volenti, ochotná.“
Michal podišiel ku kľačiacej Katke. Natiahol k nej ruku a pohladil po gaštanových vlasoch. Jeden nezbedný pramienok padajúci do čela zastrčil za ucho, pokračoval nižšie ku krku a zovrel ho medzi prstami.
„Otrokyňa hovoríš?“ zaznel na ňu Michalov hlas zhora.
Katarína pridusene prikývla. Michalovi sa v hlave opäť objavili obrazy, na ktoré myslel v sále. Ako sa jej odzadu zmocňuje a pôsobí jej bolesť. Ruku zvierajúcu krk pritiahol k sebe tak, že sa Katka musela pod náporom postaviť. Ešte potácajúcu sa ju postrčil k pracovnému stolu osvetľovaného svietnikom, kde k nej bez slova pristúpil a nekompromisne ju cezeň ohol. Nebránila sa. Poslušne sa nechala nastaviť do pozície s hrudníkom na doske a vystrčeným zadkom, v akej ju chcel jej pán mať. Medzi členkami ucítila Michalovu čižmu. Jemné kopance jej naznačili, aby ich od seba roztiahla. Poslúchla. Ako ďalšia prišla na rad sukňa, tá išla hore až niekde ku kostrči. Po nej nasledovala bielizeň, ktorá odhalila nahý, pekne zaoblený zadoček, ligotajúci sa pri svetle sviece. Michal sa ním chcel ešte väčšmi pokochať. Vzal svietnik do ruky, no ako ním prechádzal ponad Katku, roztápajúci sa vosk stiekol po strane sviečky a kvapol na jej holý zadok. Katarína sykla. Vosk ju popálil, avšak bolesť rýchlo pominula a ostalo len vzrušenie. Od rozkoše sa natiahla ako mačka a provokatívne vyšpúlila zadok, ako by si pýtala viac. Jej pán jej ho neodoprel a dopadli ďalšie kvapky. Vosk pomaly stekal od bedier až k stehnám, kde zasychal, pripomínajúc tak cencúle z odkvapov. Michal si pripadal ako maliar maľujúci fresku dvoch kopúl, no voľné miesto rýchlo dochádzalo.
„Si naďalej odhodlaná pokračovať?“ spýtal sa Michal.
„Áno pane,“ hlesla Katka.
„Tak sa vyzuj,“ rozkázal.
Katarína sa už chystala odsunúť od stola, ale Michal ju rukou postrčil na pôvodné miesto.
„Povedal som, vyzuj sa. Nie, odstup od stola!“
„Prepáčte pane,“ odvetila pri vyzúvaní s hruďou na doske.
Bosé nohy sa špičkami dotkli podlahy. Jednu Michal chytil a za členok vyhol smerom hore.
„Drž,“ prikázal.
Katka sa s ohnutou nohou ani nepohla. Čo sa razom zmenilo, hneď ako na chodidlo dopadli prvé kvapky roztaveného vosku. Snažila sa udržať nohu rovno, avšak táto časť bola zjavne citlivejšia než zadok, až ňou miestami od bolesti mykla dole.
„Nejak ti padá,“ komentoval to úsmevne Michal. „Počkaj, pomôžem ti.“
Svietnikom prešiel pod špičky. Katka okamžite oľutovala svoju nestabilitu, keď ucítila, ako sa teplo sviečky blíži zospodu k jej nohe a dusene zapišťala. Michal dával pozor, aby jej tým nespôsobil popáleninu, občas však neodolal oliznúť jej plameňom prsty, užívajúc si pri tom reakcie svojej obete.
„Stále odhodlaná?“
„Áno pane,“ odvetila Katka, už menej odhodlane.
Vrátil jej teda nohu do pôvodnej polohy. Svietnikom prešiel opäť k zadku a kvapol naň vosk. Katarína si od bolesti hryzla do rukáva. Michalovi sa totiž podarilo trafiť jeho stred a rozpálený vosk stiekol z análu až k pyskom. Za ním nasledovali ďalšie stekance, ktoré by sa ako by predbiehali v tom, ktorý dosiahne prvý klitorisu. Katka zaryla nechty pod hranu stola. Ťažkým životom navykla bolesti, ale nikdy jej nikto nemučil najcitlivejšiu časť tela, ktorá mala byť určená rozkoši. Dúfala, že ak vydrží útrapy, jej pán sa nad ňou zmiluje, a dotkne sa jej lona niečím iným, než len voskom. Prstom alebo možno, aj inou časťou jeho tela. Už len z pomyslenia na to začala tiecť a zaschnutý vosk sa začal v jej vlhkom rozkroku kĺzať. Katarína so stále roztiahnutými členkami spojila stehná, snažiac sa pohybom privodiť si aspoň ako také vzrušenie, avšak nestačilo to a začala prosiť.
„Vari ma nechcete ako iní muži? To vás len moje utrpenie uspokojuje? Prosím, neodpierajte mi to, čo iné ženy zažívajú bežne.“
Michal prešiel palcom jemne po jej pyskoch a ako na prísľub ním vošiel dnu. Katka slastne vzdychla, no v tom po ohanbí dostala rovnakou rukou, ktorá ju ešte pred chvíľou hladila facku. Zaschnutý vosk letel vzduchom a Katka skoro povalila stôl, na ktorom ležala.
„Ty nie si moja žena, ani ja tvoj muž,“ dodal chladne Michal. „Si iba obyčajná slúžka, vojnová korisť, otrokyňa,“ citoval jej slová. „Pre tentokrát to nechám tak, ale nabudúce ťa za to žadonenie vyženiem do zimy.“
Katarína mysliac na zasnežené nádvorie vystrašene prikývla.
„Musíš byť trpezlivá,“ pokračoval Michal už miernejším tónom a pohladil ju po zadku. „Kto chce vidieť dúhu, musí prečkať dážď.“
Na Katkino lono sa však chystalo krupobitie, ako sa k nemu Michal blížil svietnikom medzi stehnami. Katarína zabedákala. Telo sa jej zmietalo medzi reflexom nútiacim ujsť od bolesti a odhodlanosťou vydržať až do konca. Jej trýzniteľ zatiaľ sviečkou skúšal, ktorá časť zvíťazí. Plamienok tancoval od kolien, cez stehná, až sa občas priblížil ešte bližšie a opálil jemné pubické chĺpky gaštanovej farby. Katke sa triasli nohy, naďalej však poslušne držala. Za odmenu jej Michal priložil prsty na klitoris. Bol vlhký a mučiacim nástrojom v podobe sviečky aj pekne zahriaty. Katka zavzdychala od vzrušenia, no potom skoro až zvýskla, keď jej Michal surovo pritlačil hlavu o dosku stola a pred tvár postavil takmer dohorenú sviečku, vyvlečenú zo svietnika.
„Doprajem ti teda potešenie,“ prehovoril blahosklonne. „Avšak len pokým bude horieť sviečka.“
Po týchto slovách ucítila, ako do nej vniká svojim stoporeným údom. Jej vlhké lono a Michalova chtivosť zabezpečili, že už pri prvom príraze vkĺzol až po koreň. Katarína vzdychla od vzrušenia. Plameň sviečky sa pod náporom vzduchu ohol, pripomínajúc tak konár v búrke. Uvedomila si, že nejde len o čas pokým dohorí, ale môže ho zhasiť aj predčasne nadmerným dýchaním. To na seba s ďalšími prírazmi nenechalo dlho čakať. Michal si ju bral tvrdo odzadu, ako si pán berie svoju slúžku v neprítomnosti svojej zákonitej manželky. Stôl sa kolísal a Katka tlmene vzdychala. Čím viac sa snažila obmedzovať svoje dýchanie, tým bolo jej vzrušenie silnejšie. Zatvorila oči a zalialo ju teplo prichádzajúceho orgazmu. Keď ich otvorila, sviečka už nesvietila, Michal však naďalej prirážal. Sľúbil, že ak dohorí prestane, avšak nevedel to zastaviť. Otočil si ju k sebe a začal po tme rozväzovať šnurovačku jej živôtika, div nepotrhal diery, ktorými bol prevlečený povrázok. Katka mu rada pomohla. Chcela cítiť jeho pery, na miestach, ktoré zakrýval. Dole išiel aj Michalov dolomán a košeľa, až sa ich hrude dotkli. Za podpazušie ju vyložil na stôl, tentokrát na zadok o dosku a opäť do nej vnikol. Obaja vzdychali. Katarína v sebe našla iniciatívu a s nohami prekríženými na jeho bedrách sa mu zavesila rukami okolo ramien. Michal ju uchopil pod zadkom a za ustavičného bozkávania odviedol k posteli, kde sa na ňu zvalil. Už si ju nebral ako slúžku, ale ako ženu, ktorú vrúcne miloval.
Ráno, krátko po brieždení, na inom poschodí, v inej izbe hradu, vošli dve slúžky v róbach podobným tej Katkinej do komnát dcéry správcu hradu. Ich pani práve vstávala. Rukou si prehrabla plavé vlasy a odhrnula priesvitný baldachýn svojej postele. Obe dievčatá sa viac než zdvorilo uklonili, snažiac sa nevyvolať zámienku, ktorá by mohla mať za následok prípadné potrestanie. Žofia bez úvodu zvolala na vyššie dievča z dvojice.
„Zuza, pomôž mi sa obuť,“ prikázala a ospalo natiahla z lôžka nohy.
Zuzana sa naučeným spôsobom ohla po črievice a ešte v podrepe do nich pomohla svojej panej vložiť nohy. Margita, jej druhá slúžka zatiaľ položila na stôl raňajky, pozostávajúce len z misky sušeného ovocia a pohára vína. Žofia si z misky nabrala len za pol hrste, no zato pohár vyprázdnila až do dna. Následne od Margity prevzala nádobu s vodou na umytie. Jednalo sa o bežnú rutinu, ako pomôcť svojej panej s prípravou na deň. Neoddeliteľnou súčasťou bolo tiež obliekanie, ktoré sa nezaobišlo bez asistencie. V bežné dni, akým bol aj tento, nesiahala po ničom extravagantnom, dávala skôr prednosť jednoduchším šatom so živôtikom. Avšak na rozdiel od tých, ktoré nosili slúžiace, boli ušité z bohatšej látky prešívanej zlatými niťami, načechrenými rukávmi a živôtik hýril kvetinovými vzormi. Medzi raňajkami a rannou omšou si Žofia zvykla krátiť dlhé chvíle hraním kariet, dnes však siahla do svojej šperkovnice po robustný čierny kľúč. Obe slúžky zbledli, vedeli totiž, kam vedú dvere, ktoré odomyká.
Ako väčšina hradov, mal aj Modrý Kameň podzemné priestory s množstvom pivníc a priestorov na skladovanie. Za nimi, dole po točitom schodisku, boli ťažké dubové dvere obité železom, vedúce do bývalej mučiarne. Už tomu bol nejaký čas, čo v nej prebýval majster kat, avšak Žofia pre ňu našla uplatnenie pre svoje exemplárne trestanie slúžiacich.
Vystrašenejšie z dvojice sa poznateľne tvárila Margita. Po včerajšom rozliatí vína, bola len otázka času, kedy bude pykať za svoju nešikovnosť. Na námietky alebo prosby však nebol čas. Žofia vyrazila ráznym krokom do chodby a kam išla ona, jej slúžky ju museli nasledovať. Svojim váhaním alebo nebodaj neposlušnosťou, by si ešte priťažila.
„Vyzleč sa Gita,“ povedala stroho Žofia, keď za nimi zamkla ťažké dubové dvere.
Margita si roztrasenými rukami začala rozväzovať šnurovačku svojho živôtika. Kazematový strop zo studeného kameňa len umocňoval jej skľúčenie, až začala dusenie nariekať.
„Prosím, pani veľkomožná, už sa to nebude opakovať.“
„Mlč ty hus!“ uťala ju Žofia. „Zuza nestoj tam ako soľný stĺp a uviaž ju.“
Zuzana neochotne pristúpila k druhej, polonahej slúžke. Netešila sa prizerať cudziemu utrpeniu. Utešovala sa aspoň myšlienkou, že mohlo byť aj horšie, mohla to byť dnes ona, kto pocíti hnev svojej panej. Keď na Margitinom tele neostal už ani kúsok oblečenia, odovzdane predpažila zápästia, ale Žofia ju zadržala.
„Daj jej ruky za chrbát, zviažeš ju na strappado,“ pokynula smerom k Zuzane.
„Milosťpani, strappado nie,“ vrhla sa nahá slúžka šľachtičnej k nohám a začala bozkávať jej črievice.
Žofia si užívala jej submisívne žobronenie. Keď sa ho dostatočne nabažila, kývla na Zuzanu. Tá privliekla neboráčku k rohu miestnosti, kde z kladky na strope viselo lano. Oň s rukami za chrbtom priviazala Margitu a prešla k druhému koncu, ktorý priťahovaním zdvíhal obeť, nútiac ju ísť do nepríjemného predklonu.
„To stačí Zuza,“ zastavila ju Žofia, keď Margita stála už len na špičkách.
Táto poloha bola pre ňu mimoriadne nepohodlná. Bojovala pri nej s bolesťou nôh, ako sa vystierala a bolesťou rúk, keď stúpala na päty. Dcéra správcu hradu zatiaľ vzala z hákov na stene bič a pristúpila k svojej slúžke. Bičíkom prešla po jej nahom tele, na ktorom sa pri dopade slnka cez zamrežovaný svetlík črtali zahojené rany, dokazujúce, že nešlo o jej prvý prečin.
„Vieš čo Zuza?“ uvažovala nahlas Žofia. „Spravíš to ty.“
„Ja-ja-ja pani?“ zakoktala sa Zuzana.
S Margitou toho už veľa prežili, dalo by sa povedať, že medzi nimi vzniklo až kamarátske puto. Nevedela si predstaviť, že to bude ona, kto jej má pôsobiť bolesť.
„Áno, počula si dobre. A ani nemysli na to, že budeš tú kravu šetriť,“ pohrozila Žofia zdvihnutým ukazovákom. „Ak sa nebudeš dostatočne snažiť, zavolám sem drábov a zhupneš sa v strappade vedľa nej.“
Zuzana od svojej panej vystrašene prevzala bič. Pri jeho držaní sa necítila vo svojej koži, ale nebol čas na dojmy. Zahnala sa ním a dopadla prvá rana. Bola mierená na zadok, avšak neskúsenej Zuzane sa podaril trafiť bok.
„Pokračuj, je jedno kam ju šľahneš,“ podporila ju Žofia. „Možno okrem hlavy, nechcem sa potom pozerať na jej doráňanú tvár.“
Zuzana udrela druhý krát, tentoraz už bič našiel svoj cieľ a so švihnutím pleskol o zadok. Ich pani sa zatiaľ usadila do dreveného kresla s koženými popruhmi, prehadzujúc pri tom nohu cez operadlo. Ľavačkou si pridržala spodok sukne a pravou nahmatala skrz bielizeň svoje lono.
Dopadli ďalšie rany a Margita zabedákala. S výkrikom prešlo Žofiou neskonalé vzrušenie, pri ktorom začala o to usilovnejšie trieť textíliou o svoje ohanbie. Slúžkine nariekanie jej znelo ako melódia a nabádala Zuzanu, aby sa činila o to usilovnejšie. Tá mysliac, na možné dôsledky svojej zhovievavosti, svoju kamarátku nešetrila. Vedela, že Margita by na jej mieste robila to isté, nakoľko by tiež nemala na výber. Nevedela sa však ubrániť slzám.
Nikto nerátal rany ako včera. Bolo ich už síce viac, než absolvovala Katarína, no Zuzanine švihy sa nemohli rovnať Michalovým a aj tie začali časom poľavovať.
„To už stačí Zuza,“ oslobodila ju z tejto hroznej povinnosti Žofia. „Odviaž ju.“
Uvoľnená Margita vyčerpane skĺzla k zemi.
„Nevylihuj tam ty lajdáčka,“ zaznelo z kresla. „Teraz máš šancu ma odprosiť,“ odhrnula si Žofia zo stehien bielizeň, odhaľujúc tak vlhké lono.
Nahá a zbičovaná slúžka pozrela tým smerom. Zaváhala. To, čo po nej chcela, bol hriech. Žofia teda kývla na Zuzanu. Nemusela jej nič hovoriť, vedela, čo má robiť. Vzduchom zasvišťal bič a trafil úbožiačku na zemi. Tá sa za jeho asistencie doplazila ku kreslu a pobozkala Žofiino ohanbie.
„Takto svoju paniu neobmäkčíš,“ začula zhora. „No tak! Neostýchaj sa a líž! Cunnilingus je vraj na francúzskom dvore bežný.“
Vystrčeným jazykom teda prešla po pyskoch, potom hore na klitoris. Žofia zavzdychala od vzrušenia a s vyhnutou hlavou k zátylku skryla zornice pod viečka. Keď sa opäť vrátila k sebe, kývla na Zuzanu, tá šľahla nahú slúžku pod ňou. Margita sa s výkrikom prisala na ohanbie svojej panej a jazykom začala jazdiť po najcitlivejších miestach. Nebola v tomto ohľade skúsená, ale bola ženou, a vedela, kde to jej panej urobí dobre, aby sa tak vyhla bičovaniu.
„Ak o tomto čo i len cekneš, dám ti ten tvoj šikovný jazýček urezať,“ vzdychala Žofia.
Margita sa pod ňou v duchu modlila Kyrie Eleison a prosila za odpustenie, že takto kvôli spáse svojho tela hreší. Ako na odpoveď k nej doľahli zvuky zvonov hradnej kaplnky, zvolávajúce veriacich na rannú omšu.
Michal kráčal opatrne po schodoch vedúcich z hradnej kaplnky na nádvorie. Sneh z nich síce stihli omietnuť ešte pred ranou omšou, avšak námraza na kamenných stupienkoch mohla byť zradná. Jeho opatrnosti dali za pravdu zvuky šuchnutia za ním. Otočil sa smerom k dverám kaplnky. Bola to Žofia, ktorá za pridržiavania sa zábradlia nadávala svojim slúžkam. Michala táto scéna pobavila, no nenechal sa ovplyvniť svojimi antipatiami k tejto žene a natiahol k nej ruku.
„Ďakujem pán Michal, ale nie je to nutné“ odvetila, podopierajúc sa o Zuzanu.
„Zvolili ste pre dnes zlú obuv slečna Romhányiová,“ konštatoval Michal, pri pohľade na spodok jej sukne, z ktorej vytŕčali črievice.
„Bohužiaľ, nemala som čas na prezutie, zdržali ma povinnosti,“ dodala významne Žofia.
Michalovi však neunikol jej hnevlivý pohľad na slúžku, ani Margitin vystrašený pohľad, aký vídal na vojakoch pri ústupe z prehraných bitiek. Domyslel si, o akú záležitosť sa jednalo.
„Povinnosti zjavne zdržali aj farára Mikuláša, keď musel poveriť celebrovaním omše kastelána Šimona. Len by to ten hrbáč nemal ráno toľko preháňať s vínom,“ poznamenal, keď okolo neho trojica žien prešla.
Margita sa pri spomienke na Šimonov červený pijanský nos zachichotala. Síce za to schytala prísny pohľad od svojej panej, avšak ten krátky pocit šťastia, v inak smutnom živote jej za to stál.
„Išli s mojim otcom skontrolovať statky do podhradia,“ odvetila Žofia. „A keď už je reč o absencii, nevidela som na omši vašu chránenku. Poslali ste ju nebodaj domov?“
„Z toho, čo bol jej domov, toho moc neostalo,“ konštatoval sucho Michal. „Požiadala o azyl, ktorému som vyhovel.“
Žofia ostentatívne rozhodila rukami.
„To sa tu bude len tak ponevierať po hrade?“ vytkla mu. „Mala by sa aspoň ako správna kresťanka zúčastňovať omše!“
Čo ty vieš o tom, ako sa chová správna kresťanka, napadlo Michalovi, ale hryzol si do jazyka. Ak tu má už Katka ostať, bude lepšie, keď sa vďaka jeho uštipačnosti nedostane do problémov.
„Uvažoval som rovnako,“ odvetil ústretovo. „Preto som ju poslal na výpomoc do kuchyne a nariadil aspoň modlitbu in privato.“
„Dobre,“ zdvihla Žofia nosík.
Na tvári sa jej objavilo uspokojenie, ako vždy, keď bolo všetko podľa nej a nikto neodvrával. Potom pokračovala a Michal vedel, že to s tou ústretovosťou prehnal.
„Keď už sú Mikuláš s mojím otcom preč. Nechcel by si mi dnes pri obede robiť spoločnosť?“
Pokúsil sa z toho vykľučkovať frázou: „Neviem, či sa to hodí v neprítomnosti vášho otca. Nerád by som vás dostal do rečí.“
Nato Žofia mávla rukou, akoby sa zahnala po otravnom hmyze.
„Hlúposť, nebudeme sami. Moje slúžky ma aj tak obsluhujú a ak by to nestačilo, môže sa k nim pridať aj to nové dievča. Ak sa osvedčí, možno by som ti ju mohla vziať do svojho fraucimoru.“
Michalovi pri spomienke na jedlo zaškvŕkalo v bruchu. Predstava panskej jedálne neznela tak zle, aj keď by si prial, poobedovať v inej spoločnosti.
„Dobre teda, neodmietnem vaše pozvanie,“ rozhodol sa nakoniec. „Ale tá druhá záležitosť ostáva rovnaká ako včera. Dievča patrí k mojej družine.“
„Sme dohodnutí,“ obdarila ho Žofia lišiackym úsmevom a odkráčala so svojimi slúžkami k obytnej časti hradu.
teší ma, že sa ti páčila 
