Tak ako deň za dňom letí a noc ich pravidelne strieda. Tak presne tak rýchlo ubehlo pár rokov od mojej prvej skúsenosti so svetom, kde byť ovládaný je túžba a obavy sú vzrušenie. Priznám sa, že občas ma moje myšlienky zaviedli k predstavám, kde to bolo presne opačne, ale nikdy som zvlášť netúžil ich aj skutočne zrealizovať.
“Poď, prekvap ma!” privítala ma v úplne novom spodnom prádle, ktoré bolo veľmi jednoduché a viac odhaľovalo ako ukrývalo. Prísny tón jej zostal, ale uprostred postele kľačalo zrazu akoby krotké mačiatko. Ruky pred sebou takmer vystreté s dlaňami nahor. V nich polozené kožené putá. Zvyčajne patrili mne a teraz mi ich, zdá sa, núka? Nechápavo na ňu hladím.
“Netvár sa tak prekvapene. Chcem zmenu. A rovnako to vidím aj v tvojich očiach. Už tam nie je taká ťažobná oddanosť ako kedysi.” prehovorila na mňa opäť tradične rázne, takže mi chvíľu trvalo spracovať aj samotný obsah viet. Bol totiž úplne protichodný voči jej tónu a hlavne povahe.
“Chceš, aby som ťa o to prosila?” znelo už oveľa pokornejšie a bolo to protichodné už len voči jej povahe.
“Prosím, pohraj sa so mnou. Cítim, že je to v tebe.” povzbudivo zakňučala.
Neviem ako, ale naštartovalo to vo mne milión nápadov a myšlienok a zrazu som tušil, čo mám robiť. Pohrám sa s ňou!
Vzal som jej z rúk putá a o niečo menej šikovne ako v mojich predstavách som jej ich založil a spojil za chrbtom. Až teraz som si všimol obojok pri jej nohách. S ním som naložil rovnako. Dostal som chuť ho lanom spojiť s putami a dostať ju tak do mierne neprirodzenej polohy. Nokoniec som sa rozhodol, že by to bolo až príliš.
Zatiaľ čo ona ticho mlčala plná očakávaní, ja som siahol do šuflíka a vytiahol z neho masku cez oči. Chcela prekvapenie, tak ho dostane! A čo najviac prekvapí? To, čo vopred nevidno. Pri nasadzovaní vzdychla, trocha sa nespokojne pomykala a opäť tíško mlčala. Ja som sa medzitým úplne vžil do novej role a pošepol jej zákerne: “Konečne ti to všetko, čo si mi robila, budem môcť spočítať.” Až po vyslovení som si uvedomil, že som to prehnal. Teraz to istotne vzdá a nikdy už takúto hru nebude chcieť hrať znovu. Nevzdala to, opäť tajomne vzdychla.
Nežne som jej prechádzal po jej tele a dotýkal sa ho tak, ako sa mi zapáčilo. Takýchto možností som nemal mnoho, takže som si to skvelo užíval. Odvážne som rukou skĺzol do jej minimalistických nohavičiek a prostredníkom sa pomaznal s jej kundičkou. Nie len mierne vzdychy ma utvrdili, že sa jej to zatiaľ veľmi páči. Nechal som, nech trocha z jej vášne ochutná sama. Keď ucítila moje prsty na perách, vrhla sa po nich. Nenápadne som jej ich na okamih vsunul hlbšie do hrdla, nech opäť preskúmam jej hranice poníženia. Zalapala trocha po dychu, vzdychla, no nič nijako nezaprotestovala.
Trochu som si omotal jej vlasy okolo ruky a pomalým tlakom za temeno hlavy som jej tvár stiahol k plachte. Jej zadok rozdelený na dve polovice tenkou čiarou nohavičiek zostal vyšpúlený do priestoru. “Ideálna pozícia!” pomyslel som si. Nežne jej premasíroval obe polovice, potom pevne stisol a nakoniec po nich prešiel nechtami tak, že sa moje prsty stretli v strede. Ešte raz pohladil a potom roztvorenou dlaňou plesol. Nie príliš, ale dostatočne na to, aby nepripraveného prekvapil už len samotný zvuk.
“Plesk” ozvalo sa miestnosťou a hneď za tým jemný ston. Zopakoval som to znova a odozva prebehla presne ako pri prvom plesnutí. Neodolal som a plesol som ešte dva krát, pričom zakaždým o niečo intenzívnejšie, ale nie štipľavo.
Jej jemná pokožka sa ihneď začervenala. Netušil som, či som jej spôsobil rovnako veľkú bolesť, preto som prestal a čakal na nejakú odozvu. Zostalo ticho, no začervenanie neustupovalo. Mlčky som pozorne sledoval jej pekné začervenané pozadie a rozmýšľal, či pokračovať alebo nie.
“Pokračuj!” ozvalo sa hlasno a prísne z druhej strany postele. “Prosím” zaznelo z rovnakého miesta, ale už to znelo tichšie a výrazne nesmelejšie. Chvíľu som váhal, netuším prečo. Pravdepodobne som si užíval ten pocit vládnuť a nie konať na základe niekoho príkazov. A možno som mal ešte vtedy obavy, či to nepreženiem.
“Prosím!” zaskučala prosebne opäť. Okolo ruky som si omotal pevne jej vlasy, ale nestiahol úplne. Druhou rukou som napriahol a plesol. Jemne ju prehlo v páse a hneď na to vzdychla.
“Ešte!” a hneď na to som jej ranu opätoval.
“Ešte!” nasledovalo ihneď, ale intenzitu som radšej už nezvyšoval.
“Spomeň si na to, ako som bola na teba zlá! Spočítaj mi to!” rázne mi dokázala, že ona je tu zatiaľ paňou a v tom okamihu som to neplánoval ešte zmeniť. Plesol som ju opäť intenzívnejšie.
“Ešte” opäť si diktovala. Takto sa to opakovalo mnokrát. Snažil som sa zakaždým ešte o niečo zvýšiť intenzitu mojich rán a zároveň jej pokožka začala byť čoraz viac citlivejšia. Zo svetlo červenej sa začala meniť na čoraz tmavšiu. Už ju neprehýbalo len v páse a vzdychy? Tie zneli čoraz urputnejšie. No i tak si žiadala čoraz viac. Ku koncu sa začala premáhať, no i napriek tomu s tým bojovala statočne. Keď sa nezmohla na ďalšie “Ešte!”, využil som situáciu a kráľovsky som vyhlásil, že zatiaľ stačí.
Zostala naďalej v rovnakej pozícii. Predýchavala to, čo sa udialo. Nežne som sa jej dotkol jej vyplieskaného zadku a hladil ho pre utíšenie bolesti.
“Si na mňa taký dobrý.” prehlásila, keď sa ukľudnila. Nevedel som, či to je dobre alebo zle. Či som ju sklamal alebo potešil. Bol to zvláštny pocit, nepriek tomu som sa cítil veľmi príjemne. Odopol som jej putá a ona si zložila masku na oči. Zahľadela sa na mňa. Objala ma a pošepla: “Už viem, prečo sa ti to tak páči.”
Zostali sme ešte dlho v objatí. Počas celej doby som jej hladil jej ubolenú prdelku a dlhé hodiny sme sa o tomto zážitku a o tom, čo mu predchádzalo, rozprávali.
Poučenie na záver:
Všetci máme nejaké túžby, niektoré sú skryté a na povrch im musí priviesť niekto druhý. Niektoré zase z obáv skrývame pred druhými, aby nás kvôli tomu nevyhlásili za bláznov a úchylov. Ak ale raz nájdeme človeka, ktorému dôverujeme a on dôveruje nám, nemali by sme pred ním naše túžby skrývať. Nie je síce pravdepodobné, že nám ich splní, ale presne tak sa spozná vzájomná dôvera a ochota otvoriť sa druhému. A občas motyka vystrelí a také zdôverenie otvorí inú dimenziu.
“Poď, prekvap ma!” privítala ma v úplne novom spodnom prádle, ktoré bolo veľmi jednoduché a viac odhaľovalo ako ukrývalo. Prísny tón jej zostal, ale uprostred postele kľačalo zrazu akoby krotké mačiatko. Ruky pred sebou takmer vystreté s dlaňami nahor. V nich polozené kožené putá. Zvyčajne patrili mne a teraz mi ich, zdá sa, núka? Nechápavo na ňu hladím.
“Netvár sa tak prekvapene. Chcem zmenu. A rovnako to vidím aj v tvojich očiach. Už tam nie je taká ťažobná oddanosť ako kedysi.” prehovorila na mňa opäť tradične rázne, takže mi chvíľu trvalo spracovať aj samotný obsah viet. Bol totiž úplne protichodný voči jej tónu a hlavne povahe.
“Chceš, aby som ťa o to prosila?” znelo už oveľa pokornejšie a bolo to protichodné už len voči jej povahe.
“Prosím, pohraj sa so mnou. Cítim, že je to v tebe.” povzbudivo zakňučala.
Neviem ako, ale naštartovalo to vo mne milión nápadov a myšlienok a zrazu som tušil, čo mám robiť. Pohrám sa s ňou!
Vzal som jej z rúk putá a o niečo menej šikovne ako v mojich predstavách som jej ich založil a spojil za chrbtom. Až teraz som si všimol obojok pri jej nohách. S ním som naložil rovnako. Dostal som chuť ho lanom spojiť s putami a dostať ju tak do mierne neprirodzenej polohy. Nokoniec som sa rozhodol, že by to bolo až príliš.
Zatiaľ čo ona ticho mlčala plná očakávaní, ja som siahol do šuflíka a vytiahol z neho masku cez oči. Chcela prekvapenie, tak ho dostane! A čo najviac prekvapí? To, čo vopred nevidno. Pri nasadzovaní vzdychla, trocha sa nespokojne pomykala a opäť tíško mlčala. Ja som sa medzitým úplne vžil do novej role a pošepol jej zákerne: “Konečne ti to všetko, čo si mi robila, budem môcť spočítať.” Až po vyslovení som si uvedomil, že som to prehnal. Teraz to istotne vzdá a nikdy už takúto hru nebude chcieť hrať znovu. Nevzdala to, opäť tajomne vzdychla.
Nežne som jej prechádzal po jej tele a dotýkal sa ho tak, ako sa mi zapáčilo. Takýchto možností som nemal mnoho, takže som si to skvelo užíval. Odvážne som rukou skĺzol do jej minimalistických nohavičiek a prostredníkom sa pomaznal s jej kundičkou. Nie len mierne vzdychy ma utvrdili, že sa jej to zatiaľ veľmi páči. Nechal som, nech trocha z jej vášne ochutná sama. Keď ucítila moje prsty na perách, vrhla sa po nich. Nenápadne som jej ich na okamih vsunul hlbšie do hrdla, nech opäť preskúmam jej hranice poníženia. Zalapala trocha po dychu, vzdychla, no nič nijako nezaprotestovala.
Trochu som si omotal jej vlasy okolo ruky a pomalým tlakom za temeno hlavy som jej tvár stiahol k plachte. Jej zadok rozdelený na dve polovice tenkou čiarou nohavičiek zostal vyšpúlený do priestoru. “Ideálna pozícia!” pomyslel som si. Nežne jej premasíroval obe polovice, potom pevne stisol a nakoniec po nich prešiel nechtami tak, že sa moje prsty stretli v strede. Ešte raz pohladil a potom roztvorenou dlaňou plesol. Nie príliš, ale dostatočne na to, aby nepripraveného prekvapil už len samotný zvuk.
“Plesk” ozvalo sa miestnosťou a hneď za tým jemný ston. Zopakoval som to znova a odozva prebehla presne ako pri prvom plesnutí. Neodolal som a plesol som ešte dva krát, pričom zakaždým o niečo intenzívnejšie, ale nie štipľavo.
Jej jemná pokožka sa ihneď začervenala. Netušil som, či som jej spôsobil rovnako veľkú bolesť, preto som prestal a čakal na nejakú odozvu. Zostalo ticho, no začervenanie neustupovalo. Mlčky som pozorne sledoval jej pekné začervenané pozadie a rozmýšľal, či pokračovať alebo nie.
“Pokračuj!” ozvalo sa hlasno a prísne z druhej strany postele. “Prosím” zaznelo z rovnakého miesta, ale už to znelo tichšie a výrazne nesmelejšie. Chvíľu som váhal, netuším prečo. Pravdepodobne som si užíval ten pocit vládnuť a nie konať na základe niekoho príkazov. A možno som mal ešte vtedy obavy, či to nepreženiem.
“Prosím!” zaskučala prosebne opäť. Okolo ruky som si omotal pevne jej vlasy, ale nestiahol úplne. Druhou rukou som napriahol a plesol. Jemne ju prehlo v páse a hneď na to vzdychla.
“Ešte!” a hneď na to som jej ranu opätoval.
“Ešte!” nasledovalo ihneď, ale intenzitu som radšej už nezvyšoval.
“Spomeň si na to, ako som bola na teba zlá! Spočítaj mi to!” rázne mi dokázala, že ona je tu zatiaľ paňou a v tom okamihu som to neplánoval ešte zmeniť. Plesol som ju opäť intenzívnejšie.
“Ešte” opäť si diktovala. Takto sa to opakovalo mnokrát. Snažil som sa zakaždým ešte o niečo zvýšiť intenzitu mojich rán a zároveň jej pokožka začala byť čoraz viac citlivejšia. Zo svetlo červenej sa začala meniť na čoraz tmavšiu. Už ju neprehýbalo len v páse a vzdychy? Tie zneli čoraz urputnejšie. No i tak si žiadala čoraz viac. Ku koncu sa začala premáhať, no i napriek tomu s tým bojovala statočne. Keď sa nezmohla na ďalšie “Ešte!”, využil som situáciu a kráľovsky som vyhlásil, že zatiaľ stačí.
Zostala naďalej v rovnakej pozícii. Predýchavala to, čo sa udialo. Nežne som sa jej dotkol jej vyplieskaného zadku a hladil ho pre utíšenie bolesti.
“Si na mňa taký dobrý.” prehlásila, keď sa ukľudnila. Nevedel som, či to je dobre alebo zle. Či som ju sklamal alebo potešil. Bol to zvláštny pocit, nepriek tomu som sa cítil veľmi príjemne. Odopol som jej putá a ona si zložila masku na oči. Zahľadela sa na mňa. Objala ma a pošepla: “Už viem, prečo sa ti to tak páči.”
Zostali sme ešte dlho v objatí. Počas celej doby som jej hladil jej ubolenú prdelku a dlhé hodiny sme sa o tomto zážitku a o tom, čo mu predchádzalo, rozprávali.
Poučenie na záver:
Všetci máme nejaké túžby, niektoré sú skryté a na povrch im musí priviesť niekto druhý. Niektoré zase z obáv skrývame pred druhými, aby nás kvôli tomu nevyhlásili za bláznov a úchylov. Ak ale raz nájdeme človeka, ktorému dôverujeme a on dôveruje nám, nemali by sme pred ním naše túžby skrývať. Nie je síce pravdepodobné, že nám ich splní, ale presne tak sa spozná vzájomná dôvera a ochota otvoriť sa druhému. A občas motyka vystrelí a také zdôverenie otvorí inú dimenziu.
