Dala by si vlkovi svoje hrdlo keby za tebou prišiel počas teplej letnej noci s kyticou červených ruží?
Stále rozmýšľala nad týmto textom, ktorý niekde počula. Jedna veta môže vyvolať toľko otázok. Na všetky však vedela jasne odpovedať. Nikdy by sa nedostala do takej zraniteľnej pozície. Nikdy.
Čim viac nad tým premýšľala, tým viac sa uisťovala a tom, že nikdy nebude dokonale šťastná pokiaľ ho nenájde. Pokiaľ nenájde svojho vlka. Jeho, ktorý ju privedie tam, kde nik predtým. Ten, ktorému neodolá pretože po ňom túži. Zároveň v nej táto myšlienka vyvolávala paniku a pobúrenie. Sama riadi svoj život, drží ho pevne v rukách. Neznesie, aby ho riadil niekto iný. A pritom...
Pritom je tu teraz s ním. S mužom, ktorému sa vzdala, jedine on by ju mohol vziať tam, kde ona nikdy nebola. Tam, kam by sa sama neodvážila. Ale nechať sa sprevádzať vlkom tiež nie je dobrý nápad. Zvláštne na ňom bolo to, že sa nikdy nesnažil riadiť jej život. Poddať sa mu bolo tak ľahké, bola to najľahšia vec na svete. To, že ju neovládal v bežnom živote to robilo ešte ľahším.
Ponúkla by si hrdlo vlkovi, keby prišiel za tebou počas teplej letnej noci s kyticou červených ruží? Pomyslela si. Bola úplne zmätená. Chcela sa mu podvoliť, chcela sa mu úplne podriadiť, ale zároveň sa aj bála. Bála sa, že ju to pohltí až príliš, že ju to celú zničí, zmení. Vtom si uvedomila ako veľmi mu dôveruje, ako sa o ňu stále stará. Svojským spôsobom ju ako priateľ aj miluje. A tak si uvedomila, že tomu to vlkovi na nej skutočne záleží.
Zapýrila sa keď sa na ňu skúmavo pozrel, usmial sa a spýtal sa: „Áno? Ale čo?‟
Stál za ňou, jednou rukou ju držal za vlasy, držal ich jemne ale zároveň pevne. Cítila ako ju druhou rukou drží okolo pásu a vedela, že mu nedokáže vzdorovať. Od pása smerom dole bola nahá. Začal sa jej dotýkať medzi nohami. Nemohla sa tomu dotyku brániť. Bola tak zraniteľná, bezmocná. Jedine čo ju skutočne desilo bolo to, že sa mu poddá. A dokonca rada.
Doviedol ju k okraju gauča a tam ju zastavil, nepúšťal ju. Začal ju hladiť po chrbte, druhou rukou, v ktorej zvieral vlasy ju pomaly tlačil do kľaku. Očakávaním ju zachvátila panika. Vedela čo príde. Zažila už od neho veľa výpraskov. Ale nikdy nebola tak pasívna, ako dnes. Nikdy sa nevzdala tak ľahko, ako dnes. Vedela, že sa jej výprask bude páčiť. Vedela, že on vie ako na ňu. Vie toho príliš mnoho? Vedela, že nikdy by ju k ničomu nedonútil.
Avšak skutočnosť, že on vždy dobre vie ako zariadiť, aby mu neodolala. Skutočnosť, že ju dokonale pozná, vie predvídať každý jej krok, vie v nej čítať ako v otvorenej knihe a zároveň pozná všetky podnety, ktoré v nej spúšťajú jej submisivitu. Takého zistenie z neho robilo naozaj nebezpečného vlka, ktorému by svoje hrdlo nedala.
V momente keď ju voľnou rukou objal nežne okolo bokov, vtedy už vedela ako sa rozhodne. Objímal ju, záležalo mu na nej tak ako na málokom predtým. Nebol nebezpečný, vôbec nie. V skutočnosti on bol ten, koho celý život hľadala.
Zdvihol ruku, ktorou ju objímal okolo pásu a pevnejšie jej zovrel päsť, ktorou držal jej vlasy. Tušila, že to začne. Ťahom ruky jej zaklonil hlavu a začal jej prstami prechádzať po krku, jemne ju hladil, dotýkal sa jej tak ako to mala rada. Venoval jej pohľad do očí, ten pohľad, ktorý v nej vyvolával zakaždým rovnaké poddajné pocity. Ten jeho vlčí pohľad. Už sa nemohla sústrediť ani na dotyky. On ju pripravoval na to, čo príde. Vťahoval ju hlbšie do seba, do svojich očí, ale k svojej duši ju nepustil.
Zo snivého pohľadu ju prebral až jeho dotyk medzi stehnami. Vtedy sa prepojilo očného spojenie medzi nimi. Stehnami mu vychádzala v ústrety, očakávala prvé pľasnutie jeho ruky. Triasla sa ako osika. A on ju nechával v tomto stave, pretože nespravil to, čo očakávala. Dotýkal sa jej, držal ju bezmocnú prehnutú cez koleno. Rozpaľoval jej túžbu a bezmocnosť. Miloval sa s ňou dotykom, pohľadom.
Pocítila ako jej stláča najprv ľavú polovičku zadku a potom pravú. Už jej bolo jasné, že jej čakanie sa skončí. Aj napriek tomu ju štipnutie prvej rany prekvapilo. Príliš sa sústredila na jeho dotyk, a rana samotná na ňu tak pôsobila, ako blesk z jasného neba. Postupne dopadali ďalšie, a ďalšie rany. Rany dopadali presne tam, kam mali. Boli rázne, ale neboleli. Aj tak chcela uniknúť, on ju však pevne držal za vlasy. Ležala na konci gauča, prehnutá cez jeho koleno. Bola ním omámená. Bola jeho, mohol si s ňou robiť čo chcel a tak dlho ako len chcel.
Každá rana ju pohlcovala viac a viac. Svet sa pre ňu skladal z pästi, ktorá jej zvierala vlasy, kolena cez ktoré bola ohnutá a ruky, ktorá ju opäť privádzala k jej najvnútornejším a najtajnejším túžbam.
Zadok ju už pálil. Každá rana štípala viac a viac. Pravdou bolo, že mal ozaj silné ruky. Po ďalších ranách už kričala, nevedela však či je to od bolesti alebo od tej bezmocnosti, ktorá ju ovládla. Nerozmýšľala nad tým, jej večne premýšľajúci mozog tiež potrebuje oddych. A tak sa tomu poddala a ponorila sa do prítomnosti.
Nevedela koľko rán jej uštedril.
Už ju ale jemne hladil, po červenej pokožke. Uvoľnil zovretie päste, ktorou ju držal za vlasy, a ona pocítila miernu bolesť. Držal ich v zovretí príliš dlho. Cítila, že sa otáča, ale nemala silu obzrieť sa prečo. To predsa nebolo podstatné. Nie v tejto chvíli. Uvedomila si, že čokoľvek by od nej chcel, splnila by to. Začal ju hladkať po vlasoch. Hladkal ju takto dlho. A keď prehovoril, zdalo sa, že na svete neexistuje žiadny iný hlas.
„Na zahriatie by to stačilo. Máme na seba celé 2 dni. Nechcem, aby si sa mi prejedla.‟ povedal s úsmevom.
„Za chvíľu sa pre mňa spravíš. Ale nie raz ani dvakrát. Budeš sa robiť, pokiaľ nebudem spokojný s tým, že si mi dala všetko, čo mi dať môžeš. Musím sa presvedčiť, že si si nič nenechala pre seba.‟
Zľakla sa toho, ale zároveň sa tešila. Bola to lákavá predstava. Vedela, že ju dokáže uspokojiť mnohými spôsobmi, o ktorých kedysi len snívala.
„Zdvihni hlavu a pozri sa.‟ povedal
Bola vyčerpaná, ale aj tak pozbierala všetky svoje sily a podarilo sa jej zdvihnúť hlavu. Zaostrila až po niekoľkých sekundách.
Držal v ruke rozopnutý obojok. Široký, kožený obojok, podšitý mäkkou kožou a sponou s krúžkom, ktorá slúžila k zapnutiu obojka ale aj k pripojeniu vodítka.
Hovoril ticho, ale tvrdo: „Vieš, čo to znamená.‟
Ponúkla by si vlkovi svoje hrdlo keby za tebou prišiel počas teplej noci s kyticou červených ruží?
Nepovedal nič viac, naďalej držal ruku. Jej myseľ zaplavil strach, temno, skoro sa rozplakala. Nemohla sa na ten obojok pozerať. Akoby spečaťoval jej osud. Zavrela oči, aby jej nevyšli slzy a...
A submisívne, pokorne sa mu odovzdala a dala mu svoje hrdlo. Vedela, že tomu to vlkovi patrí.
Stále rozmýšľala nad týmto textom, ktorý niekde počula. Jedna veta môže vyvolať toľko otázok. Na všetky však vedela jasne odpovedať. Nikdy by sa nedostala do takej zraniteľnej pozície. Nikdy.
Čim viac nad tým premýšľala, tým viac sa uisťovala a tom, že nikdy nebude dokonale šťastná pokiaľ ho nenájde. Pokiaľ nenájde svojho vlka. Jeho, ktorý ju privedie tam, kde nik predtým. Ten, ktorému neodolá pretože po ňom túži. Zároveň v nej táto myšlienka vyvolávala paniku a pobúrenie. Sama riadi svoj život, drží ho pevne v rukách. Neznesie, aby ho riadil niekto iný. A pritom...
Pritom je tu teraz s ním. S mužom, ktorému sa vzdala, jedine on by ju mohol vziať tam, kde ona nikdy nebola. Tam, kam by sa sama neodvážila. Ale nechať sa sprevádzať vlkom tiež nie je dobrý nápad. Zvláštne na ňom bolo to, že sa nikdy nesnažil riadiť jej život. Poddať sa mu bolo tak ľahké, bola to najľahšia vec na svete. To, že ju neovládal v bežnom živote to robilo ešte ľahším.
Ponúkla by si hrdlo vlkovi, keby prišiel za tebou počas teplej letnej noci s kyticou červených ruží? Pomyslela si. Bola úplne zmätená. Chcela sa mu podvoliť, chcela sa mu úplne podriadiť, ale zároveň sa aj bála. Bála sa, že ju to pohltí až príliš, že ju to celú zničí, zmení. Vtom si uvedomila ako veľmi mu dôveruje, ako sa o ňu stále stará. Svojským spôsobom ju ako priateľ aj miluje. A tak si uvedomila, že tomu to vlkovi na nej skutočne záleží.
Zapýrila sa keď sa na ňu skúmavo pozrel, usmial sa a spýtal sa: „Áno? Ale čo?‟
Stál za ňou, jednou rukou ju držal za vlasy, držal ich jemne ale zároveň pevne. Cítila ako ju druhou rukou drží okolo pásu a vedela, že mu nedokáže vzdorovať. Od pása smerom dole bola nahá. Začal sa jej dotýkať medzi nohami. Nemohla sa tomu dotyku brániť. Bola tak zraniteľná, bezmocná. Jedine čo ju skutočne desilo bolo to, že sa mu poddá. A dokonca rada.
Doviedol ju k okraju gauča a tam ju zastavil, nepúšťal ju. Začal ju hladiť po chrbte, druhou rukou, v ktorej zvieral vlasy ju pomaly tlačil do kľaku. Očakávaním ju zachvátila panika. Vedela čo príde. Zažila už od neho veľa výpraskov. Ale nikdy nebola tak pasívna, ako dnes. Nikdy sa nevzdala tak ľahko, ako dnes. Vedela, že sa jej výprask bude páčiť. Vedela, že on vie ako na ňu. Vie toho príliš mnoho? Vedela, že nikdy by ju k ničomu nedonútil.
Avšak skutočnosť, že on vždy dobre vie ako zariadiť, aby mu neodolala. Skutočnosť, že ju dokonale pozná, vie predvídať každý jej krok, vie v nej čítať ako v otvorenej knihe a zároveň pozná všetky podnety, ktoré v nej spúšťajú jej submisivitu. Takého zistenie z neho robilo naozaj nebezpečného vlka, ktorému by svoje hrdlo nedala.
V momente keď ju voľnou rukou objal nežne okolo bokov, vtedy už vedela ako sa rozhodne. Objímal ju, záležalo mu na nej tak ako na málokom predtým. Nebol nebezpečný, vôbec nie. V skutočnosti on bol ten, koho celý život hľadala.
Zdvihol ruku, ktorou ju objímal okolo pásu a pevnejšie jej zovrel päsť, ktorou držal jej vlasy. Tušila, že to začne. Ťahom ruky jej zaklonil hlavu a začal jej prstami prechádzať po krku, jemne ju hladil, dotýkal sa jej tak ako to mala rada. Venoval jej pohľad do očí, ten pohľad, ktorý v nej vyvolával zakaždým rovnaké poddajné pocity. Ten jeho vlčí pohľad. Už sa nemohla sústrediť ani na dotyky. On ju pripravoval na to, čo príde. Vťahoval ju hlbšie do seba, do svojich očí, ale k svojej duši ju nepustil.
Zo snivého pohľadu ju prebral až jeho dotyk medzi stehnami. Vtedy sa prepojilo očného spojenie medzi nimi. Stehnami mu vychádzala v ústrety, očakávala prvé pľasnutie jeho ruky. Triasla sa ako osika. A on ju nechával v tomto stave, pretože nespravil to, čo očakávala. Dotýkal sa jej, držal ju bezmocnú prehnutú cez koleno. Rozpaľoval jej túžbu a bezmocnosť. Miloval sa s ňou dotykom, pohľadom.
Pocítila ako jej stláča najprv ľavú polovičku zadku a potom pravú. Už jej bolo jasné, že jej čakanie sa skončí. Aj napriek tomu ju štipnutie prvej rany prekvapilo. Príliš sa sústredila na jeho dotyk, a rana samotná na ňu tak pôsobila, ako blesk z jasného neba. Postupne dopadali ďalšie, a ďalšie rany. Rany dopadali presne tam, kam mali. Boli rázne, ale neboleli. Aj tak chcela uniknúť, on ju však pevne držal za vlasy. Ležala na konci gauča, prehnutá cez jeho koleno. Bola ním omámená. Bola jeho, mohol si s ňou robiť čo chcel a tak dlho ako len chcel.
Každá rana ju pohlcovala viac a viac. Svet sa pre ňu skladal z pästi, ktorá jej zvierala vlasy, kolena cez ktoré bola ohnutá a ruky, ktorá ju opäť privádzala k jej najvnútornejším a najtajnejším túžbam.
Zadok ju už pálil. Každá rana štípala viac a viac. Pravdou bolo, že mal ozaj silné ruky. Po ďalších ranách už kričala, nevedela však či je to od bolesti alebo od tej bezmocnosti, ktorá ju ovládla. Nerozmýšľala nad tým, jej večne premýšľajúci mozog tiež potrebuje oddych. A tak sa tomu poddala a ponorila sa do prítomnosti.
Nevedela koľko rán jej uštedril.
Už ju ale jemne hladil, po červenej pokožke. Uvoľnil zovretie päste, ktorou ju držal za vlasy, a ona pocítila miernu bolesť. Držal ich v zovretí príliš dlho. Cítila, že sa otáča, ale nemala silu obzrieť sa prečo. To predsa nebolo podstatné. Nie v tejto chvíli. Uvedomila si, že čokoľvek by od nej chcel, splnila by to. Začal ju hladkať po vlasoch. Hladkal ju takto dlho. A keď prehovoril, zdalo sa, že na svete neexistuje žiadny iný hlas.
„Na zahriatie by to stačilo. Máme na seba celé 2 dni. Nechcem, aby si sa mi prejedla.‟ povedal s úsmevom.
„Za chvíľu sa pre mňa spravíš. Ale nie raz ani dvakrát. Budeš sa robiť, pokiaľ nebudem spokojný s tým, že si mi dala všetko, čo mi dať môžeš. Musím sa presvedčiť, že si si nič nenechala pre seba.‟
Zľakla sa toho, ale zároveň sa tešila. Bola to lákavá predstava. Vedela, že ju dokáže uspokojiť mnohými spôsobmi, o ktorých kedysi len snívala.
„Zdvihni hlavu a pozri sa.‟ povedal
Bola vyčerpaná, ale aj tak pozbierala všetky svoje sily a podarilo sa jej zdvihnúť hlavu. Zaostrila až po niekoľkých sekundách.
Držal v ruke rozopnutý obojok. Široký, kožený obojok, podšitý mäkkou kožou a sponou s krúžkom, ktorá slúžila k zapnutiu obojka ale aj k pripojeniu vodítka.
Hovoril ticho, ale tvrdo: „Vieš, čo to znamená.‟
Ponúkla by si vlkovi svoje hrdlo keby za tebou prišiel počas teplej noci s kyticou červených ruží?
Nepovedal nič viac, naďalej držal ruku. Jej myseľ zaplavil strach, temno, skoro sa rozplakala. Nemohla sa na ten obojok pozerať. Akoby spečaťoval jej osud. Zavrela oči, aby jej nevyšli slzy a...
A submisívne, pokorne sa mu odovzdala a dala mu svoje hrdlo. Vedela, že tomu to vlkovi patrí.