Vonku bolo počasie, žeby človek ani psa von nevyhnal. A tam kdesi za jedným oknom, v izbe kde bolo príjemne teplo, drevo pukalo v otvorenom kozube sedela ona. Sedela nahá na pätách s rukami položenými na stehnách a čakala. Hlavou jej vírilo nekonečne veľa myšlienok. ´Prečo kvapky stekajú po okne tak ako stekajú? Jedna sa vlieva do druhej a spolu vytvárajú kvapku väčšiu. Teraz tieto kvapky polievajú všetky rastlinky. Aká je tá príroda krásna. Ako rastliny potrebujú vodu. Bez nej by boli stratené. Aj ona by bola bez neho stratená. Blúdila by životom a hnala by sa za niečím čo ani neexistuje. Tak ako rastlina nemôže vyrásť, dozrieť, robiť radosť ľuďom bez vody. Tak ani subinka nie je subinkou bez svojho Pána. On je ten, ktorého potrebuje ako soľ.´
Do oka jej vnikol kúsok svetla, zbystrila pozornosť už prišiel práve parkoval auto. Srdce sa jej rozochvelo, spravila všetko podľa jeho pokynov. Ale vzrušenie zmiešané s pár kvapkami strachu bolo pred prvou lekciou ozaj silné. Nevedela čo má čakať, bola nervózna ako nikdy.
Dvere sa otvorili, od chrbta počula kroky. Počula šuchot, zrejme si zobliekol oblečenie aspoň tak jej napovedal jej sluch. Podišiel k nej zohol sa a zozadu ju pomalým, ale ráznym pohybom schytil za vlasy a súčasne potiahol nahor a prinútil ju vstať.
„Nevieš čo sa patrí? Pekne pozdrav!‟ Nevidela ho, ale cítila jeho dych na svojom krku a ten svoj už len ťažko dokázala skryť, keďže jej srdce búšilo ako zvon a ústa mala doširoka otvorené, lapala po vzduchu. Aj preto len tlmene zasyčala: „Dobrý deň, Pán môj.‟
Dúfala, že bude s pozdravom spokojný, vlastne nevedela ako by to malo byť správne. Myšlienky rýchlosťou blesku pretínali obe jej hemisféry a vytvárali v nej vír vzrušenia, strachu a očakávania.
„Otoč sa subka!‟ zaznelo do ticha, ktorého napätie sa dalo krájať. Zrazu začala víťaziť prirodzená hanblivosť a ona v tom momente ustrnula Pánovi otočená chrbtom a najradšej by sa prepadla od hanby. Reakcia Pána nenechala na seba dlho čakať, zrazu totiž pocítila prudkú, štipľavú bolesť na zadku. Zľakla sa a súčasne vykríkla a zavzdychala. „Niečo som ti prikázal subka, chceš ma nahnevať?!‟ povedal Pán.
Zhlboka sa nadýchla a jedným odhodlaným pohybom sa otočila, pričom si inštinktívne oboma rukami zakryla intímne partie. Sklonila hlavu, zapýrila sa a čakala čo sa bude diať.
„Kľaknúť.‟ povedal. Kľakla si poslušne tak, ako to videla na niektorých obrázkoch. Ruky si položila na stehná, hlavu pre istotu sklopila. On sa postavil rovno pred ňu. Bolo pre ňu ponižujúce vidieť iba jeho topánky. Zohol sa nad ňu, pochytal jej všetky pramienky vlasov, pevne si ich obkrútil okolo ruky a drsne nimi potiahol, zdvihol jej tak hlavu hore. Pozerala sa na neho, ani neuhla pohľadom. Jeho výraz jej však nič nenapovedal, mal kamennú tvár a ona nevedela na čom je. Premáhala ju bezmocnosť, tá o ktorej čítavala v poviedkach. Tá bezmocnosť, ktorá ju rozpaľuje nielen na lícach ale aj tam dole.
Chvíľu na ňu hľadel, prezeral si ju. Potom potiahol za vlasy ešte prudšie a povedal: „Už vieš čo sa patrí subinka? Vieš ako sa máš správať k Pánovi?‟ Nevedela celkom presne či to už vie. Nevedela či vie to, čo má vedieť. Ale cítila tú moc, kt. nad ňou mal. To vzrušenie, kt. ju pohlcovalo. Cítila sa ponižujúco ale zároveň príjemne. „Áno Pane, viem.‟ povedala jemným hláskom.
Povolil zovretie a povedal: „Tak mi to dokáž.‟ Sklopila zrak, následne ho zdvihla ale len po úroveň jeho kolien. Nohami sa prisunula bližšie k nemu. Chytila sa jeho ľavej ruky, pohladila ju, pobozkala a sklopila zrak. Následne povedala: „Pán môj.‟
Zdvihol jej bradu, videla jeho mierny úsmev opäť sklonila hlavu. Videla ako odchádza preč. Zostala kľačať. On si pohodlne sadol do kresla a pozoroval ju. Cítila ako si ju prezerá, pozoroval ju dosť dlhú dobu a ona premýšľala nad pocitmi, ktoré v nej vyvoláva.
Zvláštnym spôsobom si uvedomovala, že napriek faktu, že bola evidentne úplne odovzdaná v jeho moci, necítila strach ako taký, skôr ju sprevádzalo vzrušenie z očakávania a samotného poníženia a podriadenia sa.
Pán vstal a pomalým krokom podišiel k nej. Všimla si hárok papiera, ktorý držal v ruke. Keď jejho predsunul pre oči, pochopila. Bolo to vytlačených 10 negatívnych vlastností, ktoré mu za domácu úlohu musela pred časom poslať do e-mailu.
„Ty vieš čo to je, však subinka?‟ Opýtal sa pokojným hlasom.
Do oka jej vnikol kúsok svetla, zbystrila pozornosť už prišiel práve parkoval auto. Srdce sa jej rozochvelo, spravila všetko podľa jeho pokynov. Ale vzrušenie zmiešané s pár kvapkami strachu bolo pred prvou lekciou ozaj silné. Nevedela čo má čakať, bola nervózna ako nikdy.
Dvere sa otvorili, od chrbta počula kroky. Počula šuchot, zrejme si zobliekol oblečenie aspoň tak jej napovedal jej sluch. Podišiel k nej zohol sa a zozadu ju pomalým, ale ráznym pohybom schytil za vlasy a súčasne potiahol nahor a prinútil ju vstať.
„Nevieš čo sa patrí? Pekne pozdrav!‟ Nevidela ho, ale cítila jeho dych na svojom krku a ten svoj už len ťažko dokázala skryť, keďže jej srdce búšilo ako zvon a ústa mala doširoka otvorené, lapala po vzduchu. Aj preto len tlmene zasyčala: „Dobrý deň, Pán môj.‟
Dúfala, že bude s pozdravom spokojný, vlastne nevedela ako by to malo byť správne. Myšlienky rýchlosťou blesku pretínali obe jej hemisféry a vytvárali v nej vír vzrušenia, strachu a očakávania.
„Otoč sa subka!‟ zaznelo do ticha, ktorého napätie sa dalo krájať. Zrazu začala víťaziť prirodzená hanblivosť a ona v tom momente ustrnula Pánovi otočená chrbtom a najradšej by sa prepadla od hanby. Reakcia Pána nenechala na seba dlho čakať, zrazu totiž pocítila prudkú, štipľavú bolesť na zadku. Zľakla sa a súčasne vykríkla a zavzdychala. „Niečo som ti prikázal subka, chceš ma nahnevať?!‟ povedal Pán.
Zhlboka sa nadýchla a jedným odhodlaným pohybom sa otočila, pričom si inštinktívne oboma rukami zakryla intímne partie. Sklonila hlavu, zapýrila sa a čakala čo sa bude diať.
„Kľaknúť.‟ povedal. Kľakla si poslušne tak, ako to videla na niektorých obrázkoch. Ruky si položila na stehná, hlavu pre istotu sklopila. On sa postavil rovno pred ňu. Bolo pre ňu ponižujúce vidieť iba jeho topánky. Zohol sa nad ňu, pochytal jej všetky pramienky vlasov, pevne si ich obkrútil okolo ruky a drsne nimi potiahol, zdvihol jej tak hlavu hore. Pozerala sa na neho, ani neuhla pohľadom. Jeho výraz jej však nič nenapovedal, mal kamennú tvár a ona nevedela na čom je. Premáhala ju bezmocnosť, tá o ktorej čítavala v poviedkach. Tá bezmocnosť, ktorá ju rozpaľuje nielen na lícach ale aj tam dole.
Chvíľu na ňu hľadel, prezeral si ju. Potom potiahol za vlasy ešte prudšie a povedal: „Už vieš čo sa patrí subinka? Vieš ako sa máš správať k Pánovi?‟ Nevedela celkom presne či to už vie. Nevedela či vie to, čo má vedieť. Ale cítila tú moc, kt. nad ňou mal. To vzrušenie, kt. ju pohlcovalo. Cítila sa ponižujúco ale zároveň príjemne. „Áno Pane, viem.‟ povedala jemným hláskom.
Povolil zovretie a povedal: „Tak mi to dokáž.‟ Sklopila zrak, následne ho zdvihla ale len po úroveň jeho kolien. Nohami sa prisunula bližšie k nemu. Chytila sa jeho ľavej ruky, pohladila ju, pobozkala a sklopila zrak. Následne povedala: „Pán môj.‟
Zdvihol jej bradu, videla jeho mierny úsmev opäť sklonila hlavu. Videla ako odchádza preč. Zostala kľačať. On si pohodlne sadol do kresla a pozoroval ju. Cítila ako si ju prezerá, pozoroval ju dosť dlhú dobu a ona premýšľala nad pocitmi, ktoré v nej vyvoláva.
Zvláštnym spôsobom si uvedomovala, že napriek faktu, že bola evidentne úplne odovzdaná v jeho moci, necítila strach ako taký, skôr ju sprevádzalo vzrušenie z očakávania a samotného poníženia a podriadenia sa.
Pán vstal a pomalým krokom podišiel k nej. Všimla si hárok papiera, ktorý držal v ruke. Keď jejho predsunul pre oči, pochopila. Bolo to vytlačených 10 negatívnych vlastností, ktoré mu za domácu úlohu musela pred časom poslať do e-mailu.
„Ty vieš čo to je, však subinka?‟ Opýtal sa pokojným hlasom.
