Aké sú začiatky?

Stále to začína nádherne, pekne, väčšinou pozitívne. Skoro ako z rozprávky. Prichádza nenápadná špionáž nového objektu záujmu. Zatiaľ je to však len také letmé, aby to nevyzeralo príliš nápadne. Postupne sa danému človeku dostávame pod kožu. Chceme sa o ňom dozvedieť čo najviac. Myslím, že každý to pozná. Ale zatiaľ nevieme či je záujem aj na druhej strane.

A tak človek skúša vysielať nenápadné signály. Signály sú neskôr intenzívnejšie. Ak vidíme nejakú reakciu, ženie nás to vpred. Teší nás to. A tak s rozhodneme začať konverzáciu, ktorá je zaujímavá, vtipná, povzbudivá, ba možno i šťavnatá. Spoznávame danosti, črty osobnosti, dedukujeme. Konverzácia je zaujímavá, potešujúca a tak sa z ranným slnkom tešíme čo prinesie nový deň. Či prinesie aj nejakú výmenu správ s daným človekom. Neskôr nastáva výmena sociálnych kontaktov ako je fb, pokecu a pod. Potom sa komunikácia prehlbuje, všetko je ešte lepšie ako predtým. Hromadí sa množstvo správ. Postupom času prichádza návrh na stretnutie. Sme v napätí, nervozite. Sme zvedaví aký hlas má ten človek, aký má úsmev, vôňu a pod. Snažíme sa, aby sme nič nezbabrali, aby to bolo super, ba ešte lepšie ako doteraz. Pretože doteraz to bolo naozaj dobré.
A tak prichádza deň ´D´. Deň stretnutia. Zistíme, že má zaujímavý hlas, je to sympaťák, ba čo viac? Možno sa nám zápači nejaká špecifická črta ako napr. krásny úsmev, hypnotický pohľad, rozumná reč a pod. Naša komunikácia tiež nie je zlá, vieme sa dlho rozprávať o všetkom možnom aj nemožnom.

Vymeníme si telefónne čísla, nasledujú dlhé (roz)hovory. Zisťujeme, že máme množstvo spoločných záujmov. Už neexistuje čierna, biela ani sivá. Život zrazu nabral iný rozmer. Všetko je farebnejšie, veselšie. Ešte sa k tomu pridá ten vzácny pocit, patriť niekomu. Dni sú kratšie ale o to naplnenejšie. Všetko robíme pre potešenie druhého a zo srdca. Prichádzajú zaujímavé momenty, vtipné nevysvetliteľné situácie. Všetko sa zdá byť možné. Je to skoro dokonalé.

A vtedy keď to najmenej čakáme, zrazu to príde - bum. A je koniec. Dôvod je neznámy. Prichádzajú otázky, pesimizmus, nepríjemné, skľučujúce pocity. Človeku je clivo. Odchádza nádej v šťastné konce. Človek odíde z vášho života. Zostanú iba úsmevné spomienky. Spomienky na dlhé rozhovory, na spoločný smiech. Slnko života, stredobod vesmíru odišiel. A vy ste tu zostali opäť v jednotnom čísle. Odkryli ste tomu človeku veľký kus duše, ukázali ste mu všetko, celý váš život, zasvätili ste ho do vášho sveta.

Vaša duša je zronená. Istá jej časť odišla s tým človekom. A vy viete, že už nikdy nebudete presne rovnaký. O pár dní, týždňov, mesiacov príde opäť niekto, kto si bude nárokovať na vašu dušu, na váš čas. A vám nezostane nič iné ako iba zopakovať ten istý zaužívaný postup. Lebo postup sa nemení, mení sa iba človek. A vy to aj napriek všetkým sklamaniam budete musieť risknúť. Risk je zisk, ale nie vždy. Herakleitos zrejme nemal pravdu keď tvrdil, že človek nevstúpi 2x do tej istej rieky.

Avšak nie vždy to človek riskne. Váhať je prirodzené. Bojíte sa, že to skončí tak ako naposledy. Ale báť sa je v poriadku. Ale neprekonať tento strach je horšie. Moje prvé pravidlo života naplno hovorí: Rob vecí, ktoré ťa desia pretože iba tak budeš šťastný.
Avšak nie každý dokáže pokračovať ďalej v hľadaní toho výnimočného človeka. Niektorí už neveria, že niečo ako cit vôbec existuje. Stávajú sa z nich odolní ľudia s formálnym prístupom ku každému. Niekto o nich nevie príliš veľa. Sú nedôverčivý. Boja sa otvoriť tomu druhému, jednoducho už majú dosť sklamaní. A tak radšej volia cestu ústupu, samoty. Ako sa hovorí - lepšia samota, ako zlá spoločnosť.

Čo je lepšie? Pokračovanie zo zlým koncom?
Alebo koniec bez začiatku?

Samota ubíja ale i rozvíja človeka. Myslím, že každý človek má svoje špecifiká, ktoré stoja za objavenie.

Tak posúďte sami.