Čakala som čo sa bude diať. Vo vzduchu bolo cítiť jemné korenie. Môj hrozivý sprievodca trhol vodíkom a ja som sa zviezla na kolená. Matróna temných elfov, sa pomaličky zdvihla zo svojho sedadla a pristúpila ku mne. „Som Zara, od teraz si moja hračka, moja slúžka, plaziaca sa pri mojich nohách. Naučíš sa poslúchať len pri lusknutí prstov maličká.
Už nie si hraničiarka, nie si nič. Prejdeš výcvikom na ktorý sa už veľmi teším.“ Povedala zamatovým hlasom a odkráčala zase na svoje vyvýšené miesto. „Teraz ti ukážem ako budeš poslúchať“ pozrela sa na bytosti pod svojimi nohami a vybrala si nešťastníka. Jeden zdvihol hlavu a to nemal robiť. „Nedovolila som ti pozrieť sa na mňa!“ zajačala a jej ďalšie slová niesli silu zaklínadla. „ Plaz sa!“ prikázala a krásny svetlovlasý povrchový elf sa jej začal plaziť okolo nôh. „Líž!“ a ukázala prstom na svoju nohu. Sklonil sa a začal je pomaličky lízať a čistiť črievičku. „Poriadne!“ zobrala do ruky bič a švihla ním po chrbte toho nešťastníka. Prehol sa pod ranou a začal lízať a bozkávať jej nohu ako o život. Matróna sa na mňa pozrela a jej krásny pery sa roztiahli do pomalého krutého pôžitkárskeho úsmevu. Všetko sa vo mne vzbúrilo. Ja nechcem byť len červ plaziaci sa pri jej nohách. Musím sa z toho nejako dostať.
Odviedli ma do malej kamennej cely na konci chodby. Nebolo v nej nič len holé steny, po ktorých stekal malý strúžik vody. Na stene bol veľký kruh kde mi pripútali ruky. Sedela som na studenej zemi a snažila sa aspoň obliznúť trošku vody na stene. Bola som smädná a vyhladovaná, strácala som svoju silu. Ak sa nepozviecham , nikdy sa z tejto hroznej diery nedostanem. Každý deň prichádzal do celý môj strážca a ako on hovorí „začal ma vychovávať pre svoju Pani“. Každý deň ma spútal, previazal mi ústa nejakou zvláštnou vecou, nemohla som rozprávať a ani kričať a začal ma učiť pokyny. Keď som neurobila čo chcel, dostala som bičom po stehnách alebo chrbte a mala som tam nepekné obrázky. Už som pomaličky začala strácať nádej na záchranu, keď jedného dňa som počula vonku šuchot krídel, pritiahla som sa pod maličký otvor v stene a započúvala som sa do zvuku, čo prichádzal z vonká.
Naozaj... počula som tak dôverne známe hrdelné vr kutanie môjho verného sokola. Musím sa postaviť! Skrčila som nohy pod seba a pritiahla sa ku kruhu, kde som bola priviazaná ako nejaký pes. Vzala som kruh do rúk a začala sa ťahať na nohy...auu. Stŕpli mi takže som zase capla na zem. Bože ja som ako chromá. Narobila som rámus, lebo zaštrngotala reťaz na ktorej som bola. Chvíľku som zostala v tichosti a počúvala som či sa niekto nepriženie skontrolovať situáciu. Nič. Takže ešte raz! Pomaličky som sa postavila a nechala, aby sa mi rozprúdila krv vo všetkých končatinách. Keď som ich už ako tak cítila, začala som sa škriabať na stenu ku otvoru. Visela som na stene ako pavúk, keď sa otvorili dvere.
Pokračovanie na budúce ...:o)
Už nie si hraničiarka, nie si nič. Prejdeš výcvikom na ktorý sa už veľmi teším.“ Povedala zamatovým hlasom a odkráčala zase na svoje vyvýšené miesto. „Teraz ti ukážem ako budeš poslúchať“ pozrela sa na bytosti pod svojimi nohami a vybrala si nešťastníka. Jeden zdvihol hlavu a to nemal robiť. „Nedovolila som ti pozrieť sa na mňa!“ zajačala a jej ďalšie slová niesli silu zaklínadla. „ Plaz sa!“ prikázala a krásny svetlovlasý povrchový elf sa jej začal plaziť okolo nôh. „Líž!“ a ukázala prstom na svoju nohu. Sklonil sa a začal je pomaličky lízať a čistiť črievičku. „Poriadne!“ zobrala do ruky bič a švihla ním po chrbte toho nešťastníka. Prehol sa pod ranou a začal lízať a bozkávať jej nohu ako o život. Matróna sa na mňa pozrela a jej krásny pery sa roztiahli do pomalého krutého pôžitkárskeho úsmevu. Všetko sa vo mne vzbúrilo. Ja nechcem byť len červ plaziaci sa pri jej nohách. Musím sa z toho nejako dostať.
Odviedli ma do malej kamennej cely na konci chodby. Nebolo v nej nič len holé steny, po ktorých stekal malý strúžik vody. Na stene bol veľký kruh kde mi pripútali ruky. Sedela som na studenej zemi a snažila sa aspoň obliznúť trošku vody na stene. Bola som smädná a vyhladovaná, strácala som svoju silu. Ak sa nepozviecham , nikdy sa z tejto hroznej diery nedostanem. Každý deň prichádzal do celý môj strážca a ako on hovorí „začal ma vychovávať pre svoju Pani“. Každý deň ma spútal, previazal mi ústa nejakou zvláštnou vecou, nemohla som rozprávať a ani kričať a začal ma učiť pokyny. Keď som neurobila čo chcel, dostala som bičom po stehnách alebo chrbte a mala som tam nepekné obrázky. Už som pomaličky začala strácať nádej na záchranu, keď jedného dňa som počula vonku šuchot krídel, pritiahla som sa pod maličký otvor v stene a započúvala som sa do zvuku, čo prichádzal z vonká.
Naozaj... počula som tak dôverne známe hrdelné vr kutanie môjho verného sokola. Musím sa postaviť! Skrčila som nohy pod seba a pritiahla sa ku kruhu, kde som bola priviazaná ako nejaký pes. Vzala som kruh do rúk a začala sa ťahať na nohy...auu. Stŕpli mi takže som zase capla na zem. Bože ja som ako chromá. Narobila som rámus, lebo zaštrngotala reťaz na ktorej som bola. Chvíľku som zostala v tichosti a počúvala som či sa niekto nepriženie skontrolovať situáciu. Nič. Takže ešte raz! Pomaličky som sa postavila a nechala, aby sa mi rozprúdila krv vo všetkých končatinách. Keď som ich už ako tak cítila, začala som sa škriabať na stenu ku otvoru. Visela som na stene ako pavúk, keď sa otvorili dvere.
Pokračovanie na budúce ...:o)
