Kde bolelo, tam bolelo, žila jedna maličká dominka... teda ja. Nie je na mne nič zvláštne až na to, že mám hlavu v oblakoch, ale len kým sa nezobudí moje zlé ja. Mr.Jekyll a Mr. Hyde by sa iste podivili nad tou zmenou.
Moja chalúpka vysoko v horách bola vkusne zariadená. Som totiž náročné žieňa... čo už so mnou. Drevený zrubík, hore dve izbičky predelené dverami, aby hostia mali aké také súkromie. Potom veľká obývacia izba spojená s kuchynkou a pod schodmi maličká mučiareň, kde sa trošku zvyknem potešiť s mojou hračkou.
Jedno slnečné ráno, som vstala z postieľky a čuduj sa svete, dostala som chuť na moje šteniatko, ktoré bývalo pár hodín od môjho domčeka. Tak som si povedala, že mu prezvoním. Vytiahla som môj supermoderný mobil. Je až udivujúce, že ja taká konzervatívna osoba, viem vôbec s niečím takým narábať a poď ho vyťukávať číslo. Zazvonilo to raz a už som počula radostný štekot v sluchátku. „Čo keby si hovoril normálne do telefónu?“ napomenula som ho. „Áno Pani moja, čo si ráčite želať? Okamžite si zbalíš svoje saky-paky a pribehneš k nohe šteňa! Ako si želáte Moja Pani.“ povedalo to nedočkavé psíča a zložilo telefón. Tak som zase naťukala číslo a keď zdvihol, povedala mu od srdca. “Ty nevieš počkať, kým ti nepoviem, že do kedy máš prísť? Aha, prepáčte mi.“ Zaskučal. Škoda, že tento supermoderný vynález, čo mi kúpil na moje narodeniny, nemá aj kameru. „Hm, želám si, aby to bolo dneska, zbalíš si komplet postroj a prirútiš sa okamžite za mnou, takže o dve hodinky nech ťa mám pri svojich krásnych ružiach na kolenách. Áno Moja Pani.“
Dve hodinky prešli a bolo, ako som povedala. Vyšla som z domčeka a videla som, ako kľačí pri ružiach, nahý, obojok na krku, hľadí do zeme a čaká na povel. Luskla som prstami a pribehol ako namydlený blesk. Sklonil sa k mojim čiernym holinkám a začal ich pomaličky jazykom lízať. Najskôr špičku čižmičky a potom po kúsočku vyššie a vyššie. Ale keďže som veľmi rozmaznaná, tak som si na neho sadla a pristrčila mu špičku znovu na ksichtík. „Tak líž! Hneď! Nech je to ako zrkadlo!“
Snažil sa, jazyk pomaličky kĺzal po koži, čistil prach a špinu, až mu z toho chrapotalo pod zubami. Zdvihla som sa z neho a potiahla ho za vodítko a obojok. Poslušne a popri mojej nohe sa vydal so mnou do chalúpky, kde som mu prikázala, aby počkal. Zbehla som dole do mučiarne a zobrala zo sebou konský chvostík, udidlo, strmene, jazdecký bič a mne ostrohy. Tak moje šteniatko sa teraz zmení na koníčka a povozí svoju jazdkyňu. Už som dlhšie mala chuť sa zase povoziť, len na to nebolo dosť času.
Prišla som k nemu a zase luskla prstom. Postavil sa na štyri a mierne roztiahol genitálie, aby som sa mu mohla dostať s chvostíkom, kam chcem. Namazala som mu análny kolík gélom a pomaličky ho zasunula, ako má byť. Sadla som si mu na chrbát a upevnila udidlo, hodila som na zem ostrohy a on mi ich po jednej popripínal na holínky. Tak čo ešte treba spraviť? Aha, rukavičky a bičík. Vyviedla som ho na lúku, upevnila strmene a posadila sa mu na chrbát.
„Hijooooo“ neodpustila som si a zamávala bičom ako nejaký kovboj vo westerne na divokom západe. Toto mám najradšej zo všetkého, ten pocit pohybujúceho sa koníka pod sebou. Fučal ako lokomotíva, lebo nie som žiadne „peříčko“ po pár krokoch zastal. „Nepovedala som ti, že máš stáť, žriebätko jedno neposlušné“ švihla som ho poriadne po zadku a popohnala ostrohami. Stisla som mu stehnami boky, aby to zase také ľahké nemal a pomalým krokom sme sa vydali na výlet po mojej záhradke. Musím priznať, že dlhé prestávky v jazdení sú dôsledkom toho, že váš koník stráca výdrž a potom sa Panička musí rozčuľovať a rozháňať bičom, až má zadok modrý od toho, ako ho musím stále poháňať. Začal prosiť cez udidlo, lenže keď má niekto udidlo v puse, tak mu nie je veľmi rozumieť, však? Potiahla som za otiaže a nechala ho stáť na mieste s tým, že som si premiestnila zase nožičky dopredu a zložila mu udidlo. Bol celý mokrý, začal hltavo zase olizovať moje čižmy a ďakovať mi, že si mu dovolím oddýchnuť, však čo by ste pre svojho subíka neurobili milé Pani dominky.
Povedala som si, že pre dnešok to hranie bude stačiť, ako sa hovorí v najlepšom treba prestať.
Pokračovanie na budúce :o)
Moja chalúpka vysoko v horách bola vkusne zariadená. Som totiž náročné žieňa... čo už so mnou. Drevený zrubík, hore dve izbičky predelené dverami, aby hostia mali aké také súkromie. Potom veľká obývacia izba spojená s kuchynkou a pod schodmi maličká mučiareň, kde sa trošku zvyknem potešiť s mojou hračkou.
Jedno slnečné ráno, som vstala z postieľky a čuduj sa svete, dostala som chuť na moje šteniatko, ktoré bývalo pár hodín od môjho domčeka. Tak som si povedala, že mu prezvoním. Vytiahla som môj supermoderný mobil. Je až udivujúce, že ja taká konzervatívna osoba, viem vôbec s niečím takým narábať a poď ho vyťukávať číslo. Zazvonilo to raz a už som počula radostný štekot v sluchátku. „Čo keby si hovoril normálne do telefónu?“ napomenula som ho. „Áno Pani moja, čo si ráčite želať? Okamžite si zbalíš svoje saky-paky a pribehneš k nohe šteňa! Ako si želáte Moja Pani.“ povedalo to nedočkavé psíča a zložilo telefón. Tak som zase naťukala číslo a keď zdvihol, povedala mu od srdca. “Ty nevieš počkať, kým ti nepoviem, že do kedy máš prísť? Aha, prepáčte mi.“ Zaskučal. Škoda, že tento supermoderný vynález, čo mi kúpil na moje narodeniny, nemá aj kameru. „Hm, želám si, aby to bolo dneska, zbalíš si komplet postroj a prirútiš sa okamžite za mnou, takže o dve hodinky nech ťa mám pri svojich krásnych ružiach na kolenách. Áno Moja Pani.“
Dve hodinky prešli a bolo, ako som povedala. Vyšla som z domčeka a videla som, ako kľačí pri ružiach, nahý, obojok na krku, hľadí do zeme a čaká na povel. Luskla som prstami a pribehol ako namydlený blesk. Sklonil sa k mojim čiernym holinkám a začal ich pomaličky jazykom lízať. Najskôr špičku čižmičky a potom po kúsočku vyššie a vyššie. Ale keďže som veľmi rozmaznaná, tak som si na neho sadla a pristrčila mu špičku znovu na ksichtík. „Tak líž! Hneď! Nech je to ako zrkadlo!“
Snažil sa, jazyk pomaličky kĺzal po koži, čistil prach a špinu, až mu z toho chrapotalo pod zubami. Zdvihla som sa z neho a potiahla ho za vodítko a obojok. Poslušne a popri mojej nohe sa vydal so mnou do chalúpky, kde som mu prikázala, aby počkal. Zbehla som dole do mučiarne a zobrala zo sebou konský chvostík, udidlo, strmene, jazdecký bič a mne ostrohy. Tak moje šteniatko sa teraz zmení na koníčka a povozí svoju jazdkyňu. Už som dlhšie mala chuť sa zase povoziť, len na to nebolo dosť času.
Prišla som k nemu a zase luskla prstom. Postavil sa na štyri a mierne roztiahol genitálie, aby som sa mu mohla dostať s chvostíkom, kam chcem. Namazala som mu análny kolík gélom a pomaličky ho zasunula, ako má byť. Sadla som si mu na chrbát a upevnila udidlo, hodila som na zem ostrohy a on mi ich po jednej popripínal na holínky. Tak čo ešte treba spraviť? Aha, rukavičky a bičík. Vyviedla som ho na lúku, upevnila strmene a posadila sa mu na chrbát.
„Hijooooo“ neodpustila som si a zamávala bičom ako nejaký kovboj vo westerne na divokom západe. Toto mám najradšej zo všetkého, ten pocit pohybujúceho sa koníka pod sebou. Fučal ako lokomotíva, lebo nie som žiadne „peříčko“ po pár krokoch zastal. „Nepovedala som ti, že máš stáť, žriebätko jedno neposlušné“ švihla som ho poriadne po zadku a popohnala ostrohami. Stisla som mu stehnami boky, aby to zase také ľahké nemal a pomalým krokom sme sa vydali na výlet po mojej záhradke. Musím priznať, že dlhé prestávky v jazdení sú dôsledkom toho, že váš koník stráca výdrž a potom sa Panička musí rozčuľovať a rozháňať bičom, až má zadok modrý od toho, ako ho musím stále poháňať. Začal prosiť cez udidlo, lenže keď má niekto udidlo v puse, tak mu nie je veľmi rozumieť, však? Potiahla som za otiaže a nechala ho stáť na mieste s tým, že som si premiestnila zase nožičky dopredu a zložila mu udidlo. Bol celý mokrý, začal hltavo zase olizovať moje čižmy a ďakovať mi, že si mu dovolím oddýchnuť, však čo by ste pre svojho subíka neurobili milé Pani dominky.
Povedala som si, že pre dnešok to hranie bude stačiť, ako sa hovorí v najlepšom treba prestať.
Pokračovanie na budúce :o)
heh clovek az lutuje ze je clovekom a nie konikom 
