Mám rád vlaky. Radšej než autá, autobusy a lietadlá dohromady. Vlak je mikrosvetom v makrosvete. Nájdete tu starých a mladých, šťastných a smutných, tučných a chudých a mňa a ju. Nie vždy, ale často je nejaký on a ona. Len máloktorá z týchto vlakových romancí skončí romancou aj v skutočnosti. Iskra nie vždy vyvolá oheň. Ale zoznamovanie je vlastne len istým druhom matematického hlavolamu – tiež musíte vybrať tie správne slová a zoradiť ich za sebou.
Zažil som veľa týchto „on a ona“ momentov. Iskier, ktoré nezapálili oheň. Zostali milými spomienkami a zároveň omotané otázkou „čo ak“. Čo ak sa dalo spraviť viac? „Takéto otázky vedú do pekla,“ povedal mi raz učiteľ na otázku, prečo nie je dobré sa pýtať, „čo ak“. „Minulosť nezmeníš, vyser sa na to.“ Áno, aj učitelia použijú slovo vyser sa na to.
Pred dvomi rokmi, niekedy o takomto čase, som sa vracal vlakom z Levíc. Robil som tu vtedy komentátora na jednej športovej akcii. Môj výkon za veľa nestál, predsa len bola to moja premiéra. A ako sa neskôr ukázalo, prvá derniéra. Bez potlesku. Kdesi na trase do Bratislavy si do môjho kupé prisadlo dievča. Nebolo to dievča, ktoré nájdete v katalógoch spodného prádla, v Novom čase v „Dievčati dňa“ či ako sa tá rubrika volá.
Ale bola sladká. Viacfarebné pásikavé šatičky, okuliare, v jednej ruke kniha, v druhej taška. Rozhodne to nebolo dievča, ktoré by vyhralo Miss, za to však mala niečoho viac než všetkých dvanásť finalistiek – vychádzala z nej jedinečná aura. To viete, aspoň pre mňa je aura viac, než krása. A asi nielen pre mňa. Aj Vincent Van Gogh hľadal viac auru, než krásu. Je azda jeho Mona Lisa krásna?
Ale späť ku príbehu. Dievča sa v kupé snažilo kufor dvihnúť do výšky a zasunúť do tých odkladacích miest. Jej prvý pokus bol neúspešný. Galantne som sa ponúkol, že jej s tým pomôžem, reprezentujúc, že som zďaleka ten najsilnejší v celom vlaku. Čo na tom, že niekedy ani fľašu s minerálkou neviem poriadne otvoriť?! Každopádne, sa mi to nejako podarilo a s pocitom, že som vytvoril svetový rekord v nadhode som sa zvalil späť na sedadlo.
Dievča mi slušne poďakovalo, galantne, no nie koketne sa usmialo (ako by ste to čakali od ženy z 18. storočia) a pustila sa do čítania svojej knihy. Ja som sa uvelebil na sedadle a zavrel oči. Občas som ich z nenazdajky otvoril zisťujúc, či ma náhodou nesleduje, ale nenachytal som ju. Viac sledovala slová v jej odhadujem románe, než moju unavenú tvár. Vystúpila pred Bratislavou. Pri odchode len ticho zašeptala, „ďakujem“.
V tú noc som mal prvý a jediný sen s nejakým dievčaťom vo vlaku. Možno aj preto si ho pamätám dodnes. Či aspoň nejaké jeho obrysy a jeden list papiera, na základe ktorých viem zrekonštruovať dej. Skrátka, romanca, ktorá začala vo vlaku zdvihnutím jej batožiny, skončila kdesi na stole v nejakom zatemnenom byte, kde jediné svetlo bolo to, ktoré z výšky miestnosti dopadalo na ňu. Už však nebola v tých svojich pruhovaných šatičkách, ale nahá.
Priviazaná na stole, s pokrčenými nohami, so svetlom, ktoré najsilnejšie dopadalo na oblasť jej podbruška. Bola priviazaná, ale nie tak silno, aby sa vôbec nemohla pohnúť, no dosť na to, aby to cítila. Bol som tam s ňou v miestnosti, len v župane. Spomínam, že mala dvihnutú hlavu a tichým hlasom hovorila „prosím“. Chcela, aby som ju uvoľnil zo zovretia lán alebo niečo iné? Slovo „prosím“ zopakovala azda trikrát. Až na štvrtý pokus pridala „o to“.
Dorozumievali sme sa očami, slová neboli potrebné. Po vyslovení posledných slov „o to“ si hlavu položila na stôl, akoby na niečo čakala. Nesnažila sa dostať zo zovretia lán, akoby mi tým dávala najavo, čo je to „to“, čo vlastne chce. Priblížil som sa k nej a pozrel jej do očí. Pohľad mi opätovala. „Popros o to,“ povedal som jej až prekvapujúco ráznym hlasom. Chvíľu na mňa pozerala, než vyslovila ono očakávané a túžené „prosím“. (Čo ak by ho vtedy nepovedala?)
Priblížil som sa k jej jaskyni. Tajomnej, doposiaľ neprebádanej. Ovoňal som ju a zacítil som vôňu sprchového gélu, ktorý som používal. Otvoril som ústa a … zobudil ma budík. Napokon ma nezradil môj jazyk, ale budík. Krutá irónia! Neležal som ako zasnený na posteli, to nie, zobral som do rúk papier a napísal som si tento sen ako spomienku na niečo, čo sa (ne)stalo. Viete, jeden neurológ mi raz povedal, že sny sú „neurologickým odpadom“. Ale sú odpadky, v ktorých by som sa prehraboval rád častejšie.
P.S. Ja viem, tento príbeh je trochu vanilkový. Ale ako by povedal režisér Terrence Malick, v každom jednom príbehu je niečo vanilkové.
Zažil som veľa týchto „on a ona“ momentov. Iskier, ktoré nezapálili oheň. Zostali milými spomienkami a zároveň omotané otázkou „čo ak“. Čo ak sa dalo spraviť viac? „Takéto otázky vedú do pekla,“ povedal mi raz učiteľ na otázku, prečo nie je dobré sa pýtať, „čo ak“. „Minulosť nezmeníš, vyser sa na to.“ Áno, aj učitelia použijú slovo vyser sa na to.
Pred dvomi rokmi, niekedy o takomto čase, som sa vracal vlakom z Levíc. Robil som tu vtedy komentátora na jednej športovej akcii. Môj výkon za veľa nestál, predsa len bola to moja premiéra. A ako sa neskôr ukázalo, prvá derniéra. Bez potlesku. Kdesi na trase do Bratislavy si do môjho kupé prisadlo dievča. Nebolo to dievča, ktoré nájdete v katalógoch spodného prádla, v Novom čase v „Dievčati dňa“ či ako sa tá rubrika volá.
Ale bola sladká. Viacfarebné pásikavé šatičky, okuliare, v jednej ruke kniha, v druhej taška. Rozhodne to nebolo dievča, ktoré by vyhralo Miss, za to však mala niečoho viac než všetkých dvanásť finalistiek – vychádzala z nej jedinečná aura. To viete, aspoň pre mňa je aura viac, než krása. A asi nielen pre mňa. Aj Vincent Van Gogh hľadal viac auru, než krásu. Je azda jeho Mona Lisa krásna?
Ale späť ku príbehu. Dievča sa v kupé snažilo kufor dvihnúť do výšky a zasunúť do tých odkladacích miest. Jej prvý pokus bol neúspešný. Galantne som sa ponúkol, že jej s tým pomôžem, reprezentujúc, že som zďaleka ten najsilnejší v celom vlaku. Čo na tom, že niekedy ani fľašu s minerálkou neviem poriadne otvoriť?! Každopádne, sa mi to nejako podarilo a s pocitom, že som vytvoril svetový rekord v nadhode som sa zvalil späť na sedadlo.
Dievča mi slušne poďakovalo, galantne, no nie koketne sa usmialo (ako by ste to čakali od ženy z 18. storočia) a pustila sa do čítania svojej knihy. Ja som sa uvelebil na sedadle a zavrel oči. Občas som ich z nenazdajky otvoril zisťujúc, či ma náhodou nesleduje, ale nenachytal som ju. Viac sledovala slová v jej odhadujem románe, než moju unavenú tvár. Vystúpila pred Bratislavou. Pri odchode len ticho zašeptala, „ďakujem“.
V tú noc som mal prvý a jediný sen s nejakým dievčaťom vo vlaku. Možno aj preto si ho pamätám dodnes. Či aspoň nejaké jeho obrysy a jeden list papiera, na základe ktorých viem zrekonštruovať dej. Skrátka, romanca, ktorá začala vo vlaku zdvihnutím jej batožiny, skončila kdesi na stole v nejakom zatemnenom byte, kde jediné svetlo bolo to, ktoré z výšky miestnosti dopadalo na ňu. Už však nebola v tých svojich pruhovaných šatičkách, ale nahá.
Priviazaná na stole, s pokrčenými nohami, so svetlom, ktoré najsilnejšie dopadalo na oblasť jej podbruška. Bola priviazaná, ale nie tak silno, aby sa vôbec nemohla pohnúť, no dosť na to, aby to cítila. Bol som tam s ňou v miestnosti, len v župane. Spomínam, že mala dvihnutú hlavu a tichým hlasom hovorila „prosím“. Chcela, aby som ju uvoľnil zo zovretia lán alebo niečo iné? Slovo „prosím“ zopakovala azda trikrát. Až na štvrtý pokus pridala „o to“.
Dorozumievali sme sa očami, slová neboli potrebné. Po vyslovení posledných slov „o to“ si hlavu položila na stôl, akoby na niečo čakala. Nesnažila sa dostať zo zovretia lán, akoby mi tým dávala najavo, čo je to „to“, čo vlastne chce. Priblížil som sa k nej a pozrel jej do očí. Pohľad mi opätovala. „Popros o to,“ povedal som jej až prekvapujúco ráznym hlasom. Chvíľu na mňa pozerala, než vyslovila ono očakávané a túžené „prosím“. (Čo ak by ho vtedy nepovedala?)
Priblížil som sa k jej jaskyni. Tajomnej, doposiaľ neprebádanej. Ovoňal som ju a zacítil som vôňu sprchového gélu, ktorý som používal. Otvoril som ústa a … zobudil ma budík. Napokon ma nezradil môj jazyk, ale budík. Krutá irónia! Neležal som ako zasnený na posteli, to nie, zobral som do rúk papier a napísal som si tento sen ako spomienku na niečo, čo sa (ne)stalo. Viete, jeden neurológ mi raz povedal, že sny sú „neurologickým odpadom“. Ale sú odpadky, v ktorých by som sa prehraboval rád častejšie.
P.S. Ja viem, tento príbeh je trochu vanilkový. Ale ako by povedal režisér Terrence Malick, v každom jednom príbehu je niečo vanilkové.
