Ako sa vraj zabávajú milionári vo Východnej Európe

Predhovor. Toto je moja prvá podobná poviedka, ktorú som napísal. Vychádza z udalostí, o ktorých neverím, že sa stali, ale ten, kto mi o tom hovoril prisahal, že sa to stať muselo, keďže to má od človeka, ktorý by mu „zaručene“ neklamal. Každopádne, vytvorte si názor sami po prečítaní.

V jednej krajine kdesi na Východe (možno Rusko) sa rozmohol nový druh zábavy pre milionárov a iných bohatých a značne znudených pánov, a občas aj dámy. Keďže moc peňazí je tu silná, vinníci zostávajú nepotrestaní. Jedná sa o bizarné hry, ktoré sa konajú pravidelne a ktoré organizuje vždy muž, ktorého prezývajú majordóm. Je to muž, ktorý pozná všetkých a oni poznajú jeho. Jeho reálna moc je len taká veľká, ako mu dovolia tí, ktorí ho platia. Majordóma si môžete pripodobniť ku katovi – ten tiež stína hlavy len vtedy, keď musí. Je však dôležitý tým, že je len jeden a len on môže stínať hlavy.

Majordóm je taký muž pre všetko. Jeho hlavnou a najdôležitejšou úlohou je však výber obete. Obeť nemôže byť len tak hocikto. Aby nedošlo nedajbože k nejakej všednosti, musia sa jednotlivé obete (v tomto prípade ženy, raz bol však už aj muž v špeciálnej dámskej noci) od seba líšiť. Úlohou majordóma je vždy nájsť takú ženu, ktorá bude v niečom iná a odlišná, než predchádzajúce. Aby som to vysvetlil – v jeden týždeň môže byť beloška, o dva týždne na to aziatka, potom napríklad mulatka. Okrem rasovej selekcie sa uplatňuje aj selekcia veková. Raz to je 18-ročné dievča, inokedy 35-ročná žena. Podobne sa selektuje aj na základe povolania, farby vlasov a podobne, skrátka akokoľvek, ako by ste si dokázali predstaviť. Ak je majordómov výber úspešný, účastníci to ocenia tučnou províziou do jeho vrecka po skončení akcie.

Keď je výber obete uskutočnený, skupina mužov obeť jednoducho unesie. Vytipujú si vhodný moment, omámia ju chloroformom či inou látkou a odvezú na neznáme miesto. Únos je uskutočnený vždy večer či v noc pred stretnutím. Ak všetko skončilo úspešne, účastníci hry dostanú správu o tom, kedy a kde sa majú dostaviť. Účastníci hry nikdy neprichádzajú sami, ale v doprovode svojich bodyguardov a jednej veľmi dôležitej osoby (vždy ženy), ktorá býva označovaná ako consigliere. Jej úloha nie je taká, akú by ste očakávali z mafiánskych románov či podobných kníh – consigliere zastupuje miliardára pri úkonoch, ktorých sa on nemôže podľa pravidiel zúčastniť.

V stanovený večer sa všetci dostavia na vybrané miesto. Majordóm má na starosti bezpečnosť a zaisťuje, aby neboli počas akcie nikým rušení. Rovnako zaisťuje aj to, aby sa na akciu nedostal nikto nepovolaný. Páni sú usadení do kresiel a každý musí nahlas označiť meno svojho consigliereho, či v tomto prípade consiglierky. Tá odovzdá majordómovi do úschovy kufor, v ktorom sa nachádza väčšie množstvo peňazí. Všetky kufre si odnesie domov víťaz tejto bizarnej hry. V prepočte sa vždy jedná údajne o niekoľko miliónov euro. Aby som nezabudol, hry sa vždy účastní 10-12 pánov, respektíve dám. Keďže záujem prevyšuje ponuku, vznikajú poradovníky. Tie sú v rámci komunity verejné, aby sa tým vylúčilo ovplyvňovanie a iné zákulisné hry, ktoré nerobia dobro. Vždy však platí, že jeden účastník si od toho druhého môže odkúpiť účasť na hre, ale len za podmienky, že to schvália všetci ostatní potenciálni účastníci.

Opisovanie všetkých pravidiel by zabralo zrejme niekoľko strán a priznám sa, že sám všetkému nerozumiem a rovnako ani človek, ktorý mi o tom hovoril. (v prípade otázok však všetko zodpoviem v diskusii). Každopádne, cieľom tejto hry je nazbierať sto bodov. Ten, ktorému sa to podarí ako prvému, získa hlavnú výhru. To, či sa niektorému z hráčov podarí nazbierať adekvátny počet bodov závisí od dvoch vecí – od schopností a iných kvalít unesenej ženy a od šťastia a schopností muža, aktéra hry. Platí, že čím viac hier sa muž (či žena) účastní, tým väčšie sú jeho šance na víťazstvo, keďže dokáže obeť už lepšie odhadnúť. Pre zaistenie férovosti, zostáva identita unesenej ženy i ďalšie informácie o nej až do skončenia hry jej účastníkom neznáme.

Keď už sú teda všetci usadení, consiglieri určení, privádzajú ženy (a vždy len ženy) hlavnú hrdinku hry, obeť. Privádzajú ju obvykle v spodnom prádle neutrálnej čiernej farby, s kuklou na hlave a s náhubkom v puse. V tomto momente hra začína. Majordóm pokladá otázky a účastníci hry sa snažia uhádnuť či presnejšie odhadnúť odpoveď. Platí, že čím je otázka jednoduchšia a ľahšia na odhadnutie či s menším množstvom možností, tým je aj bodový zisk za ňu nižší. Bodujú sa vždy tri najpresnejšie tipy alebo všetky správne tipy. S ďalšími a ďalšími otázkami narastá náročnosť odhadu i nároky kladené na obeť.

Aby som to celé uviedol na príklade. Poväčšinou prvou otázkou je farba vlasov. Účastníci hry napíšu na papier svoje tipy, podajú ich consiglierovi, ktorý ich odnesie majordómovi. On sám alebo niekto ním poverený následne dá obeti dole kuklu. Ten alebo tí, ktorí budú mať pravdu, získajú body. Prvé otázky sú väčšinou veľmi jednoduché a vlastne aj nudné – tipuje sa obvod hlavy obete, či má obeť stoličky, obvod pása, dĺžka niektorého prstu a podobne. Pri týchto prvých úlohách sa nezískava ani len veľa bodov a sú len takým rozohrianím pred dramatickejším pokračovaním. Úloha consligliera je pri tomto všetkom dozorná – len a len consigliere sa môže prísť presvedčiť o správnosti výsledku, má nárok sám premerať obeť.

Pri všetkých úlohách v takzvanej prvej časti je obeť oblečená v spodnom prádle. V druhej časti dochádza k jej potupnému odhaleniu a zostane jej len roubík a zakryté oči. V tejto fáze sa tipuje napríklad to, či je vyholená či nie, veľkosť pŕs, veľkosť klitorisu, veľkosť pyskov, obvod zadku a iné. Otázky sú vždy vopred pripravené, ale vždy má každý účastník hry právo navrhnúť sám otázku a v prípade, že ju schváli aspoň dvojtretinová väčšina, je táto otázka pripustená. Každopádne, ani v druhej fáze obeť nezažíva nič extrémne bolestivé, nanajvýš niečo nepríjemné.

V tretej fáze (v ktorej sú už aj otázky bodované štedrejšie, než pri prvých dvoch fázach) sa však situácia zmení. V tejto fáze sa tipuje napríklad pH moču. To by samo o sebe ešte nebolo nič hrozné, ale často sa stáva, že nešťastníčka sa nevie v tom strese vymočiť a vtedy k slovu prichádza cievka. Aby sa obeť dokázala vymočiť, vždy jej dve ženy roztiahli pysky a odhalili tak jej mechúr, cez ktorý do pripravenej odmerky vytiekol moč. Aby bola bizarnosť zavŕšená, tipovalo a vsádzalo sa aj na to, koľko mililitrov obeť vymočí. Ak sa náhodou pri tejto činnosti akokoľvek zašpinila, čo sa stávalo, keďže močiť v stoji nie je nič jednoduché, ženy ju poumývali vlažnou vodou.

Okrem tohto sa odhadovala teplota obete (priemer meraní z vagíny, úst, konečníku), krvný tlak, pulz a iné ešte relatívne znesiteľné veci. Horšie chvíle nešťastníčku čakali, keď sa začal merať jej prah bolesti. Sám majordóm alebo niektorá z poverených žien sa chopil nástroja (najčastejšie klasickej „plácačky“) a aktéri hry si tipovali, po ktorej rane sa dievča rozplače. Alebo tipovali, po ktorej rane remeňom či bičom začne z jej kože na zadku vytekať krv. Väčšinou to bolo veľmi skoro. Keď už sa ju raz podarilo rozplakať a zlomiť, nemalo význam pokračovať ďalšími nástrojmi, keďže by sa rozplakala už oveľa rýchlejšie. A tak namiesto toho sa prítomní páni (a častokrát aj dámy) pustili do tipovania o to, za aký čas jej vyvolajú orgazmus. Ten sa vyvolával skoro vždy pomocou dilda väčších rozmerov a nebolo ničím neobvyklým, že dosiahnutie orgazmu trvalo dlhú dobu, keďže okrem vzrušenia žena pociťovala i nespornú bolesť.

Pri inej z hier najprv do ženy naliali liter čistej vody a potom po prestávke zisťovali, za ako dlho sa obeť pomočí pri výprasku. Alebo ženu nútili piť cudziu moč a tipovali, či sa pri tom nepozvracia. Azda k najcynickejšej hre došlo, keď sa zo zadku obete stal terč, do ktorého muži triafali šípky. Čím bližšie k jej otvoru sa trafili, tým viac bodov získali. Vyslobodením pre ženu sa stal až moment, kedy niektorý z aktérov hry získal vytúžených sto bodov. Vtedy jej mučenie oficiálne skončilo, no samotná hra neskončila, nasledovalo niečo ako oslava. Obeť, častokrát pomočenú, zanesenú zvratkami a v niektorých prípadoch údajne aj po neplánovanej stolici, ženy dôkladne umyli a pripravili na poslednú časť večera. Polomŕtvu, v delíriu ju priviazali k stolu a umožnili aktérom hry veľké finále v podobe súlože. A tak ju jeden po druhom postupne osúložili. Čo je možno prekvapujúce, tak análny styk bol zakázaný. Muži si to však i tak vynahradili po svojom a strčili jej svoje penisy do úst a robili si s ňou všetko to, čo ich v ten moment napadlo.

Po slávnostnom vyhlásení víťaza sa aktéri hry rozišli domov. Obete sa chopili lekári, ktorí ju za vyhradených dvadsaťštyri hodín ako-tak dali do poriadku a potom ju väčšinou vyhodili kdesi na okraji mesta v oblečení, v ktorom prišla. Ak aj podala sťažnosť na polícii, bolo to bez šance na úspech. Veď, koniec koncov, ako by mohla kohokoľvek identifikovať, keď počas celej hry nič kvôli páske nevidela? O týždeň, dva či kedykoľvek sa podarila nájsť vhodná obeť, sa celá akcia opakovala. Neskôr sa hra trochu modifikovala a obeť najprv posadili na detektor lži (ešte úplne oblečenú, nič netušiacu), kde musela zodpovedať viacero nepríjemných osobných a intímnych otázok. A potom začala tá hlavná časť zábavy. Zábavy pre milionárov z kdesi z Východnej Európy.