Zakliate

Pero, ktorým prepisujem prítomnosť
namáčam striedavo do pekla aj do raja,
veď som tá, čo lieta okolo večných pák a protiváh.
Vy čo neunesiete alchýmiu pomerov
seďte na márach,
dívajte sa do mŕtvych očí hmoty,
a v mene cnostných snáh,
robte kíže na hrudi.
A aj keby protijedom slov
čo do rakiev vkladáte,
zružoveli vyschlé perly v zamate,
ja zmením živé v zakliate,
skôr než ako živé by to živorilo
a skrinky pandor sebou zrodené,
kľúčmi náhod navzdor výstrahám,
s hlúpou snahou konania- otvorilo,
aj keď boli prozreteľne
na sto zámkov zamknuté.
Úškľabky tých čo vyhli sa zakliatiu,
v kolobehu súkolia,
namiesto puncom zlata, cajchom hlušiny
označiť sa nechajú.
Pazúrmi výsmechu škriabu mŕtve sklo,
v zúfalých pokusoch rozdrásať.
Utišujú zlosti bolesti a chcú
rozpálené čelá o chladivosť „nevedieť“
dúfajúc v úľavu si opierať...