Posted 16.01.2015 by Decipio
Si subinka bez svojho dominanta, si ako anjel ktorý stratil smer, si ako ronin bez svojho pána. Ronin, bol vo feudálnej dobe samuraj bez pána, nebol nikomu verný, bol síce vysoko cenený, ale bol sám opustený, bez cieľa a cítil ako jeho život bezvýznamne plynul.
Tak ako ronin hľadal pána, stratený anjel svoj smer aj ty si hľadáš niekoho, si plná nedôvery, ale aj očakávaní, strachu, ale aj nádeje, úzkosti, ale aj radosti. Pán, nech je akýkoľvek, nech je ten najlepší na svete, nech ho akokoľvek chceš, nech akokoľvek túžiš po jeho dotykoch, trestoch, po jeho odmenách, nech akokoľvek chceš aby ti dovolil robiť to čo lieta tvojou mysľou a nekonečne túžiš aby ti spravil to čo vidíš vo svojej fantázii, vždy nakoniec on rozhodne či ťa priberie pod svoje čierne pevné krídla, alebo ťa odkopne. Áno už si ho videla, už ste sa o tom všetkom nahovorili množstvo slov, ale dnes je to iné, dnes stojíš pred ním prvý krát. Áno presvedčil ťa, že mu môžeš dôverovať, ale teraz pred ním stojíš po prvý krát. Tvoje telo sa jemne chveje. Je to od vzrušenia, strachu, alebo nedočkavosťou? Cítiš rôzne pocity, neustále sa striedajú, ale jeden z nich je pre teba obzvlášť dôležitý. Čo ak všetko bude aspoň z polovice úžasné, čo ak zažiješ aspoň polovicu svojej fantázie, ktorú si si na tento deň pestovala, čo ak, a on ťa na konci odmietne. Povie ti, že ťa už nechce. A zase to skončí prvotným fiaskom, ktoré zabije aj posledný kúsok toho krásneho, čo možno ešte len zažiješ a tvoju nádej pochová na dlhý čas pod čiernu zem. A tak tu stojíš a čakáš, lebo ti povedal aby si sa sem postavila. Díva sa na teba, cítiš ako jeho oči behajú po tvojom tele, niekedy sa vám stretávajú pohľady a ty chceš vydržať, ale ako subinka vtedy pre istotu sklápaš zrak. Je to predsa prejav pokory. Rýchlo rozmýšľaš, že na čom ste sa vlastne dohodli, s čím si súhlasila, s čím nie a čo spravíš ak pôjde ďalej ako ste sa dohodli a dokonca ďalej ako by si teraz pripustila. Čo spravíš?
Z myšlienok ťa vytrháva jeho hlas. Čo to vlastne po mne chce za stupídnosť? Aby som sa otočila? Jeho hlas pokračuje, nestíhaš tak rýchlo vnímať to čo hovorí a pritom si uvedomuješ že hovorí pomaly, pokojne, ale jednoducho tvoja hlava je plná. Jeho príkazy sa ti zdajú nezmyselné: kľaknúť, postaviť sa, čupnúť, na všetky štyri... pritom sem tam sa postaví, obíde ťa, ale nedotkne sa ťa a potom si zase sadá. A zrazu to prichádza, trošku ťa to schladzuje, máš sa vyzliecť. A to len tak, teraz, tuná, pred ním? Zdržuješ, jeho nástojčivý pohľad a zopakovanie príkazu ťa nútia sa spýtať či úplne. Áno, znie jeho obšírna odpoveď. Pomaly sa začínaš vyzliekať, neponáhľaš sa, nedôveruješ, ale pokračuješ hrdo ďalej. „Nohavičky si nechaj oblečené!“, zaznieva zrazu v tvojich ušiach. A tak teraz zrazu stojíš pred ním len v nohavičkách a on stále sedí a pozerá sa striedavo akoby cez teba, ignorantsky, akoby si bola vzduch, ako by ťa ani nevidel a potom zase ako by sa jeho pohľad zabodával do tvojich očí, do prsníkov, pichal do bradaviek a prepaľoval tvoje nohavičky. Hanbíš sa. Je to taký skľučujúci pocit, cítiš že sa niečo s tebou deje, ale chod tvojich myšlienok prerušuje niekde vzadu sa rodiaci pocit vzrušenia z toho čo sa deje a z očakávaného. Zrazu ťa ruší pohyb, postavil sa a pomaly sa k tebe blíži. Jediná tvoja obrana sú teraz nohavičky, tie ťa stále delia od úplnej nahoty a nechávajú ti maličký pocit sebavedomia. Alebo je to len slabučká nádej istoty? Stavia sa oproti tebe, chvíľu ti hľadí do očí, nevieš či máš jeho pohľad opätovať, či máš uhnúť, alebo sklopiť cudne zrak.
Jeho ruka sa ťa dotýka, nie celkom teba, len nohavičiek. Dotýka sa tvojich nohavičiek, tvojich nohavičiek na mieste, kde sa ťa ktokoľvek doteraz mohol dotknúť až naposledy, keď už všetky ruky, ktoré sa ťa dotýkali doteraz, preskúmali všetky ostatné miesta tvojej pokožky. Tvoja posledná bašta cudnosti padá v tomto prípade ako prvá. Vieš čo bude teraz nasledovať. Jeho ruka sa prešmykne popod ne a bude mať všetko to, čo iný mali naposledy, on to bude mať ako prvé. Ale tvoje napäté očakávanie sa neplní. Jeho ruka ťa jemne hladí síce na tom mieste, ale stále len po povrchu čipky, miestami cítiš škrabkanie, ktoré v tebe vyvoláva jemné vibrácie. Jeho ruka akoby hľadala na nohavičkách ich najcitlivejšie miesto, miesto ktoré je pod nimi a ktoré patrí tebe. Stále neprestáva, ale pomaly sa presúva na tvoju pravú stranu. Tvoje oči mimovoľne skĺzavajú k jeho prstom na tvojich nohavičkách a opäť sa vracajú hore. Zrazu cítiš ako sa jeho ľavá ruka dotýka tvojich vlasov, akoby ich hladila. Cítiš že ten jemný hladiaci pocit prechádza stále viac a viac do niečoho čo už začínaš tušiť. Zovrel ti vlasy a potiahol dozadu, tak aby ti hlavu vyvrátilo nahor a tvojim očiam dovolovalo len pohľad na strop. Zovretie tvojich vlasov stále nepovoľuje, pohľad upieraš do stropu a cítiš ako stále nástojčivejšie dráždi to čo je pod nohavičkami. Pomaly sa ťa začína zmocňovať vzrušenie, alebo skôr pocit, ktorý hovorí aby s tým prestal a konečne vrazil tú jeho ruku pod tie nohavičky. Hlavou ti behá myšlienka, že čo vlastne chce, mám sa vzrušiť, to mi takto asi nepôjde a čím viac to budem chcieť tým to bude odo mňa viac a viac vzdialené a ja budem stále len na štartovacej čiare, nedajbože chce aby som sa spravila, tak to už vonkoncom nie je takto možné. Nevieš v tejto situácii správne odhadnúť či ti nohavičky zvlhli, alebo nie, zdá sa že áno, ale stále to nie je ten známy pocit. Tak prečo zrazu prestáva? Jeho ruka ťa stále drží za vlasy, ale teraz cítiš ako sa s nimi hrá. Ruka ktorá doteraz svedomito pracovala na tvojich nohavičkách, ťa drží pod bradou za krk a stále ti nedovolí spustiť dole hlavu.
Obe ruky ťa púšťajú a počuješ príkaz aby si si kľakla. Nevieš či je to rýchlo, alebo pomaly ale robíš to. Stojí nad tebou, pozerá sa na teba z výšky. Prikazuje ti aby si si dala ruky za chrbát tak aby si si držala lakte a hlavu aby si zdvihla k nemu. Pozerá ti do očí a skúma čo v nich vidí. Pomaly sa prechádza okolo teba a zase si sadá. Ruky máš za chrbtom, trošku to začína pobolievať, ale ti držíš, veď si poslušná subinka, chceš mu ukázať, že si poslušná a že si ho zaslúžiš.
„Teraz ti spravíme kompletnú prehliadku, kompletnú prehliadku zvonka ako aj všetkých dutín, pozrieme sa na každý kúsok tvojho tela, všade.“ Zaznelo to, ale akoby sa to postupne vzďaľovalo, nechceš veriť tomu čo povedal. Alebo nemáš veriť svojím ušiam? Je trápne ticho. V jeho tvári spoznávaš očakávanie, očakávanie plné pokoja, akoby vedel čo povieš. Až teraz ti došlo, že vlastne čaká na odpoveď. Ale čo máš povedať? On sa ťa chce dotknúť všade, chce ti všade strčiť jeho prsty! Všade! Poznáš ako to na niektorých miestach bolí, ale aj to aké je to nepríjemné. Pane bože, ale veď je to v podstate cudzí chlap, ale aj tvoj dominus, tvoj pán. Nevieš ako sa rozhodnúť, nevieš či si to vlastne dovolila, vlastne nevieš či ste o tom hovorili. Koliečka v tvojej hlave idú vyskočiť a cítiš že stále viac a viac strácaš súvislosť myšlienok. Snažíš sa odpovedať, ale nechceš celkom veriť tomu čo počuješ. Je to tvoj hlas a hovorí: „Áno pane, ďakujem.“ V tej chvíli cítiš strach, bolesť ktorá ešte len príde a hlavne cítiš neskutočné poníženie z toho čo ťa čaká a vieš že potom sa budeš cítiť ešte horšie, ešte poníženejšia, pokorená. Ale spoznávaš aj to, že niekde vzadu, vo vnútri, hlboko v tebe, sa ťa zmocňuje vzrušenie, cítiš že prichádza čas tvojej fantázie. „Priprav sa!“ Znie v miestnosti ako strašné memento u lekára, ktoré nikdy neveštilo nič dobré. Bez slova sa postavíš a dávaš si dole nohavičky. Začína sa tvoj prvý stupeň poníženia.
Ale to čo robí ťa prekvapuje. Sadá si na posteľ, tak bokom, neprirodzene a prikazuje ti aby si sa postavila k nemu. „Neprejavila si žiaľ dostatok pokory. Skôr ako budeme pokračovať v tvojej prehliadke, rozhodol som sa, potrestať ťa. Prehni sa cez moje kolená ruky si daj pod hlavu na posteľ a maj ich tam po celý čas. Jemne sa pričupneš a zvalíš sa na jeho kolená, ruky dávaš tak ako chcel a aj keď vieš čo sa stane si plná očakávania a vzrušenia. Vieš že toto je detinská poloha, ale tiež prejavuje pokoru a tak nad tým ďalej nerozmýšľaš. Koľko vlastne dostaneš rán a čím? Odpoveď prichádza v zapätí po tom čo dosahuješ pre neho optimálnu polohu. „Desať rán rukou a očakávam že budeš počítať!“ Jeho ruka sa dotýka tvojho zadočku, jemne ho hladí po oboch stranách. Sem tam sa dvíha, ale potom opäť pokračuje v hladkaní. Prestávky sú rôzne dlhé a tak nedokážeš odhadnúť kedy príde prvá rana. Zaštípala, ale ti vydržíš. A potom zase to hladkanie, pri prvom dotyku sa strhávaš. A po chvíli opäť rana. A zase hladkanie. Uvedomuješ si, že si zabudla počítať. „Dva“ počuješ sa ako hrdo prehlasuješ. „Nie, počíta sa vždy od jedna, tak že môžeš začať po ďalšej rane a pekne od začiatku!“ Tak to už bude dvanásť, prebleslo ti hlavou, ale koniec myšlienky ti šklbe ďalšie rana. „Jeden.“ „Správne.“ Tak on vie aj pochváliť, teda aspoň trošku, ale predsa niečo. Rana a „Dva.“. Hladkanie, úder, hladkanie, prestávka a úder a úder bez predchádzajúceho hladkania a hladkanie a úder. Takto sa to na tvojom zadočku strieda až konečne hovoríš „Desať.“ Zadok ťa bolí, cítiš ako ťa strašne páli, chceš si ho pošúchať, aby si tak aspoň čiastočne zmiernila bolesť, ale príkaz aby si sa postavila, nechytala si zadok a ruky držala za hlavou ti to nedovoľuje. To čo robí ťa zase raz prekvapuje. Prináša uterák, ktorý bol namočený v ľadovej vode a prikladá ti ho na zadok. Chvíľu ho drží a potom ti prikazuje aby si si ho tam držala sama. Po chvíli ti prikazuje aby si si uterák znovu namočila do ľadovej vody a pridržala ho tam. „Ďakujem pane.“, zaznelo z tvojich úst niekoľko krát. „Nemáš za čo, ale dovolil som ti to len preto, aby sme mohli po prehliadke pokračovať v tvojej výchove“, to boli slová ktoré tvoju vďačnosť posielajú do horúcich pekiel.
„Teraz ti spravím kompletnú prehliadku, budem ti dávať otázky a ti budeš na ne odpovedať, ale len pravdu, nebudeš sa ničomu brániť a čo ti prikážem bez slova vykonáš. Nechcem počuť, kňučanie, stonanie, alebo nedajbože krik. Nechcem ani prejavili nevôle, či odmietania. Nebudeš vlastne nič hovoriť, kým sa ťa ja na niečo nespýtam. A budeš robiť čo ti poviem. Rozumela si?“ Dlhšia prestávka v ňom vyvoláva nevôľu, ale nakoniec sa spamätávaš a konečne zo seba dostávaš: „Áno pane, ďakujem.“.
Prikazuje ti opäť kľaknúť, ruky dať za hlavu, kolená široko od seba a vystrieť sa. Sleduješ ako si priťahuje pred teba stoličku. Začína prehliadkou hlavy.
*** pokračovanie***
Tak ako ronin hľadal pána, stratený anjel svoj smer aj ty si hľadáš niekoho, si plná nedôvery, ale aj očakávaní, strachu, ale aj nádeje, úzkosti, ale aj radosti. Pán, nech je akýkoľvek, nech je ten najlepší na svete, nech ho akokoľvek chceš, nech akokoľvek túžiš po jeho dotykoch, trestoch, po jeho odmenách, nech akokoľvek chceš aby ti dovolil robiť to čo lieta tvojou mysľou a nekonečne túžiš aby ti spravil to čo vidíš vo svojej fantázii, vždy nakoniec on rozhodne či ťa priberie pod svoje čierne pevné krídla, alebo ťa odkopne. Áno už si ho videla, už ste sa o tom všetkom nahovorili množstvo slov, ale dnes je to iné, dnes stojíš pred ním prvý krát. Áno presvedčil ťa, že mu môžeš dôverovať, ale teraz pred ním stojíš po prvý krát. Tvoje telo sa jemne chveje. Je to od vzrušenia, strachu, alebo nedočkavosťou? Cítiš rôzne pocity, neustále sa striedajú, ale jeden z nich je pre teba obzvlášť dôležitý. Čo ak všetko bude aspoň z polovice úžasné, čo ak zažiješ aspoň polovicu svojej fantázie, ktorú si si na tento deň pestovala, čo ak, a on ťa na konci odmietne. Povie ti, že ťa už nechce. A zase to skončí prvotným fiaskom, ktoré zabije aj posledný kúsok toho krásneho, čo možno ešte len zažiješ a tvoju nádej pochová na dlhý čas pod čiernu zem. A tak tu stojíš a čakáš, lebo ti povedal aby si sa sem postavila. Díva sa na teba, cítiš ako jeho oči behajú po tvojom tele, niekedy sa vám stretávajú pohľady a ty chceš vydržať, ale ako subinka vtedy pre istotu sklápaš zrak. Je to predsa prejav pokory. Rýchlo rozmýšľaš, že na čom ste sa vlastne dohodli, s čím si súhlasila, s čím nie a čo spravíš ak pôjde ďalej ako ste sa dohodli a dokonca ďalej ako by si teraz pripustila. Čo spravíš?
Z myšlienok ťa vytrháva jeho hlas. Čo to vlastne po mne chce za stupídnosť? Aby som sa otočila? Jeho hlas pokračuje, nestíhaš tak rýchlo vnímať to čo hovorí a pritom si uvedomuješ že hovorí pomaly, pokojne, ale jednoducho tvoja hlava je plná. Jeho príkazy sa ti zdajú nezmyselné: kľaknúť, postaviť sa, čupnúť, na všetky štyri... pritom sem tam sa postaví, obíde ťa, ale nedotkne sa ťa a potom si zase sadá. A zrazu to prichádza, trošku ťa to schladzuje, máš sa vyzliecť. A to len tak, teraz, tuná, pred ním? Zdržuješ, jeho nástojčivý pohľad a zopakovanie príkazu ťa nútia sa spýtať či úplne. Áno, znie jeho obšírna odpoveď. Pomaly sa začínaš vyzliekať, neponáhľaš sa, nedôveruješ, ale pokračuješ hrdo ďalej. „Nohavičky si nechaj oblečené!“, zaznieva zrazu v tvojich ušiach. A tak teraz zrazu stojíš pred ním len v nohavičkách a on stále sedí a pozerá sa striedavo akoby cez teba, ignorantsky, akoby si bola vzduch, ako by ťa ani nevidel a potom zase ako by sa jeho pohľad zabodával do tvojich očí, do prsníkov, pichal do bradaviek a prepaľoval tvoje nohavičky. Hanbíš sa. Je to taký skľučujúci pocit, cítiš že sa niečo s tebou deje, ale chod tvojich myšlienok prerušuje niekde vzadu sa rodiaci pocit vzrušenia z toho čo sa deje a z očakávaného. Zrazu ťa ruší pohyb, postavil sa a pomaly sa k tebe blíži. Jediná tvoja obrana sú teraz nohavičky, tie ťa stále delia od úplnej nahoty a nechávajú ti maličký pocit sebavedomia. Alebo je to len slabučká nádej istoty? Stavia sa oproti tebe, chvíľu ti hľadí do očí, nevieš či máš jeho pohľad opätovať, či máš uhnúť, alebo sklopiť cudne zrak.
Jeho ruka sa ťa dotýka, nie celkom teba, len nohavičiek. Dotýka sa tvojich nohavičiek, tvojich nohavičiek na mieste, kde sa ťa ktokoľvek doteraz mohol dotknúť až naposledy, keď už všetky ruky, ktoré sa ťa dotýkali doteraz, preskúmali všetky ostatné miesta tvojej pokožky. Tvoja posledná bašta cudnosti padá v tomto prípade ako prvá. Vieš čo bude teraz nasledovať. Jeho ruka sa prešmykne popod ne a bude mať všetko to, čo iný mali naposledy, on to bude mať ako prvé. Ale tvoje napäté očakávanie sa neplní. Jeho ruka ťa jemne hladí síce na tom mieste, ale stále len po povrchu čipky, miestami cítiš škrabkanie, ktoré v tebe vyvoláva jemné vibrácie. Jeho ruka akoby hľadala na nohavičkách ich najcitlivejšie miesto, miesto ktoré je pod nimi a ktoré patrí tebe. Stále neprestáva, ale pomaly sa presúva na tvoju pravú stranu. Tvoje oči mimovoľne skĺzavajú k jeho prstom na tvojich nohavičkách a opäť sa vracajú hore. Zrazu cítiš ako sa jeho ľavá ruka dotýka tvojich vlasov, akoby ich hladila. Cítiš že ten jemný hladiaci pocit prechádza stále viac a viac do niečoho čo už začínaš tušiť. Zovrel ti vlasy a potiahol dozadu, tak aby ti hlavu vyvrátilo nahor a tvojim očiam dovolovalo len pohľad na strop. Zovretie tvojich vlasov stále nepovoľuje, pohľad upieraš do stropu a cítiš ako stále nástojčivejšie dráždi to čo je pod nohavičkami. Pomaly sa ťa začína zmocňovať vzrušenie, alebo skôr pocit, ktorý hovorí aby s tým prestal a konečne vrazil tú jeho ruku pod tie nohavičky. Hlavou ti behá myšlienka, že čo vlastne chce, mám sa vzrušiť, to mi takto asi nepôjde a čím viac to budem chcieť tým to bude odo mňa viac a viac vzdialené a ja budem stále len na štartovacej čiare, nedajbože chce aby som sa spravila, tak to už vonkoncom nie je takto možné. Nevieš v tejto situácii správne odhadnúť či ti nohavičky zvlhli, alebo nie, zdá sa že áno, ale stále to nie je ten známy pocit. Tak prečo zrazu prestáva? Jeho ruka ťa stále drží za vlasy, ale teraz cítiš ako sa s nimi hrá. Ruka ktorá doteraz svedomito pracovala na tvojich nohavičkách, ťa drží pod bradou za krk a stále ti nedovolí spustiť dole hlavu.
Obe ruky ťa púšťajú a počuješ príkaz aby si si kľakla. Nevieš či je to rýchlo, alebo pomaly ale robíš to. Stojí nad tebou, pozerá sa na teba z výšky. Prikazuje ti aby si si dala ruky za chrbát tak aby si si držala lakte a hlavu aby si zdvihla k nemu. Pozerá ti do očí a skúma čo v nich vidí. Pomaly sa prechádza okolo teba a zase si sadá. Ruky máš za chrbtom, trošku to začína pobolievať, ale ti držíš, veď si poslušná subinka, chceš mu ukázať, že si poslušná a že si ho zaslúžiš.
„Teraz ti spravíme kompletnú prehliadku, kompletnú prehliadku zvonka ako aj všetkých dutín, pozrieme sa na každý kúsok tvojho tela, všade.“ Zaznelo to, ale akoby sa to postupne vzďaľovalo, nechceš veriť tomu čo povedal. Alebo nemáš veriť svojím ušiam? Je trápne ticho. V jeho tvári spoznávaš očakávanie, očakávanie plné pokoja, akoby vedel čo povieš. Až teraz ti došlo, že vlastne čaká na odpoveď. Ale čo máš povedať? On sa ťa chce dotknúť všade, chce ti všade strčiť jeho prsty! Všade! Poznáš ako to na niektorých miestach bolí, ale aj to aké je to nepríjemné. Pane bože, ale veď je to v podstate cudzí chlap, ale aj tvoj dominus, tvoj pán. Nevieš ako sa rozhodnúť, nevieš či si to vlastne dovolila, vlastne nevieš či ste o tom hovorili. Koliečka v tvojej hlave idú vyskočiť a cítiš že stále viac a viac strácaš súvislosť myšlienok. Snažíš sa odpovedať, ale nechceš celkom veriť tomu čo počuješ. Je to tvoj hlas a hovorí: „Áno pane, ďakujem.“ V tej chvíli cítiš strach, bolesť ktorá ešte len príde a hlavne cítiš neskutočné poníženie z toho čo ťa čaká a vieš že potom sa budeš cítiť ešte horšie, ešte poníženejšia, pokorená. Ale spoznávaš aj to, že niekde vzadu, vo vnútri, hlboko v tebe, sa ťa zmocňuje vzrušenie, cítiš že prichádza čas tvojej fantázie. „Priprav sa!“ Znie v miestnosti ako strašné memento u lekára, ktoré nikdy neveštilo nič dobré. Bez slova sa postavíš a dávaš si dole nohavičky. Začína sa tvoj prvý stupeň poníženia.
Ale to čo robí ťa prekvapuje. Sadá si na posteľ, tak bokom, neprirodzene a prikazuje ti aby si sa postavila k nemu. „Neprejavila si žiaľ dostatok pokory. Skôr ako budeme pokračovať v tvojej prehliadke, rozhodol som sa, potrestať ťa. Prehni sa cez moje kolená ruky si daj pod hlavu na posteľ a maj ich tam po celý čas. Jemne sa pričupneš a zvalíš sa na jeho kolená, ruky dávaš tak ako chcel a aj keď vieš čo sa stane si plná očakávania a vzrušenia. Vieš že toto je detinská poloha, ale tiež prejavuje pokoru a tak nad tým ďalej nerozmýšľaš. Koľko vlastne dostaneš rán a čím? Odpoveď prichádza v zapätí po tom čo dosahuješ pre neho optimálnu polohu. „Desať rán rukou a očakávam že budeš počítať!“ Jeho ruka sa dotýka tvojho zadočku, jemne ho hladí po oboch stranách. Sem tam sa dvíha, ale potom opäť pokračuje v hladkaní. Prestávky sú rôzne dlhé a tak nedokážeš odhadnúť kedy príde prvá rana. Zaštípala, ale ti vydržíš. A potom zase to hladkanie, pri prvom dotyku sa strhávaš. A po chvíli opäť rana. A zase hladkanie. Uvedomuješ si, že si zabudla počítať. „Dva“ počuješ sa ako hrdo prehlasuješ. „Nie, počíta sa vždy od jedna, tak že môžeš začať po ďalšej rane a pekne od začiatku!“ Tak to už bude dvanásť, prebleslo ti hlavou, ale koniec myšlienky ti šklbe ďalšie rana. „Jeden.“ „Správne.“ Tak on vie aj pochváliť, teda aspoň trošku, ale predsa niečo. Rana a „Dva.“. Hladkanie, úder, hladkanie, prestávka a úder a úder bez predchádzajúceho hladkania a hladkanie a úder. Takto sa to na tvojom zadočku strieda až konečne hovoríš „Desať.“ Zadok ťa bolí, cítiš ako ťa strašne páli, chceš si ho pošúchať, aby si tak aspoň čiastočne zmiernila bolesť, ale príkaz aby si sa postavila, nechytala si zadok a ruky držala za hlavou ti to nedovoľuje. To čo robí ťa zase raz prekvapuje. Prináša uterák, ktorý bol namočený v ľadovej vode a prikladá ti ho na zadok. Chvíľu ho drží a potom ti prikazuje aby si si ho tam držala sama. Po chvíli ti prikazuje aby si si uterák znovu namočila do ľadovej vody a pridržala ho tam. „Ďakujem pane.“, zaznelo z tvojich úst niekoľko krát. „Nemáš za čo, ale dovolil som ti to len preto, aby sme mohli po prehliadke pokračovať v tvojej výchove“, to boli slová ktoré tvoju vďačnosť posielajú do horúcich pekiel.
„Teraz ti spravím kompletnú prehliadku, budem ti dávať otázky a ti budeš na ne odpovedať, ale len pravdu, nebudeš sa ničomu brániť a čo ti prikážem bez slova vykonáš. Nechcem počuť, kňučanie, stonanie, alebo nedajbože krik. Nechcem ani prejavili nevôle, či odmietania. Nebudeš vlastne nič hovoriť, kým sa ťa ja na niečo nespýtam. A budeš robiť čo ti poviem. Rozumela si?“ Dlhšia prestávka v ňom vyvoláva nevôľu, ale nakoniec sa spamätávaš a konečne zo seba dostávaš: „Áno pane, ďakujem.“.
Prikazuje ti opäť kľaknúť, ruky dať za hlavu, kolená široko od seba a vystrieť sa. Sleduješ ako si priťahuje pred teba stoličku. Začína prehliadkou hlavy.
*** pokračovanie***
