Ako to začalo
Na oblohe sa črtal ledva jeden jediný mráčik. Tešilo ma to. Cesta z práce na bicykli bola príjemná. Domov to je polhodinka čistého času. Takto môžem ešte zájsť obchádzku a spríjemniť si cestu.
Vyšiel som na cestu a počúval v ušiach obľúbenú hudbu. Ako vždy aj teraz som začal rozmýšľať a zasnívať sa. Myslel som na svoje túžby. Byť otrokom nejakej ženy, slúžiť jej. Ale na ženy som nikdy nemal šťastie a tie vzťahy, ktoré som mal, mali kratšiu životnosť než jogurty z potravín.
Na trase práca – domov, domov – práca som však sem tam stretával dievča, ktoré tiež využívalo nemotorový dvojkolesový dopravný prostriedok. Mala dlhé havranie vlasy, sympatický guľatý zadok a vždy keď išla oproti mne, tak sa usmiala. Nikdy som ešte nemal odvahu ju pozvať na rande, alebo s ňou vôbec prehodiť dve tri slová. Ale už sme sa poznali z videnia. Ani neviem ako sa volá.
Práve v momente, kedy som prešiel cez most nad potokom som ju zahliadol. Predbehla ma a išla tesne predomnou. Išli sme podobnou rýchlosťou a prerušený z vlastných myšlienok som sa ju rozhodol odvážne kontaktovať. Lenže, ako to spraviť, tak aby ma neodkopla ako drzé psíča? Pýtal som sa sám seba. Nemal som však veľa času a tak som sa prichytil ako som ju oslovil.
"Ahoj..." zastavil som sa, bol som ako prikovaný.
"Čau, to ti trvalo, ja som Jana, ty?" išlo na to dievča z rychlíka
"Michal, ehm, teší ma." položil som pravú nohu na zem a nevedel ako pokračovať.
"Neskočíme do bufetu na Cykláku na kofolu Mišo? Poď, ak nič nemáš, aj tak vidím, že ideme rovnakým smerom."
"No..môžeme." a tak som išiel so známou neznámou.
S nápojmi v plastových pohároch sme si sadli na drevenú lavicu oproti sebe. Vyzeralo to dobre, slečna vedie a ja sa len veziem. Aké jednoduché. Namiesto toho aby som sa začal zaujímať ja. Stihla ona.
"Tak sa ti asi páčim, nie? Stále po mne pokukuješ." slabé slovo, nechávam na nej oči.
"To je tak vidieť?" napil som sa, aby môj stud nebol tak vidieť.
"Nehanbi sa za to, je to normálne, len sa čudujem, že si ma nezastavil už dávno.
Cez úvodné reči sme sa postupne dostali k rôznym témam, hodiny ubiehali a Slnko bolo nahradené mesiacom. Ani neviem ako nám čas rýchlo ubehol. Ale rozprávali sme sa úplne plynulo a všetko sa zdalo krásne. Nemala partnera, vraj ťažko nájde takého, ktorý by spĺňal jej potreby a neušiel. Ja som jej zas porozprával o sebe. Zatiaľ svet BDSM spomenutý nebol. Už vôbec nie , moje predstavy.
"Mám rada trošku odlišné veci ako iní ľudia. Snáď ti nebude vadiť, keď to na teba vyvalím už teraz. Nerada by som to zbytočne naťahovala. Mysli si o mne čo chceš." trošku pritvrdila, evidentne to bola jej citlivá téma.
"Aj ja..." dal som najavo opatrne.
"Tak to je výborné, ešte mi povedz, že nosievaš pás cudnosti a je vyhrané!"zaradovala sa a vyskočilo to z nej ako hrianka z hriankovača.
Začervenal som sa, toto som od nej nečakal.
"Nie, ale páči sa mi ta predstava, nemám to kvôli komu nosiť."
"Tak vidíš, už máš. Objednaj si a dokým za mnou neprídeš s kľúčmi a s ním na sebe, tak sa mi ani neozývaj."
To bola dohoda. Súhlasil som. Vymenili sme si čísla a ja som ju išiel odprevadiť domov. Bývala vo vedľajšej obci, neďaleko mňa.
V tú noc som nevedel zaspať. Prevaloval som sa dlhé hodiny v posteli z jednej strany na druhú. Vankúš som obrátil snáď tisíckrát. Nestačilo to a ja tak som zapol počítač.
Stránka cudnost.cz mi naskočila na obrazovke a preklikával som jeden pás cudnosti za druhým. Aký vybrať? Kovový? Plastový? Silikónový? Nevedel som. Nakoniec môj pohľad skončil na kovovom. Ešte som preštudoval rady a tipy vo fóre a hodlal som objednávať. Ale bola noc, počkám do rána? Namiesto objednávky som napísal mail s otázkou. Potreboval som poradiť presne veľkosť na môj penis. Tak snáď mi predajca poradí. Vypol som počítač, ľahol do postele, že musím aspoň niečo naspať, veď zajtra idem opäť do práce. Nakoniec sa podarilo zaspať. Sny som mal živé. V jednom som stretol Janu, ktorá sa strašne rozčúlila, že nemám na sebe ten pás cudnosti. Kričala na mňa a musel som si klaknúť na kolená a dala mi veľmi silný a emotívny výprask až do krvi. Kričala, kopala a mne pritom stál ako soľný stĺp. Nepokojný spánok prerušilo až zvonenie budíka.
Na ceste do práce som Janu stretol, ako na potvoru. Hneď jej prvá otázka znela, či ž mám objednaný pás cudnosti a kedy dorazí. Koktavou odpoveďou som jej stihol povedať, že ešte nie, ale. Nenechala ma dohovoriť a oznámila, že za to sú trestné body, ktoré si potom vypijem. Na to sa rozbehla a už jej nebolo. Pripadala mi ako taký prelud. Predstava, veľmi vzrušivá predstava s havraními vlasmi a guľatým zadkom v cyklistickom úbore.
Práca ubehla ľavou zadnou, našťastie sa v nej nenudím a nemám čas rozmýšľať. Inak by bol môj deň určite plný stresu a očakávaní. Cez obednú prestávku som skontroloval na mobile mail. V ňom sa vynímala odpoveď – vraj mi sadne ten model, ktorý som si prezeral. Úžasné. Hneď som aj objednával. Dorazí o dva dni. Hneď som to písal vysnenej Jane. Vzápätí od nej pípla SMS so strohým OK. No tak OK. Vie o tom. Pred piatou hodinou mi došla ďalšia SMS, tiež od nej: Buď 17:15 na kofole ako včera, niečo pre teba mám. Nevedel som sa dočkať, čo to pre mňa má.
"To si mám dať do zadku???" opýtal som sa prehnane.
Položila mi ruky na moje: "Ak chceš byť so mnou, tak áno."
Šperk do zadku, malý kovový análny kolík.
"Nebude to vadiť v zadku?"
"Nie, je to malé a doma si to môžeš dať dole. Budeš to musieť mať, len na bicykli." usmiala sa popod hornú peru.
"Tak ja si to teda doma dám a zajtra to budem mať na ceste do roboty"
"Dáš si to teraz, alebo končím." rozhodným pevným hlasom zdôraznila.
Začal som sa rozhliadať po okolí akoby som hľadal nejakú prezliekaciu kabínku.
"Čo sa rozhliadaš, nikto tu nie je, gate šup dole a rýchlo si to zasuň. Ponáhľaj sa Miško." pobozkala mi ľavú ruku na znak toho, že to zvládnem.
"Ale, ako..." zastavil som sa.
"Ty mi robíš starosti, takže mám vymýšľať ďalší trest, áno? No dobre..." bola neoblomná.
Z bufetu sem za roh vidieť nebolo, žiadny ľudia tu neboli. Teraz. Musím sa ponáhľať.
Nohavice šli dole rýchlo, slipy tiež. A hneď som to mal v sebe, len tak. Na sucho. Lubrigačný gél po ruke nebol.
"Všimla som si, že máš chlapské spodné prádlo. To si všetko môžeš vyhodiť a nakúpiš si nové. A aby si nepovedal, že som taká sviňa, tak prvé ti dám ja." bez servítok mi podala ružové krajkované tangá.
"Ale, nie sú pre chlapa nevhodné?" opäť som sa začal zadrhávať.
"Presne tak, pre chlapa sú nevhodné, ale kto povedal, že TY si chlap?" zdôraznila slovo TY.
Zostal som ako zarezaný.
"No tak šup, ešte si daj tie tangáče. Veď predsa chceš potešiť smutné dievča, no nie?" žmurkla na mňa. Opäť bozk na ruku, mäkký, príjemný.
Tak sa to stalo. Zatiaľ bez pásu cudnosti, ale s kolíkom v zadku a s dámskymi tangáčmi som sa viezol na bicykli domov. Kolík tlačil nepríjemne vo vnútri, ale povedal som si, že to musím vydržať. Že nie som predsa slaboch. Tangáče boli príjemné, ale guľky v nich príliš nedržali. A tak aj tie zavadzali pri šliapaní. Objavil som sa doma na gauči ako som ubolene oddychoval. To bola, ale náročná jazda! Povedal som si. Náročná, ale bol som vzrušený, stál mi poriadne. Urobím sa! Musím sa spraviť aby som znížil nadržanosť. Nakoniec som však nad tým vyhral. Nemôžem sa spraviť. Nie dokým mi nedovolí Jana. Očividne sa mi začal plniť sen. Túžby sa začali plniť jedným nevinným slovom ahoj.
Dorazil
Magický balíček dorazil. Hneď som sa ho rozhodol rozbaliť, plný očakávania. Bol ťažký. Kov sa ligotal, páčilo sa mi to. Nasadiť ho bude určite zložité. Úd si totiž myslel, že keď bude stáť, tak si to nasadím. No to určite. Musel som ho dať pod studenú vodu, aby sa aspoň zmenšil. Následne sa mi horko ťažko podarilo ho narvať s pomocou silonovej ponožky do klietky. Zaklapol zámok a bolo. Ešte som podľa návodu dal detský olej. A bolo vybavené, už budem zamknutý. Kľúče odovzdám Jane. Keďže bol piatok podvečer a predo mnou víkend, tak predstava, že ju stretnem zajtra na cyklotrase bola mizivá. Napíšem jej. Alebo zavolám? Nebudem ju otravovať, keď jej zavolám?
Nakoniec zvíťazila SMS. A ja som opäť čakal na odpoveď. Ta neprichádzala. Začal som byť nervózny. Po hodine čakania a nezmyselného kontrolovania displeja som išiel zabaviť myšlienky. Zapol som počítačovú hru, ale nevládal som to hrať. Tak si spravím aspoň večeru, odpoveď neprichádzala a ja som nezvládal ani sústo praženice vložiť do úst. Bol som taký nervózny, že som vyvrátil do WC obsah žalúdka. Tak toto sa mi teda ešte nestalo! Zhodnotil som. Písať som Jane nechcel, určite si odpoveď prečíta a dá vedieť.
Víkend bol psychické týranie. V noci som sa budil každú chvíľu na bolesť v rozkroku, spánok s klietkou nie je teda kvet. Ale vraj si telo zvykne. Oveľa horšie bolo čakanie na odpoveď. Do toho myšlienky o tom, že už určite nemá o mňa záujem a kašle na mňa. Cez víkend som radšej vyrazil s kamarátmi von. Ale bol som ako námesačný. Na nič som sa nesústredil a stále kontroloval plastový prenosný telefón. Asi musím počkať do pondelka, zúfalo som zhodnotil. Môj penis sa mi priebežne pripomínal a stál. Touto situáciou bol vzrušený a istým spôsobom sa mu ten stres páčil. Čo bude? Ako na tom som? V bezvýchodnej situácií predsa nie som, kľúče mám doma, tak čoho sa báť? Odpoveď sa drala na jazyk – bojím sa nezáujmu. Jana bola totiž stelesnením dokonalosti. Pre mňa bola bohyňou. A ja pre ňu, poslušným tvorom. S chalanmi sme vyvenčili psa, pochodili miestne lesy, boli sa povoziť na aute. Sobota bola naplnená doplna, ale bol som len ako prívesok. Veľa som toho nenahovoril a sranda so mnou nebola. Museli si toho všimnúť a trochu podrypávali. Ale dalo sa to zvládnuť a aspoň som nepreležal dni pracovného pokoja doma.
Tri útrpné noci prešli síce pomaly, ale prešli. Každá noc bola len horšia a horšia. V pondelok som bol úplne vyšťavený. Na ceste do práce som Janu nestretol, ale zvýšený počet káv mi pomohol prežiť deň. O piatej mi dorazila správa: " O 15 minút budeš tam kde vždy. J. "
Srdce mi zaplesalo radosťou a ja som sa začal ponáhľať. Tak rýchlo som prezlečený do cyklistického nebol už dlho.
Keď som ju stretol, tak som si všimol dve veci. Nemám tangáče, a ani análny kolík.
Pristúpila ku mne, prvé čo spravila, tak ma chytila za rozkrok.
"Super, to ma teší. Odovzdáš mi kľúčiky?"
Podal som jej dva.
"A tretí?" spýtala sa rázne.
"Ten som nechal doma, keby náhodou"
"Aha, takže doma sa kedykoľvek môžeš odomknúť a vyhoniť si toho vojho špinavého vtáka?"
"Zamrazím ho do ľadu... Nevyhoním sa.."
"Netrep, dnes mi ho dáš a postarám sa o to aby bol, tam kde má byť" zhodnotila šibalsky Jana.
V tom zašla rukou dozadu, už som vedel čo bude nasledovať.
Hanbil som sa ako pes. Keby som mohol, hlavu zastrčím pod zem.
Zistila, že nemám žiadnu povinný výbavu.
Napočítala už štyri dôvody na trest. Za tak krátky čas.
Oznámila mi, že musím ísť za ňou. Zobrali sme bicykle a hnal som sa za ňou. Objavili sme sa v lese , samé stromy. Stmievalo sa. Bicykle sme opreli o stromy, ruksaky položili na listami posypaný zem.
"Na všetky štyri a rýchlo! A ani sa nepohni!" povedala a niekam odišla. Ani mi nenapadlo pozerať kam ide. Ubehlo možno pár minút, ale mne sa to zdalo ako hodina. Začala mi vyzliekať nohavice. Pričom zdôrazňovala, nech sa ani nepohnem. Držal som. Bol som poslušný.
"Počítaj. Poďakuj a popros po každej!" oznámila mi.
Niečo zasvišťalo a rana dopadla na môj zadok.
"Ďakujem. Prosím ďalšiu."
Švih! Silnejšia rana dopadla. "Nepochopil si!" skríkla.
"Dva. Ďakujem. Prosím ďalšiu."
Švih! " Prosím, ďalšiu madam! A nebola to druhá rana, ale prvá. Tak ešte raz od začiatku. Ja mám na teba čas, neboj sa." začal som sa potiť.
Švih! Zasvišťala prvá rana. Konečne som povedal všetko správne a ona pokračovala. Skončila pri 43. rane. Prútik zo stromu spravil svoje a ja som mal celý pruhovaný zadok a ešte aj jedno stehno.
Musel som zostať kľačať na štyroch. Spotený, spokojný. Len ONA, ja a stromy.
Využila toho, že pozerám pred seba a mám slipy. Vraj niečim nahradiť tangáče a kolík musí. Nejaký šperk vraj musím na sebe mať. Nekráčala k svojmu ruksaku, išla druhým smerom. Medzi stromy. Po chvíli uvažovania som pochopil čo doniesla a čo mi vkladá do spodného prádla. Dala jej tam požehnane. Natiahla cez ne slipy a poriadne stisla. A potľapkala.
Mohol som sa postaviť. Au! Každý pohyb bolel a pálil zároveň. Čerstvá mladá žihľava.
"Tak a teraz konečne môžeme ísť pre ten tvoj zabudnutý kľúčik Miška!"
Snáď Miško, povedal som si v mysli.
Šľapal som na bicykli, ale za Janou som zaostával.
Doberala si ma, či nevládzem. Zašomral som, nech si skúsi mať v spodnej časti votrelca. Navyše po štipľavom výprasku, to nie je žiadna sranda. Premáhal som sa, ale moja tvár musela niesť známky boja. Cesta trvala večnosť. Najviac ma zrádzal môj penis, ktorý sa snažil v klietke postaviť a tým pádom bolel ešte aj ten. Útechou mi boli obrysy hmýriaceho sa telíčka mojej madam. Šerilo sa. Začal som si predstavovať v ústach jej prstíky na nohách.
Dorazili sme, bicykle sme schovali u mňa v pivnici.
"Si doma sám?" spýtala sa, keď si dala dole prilbu.
Usmiala sa na mňa. A pohladkala po rameni.
"Som, bývam sám." pozval som ju ďalej.
Zdroj : https://femdompoviedky.wordpress.com/vzdalovanie-od-predstav/
Na oblohe sa črtal ledva jeden jediný mráčik. Tešilo ma to. Cesta z práce na bicykli bola príjemná. Domov to je polhodinka čistého času. Takto môžem ešte zájsť obchádzku a spríjemniť si cestu.
Vyšiel som na cestu a počúval v ušiach obľúbenú hudbu. Ako vždy aj teraz som začal rozmýšľať a zasnívať sa. Myslel som na svoje túžby. Byť otrokom nejakej ženy, slúžiť jej. Ale na ženy som nikdy nemal šťastie a tie vzťahy, ktoré som mal, mali kratšiu životnosť než jogurty z potravín.
Na trase práca – domov, domov – práca som však sem tam stretával dievča, ktoré tiež využívalo nemotorový dvojkolesový dopravný prostriedok. Mala dlhé havranie vlasy, sympatický guľatý zadok a vždy keď išla oproti mne, tak sa usmiala. Nikdy som ešte nemal odvahu ju pozvať na rande, alebo s ňou vôbec prehodiť dve tri slová. Ale už sme sa poznali z videnia. Ani neviem ako sa volá.
Práve v momente, kedy som prešiel cez most nad potokom som ju zahliadol. Predbehla ma a išla tesne predomnou. Išli sme podobnou rýchlosťou a prerušený z vlastných myšlienok som sa ju rozhodol odvážne kontaktovať. Lenže, ako to spraviť, tak aby ma neodkopla ako drzé psíča? Pýtal som sa sám seba. Nemal som však veľa času a tak som sa prichytil ako som ju oslovil.
"Ahoj..." zastavil som sa, bol som ako prikovaný.
"Čau, to ti trvalo, ja som Jana, ty?" išlo na to dievča z rychlíka
"Michal, ehm, teší ma." položil som pravú nohu na zem a nevedel ako pokračovať.
"Neskočíme do bufetu na Cykláku na kofolu Mišo? Poď, ak nič nemáš, aj tak vidím, že ideme rovnakým smerom."
"No..môžeme." a tak som išiel so známou neznámou.
S nápojmi v plastových pohároch sme si sadli na drevenú lavicu oproti sebe. Vyzeralo to dobre, slečna vedie a ja sa len veziem. Aké jednoduché. Namiesto toho aby som sa začal zaujímať ja. Stihla ona.
"Tak sa ti asi páčim, nie? Stále po mne pokukuješ." slabé slovo, nechávam na nej oči.
"To je tak vidieť?" napil som sa, aby môj stud nebol tak vidieť.
"Nehanbi sa za to, je to normálne, len sa čudujem, že si ma nezastavil už dávno.
Cez úvodné reči sme sa postupne dostali k rôznym témam, hodiny ubiehali a Slnko bolo nahradené mesiacom. Ani neviem ako nám čas rýchlo ubehol. Ale rozprávali sme sa úplne plynulo a všetko sa zdalo krásne. Nemala partnera, vraj ťažko nájde takého, ktorý by spĺňal jej potreby a neušiel. Ja som jej zas porozprával o sebe. Zatiaľ svet BDSM spomenutý nebol. Už vôbec nie , moje predstavy.
"Mám rada trošku odlišné veci ako iní ľudia. Snáď ti nebude vadiť, keď to na teba vyvalím už teraz. Nerada by som to zbytočne naťahovala. Mysli si o mne čo chceš." trošku pritvrdila, evidentne to bola jej citlivá téma.
"Aj ja..." dal som najavo opatrne.
"Tak to je výborné, ešte mi povedz, že nosievaš pás cudnosti a je vyhrané!"zaradovala sa a vyskočilo to z nej ako hrianka z hriankovača.
Začervenal som sa, toto som od nej nečakal.
"Nie, ale páči sa mi ta predstava, nemám to kvôli komu nosiť."
"Tak vidíš, už máš. Objednaj si a dokým za mnou neprídeš s kľúčmi a s ním na sebe, tak sa mi ani neozývaj."
To bola dohoda. Súhlasil som. Vymenili sme si čísla a ja som ju išiel odprevadiť domov. Bývala vo vedľajšej obci, neďaleko mňa.
V tú noc som nevedel zaspať. Prevaloval som sa dlhé hodiny v posteli z jednej strany na druhú. Vankúš som obrátil snáď tisíckrát. Nestačilo to a ja tak som zapol počítač.
Stránka cudnost.cz mi naskočila na obrazovke a preklikával som jeden pás cudnosti za druhým. Aký vybrať? Kovový? Plastový? Silikónový? Nevedel som. Nakoniec môj pohľad skončil na kovovom. Ešte som preštudoval rady a tipy vo fóre a hodlal som objednávať. Ale bola noc, počkám do rána? Namiesto objednávky som napísal mail s otázkou. Potreboval som poradiť presne veľkosť na môj penis. Tak snáď mi predajca poradí. Vypol som počítač, ľahol do postele, že musím aspoň niečo naspať, veď zajtra idem opäť do práce. Nakoniec sa podarilo zaspať. Sny som mal živé. V jednom som stretol Janu, ktorá sa strašne rozčúlila, že nemám na sebe ten pás cudnosti. Kričala na mňa a musel som si klaknúť na kolená a dala mi veľmi silný a emotívny výprask až do krvi. Kričala, kopala a mne pritom stál ako soľný stĺp. Nepokojný spánok prerušilo až zvonenie budíka.
Na ceste do práce som Janu stretol, ako na potvoru. Hneď jej prvá otázka znela, či ž mám objednaný pás cudnosti a kedy dorazí. Koktavou odpoveďou som jej stihol povedať, že ešte nie, ale. Nenechala ma dohovoriť a oznámila, že za to sú trestné body, ktoré si potom vypijem. Na to sa rozbehla a už jej nebolo. Pripadala mi ako taký prelud. Predstava, veľmi vzrušivá predstava s havraními vlasmi a guľatým zadkom v cyklistickom úbore.
Práca ubehla ľavou zadnou, našťastie sa v nej nenudím a nemám čas rozmýšľať. Inak by bol môj deň určite plný stresu a očakávaní. Cez obednú prestávku som skontroloval na mobile mail. V ňom sa vynímala odpoveď – vraj mi sadne ten model, ktorý som si prezeral. Úžasné. Hneď som aj objednával. Dorazí o dva dni. Hneď som to písal vysnenej Jane. Vzápätí od nej pípla SMS so strohým OK. No tak OK. Vie o tom. Pred piatou hodinou mi došla ďalšia SMS, tiež od nej: Buď 17:15 na kofole ako včera, niečo pre teba mám. Nevedel som sa dočkať, čo to pre mňa má.
"To si mám dať do zadku???" opýtal som sa prehnane.
Položila mi ruky na moje: "Ak chceš byť so mnou, tak áno."
Šperk do zadku, malý kovový análny kolík.
"Nebude to vadiť v zadku?"
"Nie, je to malé a doma si to môžeš dať dole. Budeš to musieť mať, len na bicykli." usmiala sa popod hornú peru.
"Tak ja si to teda doma dám a zajtra to budem mať na ceste do roboty"
"Dáš si to teraz, alebo končím." rozhodným pevným hlasom zdôraznila.
Začal som sa rozhliadať po okolí akoby som hľadal nejakú prezliekaciu kabínku.
"Čo sa rozhliadaš, nikto tu nie je, gate šup dole a rýchlo si to zasuň. Ponáhľaj sa Miško." pobozkala mi ľavú ruku na znak toho, že to zvládnem.
"Ale, ako..." zastavil som sa.
"Ty mi robíš starosti, takže mám vymýšľať ďalší trest, áno? No dobre..." bola neoblomná.
Z bufetu sem za roh vidieť nebolo, žiadny ľudia tu neboli. Teraz. Musím sa ponáhľať.
Nohavice šli dole rýchlo, slipy tiež. A hneď som to mal v sebe, len tak. Na sucho. Lubrigačný gél po ruke nebol.
"Všimla som si, že máš chlapské spodné prádlo. To si všetko môžeš vyhodiť a nakúpiš si nové. A aby si nepovedal, že som taká sviňa, tak prvé ti dám ja." bez servítok mi podala ružové krajkované tangá.
"Ale, nie sú pre chlapa nevhodné?" opäť som sa začal zadrhávať.
"Presne tak, pre chlapa sú nevhodné, ale kto povedal, že TY si chlap?" zdôraznila slovo TY.
Zostal som ako zarezaný.
"No tak šup, ešte si daj tie tangáče. Veď predsa chceš potešiť smutné dievča, no nie?" žmurkla na mňa. Opäť bozk na ruku, mäkký, príjemný.
Tak sa to stalo. Zatiaľ bez pásu cudnosti, ale s kolíkom v zadku a s dámskymi tangáčmi som sa viezol na bicykli domov. Kolík tlačil nepríjemne vo vnútri, ale povedal som si, že to musím vydržať. Že nie som predsa slaboch. Tangáče boli príjemné, ale guľky v nich príliš nedržali. A tak aj tie zavadzali pri šliapaní. Objavil som sa doma na gauči ako som ubolene oddychoval. To bola, ale náročná jazda! Povedal som si. Náročná, ale bol som vzrušený, stál mi poriadne. Urobím sa! Musím sa spraviť aby som znížil nadržanosť. Nakoniec som však nad tým vyhral. Nemôžem sa spraviť. Nie dokým mi nedovolí Jana. Očividne sa mi začal plniť sen. Túžby sa začali plniť jedným nevinným slovom ahoj.
Dorazil
Magický balíček dorazil. Hneď som sa ho rozhodol rozbaliť, plný očakávania. Bol ťažký. Kov sa ligotal, páčilo sa mi to. Nasadiť ho bude určite zložité. Úd si totiž myslel, že keď bude stáť, tak si to nasadím. No to určite. Musel som ho dať pod studenú vodu, aby sa aspoň zmenšil. Následne sa mi horko ťažko podarilo ho narvať s pomocou silonovej ponožky do klietky. Zaklapol zámok a bolo. Ešte som podľa návodu dal detský olej. A bolo vybavené, už budem zamknutý. Kľúče odovzdám Jane. Keďže bol piatok podvečer a predo mnou víkend, tak predstava, že ju stretnem zajtra na cyklotrase bola mizivá. Napíšem jej. Alebo zavolám? Nebudem ju otravovať, keď jej zavolám?
Nakoniec zvíťazila SMS. A ja som opäť čakal na odpoveď. Ta neprichádzala. Začal som byť nervózny. Po hodine čakania a nezmyselného kontrolovania displeja som išiel zabaviť myšlienky. Zapol som počítačovú hru, ale nevládal som to hrať. Tak si spravím aspoň večeru, odpoveď neprichádzala a ja som nezvládal ani sústo praženice vložiť do úst. Bol som taký nervózny, že som vyvrátil do WC obsah žalúdka. Tak toto sa mi teda ešte nestalo! Zhodnotil som. Písať som Jane nechcel, určite si odpoveď prečíta a dá vedieť.
Víkend bol psychické týranie. V noci som sa budil každú chvíľu na bolesť v rozkroku, spánok s klietkou nie je teda kvet. Ale vraj si telo zvykne. Oveľa horšie bolo čakanie na odpoveď. Do toho myšlienky o tom, že už určite nemá o mňa záujem a kašle na mňa. Cez víkend som radšej vyrazil s kamarátmi von. Ale bol som ako námesačný. Na nič som sa nesústredil a stále kontroloval plastový prenosný telefón. Asi musím počkať do pondelka, zúfalo som zhodnotil. Môj penis sa mi priebežne pripomínal a stál. Touto situáciou bol vzrušený a istým spôsobom sa mu ten stres páčil. Čo bude? Ako na tom som? V bezvýchodnej situácií predsa nie som, kľúče mám doma, tak čoho sa báť? Odpoveď sa drala na jazyk – bojím sa nezáujmu. Jana bola totiž stelesnením dokonalosti. Pre mňa bola bohyňou. A ja pre ňu, poslušným tvorom. S chalanmi sme vyvenčili psa, pochodili miestne lesy, boli sa povoziť na aute. Sobota bola naplnená doplna, ale bol som len ako prívesok. Veľa som toho nenahovoril a sranda so mnou nebola. Museli si toho všimnúť a trochu podrypávali. Ale dalo sa to zvládnuť a aspoň som nepreležal dni pracovného pokoja doma.
Tri útrpné noci prešli síce pomaly, ale prešli. Každá noc bola len horšia a horšia. V pondelok som bol úplne vyšťavený. Na ceste do práce som Janu nestretol, ale zvýšený počet káv mi pomohol prežiť deň. O piatej mi dorazila správa: " O 15 minút budeš tam kde vždy. J. "
Srdce mi zaplesalo radosťou a ja som sa začal ponáhľať. Tak rýchlo som prezlečený do cyklistického nebol už dlho.
Keď som ju stretol, tak som si všimol dve veci. Nemám tangáče, a ani análny kolík.
Pristúpila ku mne, prvé čo spravila, tak ma chytila za rozkrok.
"Super, to ma teší. Odovzdáš mi kľúčiky?"
Podal som jej dva.
"A tretí?" spýtala sa rázne.
"Ten som nechal doma, keby náhodou"
"Aha, takže doma sa kedykoľvek môžeš odomknúť a vyhoniť si toho vojho špinavého vtáka?"
"Zamrazím ho do ľadu... Nevyhoním sa.."
"Netrep, dnes mi ho dáš a postarám sa o to aby bol, tam kde má byť" zhodnotila šibalsky Jana.
V tom zašla rukou dozadu, už som vedel čo bude nasledovať.
Hanbil som sa ako pes. Keby som mohol, hlavu zastrčím pod zem.
Zistila, že nemám žiadnu povinný výbavu.
Napočítala už štyri dôvody na trest. Za tak krátky čas.
Oznámila mi, že musím ísť za ňou. Zobrali sme bicykle a hnal som sa za ňou. Objavili sme sa v lese , samé stromy. Stmievalo sa. Bicykle sme opreli o stromy, ruksaky položili na listami posypaný zem.
"Na všetky štyri a rýchlo! A ani sa nepohni!" povedala a niekam odišla. Ani mi nenapadlo pozerať kam ide. Ubehlo možno pár minút, ale mne sa to zdalo ako hodina. Začala mi vyzliekať nohavice. Pričom zdôrazňovala, nech sa ani nepohnem. Držal som. Bol som poslušný.
"Počítaj. Poďakuj a popros po každej!" oznámila mi.
Niečo zasvišťalo a rana dopadla na môj zadok.
"Ďakujem. Prosím ďalšiu."
Švih! Silnejšia rana dopadla. "Nepochopil si!" skríkla.
"Dva. Ďakujem. Prosím ďalšiu."
Švih! " Prosím, ďalšiu madam! A nebola to druhá rana, ale prvá. Tak ešte raz od začiatku. Ja mám na teba čas, neboj sa." začal som sa potiť.
Švih! Zasvišťala prvá rana. Konečne som povedal všetko správne a ona pokračovala. Skončila pri 43. rane. Prútik zo stromu spravil svoje a ja som mal celý pruhovaný zadok a ešte aj jedno stehno.
Musel som zostať kľačať na štyroch. Spotený, spokojný. Len ONA, ja a stromy.
Využila toho, že pozerám pred seba a mám slipy. Vraj niečim nahradiť tangáče a kolík musí. Nejaký šperk vraj musím na sebe mať. Nekráčala k svojmu ruksaku, išla druhým smerom. Medzi stromy. Po chvíli uvažovania som pochopil čo doniesla a čo mi vkladá do spodného prádla. Dala jej tam požehnane. Natiahla cez ne slipy a poriadne stisla. A potľapkala.
Mohol som sa postaviť. Au! Každý pohyb bolel a pálil zároveň. Čerstvá mladá žihľava.
"Tak a teraz konečne môžeme ísť pre ten tvoj zabudnutý kľúčik Miška!"
Snáď Miško, povedal som si v mysli.
Šľapal som na bicykli, ale za Janou som zaostával.
Doberala si ma, či nevládzem. Zašomral som, nech si skúsi mať v spodnej časti votrelca. Navyše po štipľavom výprasku, to nie je žiadna sranda. Premáhal som sa, ale moja tvár musela niesť známky boja. Cesta trvala večnosť. Najviac ma zrádzal môj penis, ktorý sa snažil v klietke postaviť a tým pádom bolel ešte aj ten. Útechou mi boli obrysy hmýriaceho sa telíčka mojej madam. Šerilo sa. Začal som si predstavovať v ústach jej prstíky na nohách.
Dorazili sme, bicykle sme schovali u mňa v pivnici.
"Si doma sám?" spýtala sa, keď si dala dole prilbu.
Usmiala sa na mňa. A pohladkala po rameni.
"Som, bývam sám." pozval som ju ďalej.
Zdroj : https://femdompoviedky.wordpress.com/vzdalovanie-od-predstav/
