Ráno som sa zobudil prvý ja. Hneď ako som otvoril oči uvedomil som si, že si Mirka spravila zo mňa vankúšik. Ešte spala. Hlavu mala položenú na mojej obnaženej hrudi, jednu ruku a jednu nohu prehodenú cezo mňa. Napolo ležala na mne a pokojne spinkala. Bál som sa čo i len dýchať aby som ju nezobudil. Konečne aspoň takto, keď spala vyzerala pokojná a bez strachu.
Rozmýšľal som dokedy bola včera hore. Predpokladal som, že zaspala až keď bola úplne vyčerpaná a únava premohla strach. Ako som tam nehybne ležal, môj stožiar si žil vlastný život. Ani sa mu nečudujem, že v takejto chvíli sa dal do pozoru. Moje voľné boxerky nemali najmenšiu šancu mu v tom zabrániť. Bál som sa jej prebudenia. Ak sa zobudí, prvý jej pohľad hneď padne na môj stan. Ako bude reagovať keď sa zobudí? Čo bude keď nakoniec pôjde domov a na políciu? Ako ja toto vysvetlím? Prepadli ma čierne myšlienky a tentoraz som cítil strach ja.
Z mojich temných myšlienok ma po hodine vyslobodila až Mirka. To že sa prebudila som vedel skôr ako sa vôbec pohla. Ležala na mne a cítil som ako jej srdiečko, čo si pokojne tikalo v spánku, zrazu šialene búcha ako zvon. Keďže hlavu mala otočenú k môjmu stožiaru, nevidela mi do tváre a myslela si, že ešte spím. Pomaly sa snažila zo mňa zliezť, ako by sa nič nestalo. Až keď sa na pol ceste pozrela na moju prebudenú tvár, bolo jej hneď jasné, že ja som už dávno hore.
Sadla si na päty vedľa mňa a vyzerala neutrálne, nič nehovorila. Usmial som sa na ňu a pozdravil dobré ráno. Odzdravila dobré ráno. Jednou rukou chytila reťaz čo jej viedla z obojku k nohe postele a zahrkotala ňou. Potrebujem ísť na wc povedala. Stále som nevedel nič vyčítať z jej tváre. Idem po kľúčik odpovedal som jej. Včera som ho položil do kuchyne na stôl aby sa k nemu v noci nedostala a nemohla sa oslobodiť. Odomkol som jej zámoček čo spájal obojok s reťazou a odišla bez slova na wc.
Bola tam dlho a ja som nepochyboval, že tak ako aj ja rozmýšľa čo ďalej.
Po čase sa vrátila do izby. Urobila len jeden krok do izby a tam ostala stáť. Stále som nevedel na čo myslí. Stála tam len v nohavičkách a obojku. Ja som ležal v posteli len v boxerkách a pozerali sme na seba.
Mohol by si mi dať dole ten obojok a doniesť mi tepláky a tričko z mučiarne? Opýtala sa. Bol som celý šťastný, že už zase rozpráva, netrasie sa od strachu a neuteká predo mnou. Pôsobila úplne normálne bez stresu, bez strachu. Samozrejme ja som nebol zvyknutý na to, že plním želania subiniek. Moja okamžitá reakcia bola „NIE“.
Znovu sme tam len hľadeli na seba. Hneď som si však uvedomil, že ona nie je moja subinka. Povedal som prepáč a išiel som jej po šaty do mučiarne. Ona mi len uhla z cesty a nerobilo jej problém, že som práve prešiel okolo nej. Cesta do mučiarne a späť mi stačila na to, aby som si uvedomil, že toto už nie je tá vystresovaná, vystrašená, pološialená žena čo včera.
Pravdepodobne veľa hodín včera pred spaním rozmýšľala nad situáciou. Vrátil som sa s teplákmi a tričkom do spálne a hodil som jej ich na posteľ. Pohla sa smerom k nim a ja som jej povedal „ nepamätám si, že by som ti dovolil obliecť sa“. Mirka skamenela. Rýchlo sa však spamätala a chytila do ruky tričko.
Skôr ako si ho stihla obliecť som sa však pohol k nej. Darmo, nevedel som si pomôcť. Nebol som zvyknutý, že ma niekto neposlúcha. Tričko hneď hodila späť na posteľ a cúvala k stene. Podišiel som úplne k nej až sa ocitla medzi dvoma stenami. Medzi mnou a stenou spálne. Hlavu mala úplne zaklonenú aby mi videla do tváre a v očiach znovu strach.
Nenormálne ma to vzrušovalo. Toto je môj dom a môj dom je môj hrad, čo poviem ja to bude a ty budeš poslúchať! Rozumela si? Spýtal som sa jej. A ona zachrípnuto odpovedala „áno“. „Áno čo? Odpovedá sa celou vetou“, povedal som jej. Ona odpovedala „áno rozumela som“. „Si hladná?“ Spýtal som sa jej a ona odpovedala „áno som hladná“. Spokojne som sa na ňu usmial a vybral som sa do kuchyne. Sadol som si na stoličku a o sekundu prišla Mirka.
„Prosím si praženicu s cibuľou zo štyroch vajec“ prikázal som jej pokojne a slušne. Mirka očervenela a poloflegmaticky mi odvrkla, že ona nie je moja slúžka. Dosť ma to nahnevalo. Ako som písal. Nie som zvyknutý, že ma niekto neposlúcha a odvráva mi. Takže som teraz pre zmenu onemel ja.
Nič som nepovedal, len som si skočil do mučiarne po kovové policajné putá. Tentoraz už nie pomaly ani nie opatrne som Mirku chytil, prehodil som si ju cez plece ako vrece zemiakov. Vyniesol som ju von na terasu. Policajnými putami som jej spojil obojok so stĺpom terasy a vrátil som sa dnu. Mirka ostala prešľapovať bosá na zasneženej terase len v nohavičkách a obojku. Aj keď už nesnežilo, fúkal slabý studený vietor a mrzlo. Ona tam ešte stále so šokovaným výrazom v tvári prešľapovala. Ja som ju sledoval spoza okna tak aby ma nevidela. Už po pár sekundách vykrikovala. „prosím Milan prosím, pusti ma, zamrznem tu, prosím, prosím, prosím ...“
Tak pomaly ako som len vedel som podišiel k nej so šibalským úsmevom na perách a pomaličky som sa jej spýtal či už bude poslúchať. Okamžite začala prikyvovať, že áno bude poslúchať.
Odopol som jej putá z obojku a ona trielila do chaty. Keď som vošiel už skackala zabalená v deke pred kozubom a snažila sa zahriať. Sadol som si na stoličku a pobavene som sa na ňu díval. Jej prekvapenie v očiach bolo zábavné. Asi vôbec nevedela čo si má o mne myslieť.
Zahriala sa a potom prišla ku kuchynskej linke a spýtala sa ma, že kde mám panvicu. Tentoraz som sa na ňu ja flegmaticky pozrel a vysvetlil som jej, že ja jej asistovať v kuchyni rozhodne nebudem. Nech si nájde čo potrebuje sama. Nepovedala ani slovo. Všetko si sama našla. Panvicu, dosku na krájanie, cibuľu, vajíčka, chlieb, olej, ... Ja som len sedel a relaxoval. Vzrušovalo ma sledovať ju ako varí v kuchyni len v obojku a nohavičkách.
Keď už to vyzeralo, že bude hotová presadol som si na gauč. Nechápavá mi však naservírovala praženicu na stôl v kuchyni. Povedal som jej, že hádam si nemyslí, že sa budem unavovať jedením. Nech príde pekne sem a nakŕmi ma. Za sekundu bola v tvári červená ako rak. Nepovedala však ani slovo. Pár sekundový pobyt na čerstvom vzduchu jej asi prospel. Takže som si ju posadil obkročmo na seba a nechal som sa kŕmiť. Dojedol som a poslal ju tiež najesť sa.
Po raňajkách sa ma spýtala či sa má považovať za väzňa, alebo či môže ísť domov. Vôbec som nechápal čo si Mirka myslí alebo nemyslí. Vysvetlil som jej, že chata je 500 metrov od cesty 4. triedy, na ktorej nechala auto. Táto cesta nie je prioritou cestárov keď nasneží a určite sa pár dní nikam nedostaneme, keď toľkoto snehu nasnežilo.
Videl som na nej, že mi neverí. Tak som jej prikázal obliecť sa. Usúdil som, že nám pohyb na čerstvom vzduchu neuškodí. Vybrali sme sa poľnou cestou od mojej chaty k hlavnej ceste. Tá šibnutá si chcela zbaliť kufor a zobrať si ho zo sebou. Ona si fakt asi myslela, že ju klamem. Samozrejme, že som jej to nedovolil.
Už po 50-tich metroch bolo jasné, že Mirka v polmetrovom snehu ďaleko nezájde. Zobral som ju na ruky ako malé dieťa a razil som si cestu cez sneh ako tank. To bolo prvý krát čo sa na mňa Mirka dnes usmiala a povedala ďakujem.
Došli sme k hlavnej ceste a už aj jej bolo jasné, že dnes domov nepôjde. Jej auto bolo pár kilometrov hore po ceste a nebolo ho ani vidno. Na ceste bolo vyše pol metra snehu. Tešil som sa tomu. Pozrel som Mirke do očí, stisol som jej zadok, usmial som sa a povedal „tak sa zdá, že ešte pár dní budeš mojou hračkou“ Nahodila kyslý výraz tváre a moja reakcia nenechala dlho na seba čakať.
Hodil som ju do snehu. Letela asi dva metre a potom pristála na mäkkom snehu. Prekvapene pozerala ako odchádzam späť na chatu a ju som tam nechal. Samozrejme nenechal by som ju tam zamrznúť. Sem tam som kukol za seba či je OK. Najprv sa snažila brodiť snehom vzpriamene no rýchlo prišla na to, že takto to u nej nepôjde. Otočil som sa a videl som, že sa brodí snehom po štvornožky ako pes. Musím uznať, že takto jej to išlo lepšie. Znovu som sa neudržal a dostal som záchvat smiechu až sa hory ozývali. Mirka niečo v diaľke za mnou šomrala, ale nerozumel som jej čo.
Vrátil som sa na chatu. Ľahol som si na gauč a začítal som sa do knižky. Po hodnej chvíľke dorazila aj Mirka. Celá uzimená, spotená, vyčerpaná. Nečudoval som sa. Brodiť sa 500 metrov snehom po štvornožky nie je žiadna sranda. Sarkasticky s úsmevom na perách som sa jej spýtal aká bola prechádzka. Hodila na mňa nevraživý pohľad a ja som znovu dostal jeden z mojich „super“ nápadov.
Oznámil som jej, že si môže zbaliť veci a ísť domov, že ja jej brániť nebudem. Ešte oblečená celá zadýchaná na mňa pozerala ako teľa na nové vráta. Nemôžem ísť nikam veď by som zamrzla, alebo umrela vyčerpaním povedala mi. Usmial som sa. Odložil som knižku. Posadil som sa a oznámil jej. Toto je môj dom a ja nie som povinný ťa tu strpieť.
Vyrazil som jej poistky a teraz som bol pre zmenu rád, že ona nevie čo si má o mne myslieť. Povedal som jej, že ak tu chce ostať musí ma poslúchať, slúžiť mi a ak bude odvrávať, alebo hádzať na mňa flegmatické pohľady mám právo ju potrestať podľa vlastného uváženia.
To 500 metrové brodenie jej asi vyčistilo hlavu. Bez zaváhania so všetkým súhlasila a prosila ma aby tu mohla ostať. Veľmi som sa musel premáhať aby som si v tej chvíli udržal kamennú tvár a nedostal ďalší záchvat smiechu. Tá nenormálna si asi fakt myslela, že som netvor čo by ju nechal vonku umrznúť. Bol som spokojný sám so sebou ako som to pekne uhral.
Tentoraz mi to aj celkom vyhovovalo, že si to o mne myslí. Spokojne som sa postavil z gauča a oznámil jej, že jej prvá úloha bude osprchovať ma, lebo som sa zapotil ako som ju niesol. Červená ako rak sa vyzliekla, potom vyzliekla aj mňa, dal som jej dole obojok a odišli sme do sprchy. Včerajšie sprchovanie bolo úžasné, dúfal som, že aj toto bude.
A aj také bolo. Ba dokonca lepšie. Tentoraz sa netriasla od strachu. Skoro by som povedal, že sa ma nebojí. Už sa ani neuhýbala môjmu betónovému stožiaru a chvíľami som mal pocit, že mi doňho úmyselne naráža bruchom. Dnes sa s umývaním ani neponáhľala a bola to kombinácia umývania a masáže. Vždy som napol svaly tam kde ma umývala a jej to vyčarilo úsmev na tvári. Prisám bohu, že sa jej to páčilo. Umývať takéhoto obrovského svalnatého chlapa.
Nanešťastie mi už veľmi trebalo močiť a nechcel som odbehnúť na wc zo sprchy. Tak som to pustil rovno na jej brucho. Stuhla, pozrela sa dole na môj stožiar ako na ňu púšťa teplý moč a až keď som skončil pozrela hore na mňa. Pohľady sa nám spojili. Ona len pokrútila hlavou a povedala „ako malý chlapec“. Opláchla sa sprchou a pokračovala ďalej v začatej práci.
Po sprche sme nahý prešli do spálne. Nasadil som jej obojok späť a tentoraz som ho zapol o jednu dierku tesnejšie. Nech cíti ten krásny pocit tlaku obojka, ktorý bol však samozrejme ešte stále bezpečný. Ja som skočil na posteľ. Ľahol som si nahý na chrbát a rukami som si podoprel hlavu. Jej som prikázal aby si z kufra vybrala všetky svoje nohavičky a vyložila ich na posteľ. Tvárila sa prekvapene, ako sa len ona dokázala tváriť, ako keby som neviem čo od nej chcel.
Povedal som jej, že ju čaká módna prehliadka, aby som si vedel vybrať v čom mi bude pobehovať po chate. V kufri mala už len jedny modré a jedny fialové. Bol som sklamaný. Aj tak som jej prikázal nech si oblečie najprv fialové, potom modré. Nech mi ich predvedie a chvíľku v každých zatancuje.
Pri predvádzaní modrých už bola nervózna a podráždená aj keď nič nehovorila, videl som to na nej a vôbec sa mi to nepáčilo. Pripomenul som jej raňajšie desať sekundové postávanie na terase a hneď bola krotká ako baránok. Tak sa mi páčila. Nepáčili sa mi ani modré ani fialové. Vybral som si dočasne tie modré a poslal som ju do kúpeľne nech si ručne operie a dá na radiátor tie červené čo mala od včera na sebe.
Pokiaľ ona prala nemal som nič na práci ani po ruke. Nechcelo sa mi nikam z postele chodiť tak som sa zatiaľ hral so svojím stožiarom. Samozrejme len tak aby neexplodoval. Vrátila sa s hlásením, že červené čipkované tanga nohavičky sú oprané a na radiátory. Samozrejme nenechal som sa ňou rušiť a ešte stále som montoval svoj stožiar. Vôbec sa jej to nepáčilo.
Vyskočil som z postele, obliekol som sa a zavelil som jej, že ideme do herne. Mučiareň som takticky premenoval na herňu, aby som ju zbytočne nestrašil. Mirke sa okamžite oči naplnili hrôzou a celá sa znovu roztriasla od strachu. Až vtedy som pochopil, prečo si ráno ona nešla po tepláky a tričko do mučiarne sama. Ona sa tej miestnosti nie že bála, ona sa mučiarne vyslovene desila a mne tým vyčarovala úsmev na tvári.
Nebudem sa opakovať, zavelil som prísnym hlasom a ukázal jej na dvere. Pohla sa smerom do mučiarne a ja za ňou. Bolo úžasné sledovať ako sa trasie strachom cestou do mučiarne a aké malé ťažké kroky robí. Hotová krížová cesta to bola tých pár metrov. Vošli sme do mučiarne a zavrel som za nami dvere ....
Napísal: Worlonko
Ak ste to dočítali až sem, poprosím hodnotenie či už pozitívne alebo negatívne, ďakujem.
Rozmýšľal som dokedy bola včera hore. Predpokladal som, že zaspala až keď bola úplne vyčerpaná a únava premohla strach. Ako som tam nehybne ležal, môj stožiar si žil vlastný život. Ani sa mu nečudujem, že v takejto chvíli sa dal do pozoru. Moje voľné boxerky nemali najmenšiu šancu mu v tom zabrániť. Bál som sa jej prebudenia. Ak sa zobudí, prvý jej pohľad hneď padne na môj stan. Ako bude reagovať keď sa zobudí? Čo bude keď nakoniec pôjde domov a na políciu? Ako ja toto vysvetlím? Prepadli ma čierne myšlienky a tentoraz som cítil strach ja.
Z mojich temných myšlienok ma po hodine vyslobodila až Mirka. To že sa prebudila som vedel skôr ako sa vôbec pohla. Ležala na mne a cítil som ako jej srdiečko, čo si pokojne tikalo v spánku, zrazu šialene búcha ako zvon. Keďže hlavu mala otočenú k môjmu stožiaru, nevidela mi do tváre a myslela si, že ešte spím. Pomaly sa snažila zo mňa zliezť, ako by sa nič nestalo. Až keď sa na pol ceste pozrela na moju prebudenú tvár, bolo jej hneď jasné, že ja som už dávno hore.
Sadla si na päty vedľa mňa a vyzerala neutrálne, nič nehovorila. Usmial som sa na ňu a pozdravil dobré ráno. Odzdravila dobré ráno. Jednou rukou chytila reťaz čo jej viedla z obojku k nohe postele a zahrkotala ňou. Potrebujem ísť na wc povedala. Stále som nevedel nič vyčítať z jej tváre. Idem po kľúčik odpovedal som jej. Včera som ho položil do kuchyne na stôl aby sa k nemu v noci nedostala a nemohla sa oslobodiť. Odomkol som jej zámoček čo spájal obojok s reťazou a odišla bez slova na wc.
Bola tam dlho a ja som nepochyboval, že tak ako aj ja rozmýšľa čo ďalej.
Po čase sa vrátila do izby. Urobila len jeden krok do izby a tam ostala stáť. Stále som nevedel na čo myslí. Stála tam len v nohavičkách a obojku. Ja som ležal v posteli len v boxerkách a pozerali sme na seba.
Mohol by si mi dať dole ten obojok a doniesť mi tepláky a tričko z mučiarne? Opýtala sa. Bol som celý šťastný, že už zase rozpráva, netrasie sa od strachu a neuteká predo mnou. Pôsobila úplne normálne bez stresu, bez strachu. Samozrejme ja som nebol zvyknutý na to, že plním želania subiniek. Moja okamžitá reakcia bola „NIE“.
Znovu sme tam len hľadeli na seba. Hneď som si však uvedomil, že ona nie je moja subinka. Povedal som prepáč a išiel som jej po šaty do mučiarne. Ona mi len uhla z cesty a nerobilo jej problém, že som práve prešiel okolo nej. Cesta do mučiarne a späť mi stačila na to, aby som si uvedomil, že toto už nie je tá vystresovaná, vystrašená, pološialená žena čo včera.
Pravdepodobne veľa hodín včera pred spaním rozmýšľala nad situáciou. Vrátil som sa s teplákmi a tričkom do spálne a hodil som jej ich na posteľ. Pohla sa smerom k nim a ja som jej povedal „ nepamätám si, že by som ti dovolil obliecť sa“. Mirka skamenela. Rýchlo sa však spamätala a chytila do ruky tričko.
Skôr ako si ho stihla obliecť som sa však pohol k nej. Darmo, nevedel som si pomôcť. Nebol som zvyknutý, že ma niekto neposlúcha. Tričko hneď hodila späť na posteľ a cúvala k stene. Podišiel som úplne k nej až sa ocitla medzi dvoma stenami. Medzi mnou a stenou spálne. Hlavu mala úplne zaklonenú aby mi videla do tváre a v očiach znovu strach.
Nenormálne ma to vzrušovalo. Toto je môj dom a môj dom je môj hrad, čo poviem ja to bude a ty budeš poslúchať! Rozumela si? Spýtal som sa jej. A ona zachrípnuto odpovedala „áno“. „Áno čo? Odpovedá sa celou vetou“, povedal som jej. Ona odpovedala „áno rozumela som“. „Si hladná?“ Spýtal som sa jej a ona odpovedala „áno som hladná“. Spokojne som sa na ňu usmial a vybral som sa do kuchyne. Sadol som si na stoličku a o sekundu prišla Mirka.
„Prosím si praženicu s cibuľou zo štyroch vajec“ prikázal som jej pokojne a slušne. Mirka očervenela a poloflegmaticky mi odvrkla, že ona nie je moja slúžka. Dosť ma to nahnevalo. Ako som písal. Nie som zvyknutý, že ma niekto neposlúcha a odvráva mi. Takže som teraz pre zmenu onemel ja.
Nič som nepovedal, len som si skočil do mučiarne po kovové policajné putá. Tentoraz už nie pomaly ani nie opatrne som Mirku chytil, prehodil som si ju cez plece ako vrece zemiakov. Vyniesol som ju von na terasu. Policajnými putami som jej spojil obojok so stĺpom terasy a vrátil som sa dnu. Mirka ostala prešľapovať bosá na zasneženej terase len v nohavičkách a obojku. Aj keď už nesnežilo, fúkal slabý studený vietor a mrzlo. Ona tam ešte stále so šokovaným výrazom v tvári prešľapovala. Ja som ju sledoval spoza okna tak aby ma nevidela. Už po pár sekundách vykrikovala. „prosím Milan prosím, pusti ma, zamrznem tu, prosím, prosím, prosím ...“
Tak pomaly ako som len vedel som podišiel k nej so šibalským úsmevom na perách a pomaličky som sa jej spýtal či už bude poslúchať. Okamžite začala prikyvovať, že áno bude poslúchať.
Odopol som jej putá z obojku a ona trielila do chaty. Keď som vošiel už skackala zabalená v deke pred kozubom a snažila sa zahriať. Sadol som si na stoličku a pobavene som sa na ňu díval. Jej prekvapenie v očiach bolo zábavné. Asi vôbec nevedela čo si má o mne myslieť.
Zahriala sa a potom prišla ku kuchynskej linke a spýtala sa ma, že kde mám panvicu. Tentoraz som sa na ňu ja flegmaticky pozrel a vysvetlil som jej, že ja jej asistovať v kuchyni rozhodne nebudem. Nech si nájde čo potrebuje sama. Nepovedala ani slovo. Všetko si sama našla. Panvicu, dosku na krájanie, cibuľu, vajíčka, chlieb, olej, ... Ja som len sedel a relaxoval. Vzrušovalo ma sledovať ju ako varí v kuchyni len v obojku a nohavičkách.
Keď už to vyzeralo, že bude hotová presadol som si na gauč. Nechápavá mi však naservírovala praženicu na stôl v kuchyni. Povedal som jej, že hádam si nemyslí, že sa budem unavovať jedením. Nech príde pekne sem a nakŕmi ma. Za sekundu bola v tvári červená ako rak. Nepovedala však ani slovo. Pár sekundový pobyt na čerstvom vzduchu jej asi prospel. Takže som si ju posadil obkročmo na seba a nechal som sa kŕmiť. Dojedol som a poslal ju tiež najesť sa.
Po raňajkách sa ma spýtala či sa má považovať za väzňa, alebo či môže ísť domov. Vôbec som nechápal čo si Mirka myslí alebo nemyslí. Vysvetlil som jej, že chata je 500 metrov od cesty 4. triedy, na ktorej nechala auto. Táto cesta nie je prioritou cestárov keď nasneží a určite sa pár dní nikam nedostaneme, keď toľkoto snehu nasnežilo.
Videl som na nej, že mi neverí. Tak som jej prikázal obliecť sa. Usúdil som, že nám pohyb na čerstvom vzduchu neuškodí. Vybrali sme sa poľnou cestou od mojej chaty k hlavnej ceste. Tá šibnutá si chcela zbaliť kufor a zobrať si ho zo sebou. Ona si fakt asi myslela, že ju klamem. Samozrejme, že som jej to nedovolil.
Už po 50-tich metroch bolo jasné, že Mirka v polmetrovom snehu ďaleko nezájde. Zobral som ju na ruky ako malé dieťa a razil som si cestu cez sneh ako tank. To bolo prvý krát čo sa na mňa Mirka dnes usmiala a povedala ďakujem.
Došli sme k hlavnej ceste a už aj jej bolo jasné, že dnes domov nepôjde. Jej auto bolo pár kilometrov hore po ceste a nebolo ho ani vidno. Na ceste bolo vyše pol metra snehu. Tešil som sa tomu. Pozrel som Mirke do očí, stisol som jej zadok, usmial som sa a povedal „tak sa zdá, že ešte pár dní budeš mojou hračkou“ Nahodila kyslý výraz tváre a moja reakcia nenechala dlho na seba čakať.
Hodil som ju do snehu. Letela asi dva metre a potom pristála na mäkkom snehu. Prekvapene pozerala ako odchádzam späť na chatu a ju som tam nechal. Samozrejme nenechal by som ju tam zamrznúť. Sem tam som kukol za seba či je OK. Najprv sa snažila brodiť snehom vzpriamene no rýchlo prišla na to, že takto to u nej nepôjde. Otočil som sa a videl som, že sa brodí snehom po štvornožky ako pes. Musím uznať, že takto jej to išlo lepšie. Znovu som sa neudržal a dostal som záchvat smiechu až sa hory ozývali. Mirka niečo v diaľke za mnou šomrala, ale nerozumel som jej čo.
Vrátil som sa na chatu. Ľahol som si na gauč a začítal som sa do knižky. Po hodnej chvíľke dorazila aj Mirka. Celá uzimená, spotená, vyčerpaná. Nečudoval som sa. Brodiť sa 500 metrov snehom po štvornožky nie je žiadna sranda. Sarkasticky s úsmevom na perách som sa jej spýtal aká bola prechádzka. Hodila na mňa nevraživý pohľad a ja som znovu dostal jeden z mojich „super“ nápadov.
Oznámil som jej, že si môže zbaliť veci a ísť domov, že ja jej brániť nebudem. Ešte oblečená celá zadýchaná na mňa pozerala ako teľa na nové vráta. Nemôžem ísť nikam veď by som zamrzla, alebo umrela vyčerpaním povedala mi. Usmial som sa. Odložil som knižku. Posadil som sa a oznámil jej. Toto je môj dom a ja nie som povinný ťa tu strpieť.
Vyrazil som jej poistky a teraz som bol pre zmenu rád, že ona nevie čo si má o mne myslieť. Povedal som jej, že ak tu chce ostať musí ma poslúchať, slúžiť mi a ak bude odvrávať, alebo hádzať na mňa flegmatické pohľady mám právo ju potrestať podľa vlastného uváženia.
To 500 metrové brodenie jej asi vyčistilo hlavu. Bez zaváhania so všetkým súhlasila a prosila ma aby tu mohla ostať. Veľmi som sa musel premáhať aby som si v tej chvíli udržal kamennú tvár a nedostal ďalší záchvat smiechu. Tá nenormálna si asi fakt myslela, že som netvor čo by ju nechal vonku umrznúť. Bol som spokojný sám so sebou ako som to pekne uhral.
Tentoraz mi to aj celkom vyhovovalo, že si to o mne myslí. Spokojne som sa postavil z gauča a oznámil jej, že jej prvá úloha bude osprchovať ma, lebo som sa zapotil ako som ju niesol. Červená ako rak sa vyzliekla, potom vyzliekla aj mňa, dal som jej dole obojok a odišli sme do sprchy. Včerajšie sprchovanie bolo úžasné, dúfal som, že aj toto bude.
A aj také bolo. Ba dokonca lepšie. Tentoraz sa netriasla od strachu. Skoro by som povedal, že sa ma nebojí. Už sa ani neuhýbala môjmu betónovému stožiaru a chvíľami som mal pocit, že mi doňho úmyselne naráža bruchom. Dnes sa s umývaním ani neponáhľala a bola to kombinácia umývania a masáže. Vždy som napol svaly tam kde ma umývala a jej to vyčarilo úsmev na tvári. Prisám bohu, že sa jej to páčilo. Umývať takéhoto obrovského svalnatého chlapa.
Nanešťastie mi už veľmi trebalo močiť a nechcel som odbehnúť na wc zo sprchy. Tak som to pustil rovno na jej brucho. Stuhla, pozrela sa dole na môj stožiar ako na ňu púšťa teplý moč a až keď som skončil pozrela hore na mňa. Pohľady sa nám spojili. Ona len pokrútila hlavou a povedala „ako malý chlapec“. Opláchla sa sprchou a pokračovala ďalej v začatej práci.
Po sprche sme nahý prešli do spálne. Nasadil som jej obojok späť a tentoraz som ho zapol o jednu dierku tesnejšie. Nech cíti ten krásny pocit tlaku obojka, ktorý bol však samozrejme ešte stále bezpečný. Ja som skočil na posteľ. Ľahol som si nahý na chrbát a rukami som si podoprel hlavu. Jej som prikázal aby si z kufra vybrala všetky svoje nohavičky a vyložila ich na posteľ. Tvárila sa prekvapene, ako sa len ona dokázala tváriť, ako keby som neviem čo od nej chcel.
Povedal som jej, že ju čaká módna prehliadka, aby som si vedel vybrať v čom mi bude pobehovať po chate. V kufri mala už len jedny modré a jedny fialové. Bol som sklamaný. Aj tak som jej prikázal nech si oblečie najprv fialové, potom modré. Nech mi ich predvedie a chvíľku v každých zatancuje.
Pri predvádzaní modrých už bola nervózna a podráždená aj keď nič nehovorila, videl som to na nej a vôbec sa mi to nepáčilo. Pripomenul som jej raňajšie desať sekundové postávanie na terase a hneď bola krotká ako baránok. Tak sa mi páčila. Nepáčili sa mi ani modré ani fialové. Vybral som si dočasne tie modré a poslal som ju do kúpeľne nech si ručne operie a dá na radiátor tie červené čo mala od včera na sebe.
Pokiaľ ona prala nemal som nič na práci ani po ruke. Nechcelo sa mi nikam z postele chodiť tak som sa zatiaľ hral so svojím stožiarom. Samozrejme len tak aby neexplodoval. Vrátila sa s hlásením, že červené čipkované tanga nohavičky sú oprané a na radiátory. Samozrejme nenechal som sa ňou rušiť a ešte stále som montoval svoj stožiar. Vôbec sa jej to nepáčilo.
Vyskočil som z postele, obliekol som sa a zavelil som jej, že ideme do herne. Mučiareň som takticky premenoval na herňu, aby som ju zbytočne nestrašil. Mirke sa okamžite oči naplnili hrôzou a celá sa znovu roztriasla od strachu. Až vtedy som pochopil, prečo si ráno ona nešla po tepláky a tričko do mučiarne sama. Ona sa tej miestnosti nie že bála, ona sa mučiarne vyslovene desila a mne tým vyčarovala úsmev na tvári.
Nebudem sa opakovať, zavelil som prísnym hlasom a ukázal jej na dvere. Pohla sa smerom do mučiarne a ja za ňou. Bolo úžasné sledovať ako sa trasie strachom cestou do mučiarne a aké malé ťažké kroky robí. Hotová krížová cesta to bola tých pár metrov. Vošli sme do mučiarne a zavrel som za nami dvere ....
Napísal: Worlonko
Ak ste to dočítali až sem, poprosím hodnotenie či už pozitívne alebo negatívne, ďakujem.
