Voluntary slave market - 2. časť

Lukačovičová zaklopala na kapitánove dvere. Nečakala, kým ju pozve dnu, a vtrhla mu do miestnosti so slovami: ,,Práve prišli výsledky z laborky.“ Kapitán sa na ňu pozrel nič nehovoriacim pohľadom, a tak zatvorila dvere a doslova sa zviezla na stoličku oproti nemu. ,,Píše sa tu, že pred smrťou mal určite sexuálny styk alebo aspoň orgazmus. Modriny na zápästiach a na členkoch prezrádzajú, že bol zviazaný minimálne dve hodiny a snažil sa oslobodiť. Čo sa týka rán, niektoré boli spôsobené nechtami, ďalšie malými nožmi a tie najhlbšie asi mačetou alebo nejakým veľkým nožom so širokým ostrím. Vrah si ale najviac vychutnal mučenie jeho penisu a semenníkov. Buď sa do nich kopalo alebo udieralo nejakým predmetom, boli do neho pozapichávané ihly, bola mu odrezaná predkožka a nadlho mu bol zastavený prívod krvi so penisu. Dokonca sa na ňom našli aj odtlačky zubov. A rovnaké boli aj okolo bradaviek a na krku. A príčina smrti? Prerezanie krčnej tepny,“ zasekol sa jej hlas.
Kapitán vstal a objal ju okolo pliec. Nič nehovoril, ale už len vďaka jeho dotyku sa cítila lepšie. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: ,,Patologička našla stopy cudzej krvi na jeho ústach. Snažíme sa ju identifikovať... Bože! Čo to bolo za zviera? Kto je schopný niečo takéto urobiť? Veď mu trčali črevá a on to vedel!!!“ kričala.
,,My ho dostaneme. Prisahám, že toho skurvysyna nájdeme!“ sľuboval kapitán. Lukačovičová sa naňho pozrela a verila mu. Verila v neho. Potom vstala a oznámila: ,,Tak to, aby som sa vrátila do práce...“

***
Budík ma zobudil o 7:00 a ja som si schuti zanadával. Bolelo ma celé telo a nemohol som vstať. Ale tak sa mi dalo čurať, že som sa premohol a doslova som sa dovliekol do kúpeľne. Vécko malo našťastie zdvihnutú dosku, lebo by som sa asi vyčural na ňu. Chytil som si penis, že aspoň zacielim, aj keď som neočakával, že sa v tomto stave strafím, a skoro som umrel. Bolel jak sviňa. Slzy mi vbehli do očí a musel som sa chrbtom oprieť o stenu, aby som sa nezosypal na dlážku. Snažil som sa dýchať, rozptýliť tú bolesť, alebo ju aspoň premeniť na potešenie vďaka spomienkam z minulej noci, ale nebola pri mne žiadna sexy žena, ktorá by ma vzrušila natoľko, aby som si ju užíval.
Keď som sa trochu spamätal, na čuranie som už ani nepomyslel, prešiel som do izby, kde som si otvoril fľašu s vodou. Vypil som asi tak pol litra, keď som si uvedomil, že za to ešte kurevsky zaplatím. Budem musieť chcať. Opäť som si odsrdca zanadával a zapol počítač. Blikala mi nová správa. Vyznávačky bohyne Mesperyan ma opäť pozívali na rituál. Až mi v penise trhlo, keď som to čítal. Jemu sa očividne chcelo niečo podniknúť aj túto noc, ale mne teda rozhodne nie. Veď si ani neviem predstaviť, ako pôjdem do školy a ako vydržím obsedieť celý deň na zadku... a mať vtáka zovretého v boxerkách a rifliach. Tak, to máš za to, že skúšaš pičoviny. Ale... bolo to neskutočné. Bolo to... Alebo že by som im aspoň napísal? Len tak, nezáväzne... Nie! Teraz sa pôjdeš pekne vychcať, oblečieš sa a pôjdeš do školy. Ak toto vydržíš, večer môžeme túto ponuku prebrať. Ale teraz – smer kúpeľňa!

***
Lukačovičová sa tento krát ani neobťažovala s klopaním. Rovno vtrhla do veliteľovej kancelárie a spustila: ,,Máme ďalšie telo a veľmi sa podobá tomu zo včera!“
,,Ideme!“ rozhodol veliteľ, zo stoličky si vzal sako, zo stola kľúče a vybehol z kancelárie.
Keď prišli na miesto činu, policajt im zreferoval, že telo našli pohodené medzi odpadkami. Bolo nahé a dorezané. Lukačovičová ho nepočúvala a rozbehla sa k mŕtvole. Chvíľu mala pocit déjà vu, ale potom si všimla zásadný rozdiel. Tento mŕtvy muž nemal bradavky. Namiesto nich mal len krvavé chrasty. To už bežala k najbližšej tráve, kde sa zbavila raňajok.
Keď sa trochu spamätala, našla nad mŕtvolou patologičku, ktorá jej hneď referovala: ,,Nemôžem to potvrdiť na 100%, ale myslím si, že by mohlo ísť o sériového vraha. Telo je rovnako dorezané, boli použité nástroje s rôznymi hrúbkami a dĺžkami čepele. Penis nie je na tom až tak zle, aj keď v poriadku by som ho určite nenazvala. Vrah sa však vybláznil na bradavkách. Obeť bola zviazaná a bránila sa. To je všetko, čo vám teraz môžem povedať. Viac po pitve.“
Patologička zakryla telo a nechala kolegov, aby ho naložili do sanitky. Lukačovičová ich vyprevádzala pohľadom. Keď odišli, povedala veliteľovi: ,,Vraciam sa na stanicu a skúsim zistiť, či mali niečo spoločné. Možno už budú aj výsledky DNA tej neznámej krvi.“
,,Dobre. Ale ja tu ešte zostanem. Dávaj na seba pozor,“ poučil ju veliteľ a Lukačovičová prikývla, pričom si pomyslela, že pozor by si mal dávať ten psychopat, lebo keď sa jej dostane do rúk...

***
Naozaj nechápem, že som v škole nevypustil dušu. Ale to bude asi vďaka trom paralenom a teplákom. Po trápnom pokuse s vyčuraním som jednoducho nebol schopný navliecť sa do riflí. Všetci na mňa tak divne pozerali, ale stálo mi to za to!
Celý deň som myslel na tých dvoch nočných anjelov a nemohol som sa zbaviť pokušenia napísať tým Mesperyánkam. Len čo si pomyslím na niekoľko mladých, nahých dievčat, ktoré sa o mňa starajú, začína mi tvrdnúť. V škole som to vydržal, tak čo!
A tak som im napísal, že ich veľmi rád spoznám, ale chcel by som vedieť, či používajú nejaké praktiky spojené s dilatátorom a celkovo s mučením penisu. Anál som nespomenul, lebo ma ani veľmi nebolel. Penis bol na tom oveľa horšie. Ani nie o päť minút mi odpísali. Sú rady, že som sa im ozval a nie, nič také nerobia. Zameriavajú sa skôr na telo ako také. A nakoniec pripojili smajlíka. To ma neskutočne potešilo a penis ma prestával bolieť. Už som o ňom ani nevedel, keď som sa s nimi dohováral na čase a mieste. Dnes o 23:00 na mestskom cintoríne. No kuuurva!!! Mal by som sa báť. Čo ak budú úplne pošahané... Ale pomyslenie na skupinku mladých nahotiniek ma zbavila všetkých pochybností. Zasnený som sa zvalil na posteľ, nastavil budík na 21:00 a ponoril sa do snov o rozprávkových orgazmoch.

***
Lukačovičová bola zhrbená nad zložkami. Meno prvej obete bolo Martin Vtorek. Nemal žiaden záznam, ešte študoval a bol slobodný. To bolo všetko, čo o ňom zistila, a preto sa rozhodla, že sa pôjde porozprávať s jeho rodičmi a priateľmi... hneď.
Autom sa doviezla na adresu jeho trvalého bydliska. Býval v paneláku na okraji mesta. Keď sa chystala zazvoniť na meno Vtorek, nejaký starší muž jej otvoril vchodové dvere. Potom vyšla na piate poschodie a zazvonila pri dverách napravo. ,,Idém,“ ozvalo sa zvnútra.
Otvorila jej pani v zástere. Mohla mať tak päťdesiat, ale aj tak vyzerala dobre. ,,Dobrý deň. Volám sa Lukačovičová a pracujem pre políciu. Mohla by som vám položiť niekoľko otázok?“ spýtala sa. Po krátkom zaváhaní pani súhlasila a zaviedla ju do svojej obývačky.
,,Dáte si kávu alebo čaj...?“ ponúkla jej milo.
,,Nie, ďakujem, len si tu ku mne sadnite. Pani Vtoreková, včera sme našli telo... mladého muža... mohli by ste sa, prosím, pozrieť na fotografiu? Spoznávate ho?“ Odpoveď jej bola jasná. Pani zbledla a roztriasla sa. Lukačovičová na ňu nechcela naliehať, ale musela poznať odpoveď. ,,Je to váš syn, pani Vtoreková?“
,,A..a...áno. To je Martin,“ vyjachtala.
,,A kde chodil váš syn do školy?“
,,Na Univerzitu. Bol už v piatom ročníku. A bol výborný študent.“
,,A neviete, či s niekým chodil?“
,,Nie, on žil len pre štúdium. Nechodil na diskotéky, ani do klubov. Nemal kde niekoho stretnúť.“
,,Ďakujem, pani Vtoreková. Veľmi ste mi pomohli. Cestu k dverám nájdem,“ rozlúčila sa Lukačovičová a už sa dvíhala na odchod, keď pani Vtoreková odpadla.
Keď ju odviezla sanitka, Lukačovičová sa rozhodla, že ešte navštívi jeho priateľov z Univerzity. A začne jeho spolubývajúcim.
O dve hodiny sa ocitla opäť pred dverami, ale tento krát patrili internátu. Pri vchode sa preukázala odznakom a pani vrátnička ju informovala, na ktorej izbe býva Martin Vtorek.
Podľa jej pokynov sa Lukačovičová dostala na druhé poschodie a zaklopala na dvere číslo tri. ,,Ďalej,“ ozvalo sa. A tak vošla. Ocitla sa v úplne klasickej izbe dvoch tínedžerov. Na stenách boli polepené plagáty nahých žien a chlapci asi zabudli, že existuje aj také niečo ako kôš na prádlo (poprípade igelitová taška pod posteľou). Martinov spolubývajúci ležal na posteli a hral sa na notebooku, ale keď uvidel Lukačovičovú, rýchlo vstal a nedokázal z nej spustiť oči. No čo, bola proste kosť.
,,Ahoj. Som Lukačovičová a pracujem pre políciu. Ty si spolubývajúci Martina Vtoreka?“ spýtala sa ho pomaly. On jej s očividnou radosťou odpovedal: ,,Áno. Som Erik, mimochodom. A Matrina som už dlhšie nevidel. Prečo?“
,,Lebo... je mŕtvy a ja vyšetrujem jeho vraždu. Kedy si ho videl naposledy?“
,,Čo? Kedy...? Ako...? Ja...“ koktal.
,,To je v poriadku. Sadni si. Nechceš čaj?“ spýtala sa, lebo druhé omdletie za jeden deň by bolo na ňu už trochu veľa.
,,Nie... ďakujem. No, videl som ho pred dvoma dňami. Večer. Chystal sa von. Na jedno z tých svojich internetových stretnutí.“
,,A nevieš s kým?“
,,Nie, ale môžete sa pozrieť do jeho počítača. Nikdy si ho nehesloval, rovnako ako ja, pretože si navzájom veríme. A vyťukanie hesla len zaberá čas. No, myslím si, že teraz už mu to nebude vadiť,“ zlomil sa mu hlas a po tvári mu pomaly stekala jedna slza. Lukačovičovej to nedalo a objala ho, síce len krátko, ale mala pocit, že mu to pomohlo. Potom otvorila notebook, na ktorý ukazoval Erik. Naťukala si históriu. Posledný záznam tam bol naozaj z večera pred dvoma dňami. A posledná stránka, na ktorej bol sa volala voluntaryslavemarket.sk. Čo to kurva je???

***
Z krásneho sna ma prebral budík. Chvíľu som nechápal, prečo ma budí v noci, ale keď som si uvedomil, že sa o pár hodín ocitnem v raji, vyskočil som z postele ako nadržaný zajačik. Dal som si dlhú sprchu, oholil som sa a obliekol do džínsov a čierneho trochu obtiahnutého trička. A mohol som vyraziť.
Na cintorín som dorazil 5 minút pred jedenástou hodinou. S búšiacim srdcom som otvoril bránu, ktorá, ako inak, riadne zaškrípala. Nevedel som, kde presne mám ísť, a tak som sa len tak začal prechádzať pomedzi hroby.
Po chvíli som na sebe zacítil niečiu ruku a skoro som dostal infarkt. Obzrel som sa a namiesto ducha som uvidel krásku v bielej košeli, ktorá jej siahala až po zem. Prvé, čo ma na nej zarazilo, boli jej karmínovočervené pery, ktoré mala lačne pootvorené.
,,Ty si náš obetný baránok?“ spýtala sa potichu.
,,No, to dúfam, že nie,“ odpovedal som s náznakom pobavenia v hlase, aj keď som mal radšej utekať najrýchlejšie ako viem. Dievčina sa zatvárila neisto, ale aj tak ma zobrala za ruku a viedla pomedzi hroby. Došli sme až ku hrobke. No samozrejme, kde inde by sa mohol konať rituál nejakých vyznávačiek? Vošli sme.
Ocitol som sa v nie veľkej miestnosti, ktorej kraľoval veľký kamenný náhrobný kameň. Po stranách hrobky stálo asi desať dievčat v rovnakých šatách, aké má moja sprievodkyňa. A bolo tam veľa rôznych sviečok, rovné, stočené, sviečky v tvare zvierat, biele cirkevné sviece, aj čierne sviečky, ktoré horeli prskajúcim plameňom. Bolo to čarovné. Cítil som sa ako v nejakom erotickom sne. Ale... veď to som aj čakal 
Nevedel som, čo mám robiť, a tak som sa aspoň pozdravil, ale ony neodpovedali. Po chvíli som sa ocitol v zovretí dvoch párov rúk, ktoré ma viedli k náhrobku. Tam ma vyzliekli a jemne postrčili ku kameňu. Ľahol som si. Popravde, už mi nebolo do smiechu, ale nebál som sa. Bolestivejšie ako minulú noc to predsa nebude...
Pristúpili ku mne iné dve dievčatá. Jedna mi vložila rozpernú tyč medzi nohy a druhá mi takou istou spútala ruky. Tyče potom o niečo upevnili (o čo som nevidel). Skúsil som sa pohnúť a nešlo to. Krásky odviedli dobrú prácu.
Opäť sa vystriedali. Tento krát ku mne prišli až tri a pomaly ma umývali nejakou hubkou. Ostatné začali potichu spievať. Keď som už bol čistý, spev zosilnel a ku mne pristúpili všetky ženy. Každá držala v ruke sviecu a ako keby na povel mi na rôzne časti tela vyliali vosk. Bolo to tak nečakané, že som zavyl ako zviera. A ony opäť spievali a opäť na mňa liali vosk. Tretí krát som si to už vyslovene užíval. Doslova spaľujúcu vášeň som cítil všade, na končatinách, tvári, bruchu, bradavkách, penise, no proste všade. A potom prišlo na radu lúpanie. Až vtedy som ďakoval bohu, že som sa oholil a že mi hruď nezarastá. Ale tie nohy... V tom momente som sa zaprisahal, že si začnem holiť aj tie.
Keď mala každá svoju hŕstku vosku, stíchli a oterali si ňou hrudník a stehná. Bolo to neskutočne erotické a v tom čase by som už svojím penisom mohol rezať sklo. Taký bol tvrdý.
Nakoniec ku mne pristúpila žena, ktorú som si doteraz nevšimol. Jej šaty neboli snehovobiele, ale karmínovočervené. Pohladila ma po tvári a ja som pocítil dĺžku jej nechtov. A tie nechty sa mi zaryli do hrudníka. Myklo ma. Snažil som sa vzoprieť a protestovať, ale bol som príliš dobre zviazaný. Jej nechty sa približovali k mojej bradavke a opísali ju. Stuhol som, ale hneď na to som sa rozkričal. Tá v červenom ani nehla brvou, ale mne sa o chvíľu zaplnili ústa nejakou handrou. A ona ma zas poškriabala. Už som cítil ako mi po boku tečie krv. Opäť som začul spev.
Niečie ruky mi chytili penis a začali mi ho honiť. A mnoho iných rúk ma začalo škriabať. Cítil som ich všade. Desiatky nechtov sa mi zarývali do každého kúsku mojej kože. Začínalo to byť príjemné, hlavne v spojení s tým, čo sa mi dialo s penisom. Tá moc ma opantávala a ja som sa jej chtiac-nechtiac podával. Až som sa jej poddal úplne. A v tom momente sa do mňa všetky nechty zaryli čo najhlbšie.