Volenti non fit injuria I.

Zima 1574. Katarína zotrela z pňa tenkú vrstvu snehu, ale vietor z juhu privial ďalšie vločky. Z tej strany neprišlo nikdy nič dobré, pomyslela si a založila svoje gaštanové vlasy pod čapicu. Na peň položila drevo a ťala, no nepodarilo sa jej ho rozpoliť po prvej rane. Bola drobné žieňa, nemala ani dvadsať rokov, ťažký život ju zocelil, ale na niektoré práce okolo domu skrátka sama nestačila. Nemala nikoho, kto by jej pomohol, mama zomrela počas pôrodu a otca, ktorý sa druhý krát neoženil schvátila choroba minulú zimu. Kiež by mala aspoň muža, ako jej kamarátka Zuzana, no mládencov tu na vidieku moc nebolo a aj tých pár zregrutovali do vojska proti Turkom. Išli zvesti, že prekračujú rieku Ipeľ a podnikajú lúpežné výpravy na sever. Ach bože, vzdychla, k Ipľu je to odtiaľto len deň chôdze, ak by za dobrého počasia ráno odišla, krátko po západe slnka by k nemu došla. Vietor z juhu začal byť akosi chladnejší, vliezol jej pod oblečenie a ako zlá predtucha sa dotkol jej kože. Zamrazilo ju, ale nenechala sa tým vyviesť z miery, kabát si stiahla povrázkom a opäť ťala. Aby jej išla robota viac od ruky začala si pospevovať pieseň, ktorou s dievčatami zvykli zahajovať kosenie. V myšlienkach zaletela k letu, na kúpanie v potoku, na ležanie v tráve s vencom zapletených kvetou. Priala si, aby táto zima čím skôr skončila. Keď donôtila refrén poslednej piesne, košík s drevom mala naplnený skoro až po okraj. S námahou ho nadvihla a vzala do chalupy. Studené polienka sa rázom zmenili na rozpálené, ako ich ukladala do piecky, na malý oheň z triesok. Izbicou sa začalo niesť teplo. Katka si sadla na lavicu, aby si pred ďalšou pracou nachvíľu odpočinula.

V tom zbystrila sluch, zazdalo sa jej, že počuje zvonku divné zvuky. Už podobné počula, dupot koní, bitka v krčme, jatka, spoločne však nedávali zmysel. Opatrne vyšla pred chalupu, aby zistila čo sa deje. Naskytol sa jej hrozný pohľad. Cez dedinu sa preháňali sipahiovia, oddiel tureckej ľahkej jazdy. Vpadli ticho, bez varovania a zabíjali všetko, čo im prišlo pod ruky. Katkina chalupa bola našťastie na okraji dediny, na miernom kopčeku pri lese, dostatočný kus od posledného domu, avšak bolo len otázkou času, kedy prídu aj sem. Bez premýšľania sa dala na útek k lesu, ako laň pred poľovníckymi psami. Nestrácala čas otváraním bránky, rozbehla sa rovno za chalupu cez zasnežený dvor. Preliezla zadný plot, preskočila zamrznutý potôčik a bežala sa schovať k húštiu pokrytého snehom. Tu ju ale dostali dvaja sipahiovia. Nebol to ich prvý nájazd. Ešte pred útokom sa rozmiestnila časť vojakov po okolí, na miestach, kadiaľ by preživší masakru mohli utekať.

Spacifikovať Katarínu pre nich nebol problém. Ten čo ju lapil, jej v železnom zovretí stiahol ruky za chrbát. Medzi tým, jej druhý zašiel dýkou k hrudi. Čakala, že ju ostrá čepeľ bodne do srdca, tá sa ale zastavila na jej kabáte a preťala šnurovačku. Do otvoreného priestoru natiahol sipahi lačne ruku. Odvrátila zrak a ako ucítila jeho dotyk na poprsí, rozkričala sa, aj keď vedela, že jej nikto z dediny nepríde na pomoc. Povalili ju na zem. Snažila sa brániť, škrabať, kopať, no nebolo to nič platné. Rezignovane zatvorila oči, modliac sa, aby to mala čím skôr za sebou. Tentoraz však zakričal sipahi, neľudsky a niečo teplé ju ostriekalo. Keď otvorila oči z násilníka trčal hrot kópie, druhý koniec zvieral tučný muž na koni. Patril k Turkom, avšak od ostatných sa líšil robustnou postavou a bohatým oblečením. Išlo zjavne o veliteľa, nakoľko druhý násilník voči nemu netasil meč. Zato si vypočul nadávky v cudzom jazyku, ktorému Katarína nerozumela. Po pokarhaní sa vojak rozbehol späť k dedine, kam ukazoval jeho veliteľ stále zakrvaveným oštepom.
Katka si roztrasenými rukami privinula kabát s roztrhnutou šnurovačkou a postavila sa na nohy. Obzrela sa do lesa, no útek by nič neriešil, stromy boli ďalej, ako dosah oštepu. Kým si stihla premyslieť svoje ďalšie možnosti, muž so zadunením zosadol z koňa a podišiel ku nej. Bol cítiť orientálnou vôňou. Niečo šepkal, nerozumela mu, ale podľa tónu sa ju snažil utešiť hlasom podobným ženskému. Na rameno jej položil ruku, veľkú ako labu medveďa, za ktorú držal kožený plášť. Bolo jej pod ním teplo, no za chvíľu začalo byť až horúco, keď sa v dedine rozhorel požiar. Pozrela tým smerom, muž však plášťom zaclonil výhľad a nekompromisne ju nabádal ku kroku. Katke sa však od strachu podlamovali nohy a kráčala pomaly ako v tranze, nevediac, čo s ňou bude. Z dediny k nim doliehal krik vraždených a pýtala sa samej seba, prečo ju ešte nechávajú na žive.

Zastali pri zamrežovanom voze. Robustný muž si odopol plášť, položil jej ho okolo ramien a naznačil, aby vošla dnu. Nechcelo sa jej, ale nemala na výber. Voz sa mierne ohol ako stúpila na prvý schodík, chvíľu váhala, no v tom ju niekto strčil dnu. Zapotácala sa, o niečo zavadila nohou a padla na zem. Keď sa obzrela, vojaci zamkli dvierka mreže. Viac však nestihla spozorovať, cez konštrukciu prehodili plachtu a ona sa ocitla v tme. Zvonku už len začula povel, na to sa voz dal do pohybu. Rukami ohmatala okolie, zistila, že vec, o ktorú sa potkla bola truhlica. Nebola to však zďaleka jediná vec na zemi, povaľovalo sa tu viacero predmetov. Turci sem zjavne uložili z lúpežnej výpravy všetko, čo malo nejakú cenu. Katka si uvedomila, že je tiež len kus ukradnutej veci, ktorá má cenu, len ak je živá. Striasla sa pri pomyslení, čo ju čaká. Počula už zvesti ako Turci unášajú obyvateľstvo do otroctva. Zo zamyslenia ju prebralo drnčanie vozu. Začala uvažovať, ako sa z tejto situácie môže dostať. V ukoristených veciach našla dýku, skúsila ňou vypáčiť kovové dvierka od mreže, avšak zámok bol príliš pevný. Skúsila ešte zopár techník, no neúspešne. Nakoniec si ňou spravila aspoň malý otvor v plachte, aby videla, čo sa deje vonku. Za dierkou sa mihali zasnežené stromy na strmom brehu. Cesta sa tu mierne zvažovala do údolia. Už tadiaľto neraz išla, vedela, že mieria k malej tiesňave. Boli už kúsok pred ňou, keď v tom, z ničoho nič, zaznel pád veľkého kusu dreva, ako keď blesk zvalí strom bez zvuku hromu.

Voz prudko zastavil, až náraz hodil Katku spolu s lupom dozadu. Truhlica jej pri tom len tak tak nepristála na nohe, čo by malo isto za následok nepeknú zlomeninu. S námahou sa postavila opäť na nohy a prešla k dierke v plachte. Cez ňu videla kúdol dymu z priľahlej skaly, medzi horami zaznela ozvena výstrelov, na to pár Turkov padlo k zemi. Zvyšných prepadla panika. Mala to byť pre nich len lúpežná výprava, boj ich zastihol nepripravených. Robustný veliteľ sa snažil obnoviť poriadok, no to už pár nedisciplinovaných sipahiov na slepo vystrelilo do lesa. Katka bezradne sledovala čo sa deje, nebyť uväznená, využila by situáciu na útek. Turci zatiaľ aspoň čiastočne obnovili formáciu, ale to sa už za pokriku z cesty, ktorou prišli, vyrútil jazdci v červeno-čiernych uniformách. Obrancovia otočili kone smerom k útočníkom, pripravujúc sa na stret. Než k nemu došlo, z lesa priletela ďalšia salva guliek do Tureckých obnažených bokov. To ešte viac oslabilo obrancov, až sa dostali do početnej nevýhody. Jazdci povzbudení krytím z lesa, vrazili za burácania šablí do oddielu sipahiov. Najurputnejšie bojoval aj navzdory svojmu vzhľadu samotný turecký veliteľ. Kópiu zlomil o prvého útočníka, ktorý sa mu dostal pod ruku a zlostne tasil svoj jatagan, odrážajúc tak útoky. Ohol sa v sedle a prešiel do protiútoku, pričom ranil ďalšieho vojaka, až kým mu cestu nezastúpil muž s čiernou kozáckou čiapkou, spredu zdobenou sokolím perím. Obaja našli v sebe rovnocenného protivníka. Veliteľ Turkov udieral jataganom silnými ranami zhora. Jeho súper mal čo robiť, aby ich vykrýval, bol mladší a o niečo aj slabší. No pre mladíka to zjavne nebol prvý boj a vedel, ako využiť svoju obratnosť. Koňa popohnal mierne dopredu, tak že sa museli na seba otáčať v sedlách. Turek si s námahou kryl bok, ale poslednú ranu nemal šancu odraziť a šabľa mu rozťala šiju. Keď si zvyšní sipahiovia všimli, že padol ich veliteľ, dali sa na útek, no ďaleko neušli, z lesa prileteli opäť strely.

Útočníci prepukli vo víťazný pokrik. Nažive neostal už nikto, kto by im skrížil cestu. S doznením posledného výkriku akoby súčasne pozreli smerom k vozu. Katarína vystrašene uskočila od diery.
Následne niekto strhol plachtu. Skrz mrežu na ňu hľadeli muži v červeno-čiernych uniformách. Pri pohľade na voz najprv hrešili, zjavne na ňom bolo menej než čakali, no ako si všimli, kto je na ňom okrem lupu, na tvárach sa im objavil nepekný úsmev.
Spoza nich prešiel na koni muž v kozáckej čiapke.
„Čo tam tak okúňate? Nehovorte mi, že tam mali truhlice zlata,“ prehovoril slovensky, zosadajúc pri tom z koňa.
„Haha nie pane, niečo lepšie,“ zasmial sa jeden z nich.
Dav sa pred mladíkom rozostúpil a on uvidel, čo tak zaujalo jeho mužov. Na voze sedelo vystrašené dievča.
„Jozef dostaň ju von,“ prikázal.
Jozef siahol ku svojmu opasku, odkiaľ vybral jednoručnú predovku a strelil do zámku. Dvierka sa otvorili. Za kúdolom dymu stála Katarína s nožom v ruke, ako levica brániaca svoje klietkové teritórium. Jožovi druhovia sa však noža nezľakli a namierili na ňu svoje arkebúzy.
„Zložte tie pušky,“ ukľudnil ich veliteľ.
Bez zbrane pristúpil k vozu a natiahol ruku ku Katke.
„Nemusíš sa báť, od nás ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“
Katkin výraz tváre však nesvedčil o bezbrehej dôvere.
„Vyzeráte ako zbojníci,“ vytkla mu a pozrela úkosom na pár vojakov oberajúcich zatiaľ mŕtvoly Turkov.
Muž si zložil čiapku a rukou prečesal svoje havranie vlasy zlepené od potu z boja.
„Sme vojsko Banského kapitanátu. Moje meno je Michal Pribek, slúžiaci pod zvolenským županom Jánom Balssom,“ aby dodal svojím slovám váhu, ukázal na červenú zástavu s hlavou čierneho zubra a opäť k nej natiahol ruku.
"Ja som Katarína," odložila nôž
Ten erb poznala. Prešla k dvierka a s opretím sa o Michalovu ruku zišla po schodíkoch na zem. Ako sa ho dotýkala, cítila sa konečne bezpečne, možno až na toľko, že prehovorila.
„Tá dedina,“ ukázala smerom na dym za lesom. „Patrí pánovi Balassovi nebude rád, že ste nezasiahli.“
Michal pustil jej ruku. „Nepredpokladám, že sa bude vidiečanka rozumieť taktike,“ odbil ju a otočil sa na päte.
Ďalej jej nevenoval pozornosť a išiel skontrolovať ranených. Aspoň navonok to tak vyzeralo, v skutočnosti na ňu nemohol prestať myslieť.
„Traja mŕtvi a dvaja ranení,“ oznámil felčiar, keď uvidel svojho veliteľa.
Michal si povzdychol. „Našich mŕtvych naložte na kone, pochováme ich na posvätnej pôde. Tí dvaja ranení sa udržia v sedle?“
„Áno. Obviazal som im rany.“
„Ďakujem Pavol.“
„Čo s ňou Michal?“ kývol felčiar Pavol hlavou ku Kataríne.
„Neviem,“ odvetil neprítomne, bola premenná, s ktorou nepočítal.
„No čo, vezmeme ju na Modrý Kameň,“ poškriabal sa Pavol o bradu, na ktorej začínali svietiť prvé šediny.
„To by som práve nerád, ale tu blízko Ipľu uprostred ničoho ju tiež nemôžeme nechať.“
„Vieš aký je, čo sa týka koristi.“
„Toho starého perverzáka sa práve obávam,“ kopol Michal čižmou do snehu. „Ani všetkým mužom nemôžem veriť, že sa neprerieknu o tom, čo sme okrem lupu našli na voze.“
Pavol mu neprotirečil, lebo vedel, že má pravdu. Michal sa nervózne pozrel na cestu vedúcu k juhu. Musel sa rozhodovať rýchlo.
„Pôjde s nami na Modrý Kameň, cestou niečo vymyslím,“ povedal nakoniec.
Keď sa vrátili k vozu, bol už skoro plný ukoristenej Tureckej výzbroje a vojaci sa snažili dostať doň aj Katarínu.
„Nechajte ju,“ kríkol na nich. „Sadajte radšej na kone, už tak tu stojíme dlho.“ Na Katku pokračoval už milšie: „Vieš jazdiť na koni?“
Tá zakrútila nesúhlasne hlavou.
„Tak pôjdeš so mnou,“ dodal a vysadil ju na svojho koňa, následne sa za strmene vyhupol za ňou.
Ostatní vojaci napodobili svojho veliteľa a onedlho už celá kavalkáda vyrazila smerom k Modrému Kameňu. Michal spomalil koňa tak, že sa dostal na jej koniec. Keď boli mimo dosluch ostatných prehovoril.
„Je mi ľúto, čo postihlo vašu dedinu a úprimnú sústrasť, ak si tam mala blízkych.“
„Som sirota už dávno,“ odvetila Katka.
Viac to nerozviedla, tak Michal pokračoval.
„Zvedovia nám hlásili, že malá Turecká jednotka prekročila Ipeľ a ak by sme ich prenasledovali možno by sa nám podarilo niekoho zachrániť,“ povedal trpko. „Avšak za cenu omnoho väčších strát z našej strany. Bojujeme prehratú vojnu, voči silnejšiemu a početnejšiemu nepriateľovi. Ak niekto z nás umrie, musí vziať so sebou aspoň troch mohamedánov.“
Katka to nekomentovala. Išli ticho až sa spredu ozval spev.

Ide Turek pri Dunaji, šabľa sa mu blýska,
ide Nemec ticho za ním, len plecami stíska,
ide Maďar vedľa neho, vytiera si fúzy,
ide Slovák proti nemu, Turek utiecť musí.

„Ondrej!“ okríkol speváka zozadu kolóny veliteľ.
„Prepáčte pán veliteľ. Viem, že váš otec...“
„Nevieš nič, tak nehulákaj na lesy, je ťa počuť až do Prešporku.“
Ako by na dôkaz jeho slov vybehlo pár srniek z lesa na čistinu. Nálada posmutnela, muži znervózneli, mohla to byť iba náhoda alebo ich niečo vyplašilo. Nehodlali to však zisťovať a pohnali kone do cvalu. Po nejakom čase opäť získali istotu a mierne spomalili, aby nezlomili nápravu na voze.
„Čo je s vašim otcom?“ spýtala sa Katka.
Michal najprv nezareagoval. Každého iného by po tejto otázke odkázal do patričných miest, v tom lepšom prípade. Katke ale odpovedal, lebo to nemyslela zle.
„Matka je Slovenka, otec urodzeného rodu,“ odmlčal sa. „Nemohol ma uznať za svojho, ale nedá sa mu to vyčítať. Postaral sa o mňa aspoň inak, vybavil mi nejaké to vzdelanie a na moju prosbu neskôr aj kariéru vo vojsku.“
Neuvedomoval si to, ale ako rozprával s rukami na uzde silnejšie obopol Katku. Tá sa oprela o jeho hruď tak, že teraz cítili intenzívne jeden druhého. Dni sa pomaly skracovali a bol už skoro večer, keď dorazili na miesto. Spoza poslednej zákruty sa pred nimi objavila malá dedina. Z nej viedla strmá cesta k hradu, týčiaceho sa medzi horami. Ako ňou prechádzali, Katka si všimla lešenie na hradbách.
„Opevňujú staré múry, aby vydržali kanonádu z tureckých diel,“ dodal na vysvetlenie Michal, keď si všimol, ako jeho spolujazdkyňa hľadí hore.
„Zastaví ich to?“ pripomenula si Katka turecký nájazd a striasla sa pri pomyslení na ďalšie slovenské dediny a mestá na sever odtiaľto.
„Odhadované dokončenie je za dva roky, teraz sa práce nehýbu kvôli počasiu. Ak dovtedy nezahája ofenzívu mohlo by. Ale nemyslím, že budú čakať, kým sa pripravíme.“
Jazdci konečne vošli bránou na nádvorie. Vítali ich však len psi, zvyšok posádky hradu si radšej hľadel svojho. Zvolenských vnímali ako cudzincov, navrch takých, s ktorými je neradno si začínať. Voz odviedli spolu s koňmi do stajne.
„Jozef, odveď dievča do kuchyne,“ prikázal Michal, keď zosadli z koní.
„Ako poviete pane.“
„Kedy sa pôjdeme najesť my pán veliteľ?“ zvolal mladý muž, ktorého predtým nazvali Ondrej.
„Najprv sa treba postarať o kone a za to vyhukovanie v lese obriadiš dnes aj toho môjho,“ spražil ho pohľadom Michal. „Je tiež nutné spratať veci z voza, aby sa náhodou niektorému z tých lapajov nenalepili na ruky.“
Väčšine mužstva už škvŕkalo v žalúdku, rovnako ako Ondrejovi. Nepovedali však nič, už si totiž zvykli, že v tejto jednotke má kôň prednosť pred jazdcom.

„Pán veliteľ,“ vtrhol po chvíli do stajne Jozef. „Drábi zobrali to dievča.“
Michal zanadával.
Do sálu za dunenia ťažkých čižiem vtrhli skoro dva tucty zvolenských ozbrojencov na čele s Michalom. V miestnosti sa už stihli zhromaždiť aj príslušníci miestnej posádky. Nad nimi, na vyvýšenom pódiu sedel správca hradu so svojimi najbližšími. Ako kráľ s dvoranmi, až na ich oblečenie, pripomínajúce skôr vidiecku šľachtu. Na kraji stupienku strážili dvaja ozbrojenci vzpierajúcu sa Katku.
„Držíte neprávom člena našej družiny,“ zahrmel Michalov hlas.
„Nepostrehol som, že by táto dievočka s vami dnes opustila hrad, alebo žeby s vami pricestovala zo Zvolena,“ podotkol starý správca hradu.
„Do družiny si môžem priberať koho sa mi zachce, pokiaľ nespadá pod iného veliteľa,“ nevenoval Michal pozornosť jeho dedukcii.
„Skôr to vidím na vojenskú korisť a o takú sa delí!“ povedal majetnícky.
Michal prešiel pohľadom prítomných vojakov počtom prevyšujúcich jeho mužov.
„Budiš pán Romhányi,“ vydýchol. „Tým pádom mi náleží tretina, beriem si dievča, môžete si nechať zvyšok vozu.“
Romhányi sa však nehodlal vzdať. „O tom ale rozhoduje pán, teda ja! Zišla by sa mi slúžka. Táto zima bude tuhá a nemám mi kto zahriať posteľ,“ dodal oplzlo.
Michal sa už chystal tomu podliakovi niečo povedať, ale do diskusie nečakane vstúpila jeho dcéra.
„Ocko, vyzerá byť robotná, slúžka by sa hodila aj mne. Alžbeta ich má najmenej päť a to je mladšia,“ pohodila ostentatívne hlavou a založila si ruky na prsiach.
Romhányi na chvíľu zabudol na zvolenskú družinu a išiel sa venovať výchove svojej rozmaznanej dcéry. „Žofia koľko krát ti mám hovoriť, že nie sme bohatá rodina ako Báthoryovci, už tak máš dve,“ ukázal na dve smutné dievčatá v jednoduchom šate za svojou dcérou.
„Naťahujete sa o niečo, čo nie je vaše,“ pripomenul sa Michal a podišiel ku Katke. „Zvolenský župan a pán tohto hradu Ján Balassa nás poslal podporiť južnú hranicu, ale tebe sa ja pane nezodpovedám.“
Nastalo ticho. Správca si premýšľal možnosti, pár krát zaletel pohľadom k zvolenským, potom sa obrátil na kňaza a svojho dlhoročného priateľa po svojej pravici. Ten na rozdiel od neho utrpel vzdelanie a veľakrát mu pomáhal s rozhodovaním.
„Čo radíš Mikuláš?“
Kňaz sa naklonil k Romhányimu a pošepkal: „Turkov máme na prahu a zvolenských potrebujeme. Navyše je ten bastard vraj dobre zapísaný u Jána Balassu. Nevyplatí sa riskovať pre jednu kurvu ale,“ olizol si lačne pery pri pohľade na Katku a pokračoval už viac nahlas. „Nech si pán Michal nechá svoju novú galánku,“ dodal posmešne. „Ale nakoľko ju našli u Turkov, nemôžeme si byť istí, či je to naozaj nevinná kresťanka a nie špehúň! Rovnako ako pri čarodejniciach, je nutné podrobiť ju skúške. Panna dostane päťadvadsať rán bičom. Ak sa na jej chrbte neobjavia rany, chráni ju diabol a je to Mohamedánska čarodejnica! Šimon priveď ju sem!“
Hrbatý kaplán Šimon sa už nadšene vrhol ku Kataríne. Michal mu však zastúpil cestu a než by stihol povedať amen mal na krku čepeľ ukoristeného tureckého jataganu.
„Celibát ti asi udrel na mozog,“ ucedil Michal.
Na to hradná posádka so zvolenskými na seba tasili meče.
„To im chce nechať všetko pre jedno dievča?“ povedal ticho Ondrej, hľadajúc pri tom vhodný cieľ pre svoju arkebúzu.
„Tú výzbroj potrebujú aj tak viac ako my,“ dodal Pavol na účet chabo vybavených modrokamenských.
Situácia vyzerala patovo, na to Michal ucítil na ruke Katkinu dlaň.
„Nechcem, aby kvôli mne došlo ku krviprelievaniu,“ povedala mäkko a všetky oči sa upreli na ňu. „Podstúpim túto skúšku, ak ju vykoná pán Michal.“
Nastalo dlhé ticho, takýto zvrat nečakal nikto z prítomných.
„Volenti non fit injuria,“ zatlieskal kňaz Mikuláš. „Kto súhlasí, nedeje sa mu žiadna nepravosť,“ dodal, keď si uvedomil, že väčšina nevie písať, nie to ešte rozumieť latinčine. „Ujmeš sa tejto úlohy pán Michal?“
Ten pozrel na Katku. Mala vystrašený, ale rozhodný výraz v tvári, následne prikývla.
„Dobre,“ povedal Michal odovzdane.

Dvojica drábov priviedla Katku do stredu sálu, kde ju ďalší paholci začali vyzliekať. Ťažko povedať, či preto, že išla dobrovoľne alebo pre strach z Michala, neboli k nej hrubí. Z Kataríny postupne opadávali šaty. Okrem priamych účastníkov sa nikto ani len nepohol, čím dostávala táto scéna priam mystickú auru. Zatiaľ niekto spustil zo stropu luster visiaci na kovovej reťazi, o tú jej následne uviazali ruky. Bola kompletne nahá, keď sa spolu s reťazou našponovala, až stála už iba na špičkách. Sál plný ozbrojencov jednohlasne vydýchol, najhlasnejšie sám Michal.
„Závidím ti tvoju povinnosť,“ utrel si Mikuláš pot z čela ako podával Michalovi bič.
Michal ho prevzal a zahnal sa na neho, až pred ním kňaz uskočil. Ako bol naklonený, šľahol v hneve po Kataríne. Tá zakričala. Až teraz si uvedomil, že ju v zlosti udrel viac ako chcel a bolo mu to ľúto. Ďalšia rana už bola slabšia, tá po nej azda ešte menej.
„On sa vôbec nesnaží!“ zapišťala Žofia.
Správcovi hradu sa objavili na čele vrásky.
„Pán Michal, pristúpili sme na vašu hru, ale bude podľa našich podmienok. Buď tú pobehlicu poriadne podrobíš skúške alebo to spravím sám.“
Michal už starca za ten krátky čas stihol poznať a odhadnúť. Pre rozmary svojej dcéry by dal skántriť aj polovicu svojich mužov. Premýšľal, či je na toľko šialený aj on, aby to isté spravil pre ženu, ktorú ešte včera nepoznal.
V tom započul anjelsky hlas, ktorý ako by vedel, na čo v tú chvíľu myslí.
„Ja to vydržím.“
Hlas nepatril nikomu inému ako Katke, ktorá sa k nemu otáčala hlavou.
„Ja to vydržím,“ zopakovala.
Michalovi sa zazdalo, že to povedala so vzrušením v hlase, ako by si to priam pýtala. Tak ju šľahol ako prvý krát. Katka hlesla. Už len dvadsaťjeden. Ďalšia rana, tentoraz nie slabšia ako predchádzajúca. Michal mal na mysli Mikulášove slová, nemohla z toho vyjsť nezranená. Zlostne zovrel v ruke bič, predstavil si pred sebou Žofiu, tú rozmaznanú fiflenu a udrel. Potom znova. Do nestáleho ticha bolo počuť iba Michalove švihnutia a Katkine vzdychy. Hradná posádka ich iba mlčky sledovala, nikto sa neopovážil nič povedať, bolo tu ticho ako v katedrále. Niekoľkým ozbrojencom však začalo byť už viditeľne tesno v uniforme, až si museli naprávať nohavice. Ani Michala nenechávala táto scéna chladným. Hlavou mu išli obrazy, ako sa odzadu zmocňuje Kataríny, ako jej pôsobí bolesť a ona si pýta viac.
V tom sa opanoval a vrátil do reality, keď si všimol rany na dievčinom chrbte. Prestal a obišiel ju spredu, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Do sklonenej tváre jej padali vlasy. Priblížil sa, aby ju utešil. S obnaženou rukou, práve vyvlečenej z rukavice nabral medzi prsty jej gaštanové vlasy a dlaňou sa dotkol jej krku. Katka pozrela hore. Jeho prekvapenie bolo veľké, keď sa ich pohľady stretli. V jej očiach nebola nenávisť za to, čo jej spôsobil, skôr vzrušenie, ktoré pociťoval sám. Chcel sa chovať galantne, ale neubránil sa pokochať jej krivkami. Na našponovanom tele sa vynímali zaoblené prsia, pod nimi krásne bruško a dole... Sála nebola moc osvetlená, jeden z lustrov bol už zvesený a Michalovi sa naskytol zblízka pohľad, ktorý ostatní v tomto prítmí nemohli vidieť, Katka tam dole tiekla.
„Už len jedenásť pane,“ hleslo dievča.
Posledný krát ju pohladil. Odovzdane sa mu lícom oprela o dlaň a pobozkala ju. Teda pokračoval a bez toho, aby si toho boli obaja vedomí, mysleli na to isté. Chceli byť sami, bez svedkov a zájsť ešte ďalej, ako dvaja sodomiti. Šesť, päť, štyri, rátali si obaja v duchu. Chrbát bol už skoro celý pokrytý a posledné rany venoval Michal jej zadočku, trepotajúcom sa vo vzduchu.

„Consummatum est,“ povedal Michal, odhaľujúc tak, že latinčina mu tiež nie je cudzia.
Zvolenskí pomohli zvesiť Katku. Pavol jej ponúkol svoj plášť a naznačil, aby si ho nepokladala na rany. Mikuláš s Romhányim chceli ešte niečo povedať, ale to sa už zvolenskí s Katkou zakrývajúcou si plášťom len predok tela odobrali zo sálu, nevenujúc pozornosť, či chce niekto niečo dodať alebo nie.
Vojaci sa po dlhom dni konečne odobrali do kuchyne. Katarína s Michalom a felčiarom ostali sami. Kráčali chodbou obytnej časti hradu, keď začuli za sebou kroky. Bola to dcéra správcu hradu s jej dvoma slúžkami. Michal sa otočil na päte a pozrel jej priamo do oči.
„Slečna Romhányiová,“ pozdravil ju formálne s letmou úklonov hlavy.
„Už som ti hovorila, že ma môžeš volať Žofia,“ pristúpila k nemu.
Keď sa nedočkala odpovede pokračovala.
„Pekné predstavenie Michal. Priznám sa, svrbelo ma pri ňom pod bielizňou,“ zašepkala a hryzla sa koketne do pery. „Len škoda, že si mi ju vyfúkol pred nosom, nebyť teba, určite by sa mi podarilo ocka prehovoriť, aby mi ju daroval,“ dodala už viac nahlas a pozrela pri tom na Katarínu.
Michal spravil nenápadne krok stranou, zakrývajúc tak Katku svojim telom.
„Ako sám povedal, máš už dve,“ citoval jej otca a snažil sa, aby to neznelo moc uštipačne.
„Tieto dve lajdáčky za veľa nestoja, večne niečo pokazia a potom nie sú schopné vytrpieť trest. Na rozdiel od tvojej chránenky,“ dala dôraz na posledné slová. „Ale aspoň konečne nejaké spestrenie, v zime sa tu idem unudiť k smrti.“
„Ja si čas krátim čítaním,“ dodal Michal.
Žofia nevenovala pozornosť jeho snahe prejsť na inú tému. „Gita dnes rozliala víno, chystám sa ju potrestať, možno by si mi s tým vedel pomôcť.“
Oči sa jej zablysli a on v nich videl sadistické vzrušenie. Pozrel na Margitu po jej ľavici, tá sa so sklonenou hlavou netvárila nadšene.
„Nebudem ťa pripravovať o potešenie, určite nerada ostávaš len pri sledovaní.“
„To je pravda,“ dodala a rukou prešla po jazdeckom bičíku, ktorý zvykla so sebou nosiť aj mimo stajne. „Na čo ti vôbec bude to dievča? Chceš ju nebodaj obliecť do uniformy aby s vami išla na Turka?“
„Nie je to môj podriadený ani majetok, po dnešku si môže ísť kam chce.“
Posledná veta zanechala majetnícku Žofiu v nemom úžase. Michal využil ticha, aby ukončil neželanú konverzáciu.
„Nehnevajte sa slečna Romhányiová, ale všetci máme za sebou náročný deň, želám vám dobrú noc.“
„Aj vám pán Michal,“ zovrela Žofia zlostne bičík a pozrela nenávistne na Katku kráčajúcu od nej a sľúbila si sama pred sebou, že sa im pomstí.