Posted 24.10.2016 by Ruzinovcan in Ostatné
Na Bratislavu už padala tma, keď som stál pred dverami bytu v Dúbravke s fľašou v ruke a s neistými očakávaniami toho, čo prinesie tento večer. Spoznal som ich len nedávno. Boli spolu niekoľko mesiacov a ako azda všetky páry i oni mali svoje rituály, hry a stereotypy. Pred dverami ma dlho čakať nenechali, evidentne ma očakávali a možno i stalkovali od chvíle, čo som vystúpil z taxíku.
Otvorila mi subinka s obojkom okolo krku. Oblečená bola do jednoduchých, no vkusných (po domácku upravených) slúžkovských šiat, ktoré zahaľovali všetko to, čo jej Pán chcel, aby zostalo pred zrakom návštevníka ukryté. Boli však modifikované spôsobom, že návštevník pri pohľade zo správneho uhlu mohol vidieť obnažené pozadie azda tak tridsaťročnej slúžky. Keď som ho uvidel prvýkrát, nemohol som si nevšimnúť miznúcich stôp výprasku, ktoré naznačovali, že pred niekoľkými dňami zažila táto žena spanking. Ak sa pýtate, prečo bol jej zadok tak flagrantne odhalený, dostalo sa mi odpovede, že je to preto, že zadok je to, čo máme všetci spoločné – muži i ženy a preto to nie je nič výnimočné. Mám však podozrenie, že tým len muž vychvaľoval svoje „dielo“, podobne ako páv vychvaľuje svoje perie. O príčinách, ktoré viedli k nepochybne bolestivému výprasku, som sa nedozvedel vôbec nič.
Subinka celý ten krátky čas, čo bola v mojej prítomnosti a pomáhala mi z kabáta a z topánok, ani raz na mňa nepozrela. Jej oči smerovali neustále do zeme alebo do neprítomných kútov miestnosti. Každý svoj ukončený krok okomentovala totožnými slovami „ďakujem, že som Vám mohla byť nápomocná.“ Nehovorila to pritom slovami znudenej pracovníčky v obchode pätnásť minút pred zatváračkou, nijak monotónne. Isteže, mohol som sa mýliť, ale v jej hlase bolo niečo, čo mi hovorilo, že to myslí vážne. V duchu som si pomyslel, že si to celé nanajvýš užíva alebo bola niečím motivovaná, aby sa svojej úlohy zhostila, čo najlepšie.
Večera prebiehala štandardne. Klárka, ako ju jej Pán označoval, priniesla jedlo na stôl a sama sa uvelebila na zemi, kde očakávala, čo jej jej Pán dovolí zjesť. „To vieš, sluhovia nikdy nestolovali spolu so svojimi Pánmi.“ Spomenul som si na scénu z filmu Návštevníci, kde Jean Reno zhadzoval svojmu sluhovi, ktorého hral Christian Clavier, zo stola jedlo. Tu to bolo podobné – bolo len na dobrej vôli Klárkinho Pána, čo a koľko toho zje. „Dbám na to, aby mala vyváženú stravu. Aby sa príliš neprejedala, no ani aby nehladovala.“ Spať hladná vraj často nechodila. Nad Klárkou sa jej Pán napokon zmiloval a dovolil jej zjesť kúsok z kuraťa a nejakú prílohu.
Počas toho, ako subinka spratúvala taniere zo stola, pozrel sa na ňu jej Pán pohľadom, ktorého význam som spočiatku nevedel dešifrovať. Až po tom, čo sa zošuchla pod stôl a ja som začul zvuk zipsu, došlo mi, čo bude nasledovať. Muž mi galantne ponúkol podobný druh dezertu, odmietol som však. „Ošukať ti ju bohužiaľ nemôžem dovoliť. Jej piča patrí len mne.“ Ani to ma nepresvedčilo, aby som túto ponuku využil. Neholdoval som ani drogám a ani nevere či polygamii. Klárka si po vykonaní ďalšej zo svojich zjavne pravidelných prác otrela zvyšky semena okolo úst a pokračovala vo svojej práci v kuchyni, akoby vlastne ani k ničomu neobvyklému nedošlo. Keď som položil otázku, či takto je to u nich bežné, muž sediaci oproti mne len prikývol hlavou. „Nechceli sme, aby si nerobiť nič, čo bežne robíme. Chceli sme, aby si videl, ako to tu vyzerá počas normálneho dňa.“
Plný význam týchto slov mi došiel až neskôr. V čase, kedy nám už len trávilo po dobrej večeri a viedli sme konverzáciu nad fľašou s vínom. Subinke sa tak akosi zachcelo na malú. Namiesto toho, aby to však vykonala v intimite súkromia, priniesla si do kuchyne kýblik, zodvihla sukňu a bez hanby a studu to pustila práve tam. V prvom momente som nerozumel, prečo je to práve takto a prečo práve tu. Došlo mi to až po tom, čo ju jej Pán po jej potrebe utrel a prikázal jej ísť celý obsah vyliať do záchoda a umyť kýbeľ. Bolo to prvý a poslednýkrát počas celého večera, čo som zo subinky videl viac, než len nahé pozadie. Na to, ako to majú vyriešené pri väčšej potrebe alebo v obrátenom garde, som sa nepýtal, popravde, nezaujímalo ma to a ani on sám sa tým nechválil. Prekvapilo ma len to, ako to subinka spravila automaticky, bez akejkoľvek hanby, studu či čohokoľvek, ako keby to bolo to najprirodzenejšie na svete.
Po večeri sme sa presunuli do vedľajšej izby. Šli sme pár metrov pred subinkou, ktorá nás všade nasledovala. Muž otvoril veľké uzamykateľné dvere, ktoré ukrývali všetky ich poklady. S nadšením podomového predajcu mi predstavoval bičíky, kolíky, rákosky, svorky, obojky, putá a množstvo iných vecí. Vyzeralo to u nich ako v dobre vybavenom obchode. K demonštrácii ktorejkoľvek z vecí však nedošlo. Zostalo len pri obdivovaní muzeálnych exponátov. Sem-tam mi muž povedal o tom, čo má a nemá subinka rada. Keď hodinky oznámili osem hodín večer, bolo mi povedané, že čas pre večeru bohužiaľ vypršal. „Subinku čaká ešte večerná lekcia, na ktorú sa musí pripraviť.“ Úloha diváka mi ponúknutá nebola a ani som to nežiadal. Mal som pocit, že som v ten večer videl toho už dosť.
Otvorila mi subinka s obojkom okolo krku. Oblečená bola do jednoduchých, no vkusných (po domácku upravených) slúžkovských šiat, ktoré zahaľovali všetko to, čo jej Pán chcel, aby zostalo pred zrakom návštevníka ukryté. Boli však modifikované spôsobom, že návštevník pri pohľade zo správneho uhlu mohol vidieť obnažené pozadie azda tak tridsaťročnej slúžky. Keď som ho uvidel prvýkrát, nemohol som si nevšimnúť miznúcich stôp výprasku, ktoré naznačovali, že pred niekoľkými dňami zažila táto žena spanking. Ak sa pýtate, prečo bol jej zadok tak flagrantne odhalený, dostalo sa mi odpovede, že je to preto, že zadok je to, čo máme všetci spoločné – muži i ženy a preto to nie je nič výnimočné. Mám však podozrenie, že tým len muž vychvaľoval svoje „dielo“, podobne ako páv vychvaľuje svoje perie. O príčinách, ktoré viedli k nepochybne bolestivému výprasku, som sa nedozvedel vôbec nič.
Subinka celý ten krátky čas, čo bola v mojej prítomnosti a pomáhala mi z kabáta a z topánok, ani raz na mňa nepozrela. Jej oči smerovali neustále do zeme alebo do neprítomných kútov miestnosti. Každý svoj ukončený krok okomentovala totožnými slovami „ďakujem, že som Vám mohla byť nápomocná.“ Nehovorila to pritom slovami znudenej pracovníčky v obchode pätnásť minút pred zatváračkou, nijak monotónne. Isteže, mohol som sa mýliť, ale v jej hlase bolo niečo, čo mi hovorilo, že to myslí vážne. V duchu som si pomyslel, že si to celé nanajvýš užíva alebo bola niečím motivovaná, aby sa svojej úlohy zhostila, čo najlepšie.
Večera prebiehala štandardne. Klárka, ako ju jej Pán označoval, priniesla jedlo na stôl a sama sa uvelebila na zemi, kde očakávala, čo jej jej Pán dovolí zjesť. „To vieš, sluhovia nikdy nestolovali spolu so svojimi Pánmi.“ Spomenul som si na scénu z filmu Návštevníci, kde Jean Reno zhadzoval svojmu sluhovi, ktorého hral Christian Clavier, zo stola jedlo. Tu to bolo podobné – bolo len na dobrej vôli Klárkinho Pána, čo a koľko toho zje. „Dbám na to, aby mala vyváženú stravu. Aby sa príliš neprejedala, no ani aby nehladovala.“ Spať hladná vraj často nechodila. Nad Klárkou sa jej Pán napokon zmiloval a dovolil jej zjesť kúsok z kuraťa a nejakú prílohu.
Počas toho, ako subinka spratúvala taniere zo stola, pozrel sa na ňu jej Pán pohľadom, ktorého význam som spočiatku nevedel dešifrovať. Až po tom, čo sa zošuchla pod stôl a ja som začul zvuk zipsu, došlo mi, čo bude nasledovať. Muž mi galantne ponúkol podobný druh dezertu, odmietol som však. „Ošukať ti ju bohužiaľ nemôžem dovoliť. Jej piča patrí len mne.“ Ani to ma nepresvedčilo, aby som túto ponuku využil. Neholdoval som ani drogám a ani nevere či polygamii. Klárka si po vykonaní ďalšej zo svojich zjavne pravidelných prác otrela zvyšky semena okolo úst a pokračovala vo svojej práci v kuchyni, akoby vlastne ani k ničomu neobvyklému nedošlo. Keď som položil otázku, či takto je to u nich bežné, muž sediaci oproti mne len prikývol hlavou. „Nechceli sme, aby si nerobiť nič, čo bežne robíme. Chceli sme, aby si videl, ako to tu vyzerá počas normálneho dňa.“
Plný význam týchto slov mi došiel až neskôr. V čase, kedy nám už len trávilo po dobrej večeri a viedli sme konverzáciu nad fľašou s vínom. Subinke sa tak akosi zachcelo na malú. Namiesto toho, aby to však vykonala v intimite súkromia, priniesla si do kuchyne kýblik, zodvihla sukňu a bez hanby a studu to pustila práve tam. V prvom momente som nerozumel, prečo je to práve takto a prečo práve tu. Došlo mi to až po tom, čo ju jej Pán po jej potrebe utrel a prikázal jej ísť celý obsah vyliať do záchoda a umyť kýbeľ. Bolo to prvý a poslednýkrát počas celého večera, čo som zo subinky videl viac, než len nahé pozadie. Na to, ako to majú vyriešené pri väčšej potrebe alebo v obrátenom garde, som sa nepýtal, popravde, nezaujímalo ma to a ani on sám sa tým nechválil. Prekvapilo ma len to, ako to subinka spravila automaticky, bez akejkoľvek hanby, studu či čohokoľvek, ako keby to bolo to najprirodzenejšie na svete.
Po večeri sme sa presunuli do vedľajšej izby. Šli sme pár metrov pred subinkou, ktorá nás všade nasledovala. Muž otvoril veľké uzamykateľné dvere, ktoré ukrývali všetky ich poklady. S nadšením podomového predajcu mi predstavoval bičíky, kolíky, rákosky, svorky, obojky, putá a množstvo iných vecí. Vyzeralo to u nich ako v dobre vybavenom obchode. K demonštrácii ktorejkoľvek z vecí však nedošlo. Zostalo len pri obdivovaní muzeálnych exponátov. Sem-tam mi muž povedal o tom, čo má a nemá subinka rada. Keď hodinky oznámili osem hodín večer, bolo mi povedané, že čas pre večeru bohužiaľ vypršal. „Subinku čaká ešte večerná lekcia, na ktorú sa musí pripraviť.“ Úloha diváka mi ponúknutá nebola a ani som to nežiadal. Mal som pocit, že som v ten večer videl toho už dosť.
