V nemocnici

,,Na príjem?“ spýtala sa ma sestrička, keď som o 7:45 vošla do ordinácie. Nesmelo som prikývla. Usmiala sa na mňa a kázala mi ľahnúť si. Nevidela som na ňu, len som počula, že niečo pripravuje. Potom ku mne podišla a snažila sa mi nahmatať žilu. Po veľkom úsilí mi ju našla a zaviedla do nej ihlu, ktorá ma tak rýchlo neopustí. Po tom, čo mi zobrala tri ampulky mojej karmínovej tekutiny ma poslala na izbu číslo tri.
Do izby som vošla s miernym strachom, naozaj nemám rada zoznamovanie s novými ľuďmi, a v duchu som sa modlila, nech už sú konečne tri hodiny, nech už konečne príde môj pán. V izbe ležali dve postaršie milo vyzerajúce dámy. Prišla som k posteli a nevedela, čo ďalej. Preto som sa prezliekla do môjho pyžamka s veľkým rozkošným psíkom (na nemocničnej chodbe si ma naozaj s nikým nepopletiete a nejeden doktor sa nado mnou uškrnul), otvorila notebook a začala pracovať. Nemocnica, nenemocnica, tie skúšky sa samé nespravia. Po čase prišla lekárka a pohľad na moju posteľ ju naozaj nepotešil. A tak som si musela upratať a na chvíľu sa tváriť ako normálny teenager – otvorila som si knižku (ruská vojnová literatúra sa do nemocnice naozaj hodí, človeka to tak nejak povzbudí ).
Dnes som absolvovala dve vyšetrenia a naozaj neboli príjemné, ale myšlienka na môjho pána mi pomohla správať sa slušne. Čo by si asi pomyslel, keby ma videl jančiť ako malé decko, keď sa so mnou tak nadrel? Keby tu bolo aspoň nejaké vyšetrenie, kde zisťujú odolnosť pokožky ranami koženými strapcami, alebo aspoň nejaké to spútavanie... Ale to by som asi bola na inom oddelení a ruku na srdce, tu sa mi páči viac. Veľa ľudí si myslí, že keď máte radi BDSM, máte radi bolesť ako takú, a teda v nemocnici sa musíte cítiť ako v siedmom nebi. Ale omyl. Keby sa môj pán prezliekol za lekára a urobil by mi gynekologickú prehliadku – v poriadku, ešte by som aj chvostíkom zavrtela. Ale tieto vyšetrenia s tým nemali nič spoločné. Zostáva sa mi len modliť, že to týmto končí, že to nepríjemné je už za mnou, že mi nebudú blížiť tak, aby som zabudla na svoju výchovu...
Padla tretia hodina a vo dverách sa objavil on. A rukách – karmínová ruža. Hneď som na všetko zabudla. Chcela som mu len padnúť k nohám a líškať sa. Chcela som, aby pre mňa stvrdol a aby som mu s tým mohla pomôcť. Vziať si ho do úst a sať do vtedy, kým by neskríkol. Nech sa na nás pozerá aj celý svet. Je mi to jedno. Len ho mať konečne v sebe. Myslím, že takú liečbu potrebujem. Ale nie. Sme v nemocnici, kde je veľa veľmi chorých ľudí a musíme sa správať slušne.
Určite mi boli moje myšlienky vidieť na tvári, lebo aj jemu sa zmenil pohľad a trošku zrýchlil dych. Z tašky vytiahol malú vázičku, naplnil ju vodou, vložil do nej ružu a položil mi ju na stolík. Ako sa sklonil, pobozkal ma, ale len letmo, nenápadne. A táto jemnosť vo mne vyvolala ešte väčšiu dychtivosť. Nádych, výdych, nádych... ale nie až moc, nechcem predsa hyperventilovať a volať sestričku. Hoci... taká pekná, do trojky. To som sa už skoro prefackala.
Sadol si ku mne a so starosťou v očiach sa spýtal, ako sa mám. A ja som začala štebotať. Všetko som mu vyrozprávala a s nádejou v očiach som sa spýtala, či nezájdeme na kávu. Jeho odpoveď bola strohá: ,,A môžeš?“ Odpovedala som, že samozrejme, veď neumieram, a vytiahla som ho k automatu.
Capuccino... to je balzam na dušu. Ale pri káve môj plán neskončil. Keď sme odhodili poháriky do koša a vracali sa na izbu, nenápadne (po poriadnom rozhliadnutí, ok nikto na blízku) som ho zatiahla na toaletu.
Zamračil sa na mňa. Som predsa chorá a nemám čo vystrájať. Ale mojím psím očiam a neposedným rukám sa ťažko hovorí nie (aj keď si to neprizná). Vytiahol ešte zo mňa priznanie, že keby bolo zle, mám mu povedať a že na zadok nedostanem ani keby som prosila, ani keby som neposlúchala, a dotknúť sa ho tiež nemôžem. Povedala som si, že no super, ale ja ten sex jednoducho potrebujem. A pán to vie. Možno aj preto nakoniec súhlasil.
Vysadil si ma na parapetnú dosku a stiahol mi psíčkovské nohavice. Pozrel sa mi do očí, ako keby sa chcel presvedčiť, že robí správnu vec a že moja malá nymfomanka potrebuje tiež svoju pravidelnú dávku, a rýchlo mi špičkou jazyka prešiel cez klitoris. A len ten letmí dotyk mi zvrátil hlavu dozadu. A už sa nezastavil. Ľavou rukou mi hnietil prso a pravou mi začal dráždiť vchod do kundičky. To milujem. Pomaly mi tam krúžil, tlačil, klepal a prerazil tú malú bariéru. Jeho prst ochutnával už moje celé vnútro. Jedna moja časť si to užívala a bola vďačná za jeho prst, ale druhá chcela, aby ju naplnil jeho penis a celú si ma podmanil. Tieto myšlienky zahnal, keď našiel TEN bod. A moja myseľ to vzdala a kontrolu prevzalo moje telo, ktoré mu chcelo vyjsť v ústrety. Ako náhle sa pohlo, prst prestal konať svoju prácu. Stuhol. Moje oči našli jeho. Boli zamračené a mne bolo jasné, že sa nemám ani pohnúť. Sklonila som hlavu, posunula zadok bližšie k oknu a poslušne roztiahla nohy. Prst zase pokračoval. Vstupoval do mňa, krúžil a štipkal. Jeho ľavá ruka opustila moje prsia a presunula sa na klitoris. Jeho dvom naplno pracujúcim rukám sa nedá odolať. Moje telo sa začalo napínať a nedokázala som myslieť absolútne na nič. A v tom sa mi zahryzol do bradavky. Chcela som kričať a môj výkrik pohltil jeho bozk. Orgazmus ma plne ovládol a náš bozk sa premenil na hryzenie.
A pán sa odtiahol. Ťažko oddychujúc a s napnutím rozporkom. ,,Nesmieš sa takto namáhať!“ zamračil sa. A ja som sa len uškrnula: ,,Tvoj liek mi pomohol viac, než čokoľvek iné.“ Stiahol si ma do náručia a pošepkal mi: ,,Len sa rýchlo vylieč. Potom dostaneš taký výprask, že naňho nikdy nezabudneš.“ ,,Na žiadnu tvoju lekciu nikdy nezabudnem,“ odpovedala som. A on ma odprevadil na izbu.