"To si si čo dovolil?!", skríkla na mňa súdružka učiteľka, keď ma prichytila, ako perom kreslím na čistú novú lavicu.
Nasucho som prehĺtol a už som cítil, ako ma chytila za ucho a vytiahla spoza lavice. Krvi by sa vo mne veru nikto nedorezal, keď ma takto viedla pred tabuľu. Vedel som totiž, čo bude nasledovať a že za pár chvíľ zažijem to, pred čím som mal až posvätnú hrôzu odkedy som pred pár mesiacmi začal chodiť do školy.
Stál som so sklopenými očami pred tabuľou, s červeným uchom a ešte červenšou tvárou od hanby.
"Vieš, čo Ťa čaká a neminie, však?", pri týchto slovách mi prebehol mráz po chrbte a zovrel sa mi žalúdok.
Sledoval som, ako ruka súdružky učiteľky pomalým, ale istým pohybom berie z katedry dlhé drevené ukazovátko. Bolo asi jeden meter dlhé, svojim materiálom a tvarom pripomínalo rúčku od varechy, iba oveľa dlhšiu.
"Dostaneš, čo si zaslúžiš! Poriadny vý-prask!"
Cítil som, ako mi naskočila husia koža, zovrelo sa mi hrdlo a mimovoľne som si rukou chytil zadok, lebo som v ňom pocítil akési vnútorné neznesiteľné šteklenie.
So slovami: "To Ti nepomôže, dobre vieš!", mi súdružka učiteľka odtiahla ruku a pevne ma uchopila za rameno svojou rukou, pričom v druhej už držala obávaný nástroj trestu.
Výprasky tejto učiteľky mali svoju povesť na škole. Hovorilo sa o nich zväčša so zatajeným dychom. Údajne to "strašne štípalo ... a pálilo ako čert".
Súdružka učiteľka si všimla, že sa mi roztriasli kolená a jej stisk na mojom rameni trochu zosilnel.
"Máš strach? Na to si mal myslieť predtým! Vyplatím Ťa teraz tak, že na to veru ešte dlho nezabudneš. Vieš veľmi dobre za čo! Však Ťa raz a navždy prejde chuť čmárať po lavici. Tak Ti zmaľujem zadok, že nebudeš vedieť, ako sa voláš!"
Hneď na to mi na zadok dopadol s charakteristickým praskavým zvukom prvý zo série úderov, ktoré nasledovali v rýchlom slede za sebou. Bolesť začínala byť po chvíli neznesiteľná, spočiatku ostré štípanie prechádzalo do pálenia, ktoré mi zaplavovalo celý zadok. Cítil som, ako mi navierajú stále nové pruhy na zadku pod tenkými nohavicami, pričom som dostával ďalšie a ďaľšie rany na tie isté miesta, čo bolesť vystupňovalo do šialenej intenzity.
Počas "vyplácania", ktoré sa mi zdalo byť nekonečne dlhé, som počul učiteľkin prísny hlas a jej slová typu: "Štípe to? Ešte sme neskončili. Čo? Chutí výprask, chutí? Štípe? Štípe? Ešte len bude! Budeš ešte čmárať po lavici? Bu-deš? Bu-deš? Bu-deš?!!". Od tej dovtedy nepoznanej bolesti a strachu som pustil do nohavíc pár kvapiek moču.
Od toho dňa som mal pred ukazovátkom súdružky učiteľky panický strach. Nedokázal som sledovať jej výklad, keď v ruke držala tento nástroj, v ktorom sa skrývala moc vyvolať takú ukrutnú bolesť, ako som pocítil na vlastnej koži. Pri pohľade na neho v jej rukách a pri spomienkach na to, ako tento nástroj "chutí", mi po zadku prebiehal mráz, v hrdle sa tvorila akási hrča a z podbrušku sa šírilo zvláštne šteklenie, ktoré sa raz zdalo byť vrcholne nepríjemným a inokedy zas až nepríjemne slastným.
Táto scéna, tento výprask zanechal svoje nezmazateľné stopy v mojej pamäti. Často sa mi v snoch vracali desivé pocity z prichytenia pri čine, za ktorý budem potrestaný a "vyplatený" zaslúženým výpraskom. Na začiatku puberty to boli práve tieto snové scény, po ktorých som sa budil s pocitom, že som sa pomočil, pričom až časom som pochopil, že to boli prvé polučné výrony semena. Z obávaného výprasku sa tak stal ten najintenzívnejší "erotický sen", ktorý ma verne sprevádzal v období dospievania.
Aj po rokoch, keď si na to spomínam, ozývajú sa vo mne staré dobre známe pocity vzrušenia zo strachu pred potrestaním neľutostnou a krutou ženou, pocity, ktoré sa rýchle menia na silnú erekciu.
Nespočetnekrát som sa pristihol pri myšlienke, aké desivo-nádherné by to bolo, keby sa tak dal vrátiť čas a opäť by som mohol zmeravieť v strachu pred neľútostným výpraskom, ktorý by ma "čakal a neminul."
Môcť to tak zažiť ešte raz...
Nasucho som prehĺtol a už som cítil, ako ma chytila za ucho a vytiahla spoza lavice. Krvi by sa vo mne veru nikto nedorezal, keď ma takto viedla pred tabuľu. Vedel som totiž, čo bude nasledovať a že za pár chvíľ zažijem to, pred čím som mal až posvätnú hrôzu odkedy som pred pár mesiacmi začal chodiť do školy.
Stál som so sklopenými očami pred tabuľou, s červeným uchom a ešte červenšou tvárou od hanby.
"Vieš, čo Ťa čaká a neminie, však?", pri týchto slovách mi prebehol mráz po chrbte a zovrel sa mi žalúdok.
Sledoval som, ako ruka súdružky učiteľky pomalým, ale istým pohybom berie z katedry dlhé drevené ukazovátko. Bolo asi jeden meter dlhé, svojim materiálom a tvarom pripomínalo rúčku od varechy, iba oveľa dlhšiu.
"Dostaneš, čo si zaslúžiš! Poriadny vý-prask!"
Cítil som, ako mi naskočila husia koža, zovrelo sa mi hrdlo a mimovoľne som si rukou chytil zadok, lebo som v ňom pocítil akési vnútorné neznesiteľné šteklenie.
So slovami: "To Ti nepomôže, dobre vieš!", mi súdružka učiteľka odtiahla ruku a pevne ma uchopila za rameno svojou rukou, pričom v druhej už držala obávaný nástroj trestu.
Výprasky tejto učiteľky mali svoju povesť na škole. Hovorilo sa o nich zväčša so zatajeným dychom. Údajne to "strašne štípalo ... a pálilo ako čert".
Súdružka učiteľka si všimla, že sa mi roztriasli kolená a jej stisk na mojom rameni trochu zosilnel.
"Máš strach? Na to si mal myslieť predtým! Vyplatím Ťa teraz tak, že na to veru ešte dlho nezabudneš. Vieš veľmi dobre za čo! Však Ťa raz a navždy prejde chuť čmárať po lavici. Tak Ti zmaľujem zadok, že nebudeš vedieť, ako sa voláš!"
Hneď na to mi na zadok dopadol s charakteristickým praskavým zvukom prvý zo série úderov, ktoré nasledovali v rýchlom slede za sebou. Bolesť začínala byť po chvíli neznesiteľná, spočiatku ostré štípanie prechádzalo do pálenia, ktoré mi zaplavovalo celý zadok. Cítil som, ako mi navierajú stále nové pruhy na zadku pod tenkými nohavicami, pričom som dostával ďalšie a ďaľšie rany na tie isté miesta, čo bolesť vystupňovalo do šialenej intenzity.
Počas "vyplácania", ktoré sa mi zdalo byť nekonečne dlhé, som počul učiteľkin prísny hlas a jej slová typu: "Štípe to? Ešte sme neskončili. Čo? Chutí výprask, chutí? Štípe? Štípe? Ešte len bude! Budeš ešte čmárať po lavici? Bu-deš? Bu-deš? Bu-deš?!!". Od tej dovtedy nepoznanej bolesti a strachu som pustil do nohavíc pár kvapiek moču.
Od toho dňa som mal pred ukazovátkom súdružky učiteľky panický strach. Nedokázal som sledovať jej výklad, keď v ruke držala tento nástroj, v ktorom sa skrývala moc vyvolať takú ukrutnú bolesť, ako som pocítil na vlastnej koži. Pri pohľade na neho v jej rukách a pri spomienkach na to, ako tento nástroj "chutí", mi po zadku prebiehal mráz, v hrdle sa tvorila akási hrča a z podbrušku sa šírilo zvláštne šteklenie, ktoré sa raz zdalo byť vrcholne nepríjemným a inokedy zas až nepríjemne slastným.
Táto scéna, tento výprask zanechal svoje nezmazateľné stopy v mojej pamäti. Často sa mi v snoch vracali desivé pocity z prichytenia pri čine, za ktorý budem potrestaný a "vyplatený" zaslúženým výpraskom. Na začiatku puberty to boli práve tieto snové scény, po ktorých som sa budil s pocitom, že som sa pomočil, pričom až časom som pochopil, že to boli prvé polučné výrony semena. Z obávaného výprasku sa tak stal ten najintenzívnejší "erotický sen", ktorý ma verne sprevádzal v období dospievania.
Aj po rokoch, keď si na to spomínam, ozývajú sa vo mne staré dobre známe pocity vzrušenia zo strachu pred potrestaním neľutostnou a krutou ženou, pocity, ktoré sa rýchle menia na silnú erekciu.
Nespočetnekrát som sa pristihol pri myšlienke, aké desivo-nádherné by to bolo, keby sa tak dal vrátiť čas a opäť by som mohol zmeravieť v strachu pred neľútostným výpraskom, ktorý by ma "čakal a neminul."
Môcť to tak zažiť ešte raz...