Už nechcem, nemôžem...

Nie je to poviedka, skôr moja osobná výpoveď.

Pred istým časom som sa rozčulovala nad slečnou andromedou, že je aká je. Nebol by to, ale môj život, aby mi o čosi neskôr kruto neukázal, že tá jej cesta predsa len nie je úplne zlá. Netvrdím, že súhlasím so všetkým čo robí, ale predsa len je na tom niečo...


Vždy som chcela mať vzťah kde bude všetko dobré, kde budeme jeden druhému oporou budem jeho sub on môj Pán, ku ktorému budem vuhliadať, tak ako to mam v profile a bla bla. Dlho som verila, že to môžem mať, veď čo je na mne také zlé? Nič, som normálny človek s rukami a nohami, celkom inteligentná a vôbec nie zlá osoba. No čím som staršia, tým viac vidím, že mi to nie je súdené. Každý mi povie, že mám času dosť. Nie nemám, nechcem stále veriť a dúfať, že sa nájde niekto kto ma príjme takú aká som s tými vreciami kosti, ktoré so sebou nesiem. Žiadny zázrak sa nekoná, nežijem v rozprávke. Nie som pesimistka, len realistka.

Moje vrecia kostí sú plné spomienok, bolesti, ale hlavne plné skúseností neprislúchajúcich môjmu veku. Viem, že mi to väčšina neverí, no neviem čo za zúfalca by si niečo takéto vymýšlal. Nestrašia ma, ani netažia sú vzácne a cenné. Naučili ma byť na pozore, slepo neveriť a často viem, kedy mi niekto klame. Mrzí ma, keď sú ľudia presvedčení, že o tom neviem. Znesiem pravdu viac ako klamstvo. Klamstvo mi ničilo život príliš dlho na to, aby som ho bola ochotná tolerovať. Som tvrdohlavá a bála som sa k sebe púštať ľudí, aby mi neublížili. Áno mám strach z bolesti. Často robím unáhlené kroky len preto, aby som sa jej vyhla, bohužiaľ som preto prišla o niekoho, kto mi ukázal ako má zdravý vzťah vyzerať a zároveň vo mne zabil akúkoľvek ochotu ešte niekomu dôverovať.

Dnes skoro dva roky od doby, čo sa nebavíme si jasne uvedomujem, že nebyť jeho nebola by som na xku a možno by som žila obyčajný život. Takto žijem život kde viem presne, čo chcem, ale zároveň už viem, že to nie je určené pre mňa.
Keď som pred týždňom stratila človeka, pri ktorom som aspoň mala snahu veriť mu a po dlhej dobe mi záležalo na niekom, som si povedala, že tá cesta nie je pre mňa. Strašne ma mrzí moje správanie voči nemu, ale asi to tak má byť.

Preto som sa rozhodla zabudnúť na city, len proste žiť. Nájsť niekoho kto sa mi bude venovať po ds stránke a to je tak asi všetko. City prinášajú komplikácie a bolesť a tej sa ja predsa bojím.
Viem, sú múdre vety o tom, že keď nedostanete niečo, čo chcete je to preto, že si zaslúžite viac. Je to omyl, keby sme našli autora tejto vety, iste by sme zistili, že zomrel sám okusaný svojim vlastným psom v byte plnom mačiek. Neľutujem sa, to ani omylom, každý máme v živote nejaké miesto a ja musím nájsť to svoje. Možno ani táto cesta nie je pre mňa, ale možno je.

Možno je mi súdené byť vždy tou druhou. Nikdy pre nikoho ničím výnimočnou alebo niekým na koho nezabudne. To je život. Nie nadarmo sa hovorí, že nemôžme byť všetci hrdinami, lebo niekto musí stáť bokom a tlieskať hrdinstvu. Tak ja budem stáť bokom, budem niekde v zákulisí, mimo hlavnej scény tak strašne presiaknutej umelými láskami a krásou.

Viem, že to ide aj lepšie, a že ten úžasný vzťah existuje a je reálny, no nie je pre mňa.
Možno je to trest, že som mohla spoznať ako to chutí, aké je to čisté a krásne, že žiadny romantický film, či kniha to nedokáže ani len zďaleka opísať, aby som v okamihu o všetko prišla. A tak znovu a znovu som prežívala nadšenie a následne prebudenie. A všetci dobre vieme, aké sú prebudenia nepríjemné....

Prepáčte, že to dávam sem, ale kde inde by som to mala dať....