Chodila po tej ulici po špičkách. Nechcela ozvenou topánok vyrušovať tú atmosféru ulice jej tak dôverne známej. Z istej časti tu prežila detstvo, každé leto. Aj teraz bolo leto, voňalo rovnako. Vzduch bol plný čerešní, jahôd vône nedalekej rieky a sparna, ktoré teplé počasie prirodzene vytváralo. Nie nadarmo sa hovorí, že najväčším spúšťačom spomienok sú vône. Tie sa nemenia, aj po rokoch, keď vám udrú do nosa, prinesú presné a detailné spomienky na rôzne obdobia nášho života. Lúče zapadajúceho slnka dopadali na domy rovnako, ako pred rokmi, keď bola ešte fyzicky dieťatom. Dnes je dieťatom, už len duševne. Pozerala sa na každý dom na oboch stranách ulice. Niektoré boli rovnaké, len drevené okná vymenili za plastové. Nesvedčali im. Iné domy zmenili fasády, ploty, strechy a dokonca aj majiteľov. Väčšinou, však išlo len o výmenu generácie. Jedna išla do hrobu a druhá do domu.
Ich dom sa nezmenil, bol taký istý, tie isté hliníkove okná, drevené dvere a kovaná brána. Napriek tomu to bol iný dom, mal už inú atmosféru a dýchal inými - cudzími ľuďmi. Dom jej starých rodičov bol stále domov, aj keď ho už niekoľko rokov obýval niekto iní. Nemohol jej byť cudzí. Mala naň toľko spomienok. Celá ta ulica, to obdobie leta v nej vyvolávalo vlnu nostalgie.
Potrebovala zmeniť myšlienky prechádzka po meste kde vyrastala a kde má rodičov jej urobila dobre. Bolo to malé mesto, ktoré sa dalo prejsť za hodinku v kľudnom tempe. Ona však prechádzala len po miestach, ku ktorým mala nejaké väzby. Človek si často neuvodomí, že môže citíť niečo k miestam, alebo stromom, ktoré denne vída. Keď ich však prestane na istú dobu vídať a po čase sa na tieto miesta vráti zaplaví ho vlna akejsi prapodivnej lásky k miestam, stromom, či preliezkam. Nikdy si človek neuvedomí ako má niečo rád, až kým mu to nezíde z očí, a po čase sa znovu objaví.
Prišla si domov oddýchnuť od zhonu veľkomesta, od ľudí - zvedavých pohľadov a otázok. Zmenu jej nálady v poslednom čase si nemohol nevšimnúť každý, kto s ňou prišiel do kontaktu. Z normálnej podľa nalády usmiatej výrečnej baby, sa stala baba, ktorá prestala rozprávať a pozerala len do zeme. Každý sa jej pýtal, čo sa stalo, ale čím viac sa pýtali, tým menšiu chuť mala o tom hovoriť. Nikdy nebola z tých, ktorí by na počkanie hovorili o svojom súkromí a tajných zákutiach duše. Naopak súkromie si strážila a ľudí, ktorých si do života pustila si starostlivo vyberala. No ani tí nevedeli, čo robiť.
Ona sa, ale našťastie poznala. Bola ako dieťa, ktoré po šoku prestane rozprávať. A to sa presne stalo jej. Bola v šoku z presýtenosti ľudí, vzťahov, otázok a vôbec všetkého. Bolo to jej obdobie ticha, keď si dávala dokopy seba, v tichu a samote. Niekedy to trvalo dva tri dni, niekedy týždne. Bola vďačná za túto svoju vlastnosť. Akýsi reset mysle a následnú revitalizáciu.
Poslednou kvapkou v jej pohári bol on. Nikdy si to nepriznávala, že jej na ňom nejak extra záleží prečo aj? Brala to ako obojstranne výhodnú formu vzťahu. Ona nechcela riešiť deti a svadbu a on už deti a svadbu mal roky poriešenú. Spoznali sa na nete na stránke venovanej bdsm. Rozumeli si, vedeli spolu písať hodiny a hodiny a nechávať si dlhé správy. Milovala to. Cez deň, mnohokrát rozmýšlala nad ich predošlým rozhovorom, prehodnocovala a vytvárala si názory na veci, o ktorých sa bavili. Zamestnával je myseľ každý deň a ona bola rada. Počas týchto rozhovorov nepadlo slovo o tom, že by bol zadaný, či dokonca ženatý otec troch detí. To sa dozvedela neskôr, oveľa neskôr a dá sa povedať, že neskoro. Už v tom plávala a kedže jej tam bolo dobre, prekusla aj túto zatajenú informáciu a pokračovala ďalej. Stále to brala ako výhodný vzťah. Žiadne komplikácie, žiadne záväzky, len bdsm v jeho najčistejšej podobe. Sprvu sa stretávali a veľa rozprávali, potom ju viazal, cvičil, učil a hral sa s ňou. Všetko bez sexu, alebo dráždivých dotykov. Ako, ale čas plynul, príbudali dotyky, bozky, sex, prejavy malej, ale predsa lásky a závislosti jedného na druhom. Ani jeden z nich si to, ale nepripušťal, obaja žili v bubline, kde mali tento vzťah ešte stále pod kontrolou. Bublina, ale bola v skutočnosti v stave anarchie, žiadne pravidlá, žiadne bezpečie. Hrozil len tvrdý náraz na realitu. A tá prišla bez zazvonenia. Veľa roboty, málo času na toho druhého. Jej výčitky, jeho mlčanie. Jeho žiadosť, aby ostala, jej tvrdohlavosť, aby odišla. Takto sa to stalo asi 3x, kým skutočne odišla. Myslela si, že to nič nie je veď to bol len dohodnutý vzťah, žiadne extra city, proste sa posunie ďalej.
Vytriezvenie prišlo o pár dní, keď nevedela zaspať, keď si uvedomila, čo pre ňu vlastne znamenal. Už dávno to nebol dohodnutý vzťah. Už dávno neboli kamaráti. Chýbal jej, jej telu, duši všetkému. Bola ako počas absťáku. Triasli sa jej ruky, pery bola bledá a mĺkva. On sa zaplietol do jej tela, siete žíl, ciev, svalov a buniek, nebolo šance ho z tadiaľ dostať. Uvedomila si, že nemôžete dlhodobo s niekým fungovať bez toho, aby medzi vami nevzniklo puto. Svinské, ale predsa, puto, ktoré vám nikto nepožehná. Puto, ktoré nesie na sebe znak opovrhnutia. Ak by to prasklo, bola by ako bosorka upálená na hranici, ktorú by predtým opľuli všetky ženy, matky a dokonca aj iné milenky - lebo veď krava sprostá prečo si nedala pozor-.
Nespala niekoľko nocí, potom sa rozhodla ísť domov, tam kde to pozná a kde ľudia nemajú zbytočné otázky. Menili sa nielen domy, ale aj ľudia, povahy, sľuby, ktoré si dávali. Aj ona sa zmenila, skĺzla do vzťahu, ktorým by pred pár rokmi opovrhovala. Avšak podobne ako tie domy, aj ona prešla poruchami, opravami a stala sa niečim navonok rovnakým a predsa iným. Nevedela, čo bude robiť. Nechcela nikomu brať otca, manžela. Zároveň, ale nechcela prísť o kus duše a srdca. Spomenula si na Malého princa: Sme navždy zodpovedný za to, čo si k sebe pripútame." Aj on si ju pripútal doslova aj obrazne. Boli zodpovední jeden za druhého. Vznikla medzi nimi nejaká povinnosť voči nim, voči svetu? Nepoznala odpoveď. V tom jej zapípal mobil. Bola to správa od neho: " Doma som to povedal. Mala si pravdu, každý máme právo výberu a ja som si pre svoje dobro a dobro detí vybral pravdu. A samozrejme teba."
Ich dom sa nezmenil, bol taký istý, tie isté hliníkove okná, drevené dvere a kovaná brána. Napriek tomu to bol iný dom, mal už inú atmosféru a dýchal inými - cudzími ľuďmi. Dom jej starých rodičov bol stále domov, aj keď ho už niekoľko rokov obýval niekto iní. Nemohol jej byť cudzí. Mala naň toľko spomienok. Celá ta ulica, to obdobie leta v nej vyvolávalo vlnu nostalgie.
Potrebovala zmeniť myšlienky prechádzka po meste kde vyrastala a kde má rodičov jej urobila dobre. Bolo to malé mesto, ktoré sa dalo prejsť za hodinku v kľudnom tempe. Ona však prechádzala len po miestach, ku ktorým mala nejaké väzby. Človek si často neuvodomí, že môže citíť niečo k miestam, alebo stromom, ktoré denne vída. Keď ich však prestane na istú dobu vídať a po čase sa na tieto miesta vráti zaplaví ho vlna akejsi prapodivnej lásky k miestam, stromom, či preliezkam. Nikdy si človek neuvedomí ako má niečo rád, až kým mu to nezíde z očí, a po čase sa znovu objaví.
Prišla si domov oddýchnuť od zhonu veľkomesta, od ľudí - zvedavých pohľadov a otázok. Zmenu jej nálady v poslednom čase si nemohol nevšimnúť každý, kto s ňou prišiel do kontaktu. Z normálnej podľa nalády usmiatej výrečnej baby, sa stala baba, ktorá prestala rozprávať a pozerala len do zeme. Každý sa jej pýtal, čo sa stalo, ale čím viac sa pýtali, tým menšiu chuť mala o tom hovoriť. Nikdy nebola z tých, ktorí by na počkanie hovorili o svojom súkromí a tajných zákutiach duše. Naopak súkromie si strážila a ľudí, ktorých si do života pustila si starostlivo vyberala. No ani tí nevedeli, čo robiť.
Ona sa, ale našťastie poznala. Bola ako dieťa, ktoré po šoku prestane rozprávať. A to sa presne stalo jej. Bola v šoku z presýtenosti ľudí, vzťahov, otázok a vôbec všetkého. Bolo to jej obdobie ticha, keď si dávala dokopy seba, v tichu a samote. Niekedy to trvalo dva tri dni, niekedy týždne. Bola vďačná za túto svoju vlastnosť. Akýsi reset mysle a následnú revitalizáciu.
Poslednou kvapkou v jej pohári bol on. Nikdy si to nepriznávala, že jej na ňom nejak extra záleží prečo aj? Brala to ako obojstranne výhodnú formu vzťahu. Ona nechcela riešiť deti a svadbu a on už deti a svadbu mal roky poriešenú. Spoznali sa na nete na stránke venovanej bdsm. Rozumeli si, vedeli spolu písať hodiny a hodiny a nechávať si dlhé správy. Milovala to. Cez deň, mnohokrát rozmýšlala nad ich predošlým rozhovorom, prehodnocovala a vytvárala si názory na veci, o ktorých sa bavili. Zamestnával je myseľ každý deň a ona bola rada. Počas týchto rozhovorov nepadlo slovo o tom, že by bol zadaný, či dokonca ženatý otec troch detí. To sa dozvedela neskôr, oveľa neskôr a dá sa povedať, že neskoro. Už v tom plávala a kedže jej tam bolo dobre, prekusla aj túto zatajenú informáciu a pokračovala ďalej. Stále to brala ako výhodný vzťah. Žiadne komplikácie, žiadne záväzky, len bdsm v jeho najčistejšej podobe. Sprvu sa stretávali a veľa rozprávali, potom ju viazal, cvičil, učil a hral sa s ňou. Všetko bez sexu, alebo dráždivých dotykov. Ako, ale čas plynul, príbudali dotyky, bozky, sex, prejavy malej, ale predsa lásky a závislosti jedného na druhom. Ani jeden z nich si to, ale nepripušťal, obaja žili v bubline, kde mali tento vzťah ešte stále pod kontrolou. Bublina, ale bola v skutočnosti v stave anarchie, žiadne pravidlá, žiadne bezpečie. Hrozil len tvrdý náraz na realitu. A tá prišla bez zazvonenia. Veľa roboty, málo času na toho druhého. Jej výčitky, jeho mlčanie. Jeho žiadosť, aby ostala, jej tvrdohlavosť, aby odišla. Takto sa to stalo asi 3x, kým skutočne odišla. Myslela si, že to nič nie je veď to bol len dohodnutý vzťah, žiadne extra city, proste sa posunie ďalej.
Vytriezvenie prišlo o pár dní, keď nevedela zaspať, keď si uvedomila, čo pre ňu vlastne znamenal. Už dávno to nebol dohodnutý vzťah. Už dávno neboli kamaráti. Chýbal jej, jej telu, duši všetkému. Bola ako počas absťáku. Triasli sa jej ruky, pery bola bledá a mĺkva. On sa zaplietol do jej tela, siete žíl, ciev, svalov a buniek, nebolo šance ho z tadiaľ dostať. Uvedomila si, že nemôžete dlhodobo s niekým fungovať bez toho, aby medzi vami nevzniklo puto. Svinské, ale predsa, puto, ktoré vám nikto nepožehná. Puto, ktoré nesie na sebe znak opovrhnutia. Ak by to prasklo, bola by ako bosorka upálená na hranici, ktorú by predtým opľuli všetky ženy, matky a dokonca aj iné milenky - lebo veď krava sprostá prečo si nedala pozor-.
Nespala niekoľko nocí, potom sa rozhodla ísť domov, tam kde to pozná a kde ľudia nemajú zbytočné otázky. Menili sa nielen domy, ale aj ľudia, povahy, sľuby, ktoré si dávali. Aj ona sa zmenila, skĺzla do vzťahu, ktorým by pred pár rokmi opovrhovala. Avšak podobne ako tie domy, aj ona prešla poruchami, opravami a stala sa niečim navonok rovnakým a predsa iným. Nevedela, čo bude robiť. Nechcela nikomu brať otca, manžela. Zároveň, ale nechcela prísť o kus duše a srdca. Spomenula si na Malého princa: Sme navždy zodpovedný za to, čo si k sebe pripútame." Aj on si ju pripútal doslova aj obrazne. Boli zodpovední jeden za druhého. Vznikla medzi nimi nejaká povinnosť voči nim, voči svetu? Nepoznala odpoveď. V tom jej zapípal mobil. Bola to správa od neho: " Doma som to povedal. Mala si pravdu, každý máme právo výberu a ja som si pre svoje dobro a dobro detí vybral pravdu. A samozrejme teba."
Pridal/a Lana dňa 1.06.2015.
0 Hlasov 
Velmi sa mi paci tvoj styl pisania, dakujem za pribeh...☺
Pridal/a Rory dňa 31.05.2015.
2 Hlasov
Len pre poriadok. Pribeh je vymysleny. Skutocna je tam len ulica a popis ulice. To je vsio. Stale nie som schopna davat von nieco co je z mojho zivota. Asi preto, ze je to moj zivot a je netuzim.po divakoch.
