Posted 25.09.2010 by defcatko
Vchádzame spolu do veľkej bytovky na okraji mesta. Správny gentleman – pustil ma ako prvú, až sa mi nechce veriť. Naoko uvoľnene vplávam dnu a čakám nejaké „prekvapenie“ odzadu. Ideme k výťahu a on stláča tlačidlo. Poodstúpi a premeriava si ma. Heh, keby mi to aspoň až tak neuľahčoval. Spravím krok dozadu aj ja pozriem sa na tričko, skontrolujem zapínanie, sukňu, pančušky, čižmy. Hľadám aspoň jeden vlas. Našiel sa. Chytím ho, odhodím a nahlas si vydýchnem :
„Fúha, dík, inak by tam asi zostal.“
Nesmeje sa. Ale má na mále. Som zvedavá, koľko vydrží. Do výťahu ma zasa púšťa ako prvú. Zacúvam s úsmevom od ucha k uchu. Keď vedľa mňa stlačí poschodie, prudko sa myknem a tvárim sa vyľakane. Stále sa nesmeje a ja som si bola istá, že ďalej ako po výťah nevydrží. Ups, ale že ma chytí pod krk a pritlačí o stenu, s tým som naozaj nerátala. Zrazu je príšerne blízko. Cítim jeho dych na tvári a - 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 – počítam v hlave, kým výťah nezastaví. Stojím na vlastných, netrasiem sa viditeľne, dýcham tiež takmer sama. Všetko v poriadku. Aj tak si neodpustím mierne ironicky :
„Že aký drzý... Si predstav...“
Stále nič, to je dobrá výdrž. Vchádzame do bytu a konečne počujem aspoň niečo iné okrem seba :
„Vyzleč sa.“
„Nevyzlečiem,“ odpovedám s úplnou samozrejmosťou, ale dlane sa mi začínajú potiť. Do akej hry som sa to zasa raz zamotala? No do takej, na akú si trúfam.
Pozerá sa na mňa, ako keby uvažoval, či to má zo mňa strhnúť sám. Veď mohol by, asi by som neprotestovala. Vlastne protestovala, ale len tak naoko
Zatiaľ to nechce urobiť. Zatiaľ...
„Dobre, neprekročíš túto čiaru, kým nebudeš nahá,“ naťahuje predo mňa nejakú šatku. Nebudem sa s ním hádať, že to s čiarou nemá nič spoločné. Namiesto toho sa usmejem, sadnem si na zem na „svojom“ území . Nohy trochu roztiahnem, zájdem si prstom medzi ne, začnem sa hladkať a nahlas vzdychať. On len mykne plecom a odíde. Aspoň sa trochu uškrnul, evidentne sa baví takmer tak dobre ako ja.
Počujem televízor, potrebujem nevyhnutne nejaký nápad, dlho sa tu nevydržím nudiť. Prichádza ku mne, ale nezdá sa mi, že by to už vzdal. Ide do kuchyne a nesie si v ruke nejaký džús. Tvárim sa, že ma ohromne zaujíma vzor na tapete. Narovnáva šatkovú čiaru a hovorí:
„Keby si bola smädná, pokojne sa obslúž.“ No haha, ešte že k toalete mám prístup, keby bolo najhoršie. Nič, musím ho donútiť, aby ma cez tú blbosť pretiahol nasilu sám a oblečenú. Čakám, kým sa pohodlne usadí, počítam v hlave do sto. Je ticho, asi pozerá telku. Potichu vstávam, otáčam kľúčom vo vchodových dverách. Keď preskočí, budem mať len pár sekúnd náskok. Nadýchnem sa, dotočím, prudko otvorím dvere, vybehnem na chodbu, zabuchujem za sebou, privolávam výťah a hneď letím po schodoch – hore... Snažím sa nedupať a hneď, ako ho počujem, zastavím sa. Som len o poschodie vyššie. Takmer nedýcham, aj keď ma to stojí všetku námahu. Ide dole, paráda. Cupká dole po schodoch. Ja sa zatiaľ potichu a s úsmevom vrátim k výťahu, ktorý tam už čaká. Nastúpim a stláčam suterén. Nie som blbá, aby som mu vbehla na prízemie. A cez vedľajší vchod potom vybehnem von. Ktovie, či ma bude čakať pri aute alebo pri vchode do bytovky...
Cink, výťah je už v suteréne a – ups. Asi nie som sama, koho toto napadlo. Tvárim sa ako náhodná okoloidúca, a snažím sa okolo neho prejsť, akože normálka. Zatlačí ma naspäť do výťahu, schmatne mi ruku a vytočí za chrbát. Druhou ma chytí za vlasy a vytočí mi tak hlavu dozadu.
„Nefunguje,“ hlesnem do ticha. Cítim, ako spozornel, on teda funguje.
„No tá tvoja čiara, veď ty si cez ňu prešiel oblečený.“
Dáva mi nabok nohavičky, priťahuje si ma ešte bližšie, ako keby sa to dalo. Počujem zips a zrazu iba zakňučím. Uznávam, umlčal ma dosť efektne. Pomaly sa vo mne hýbe a zatiaľ dá do pohybu výťah. Keď spomaľujeme, prestane, zasa počujem zips. Ruka ma stále drží za vlasy a tvrdo, bezohľadne ma za ne vedie do bytu. Konečne je to po mojom.....
„Fúha, dík, inak by tam asi zostal.“
Nesmeje sa. Ale má na mále. Som zvedavá, koľko vydrží. Do výťahu ma zasa púšťa ako prvú. Zacúvam s úsmevom od ucha k uchu. Keď vedľa mňa stlačí poschodie, prudko sa myknem a tvárim sa vyľakane. Stále sa nesmeje a ja som si bola istá, že ďalej ako po výťah nevydrží. Ups, ale že ma chytí pod krk a pritlačí o stenu, s tým som naozaj nerátala. Zrazu je príšerne blízko. Cítim jeho dych na tvári a - 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 – počítam v hlave, kým výťah nezastaví. Stojím na vlastných, netrasiem sa viditeľne, dýcham tiež takmer sama. Všetko v poriadku. Aj tak si neodpustím mierne ironicky :
„Že aký drzý... Si predstav...“
Stále nič, to je dobrá výdrž. Vchádzame do bytu a konečne počujem aspoň niečo iné okrem seba :
„Vyzleč sa.“
„Nevyzlečiem,“ odpovedám s úplnou samozrejmosťou, ale dlane sa mi začínajú potiť. Do akej hry som sa to zasa raz zamotala? No do takej, na akú si trúfam.
Pozerá sa na mňa, ako keby uvažoval, či to má zo mňa strhnúť sám. Veď mohol by, asi by som neprotestovala. Vlastne protestovala, ale len tak naoko
Zatiaľ to nechce urobiť. Zatiaľ...
„Dobre, neprekročíš túto čiaru, kým nebudeš nahá,“ naťahuje predo mňa nejakú šatku. Nebudem sa s ním hádať, že to s čiarou nemá nič spoločné. Namiesto toho sa usmejem, sadnem si na zem na „svojom“ území . Nohy trochu roztiahnem, zájdem si prstom medzi ne, začnem sa hladkať a nahlas vzdychať. On len mykne plecom a odíde. Aspoň sa trochu uškrnul, evidentne sa baví takmer tak dobre ako ja.
Počujem televízor, potrebujem nevyhnutne nejaký nápad, dlho sa tu nevydržím nudiť. Prichádza ku mne, ale nezdá sa mi, že by to už vzdal. Ide do kuchyne a nesie si v ruke nejaký džús. Tvárim sa, že ma ohromne zaujíma vzor na tapete. Narovnáva šatkovú čiaru a hovorí:
„Keby si bola smädná, pokojne sa obslúž.“ No haha, ešte že k toalete mám prístup, keby bolo najhoršie. Nič, musím ho donútiť, aby ma cez tú blbosť pretiahol nasilu sám a oblečenú. Čakám, kým sa pohodlne usadí, počítam v hlave do sto. Je ticho, asi pozerá telku. Potichu vstávam, otáčam kľúčom vo vchodových dverách. Keď preskočí, budem mať len pár sekúnd náskok. Nadýchnem sa, dotočím, prudko otvorím dvere, vybehnem na chodbu, zabuchujem za sebou, privolávam výťah a hneď letím po schodoch – hore... Snažím sa nedupať a hneď, ako ho počujem, zastavím sa. Som len o poschodie vyššie. Takmer nedýcham, aj keď ma to stojí všetku námahu. Ide dole, paráda. Cupká dole po schodoch. Ja sa zatiaľ potichu a s úsmevom vrátim k výťahu, ktorý tam už čaká. Nastúpim a stláčam suterén. Nie som blbá, aby som mu vbehla na prízemie. A cez vedľajší vchod potom vybehnem von. Ktovie, či ma bude čakať pri aute alebo pri vchode do bytovky...
Cink, výťah je už v suteréne a – ups. Asi nie som sama, koho toto napadlo. Tvárim sa ako náhodná okoloidúca, a snažím sa okolo neho prejsť, akože normálka. Zatlačí ma naspäť do výťahu, schmatne mi ruku a vytočí za chrbát. Druhou ma chytí za vlasy a vytočí mi tak hlavu dozadu.
„Nefunguje,“ hlesnem do ticha. Cítim, ako spozornel, on teda funguje.
„No tá tvoja čiara, veď ty si cez ňu prešiel oblečený.“
Dáva mi nabok nohavičky, priťahuje si ma ešte bližšie, ako keby sa to dalo. Počujem zips a zrazu iba zakňučím. Uznávam, umlčal ma dosť efektne. Pomaly sa vo mne hýbe a zatiaľ dá do pohybu výťah. Keď spomaľujeme, prestane, zasa počujem zips. Ruka ma stále drží za vlasy a tvrdo, bezohľadne ma za ne vedie do bytu. Konečne je to po mojom.....
