Na treťom poschodí štvorposchodového bytového domu v tichej ulici v Devínskej Novej Vsi bývajú dve ženy. Majú po štyridsiatke, ku každému sú veľmi milé, skrátka také tie zlaté tetušky, ktoré by ste si zaručene priali mať za susedov. Keďže bývam oproti nim, tak sa z času na čas vídavame. Vždy prehodíme zopár zdvorilostných slov a klameme si, ako úžasne sa máme a ako nevyspytateľné počasie vie v máji byť. Jednoducho, bežné susedské vzťahy.
Keďže som sa po mesiacoch experimentovania pokus-omyl konečne naučil celkom slušne variť, rozhodol som sa svojim gurmánskym výtvorom poďakovať susedám. Aby ste mi rozumeli, nebolo to len tak. Onehdy mi jeden z jej synov pomáhal s autom, keď sa rozhodlo vstúpiť do štrajku. A keď som sa pýtal, čo som dlžný, povedali mi, ako som čakal, že nič. Mladému som vnútil dvadsiatku do vrecka a im som sľúbil, že sa odvďačím.
A tak som v jedno sobotné dopoludnie zaklopal na dvere s kastrólom v ruke a s úsmevom na tvári. „Snáď vás neruším,“ ako slušne vychovaný chlapec som sa opýtal. A už-už ma jedna pozývala dnu, s úsmevom. Keď som vysvetlil, čo a prečo som tu, tak sa mi susedka poďakovala a už-už išla svojej spolubývajúcej povedať, čo som si to pre nich vlastne nachystal. „Počkajte tu, Katarína (jej meno) hneď príde.“
Stál som v hale pred dverami a čakal, vlastne nič iné mi nezostávalo. Jedna z dám vstúpila do miestnosti predomnou a hneď za sebou čiastočne privrela dvere. Výhľad do miestnosti mi z časti blokovali presklenné dvere do kuchyne, ktoré susedili s touto miestnosťou. Znenazdajky som však pozrel do zrkadla vstavanej skrine, ktorá bola vo vstupnej hale a to mi poskytlo vďaka uhle, v ktorom som sa nachádzal, pohľad do obdĺžnikovej miestnosti.
Na obdĺžnikovej posteli som zreteľne rozpoznal akéhosi muža s roubíkom v ústach, so štipcami na bradavkách a v jeho otvore, ktorý väčšina využíva len na to jedno, jeden či možno dva prsty tej milej susedky. Mužova erekcia napovedala, že mu to nie len iba nepríjemné. Susedka vysúvala a znova zasúvala prsty z mužovho otvoru a on tam kľačal ako pes na štyroch. Keď druhá susedka vstúpila do miestnosti, na čas prestala.
Vysunula prsty v bielej rukavici von a do muža vsunula akýsi kolík čiernej farby. Bál som sa toho, že ma uvidia, tak som sa presunul na iné miesto, aby ma nemohli zrkadlom vidieť rovnako, ako ja ich. Srdce mi bušilo, z toho, že odhalia to, čo som videl. Snažil som sa pri rozhovore nenechať na sebe nič poznať a tváriť sa ako normálne. Trochu som zavtipkoval, trochu som im poclichotil a o dve-tri minúty som už bol preč.
Zatvoril som dvere bytu, chytil sa za hruď a v duchu som si opakoval: „Čo? Oni?“ Z dvoch milých susediek sa vykľuli dve ženy, ktoré sa minimálne počas víkendov stávali dominami a hrali sa so submisívnymi mužmi. Áno, samozrejme, že to zmenilo môj pohľad na tie ženy a ten pohľad, čo som videl, sa mi vracal ako ozvena. Ale holt, niekde tie dominy už žiť musia. Len som nemyslel, že v mojom bytovom dome.
Keďže som sa po mesiacoch experimentovania pokus-omyl konečne naučil celkom slušne variť, rozhodol som sa svojim gurmánskym výtvorom poďakovať susedám. Aby ste mi rozumeli, nebolo to len tak. Onehdy mi jeden z jej synov pomáhal s autom, keď sa rozhodlo vstúpiť do štrajku. A keď som sa pýtal, čo som dlžný, povedali mi, ako som čakal, že nič. Mladému som vnútil dvadsiatku do vrecka a im som sľúbil, že sa odvďačím.
A tak som v jedno sobotné dopoludnie zaklopal na dvere s kastrólom v ruke a s úsmevom na tvári. „Snáď vás neruším,“ ako slušne vychovaný chlapec som sa opýtal. A už-už ma jedna pozývala dnu, s úsmevom. Keď som vysvetlil, čo a prečo som tu, tak sa mi susedka poďakovala a už-už išla svojej spolubývajúcej povedať, čo som si to pre nich vlastne nachystal. „Počkajte tu, Katarína (jej meno) hneď príde.“
Stál som v hale pred dverami a čakal, vlastne nič iné mi nezostávalo. Jedna z dám vstúpila do miestnosti predomnou a hneď za sebou čiastočne privrela dvere. Výhľad do miestnosti mi z časti blokovali presklenné dvere do kuchyne, ktoré susedili s touto miestnosťou. Znenazdajky som však pozrel do zrkadla vstavanej skrine, ktorá bola vo vstupnej hale a to mi poskytlo vďaka uhle, v ktorom som sa nachádzal, pohľad do obdĺžnikovej miestnosti.
Na obdĺžnikovej posteli som zreteľne rozpoznal akéhosi muža s roubíkom v ústach, so štipcami na bradavkách a v jeho otvore, ktorý väčšina využíva len na to jedno, jeden či možno dva prsty tej milej susedky. Mužova erekcia napovedala, že mu to nie len iba nepríjemné. Susedka vysúvala a znova zasúvala prsty z mužovho otvoru a on tam kľačal ako pes na štyroch. Keď druhá susedka vstúpila do miestnosti, na čas prestala.
Vysunula prsty v bielej rukavici von a do muža vsunula akýsi kolík čiernej farby. Bál som sa toho, že ma uvidia, tak som sa presunul na iné miesto, aby ma nemohli zrkadlom vidieť rovnako, ako ja ich. Srdce mi bušilo, z toho, že odhalia to, čo som videl. Snažil som sa pri rozhovore nenechať na sebe nič poznať a tváriť sa ako normálne. Trochu som zavtipkoval, trochu som im poclichotil a o dve-tri minúty som už bol preč.
Zatvoril som dvere bytu, chytil sa za hruď a v duchu som si opakoval: „Čo? Oni?“ Z dvoch milých susediek sa vykľuli dve ženy, ktoré sa minimálne počas víkendov stávali dominami a hrali sa so submisívnymi mužmi. Áno, samozrejme, že to zmenilo môj pohľad na tie ženy a ten pohľad, čo som videl, sa mi vracal ako ozvena. Ale holt, niekde tie dominy už žiť musia. Len som nemyslel, že v mojom bytovom dome.
