Bol prvý deň nového školského roku. Nikoleta s Lýdiou už mali za sebou prvé prednášky a pred návratom na internát im chýbalo iba jediné, vyzdvihnúť si svojho osobného otroka. Ako študentky tretieho ročníka mali prejsť z teórie do praxe. Už nebudú musieť bičovanie trénovať na figurínach, ale budú si ho môcť konečne vyskúšať na živej obeti. K tomu im však pribudnú aj nové zodpovednosti, ako kontrola ich stravy, zdravotného stavu a v neposlednej rade disciplíny.
Otroci boli umiestnení na opačnej strane školského dvora, v jednopodlažnej budove s malými zamrežovanými oknami. Keď k nej dorazili, privítala ich školníčka s robustnou postavou.
„Slečinky si dávajú na čas. Papiere máte?“ spýtala sa podráždene.
Nikoleta prikývla a podala jej dva listy. Tá si ich zbežne prečítala. Keď sa jej všetko pozdávalo, vpustila ich dovnútra. Za ťažkými kovovými dverami bola dlhá hala, pozostávajúca z dvoch častí, oddelených mrežou. Prvá časť pripomínala čakáreň, kde ich aj školníčka nechala, a sama pokračovala do druhej dlhšej časti s množstvom dverí, pravdepodobne od ciel.
Keď sa vrátila, kráčali za ňou dvaja tmavovlasí nakrátko ostrihaní chlapci. Boli zhruba vo veku ako dievčatá, aj keď mierne podvyživení a nahí. Teda skoro nahí. Jediné, čo mali na sebe bol obojok a penis im zakrývala kovová klietka na zámok. Školníčka si skontrolovala čísla na kľúčoch a podala ich spolu s papiermi Lýdii, ktorá nemohla od chlapcov odtrhnúť zrak. Z diaľky vyzerali rovnako, ale z blízka si všimla, že tomu tak nie je. Chlapec s jej číslom 4267 na obojku mal čierne havranie vlasy a modré oči. Druhý chlapec s číslom 4289 mal tiež tmavé vlasy, avšak skôr do hnedej, rovnako ako jeho oči.
„Chcela som blondiaka,“ posťažovala si Lýdia nahlas.
„Čísla sú vyberané náhodne. Tak si ich zoberte a už bežte odtiaľto, mam prácu,“ odprevadila ich školníčka, ktorú otravovalo celý deň počúvať, čo ktorá študentka chce.
Dievčatá teda zavesili svoje tašky chlapcom na chrbát a vyrazili k internátom, kde mali na hornom poschodí spoločnú izbu pre staršie žiačky. Tá na rozdiel od ich minuloročnej zahŕňala aj miestnosť alebo skôr celu pre otrokov.
Lýdia nakázala chlapcom položiť tašky na stôl, pohrávajúc sa popri tom so svojim kľúčom ako dozorkyňa. Chlapca s číslom 4267 si zobrala stranou a postavila sa oproti nemu. Špičkou kľúča mu prešla po nahom tele. Bola o niečo málo vyššia, aj napriek tomu, že bola dievča, avšak celý život pri jeho otrockej strave viedli k slabému vývinu. Pristúpila ešte bližšie tak, že sa skoro dotkli.
„4267 je také blbé meno, budem ťa volať Max. Páči sa ti tvoje nové meno Max?“
„Áno pani,“ odpovedal Max, od ktorého sa ani iná odpoveď nečakala.
„Môžeš ma volať madam Lýdia.“
„Ako si želáte, madam Lýdia,“ odvetil, dívajúc sa vystrašene modrými očami do zeme.
Po týchto slovách mu kľúčom zašla až k prirodzeniu, nahmatala zámok a pootočila. Pre Maxa to bol prvý blízky kontakt s dievčaťom, a tak sa jeho penis okamžite stoporil, až klietka odskočila od krúžku.
„Čo to robíš Lydka?!“ zhrozene vykríkla Nikoleta. „To by sme nemali robiť!“
„V tých papieroch sa píše, že si s nimi môžeme robiť, čo sa nám zachce. Okrem oslobodenia, usmrtenia, alebo trvalého ublíženia na zdraví, a tak ďalej, ale nič o tomto.“
Zobrala klietku visiacu už iba na žaludi do ruky a vyvliekla ju od zvyšku penisu. Druhou pevne chytila Maxov penis, zatínajúc doň svoje dlhé načierno nalakované nechty. Max slastne vzdychol. To sa jej zapáčilo a začala ho pomaly honiť. 4289 len nasucho preglgol, keď videl, ako sa krásna blondínka ako Lýdia, hrá s Maxovým penisom. Už si ani nespomínal, kedy sa svojho naposledy dotkol a pri sledovaní tejto scény ho začal tlačiť v klietke. Snažil sa pozerať inam, no bolo to ťažké. Max sa tiež už radšej nepozeral do zeme, ale hľadel do stropu. Bolo to úžasné, ale bál sa, čo sa v Lýdiinej hlave zrodí v ďalšej sekunde. Cítil tiež, že sa každou sekundou môže spraviť. Rozmýšľal, či má na to svoju pani upozorniť. Vedel, že by nemal prehovoriť bez vyzvania. Musí jej dôjsť, že keď ním bude takto prudko mykať vystrekne, uvažoval, avšak už bolo neskoro. Silný prúd vystrekol z jeho penisu rovno Lýdii na ruku. Tá si semeno prekvapene prehliadala a sledovala, ako sa lepí, keď rozťahovala prsty od seba. Mám sa ospravedlniť? Napadlo Maxovi alebo pravé toho chcela dosiahnuť? Facka zo zasemenenej ruky ho presvedčila o tom, že nechcela.
„Ako sa opovažuješ ty nula! Nedala som ti súhlas!“ kričala na neho. „Toto si pekne umyješ!“
Do úst mu strčila prsty skoro až po krk. Max z nich reflexívne zlízal semeno. Bolo ho naozaj veľa a chutilo slano, ale neodvažoval sa protestovať.
Keď bol hotový, Lýdia mu surovo navliekla klietku opäť na penis a zamkla so slovami: „Chod si umyť tvar, je mi z teba zle!“
Smutný Max sa ešte s tvárou od semena z poslednej facky odobral do kúpeľne. Keď sa za nim zavreli dvere, Lýdia sa otočila na Nikoletu. „Ako budeš volať toho svojho?“
„Ešte neviem,“ pokrčila ramenami Nikoleta, až sa dotkli jej ryšavých vlasov.
„No ták, nemôžeme ich volať Max a číslo. To je také blbé a kto si ho má pamätať. Určíte si musela nad niečím už premýšľať.“
„Áno samozrejme, ale neviem sa rozhodnúť medzi Alexom a Teom.“
Nikoleta chvíľu mlčala, potom luskla prstami, aby upútala pozornosť 4289.
„Áno pani?“
„Ako by si sa chcel radšej volať Alex alebo Teo?“ spýtala sa ho.
„Ak si môžem vybrať, viac sa mi páči Alex pani,“ odvetil nesmelo.
„Heeej nemôže si vybrať meno, nemôže mat slobodnú vôľu!“ vtrhla do toho Lýdia.
„Keď ty si môžeš toho svojho honiť, ja mu môžem dať meno, aké sa aj jemu páči. Odteraz ťa budem volať Alex, ty mňa slečna Nikoleta,“ zamrkala spod ryšavej ofiny na Alexa a darovala mu pekný úsmev. Alex znova ucítil tlak pod bruchom a začervenal sa. V tej chvíli sa zaľúbil.
Max sa medzičasom vrátil z kúpeľne a postavil sa na miesto, kde predtým stál.
„Nie tak rýchlo! Ešte som s tebou neskončila, pod sem!“ zavolala na neho Lýdia, ukazujúc pri tom prstom k hrane stolu.
Keď k nemu Max pristúpil, zatlačila mu na chrbát tak, že sa hruďou dotkol stola.
„Tuto Alex sa dnes nespravil. Bolo by neférové, aby si mal voči nemu výhodu. Takže musíme vyrovnať skóre, za trocha rozkoše bude aj bolesť.“
„Čo chceš robiť Lydka?“ spýtala sa nedočkavo Nikoleta.
„Nasekám mu pekne na zadok,“ vztýčila sa hrdo Lýdia.
„A čím? Pomôcky nám ešte nedali.“
„Musíš byť vynaliezavá Nikol,“ napomenula ju Lýdia.
Začala sa prehrabávať vo svojich veciach, potom vytiahla remeň. Bol úzky a obitý ozdobnými cvokmi. Max naň len mlčky zízal, ako sa hompáľal Lýdii v ruke. Zamávala s ním a dopadla prvá rana na jeho zadok, po ktorej ledva nevykríkol. Už ho bili kdečím, ale remeň s cvokmi bol prekvapivo ťažký a jeho úzka šírka spôsobila poriadne zaštípanie. Nasledovali ďalšie, niektoré dobre mierené na zadok, niektoré ušli a schytal ich po stehne alebo chrbte. Pri poslednej rane sa však jeden cvok uvoľnil a pri švihu odletel.
Lýdia sa znova rozkričala: „Pozri sa čo si spôsobil!“
Max sa snažil tváriť previnilo, ako by to spravil naschvál. Lýdia ho po krátkej prestávke znova udrela remeňom po zadku najsilnejšie ako vedela.
„Nájdi ho!“ vydala ďalší rozkaz.
Max skĺzol zo stola na zem a začal hľadať uletený cvok na všetkých štyroch. Lýdia ho v rýchlom hľadaní motivovala ďalšími ranami. Nikolete sa táto hra tiež náramné zapáčila, dokonca cvok našla ako prvá a pristúpila ho nohou. Max si toho všimol a doplazil sa k nej, avšak Nikoleta nohu nechala na mieste. Bola vysoká asi ako on, ale teraz sa nad ním týčila ako bohyňa a on sa neodvažoval dotknúť sa jej.
„Prosím slečna, zdvihnite svoju nádhernú nôžku,“ rozhodol sa Max zalichotiť, lebo mu išlo stále o čas a dopadali ďalšie rany na jeho zadok.
„Tak ju pobozkaj otrok,“ odvetila Nikoleta hrdo.
Max sa sklonil a pobozkal Nikoletine čierne silonky, tie boli ešte vlhké z celodenného nosenia, ale bolo mu to jedno. Jej noha však ostala na mieste, tak ju začal bozkávať vášnivejšie. Pridal aj pár dlhých na špičky, kde boli najvlhšie, pri tom bedákal a prosil. Alex sa na to všetko pozeral so závisťou, bol viac submisívnejší než Max a mal to byť on, čo bozkáva krásnej Nikolke jej nohy. Nakoniec to zabralo a Max konečne zdvihol cvok zo zeme a so sklonenou hlavou ho podal Lýdii. Tú Nikoletina vsuvka tiež nepotešila ako Alexa alebo sa tak aspoň tvárila. Ľavou rukou od neho prijala cvok a pravou mu vlepila facku až padol.
„Druhej pani budeš bozkávať nohy bez môjho povolenia!“ kričala a dodala aj pár kopancov.
Keď sa Max znova zdvihol na kolená, pozrel na Nikoletu. Otvoril ústa, aby ju požiadal nech to vysvetlí. Hneď ich však zavrel, keď uvidel, ako vážne sa obe dievčatá tvária. Ako by to bol celé jeho nápad. Spomenul si na prvý zákon, žena má vždy pravdu.
Sklopil zrak a ticho povedal: „Prepáčte madam, je mi to ľúto.“
„Ešte len bude,“ dodala Lýdia, „s ďalším odomknutím v blízkej dobe nepočítaj.“
Zamávala mu s kľúčom pred tvárou a nasadila ho na svoj náhrdelník.
„Teraz vstaň a vybaľ moje veci,“ ukázala pri tom na kufre, ktoré tu museli nechať ešte pred vyzdvihnutím otrokov.
Nikoleta prikázala Alexovi to isté. Zatiaľ, čo chlapci vybaľovali, dievčatá sa usadili na gauč k televízoru a popritom dávali pokyny, kde čo uložiť. To sa už našťastie zaobišlo bez ďalšieho bitia, nakoľko všetko splnili do bodky a tak im zvyšok dňa ubehol pokojne. Dokonca si za odmenu mohli prisadnúť k svojim majiteľkám, ale samozrejme iba na zem. Po večeri chlapcov zavreli na cele s pokynmi na ráno a samé sa odobrali do postele.
Otroci boli umiestnení na opačnej strane školského dvora, v jednopodlažnej budove s malými zamrežovanými oknami. Keď k nej dorazili, privítala ich školníčka s robustnou postavou.
„Slečinky si dávajú na čas. Papiere máte?“ spýtala sa podráždene.
Nikoleta prikývla a podala jej dva listy. Tá si ich zbežne prečítala. Keď sa jej všetko pozdávalo, vpustila ich dovnútra. Za ťažkými kovovými dverami bola dlhá hala, pozostávajúca z dvoch častí, oddelených mrežou. Prvá časť pripomínala čakáreň, kde ich aj školníčka nechala, a sama pokračovala do druhej dlhšej časti s množstvom dverí, pravdepodobne od ciel.
Keď sa vrátila, kráčali za ňou dvaja tmavovlasí nakrátko ostrihaní chlapci. Boli zhruba vo veku ako dievčatá, aj keď mierne podvyživení a nahí. Teda skoro nahí. Jediné, čo mali na sebe bol obojok a penis im zakrývala kovová klietka na zámok. Školníčka si skontrolovala čísla na kľúčoch a podala ich spolu s papiermi Lýdii, ktorá nemohla od chlapcov odtrhnúť zrak. Z diaľky vyzerali rovnako, ale z blízka si všimla, že tomu tak nie je. Chlapec s jej číslom 4267 na obojku mal čierne havranie vlasy a modré oči. Druhý chlapec s číslom 4289 mal tiež tmavé vlasy, avšak skôr do hnedej, rovnako ako jeho oči.
„Chcela som blondiaka,“ posťažovala si Lýdia nahlas.
„Čísla sú vyberané náhodne. Tak si ich zoberte a už bežte odtiaľto, mam prácu,“ odprevadila ich školníčka, ktorú otravovalo celý deň počúvať, čo ktorá študentka chce.
Dievčatá teda zavesili svoje tašky chlapcom na chrbát a vyrazili k internátom, kde mali na hornom poschodí spoločnú izbu pre staršie žiačky. Tá na rozdiel od ich minuloročnej zahŕňala aj miestnosť alebo skôr celu pre otrokov.
Lýdia nakázala chlapcom položiť tašky na stôl, pohrávajúc sa popri tom so svojim kľúčom ako dozorkyňa. Chlapca s číslom 4267 si zobrala stranou a postavila sa oproti nemu. Špičkou kľúča mu prešla po nahom tele. Bola o niečo málo vyššia, aj napriek tomu, že bola dievča, avšak celý život pri jeho otrockej strave viedli k slabému vývinu. Pristúpila ešte bližšie tak, že sa skoro dotkli.
„4267 je také blbé meno, budem ťa volať Max. Páči sa ti tvoje nové meno Max?“
„Áno pani,“ odpovedal Max, od ktorého sa ani iná odpoveď nečakala.
„Môžeš ma volať madam Lýdia.“
„Ako si želáte, madam Lýdia,“ odvetil, dívajúc sa vystrašene modrými očami do zeme.
Po týchto slovách mu kľúčom zašla až k prirodzeniu, nahmatala zámok a pootočila. Pre Maxa to bol prvý blízky kontakt s dievčaťom, a tak sa jeho penis okamžite stoporil, až klietka odskočila od krúžku.
„Čo to robíš Lydka?!“ zhrozene vykríkla Nikoleta. „To by sme nemali robiť!“
„V tých papieroch sa píše, že si s nimi môžeme robiť, čo sa nám zachce. Okrem oslobodenia, usmrtenia, alebo trvalého ublíženia na zdraví, a tak ďalej, ale nič o tomto.“
Zobrala klietku visiacu už iba na žaludi do ruky a vyvliekla ju od zvyšku penisu. Druhou pevne chytila Maxov penis, zatínajúc doň svoje dlhé načierno nalakované nechty. Max slastne vzdychol. To sa jej zapáčilo a začala ho pomaly honiť. 4289 len nasucho preglgol, keď videl, ako sa krásna blondínka ako Lýdia, hrá s Maxovým penisom. Už si ani nespomínal, kedy sa svojho naposledy dotkol a pri sledovaní tejto scény ho začal tlačiť v klietke. Snažil sa pozerať inam, no bolo to ťažké. Max sa tiež už radšej nepozeral do zeme, ale hľadel do stropu. Bolo to úžasné, ale bál sa, čo sa v Lýdiinej hlave zrodí v ďalšej sekunde. Cítil tiež, že sa každou sekundou môže spraviť. Rozmýšľal, či má na to svoju pani upozorniť. Vedel, že by nemal prehovoriť bez vyzvania. Musí jej dôjsť, že keď ním bude takto prudko mykať vystrekne, uvažoval, avšak už bolo neskoro. Silný prúd vystrekol z jeho penisu rovno Lýdii na ruku. Tá si semeno prekvapene prehliadala a sledovala, ako sa lepí, keď rozťahovala prsty od seba. Mám sa ospravedlniť? Napadlo Maxovi alebo pravé toho chcela dosiahnuť? Facka zo zasemenenej ruky ho presvedčila o tom, že nechcela.
„Ako sa opovažuješ ty nula! Nedala som ti súhlas!“ kričala na neho. „Toto si pekne umyješ!“
Do úst mu strčila prsty skoro až po krk. Max z nich reflexívne zlízal semeno. Bolo ho naozaj veľa a chutilo slano, ale neodvažoval sa protestovať.
Keď bol hotový, Lýdia mu surovo navliekla klietku opäť na penis a zamkla so slovami: „Chod si umyť tvar, je mi z teba zle!“
Smutný Max sa ešte s tvárou od semena z poslednej facky odobral do kúpeľne. Keď sa za nim zavreli dvere, Lýdia sa otočila na Nikoletu. „Ako budeš volať toho svojho?“
„Ešte neviem,“ pokrčila ramenami Nikoleta, až sa dotkli jej ryšavých vlasov.
„No ták, nemôžeme ich volať Max a číslo. To je také blbé a kto si ho má pamätať. Určíte si musela nad niečím už premýšľať.“
„Áno samozrejme, ale neviem sa rozhodnúť medzi Alexom a Teom.“
Nikoleta chvíľu mlčala, potom luskla prstami, aby upútala pozornosť 4289.
„Áno pani?“
„Ako by si sa chcel radšej volať Alex alebo Teo?“ spýtala sa ho.
„Ak si môžem vybrať, viac sa mi páči Alex pani,“ odvetil nesmelo.
„Heeej nemôže si vybrať meno, nemôže mat slobodnú vôľu!“ vtrhla do toho Lýdia.
„Keď ty si môžeš toho svojho honiť, ja mu môžem dať meno, aké sa aj jemu páči. Odteraz ťa budem volať Alex, ty mňa slečna Nikoleta,“ zamrkala spod ryšavej ofiny na Alexa a darovala mu pekný úsmev. Alex znova ucítil tlak pod bruchom a začervenal sa. V tej chvíli sa zaľúbil.
Max sa medzičasom vrátil z kúpeľne a postavil sa na miesto, kde predtým stál.
„Nie tak rýchlo! Ešte som s tebou neskončila, pod sem!“ zavolala na neho Lýdia, ukazujúc pri tom prstom k hrane stolu.
Keď k nemu Max pristúpil, zatlačila mu na chrbát tak, že sa hruďou dotkol stola.
„Tuto Alex sa dnes nespravil. Bolo by neférové, aby si mal voči nemu výhodu. Takže musíme vyrovnať skóre, za trocha rozkoše bude aj bolesť.“
„Čo chceš robiť Lydka?“ spýtala sa nedočkavo Nikoleta.
„Nasekám mu pekne na zadok,“ vztýčila sa hrdo Lýdia.
„A čím? Pomôcky nám ešte nedali.“
„Musíš byť vynaliezavá Nikol,“ napomenula ju Lýdia.
Začala sa prehrabávať vo svojich veciach, potom vytiahla remeň. Bol úzky a obitý ozdobnými cvokmi. Max naň len mlčky zízal, ako sa hompáľal Lýdii v ruke. Zamávala s ním a dopadla prvá rana na jeho zadok, po ktorej ledva nevykríkol. Už ho bili kdečím, ale remeň s cvokmi bol prekvapivo ťažký a jeho úzka šírka spôsobila poriadne zaštípanie. Nasledovali ďalšie, niektoré dobre mierené na zadok, niektoré ušli a schytal ich po stehne alebo chrbte. Pri poslednej rane sa však jeden cvok uvoľnil a pri švihu odletel.
Lýdia sa znova rozkričala: „Pozri sa čo si spôsobil!“
Max sa snažil tváriť previnilo, ako by to spravil naschvál. Lýdia ho po krátkej prestávke znova udrela remeňom po zadku najsilnejšie ako vedela.
„Nájdi ho!“ vydala ďalší rozkaz.
Max skĺzol zo stola na zem a začal hľadať uletený cvok na všetkých štyroch. Lýdia ho v rýchlom hľadaní motivovala ďalšími ranami. Nikolete sa táto hra tiež náramné zapáčila, dokonca cvok našla ako prvá a pristúpila ho nohou. Max si toho všimol a doplazil sa k nej, avšak Nikoleta nohu nechala na mieste. Bola vysoká asi ako on, ale teraz sa nad ním týčila ako bohyňa a on sa neodvažoval dotknúť sa jej.
„Prosím slečna, zdvihnite svoju nádhernú nôžku,“ rozhodol sa Max zalichotiť, lebo mu išlo stále o čas a dopadali ďalšie rany na jeho zadok.
„Tak ju pobozkaj otrok,“ odvetila Nikoleta hrdo.
Max sa sklonil a pobozkal Nikoletine čierne silonky, tie boli ešte vlhké z celodenného nosenia, ale bolo mu to jedno. Jej noha však ostala na mieste, tak ju začal bozkávať vášnivejšie. Pridal aj pár dlhých na špičky, kde boli najvlhšie, pri tom bedákal a prosil. Alex sa na to všetko pozeral so závisťou, bol viac submisívnejší než Max a mal to byť on, čo bozkáva krásnej Nikolke jej nohy. Nakoniec to zabralo a Max konečne zdvihol cvok zo zeme a so sklonenou hlavou ho podal Lýdii. Tú Nikoletina vsuvka tiež nepotešila ako Alexa alebo sa tak aspoň tvárila. Ľavou rukou od neho prijala cvok a pravou mu vlepila facku až padol.
„Druhej pani budeš bozkávať nohy bez môjho povolenia!“ kričala a dodala aj pár kopancov.
Keď sa Max znova zdvihol na kolená, pozrel na Nikoletu. Otvoril ústa, aby ju požiadal nech to vysvetlí. Hneď ich však zavrel, keď uvidel, ako vážne sa obe dievčatá tvária. Ako by to bol celé jeho nápad. Spomenul si na prvý zákon, žena má vždy pravdu.
Sklopil zrak a ticho povedal: „Prepáčte madam, je mi to ľúto.“
„Ešte len bude,“ dodala Lýdia, „s ďalším odomknutím v blízkej dobe nepočítaj.“
Zamávala mu s kľúčom pred tvárou a nasadila ho na svoj náhrdelník.
„Teraz vstaň a vybaľ moje veci,“ ukázala pri tom na kufre, ktoré tu museli nechať ešte pred vyzdvihnutím otrokov.
Nikoleta prikázala Alexovi to isté. Zatiaľ, čo chlapci vybaľovali, dievčatá sa usadili na gauč k televízoru a popritom dávali pokyny, kde čo uložiť. To sa už našťastie zaobišlo bez ďalšieho bitia, nakoľko všetko splnili do bodky a tak im zvyšok dňa ubehol pokojne. Dokonca si za odmenu mohli prisadnúť k svojim majiteľkám, ale samozrejme iba na zem. Po večeri chlapcov zavreli na cele s pokynmi na ráno a samé sa odobrali do postele.
