Do obeda som bol vo firme, potom som ešte zariadil pár vecí v meste a utekal som domov. Musel som sa ponáhľať, lebo Sylvia má prísť čoskoro domov a byt nemám zďaleka v poriadku. Vzal som prať jej oblečenie a spodné prádlo. Milujem vôňu jej použitých nohavičiek.
Na chvíľu som si sadol na zem vedľa práčky a jej čierne nohavičky som si rozprestrel na tvár. Fetujem vôňu jej telesných tekutín a snívam o nej. Potom som ich hodil do práčky. Z prádlového koša som vybral všetky jej nohavičky. Postupne som zhlboka vdýchol vôňu každých a hodil ich do otvoru. Úžasné, vôňa mojej zbožňovanej pani. Nakoniec som naplnil práčku aj ostatnými šatami a pustil som pranie. Upratal som spálňu. Ale hlavne kúpeľňu a kuchyňu. Na to si Sylvia veľmi potrpí. Prichystal som studenú večeru. Všetko to netrvalo veľmi dlho. Už to mám nacvičené. Môj každodenný rituál. Skontroloval som celý dom. OK, môžem si ešte chvíľu čítať. Keď mi pošle esemesku, mám ešte dostatok času na poslednú prípravu. Posiela ju obyčajne tak štvrť hodinu pred príchodom domov.
Vibruje mobil. "Idem domov mirko
" Hmm, dnes má dobrú náladu. Odkladám svoje veci. Vyzliekam sa a sadám si na lavicu v hale pri dverách. O pár minút počujem kľúč. Rýchlo si kľakám pred dvere. Vstupuje dnu. "Vitaj doma Sylvia." Zohýbam sa jej k nohám a bozkám jej obe topánky. Má čierne vysoké lodičky. Dnes je veľmi elegantná. Ahoj Mirko. Pozdravila ma láskyplne a pohladila ma po hlave. Potom mi ukazovákom zodvihla bradu a usmiala sa na mňa. "Som hladná." Vstal som, zobral som jej plášť a zavesil ho. Odložil som jej topánky. Odišla do sprchy. "Čo si želáš na večeru Sylvia?" Pýtam sa medzi dverami do kúpeľne. "Iba niečo ľahké. Asi hrianku so šunkou, čaj a kúsok bábovky. Máme?" "Ano, samozrejme. Veď viem, že ju máš rada." Keď vyšla zo sprchy, mala všetko prichystané v obývačke. Ľahla si na pohovku a začala niečo čítať. "Mám zajtra rokovania s tou nemeckou firmou." Kľakol som si vedľa nej a pozoroval som ju, ako začala jesť. Veľmi rád sa na ňu dívam, keď je spokojná, že je už doma. Vtedy máva dobrú náladu a je ku mne milá. A nie len to. Po takomto príjemnom večeri spravidla bývam odmenený. A dnes by to mohlo veľmi dobre vyjsť. To sú potom pre mňa tie najkrajšie chvíle v našom vzájomnom spolužití. Teraz je všetko v poriadku a Sylvia je v pohode. Už dávno som si uvedomil, že jej nálada sa okamžite prenáša aj na mňa. Keď je spokojná ona a vidím, že jej je dobre, aj ja sa cítim veľmi príjemne a napĺňa ma to šťastím. Keď sa hnevá, čo vie dávať veľmi zreteľne najavo, prežívam stres. Vtedy jej nič nie je dostatočne dobré. A keď je smutná, smútok a úzkosť dolieha aj na mňa. Vedel som, že som na ňu citovo veľmi naviazaný. Ale neviem to zmeniť. A snáď ani nechcem.
"Kam si dal tie moje dva kostýmy z čistiarne?" Pýta sa ma nečakane s plnými ústami. Ó nie! Zhrozil som sa. Tak na toto som zabudol! Aj včera aj dnes. "Prosím Ťa odpusť mi to Sylvia. Nehnevaj sa. Mrzí ma to veľmi. Zabudol som ich vyzdvihnúť. Všetko som vybavil, čo si mi kázala, len toto som ozaj zabudol." Previnilo som sa na ňu pozeral. Prestala jesť a prepichla ma svojim pohľadom. Mala hrozný výraz tváre. Prísne prižmúrené oči. Chvíľu nič nehovorila. Len to predýchavala. Vedel som, že to je veľmi zlé. "Tak toto mi ani ne-ho-vor! Veď zajtra mám to rokovanie! A žiadny iný kostým tu teraz nemám, všetky sú v čistiarni!" Vstala a vylepila mi hrozne silnú facku. Potom sa ku mne zohla, chytila ma za vtáka a potiahla ma hore, aby som vstal. Pravou rukou mi silno stisla vajíčka. Tento pohyb ovláda veľmi precízne. Vie, kde a ako ma to najviac bolí. Omdlieval som od bolesti, ale ona stále tlačila. Nakoniec ma pustila. Zosunul som sa na zem, chytil som si rukami gule a zvýjal som sa od bolesti. Prešla do haly a otvorila šatník. "To je zlý sen!" Kričala.
Vedel som veľmi dobre, že toto ešte nie je všetko. Ešte príde hlavný trest. S bolesťami v rozkroku som kľačal v izbe a čakal, čo to bude. Najlepší by bol výprask. Je to rýchlo za mnou a ona sa tiež pri tom dobre vyventiluje. Ale každopádne dnešná vidina môjho sladkého uspokojenia Sylviinou rukou je preč. A už som to pár dní nemal. To je na tom najhoršie. Prehrabáva sa v šatníku. Po chvíli prichádza. Pokračuje vo večeraní. Má prísny výraz tváre a nič nehovorí. Je to zlé. Najedla sa a ja som všetko odniesol do kuchyne. Vrátil som sa kľakol som si na svoje miesto vedľa sedačky. "Týždeň máš abstinenciu." Povedala sucho. Nič viac nedodala. Tak toto je najhorší trest, aký mi mohla dať. Dúfal som, že nič podobné nepovie. Abstinencia znamená, že ma nebude celý týždeň pohlavne uspokojovať. A sám sa nesmiem urobiť. Za normálnych okolností sa môžem sám uspokojovať iba ak mi to výslovne dovolí. Keď nič iné, aspoň sa môžem spraviť pri jej nohách. Výnimočne to môžem urobiť, keď spolu telefonujeme a ona sa chce rozptýliť. Najčastejšie keď je odcestovaná. Ale teraz nebude nič. Bude to ťažký týždeň.
Poslala ma prichystať veci na noc. Keď som sa vrátil, ležala na pohovke prikrytá dekou. Čítala nejaké papiere. Sadol som si jej k nohám, odokryl som jej chodidlá a pomaly a veľmi nežne som jej ich začal bozkávať. Má to rada. Ale tento krát mi vôbec nevenovala pozornosť. Preto som od bozkania po pár minútach prešiel k oblizovaniu jej prstov. Pritom som jej jazykom masíroval medzery medzi prstami. Toto má tiež veľmi rada. Ale stále nič. "Sylvia, prosím Ťa, radšej mi daj poriadny výprask." Povedal som nesmelo. "Ale toto je kruté, ako ma chceš potrestať. Veď vieš, že som to neurobil naschvál." Nič nehovorila. Presunul som sa dopredu a začal som jej bozkať ruku, v ktorej držala list papiera, aby mi venovala trochu viac pozornosti. Odložila to a pozrela sa na mňa. Už nie tak nahnevane. Pohladila ma po vlasoch. Nato som si položil hlavu na jej brucho. Pohybovala sa mi prstami medzi vlasmi. Ale stále nič nehovorila. Akoby rozmýšľala. Nadýchla sa. "Nemôžem ti tento trest zrušiť ani zmeniť Miro. Výprask znesieš, to viem. Ale príliš často zabúdaš. Sám to vieš. A nemôžem ti to stále tolerovať. Takto si snáď lepšie zapamätáš, keď ti niečo poviem. Nebudem ti veci stále pripomínať. Musíš si zvyknúť myslieť na svoje povinnosti. Viem, že toto je pre teba krutý trest. Ale takto to zostane."
Veľká škoda. Dnes som cítil, že by mohol byť krásny večer. Dokonca sa mi zdalo, že by si ma mohla vziať k sebe do postele na celú noc. Lebo to už dlho neurobila a dnes som jej to videl v očiach. Sám som si na vine. Líhame si spať. Ona na svoju krásnu veľkú posteľ a ja na matrac dolu vedľa jej postele. Snažím sa zaspať. Som smutný. Čaká ma ťažký týždeň plný odriekania.
Na chvíľu som si sadol na zem vedľa práčky a jej čierne nohavičky som si rozprestrel na tvár. Fetujem vôňu jej telesných tekutín a snívam o nej. Potom som ich hodil do práčky. Z prádlového koša som vybral všetky jej nohavičky. Postupne som zhlboka vdýchol vôňu každých a hodil ich do otvoru. Úžasné, vôňa mojej zbožňovanej pani. Nakoniec som naplnil práčku aj ostatnými šatami a pustil som pranie. Upratal som spálňu. Ale hlavne kúpeľňu a kuchyňu. Na to si Sylvia veľmi potrpí. Prichystal som studenú večeru. Všetko to netrvalo veľmi dlho. Už to mám nacvičené. Môj každodenný rituál. Skontroloval som celý dom. OK, môžem si ešte chvíľu čítať. Keď mi pošle esemesku, mám ešte dostatok času na poslednú prípravu. Posiela ju obyčajne tak štvrť hodinu pred príchodom domov.
Vibruje mobil. "Idem domov mirko
" Hmm, dnes má dobrú náladu. Odkladám svoje veci. Vyzliekam sa a sadám si na lavicu v hale pri dverách. O pár minút počujem kľúč. Rýchlo si kľakám pred dvere. Vstupuje dnu. "Vitaj doma Sylvia." Zohýbam sa jej k nohám a bozkám jej obe topánky. Má čierne vysoké lodičky. Dnes je veľmi elegantná. Ahoj Mirko. Pozdravila ma láskyplne a pohladila ma po hlave. Potom mi ukazovákom zodvihla bradu a usmiala sa na mňa. "Som hladná." Vstal som, zobral som jej plášť a zavesil ho. Odložil som jej topánky. Odišla do sprchy. "Čo si želáš na večeru Sylvia?" Pýtam sa medzi dverami do kúpeľne. "Iba niečo ľahké. Asi hrianku so šunkou, čaj a kúsok bábovky. Máme?" "Ano, samozrejme. Veď viem, že ju máš rada." Keď vyšla zo sprchy, mala všetko prichystané v obývačke. Ľahla si na pohovku a začala niečo čítať. "Mám zajtra rokovania s tou nemeckou firmou." Kľakol som si vedľa nej a pozoroval som ju, ako začala jesť. Veľmi rád sa na ňu dívam, keď je spokojná, že je už doma. Vtedy máva dobrú náladu a je ku mne milá. A nie len to. Po takomto príjemnom večeri spravidla bývam odmenený. A dnes by to mohlo veľmi dobre vyjsť. To sú potom pre mňa tie najkrajšie chvíle v našom vzájomnom spolužití. Teraz je všetko v poriadku a Sylvia je v pohode. Už dávno som si uvedomil, že jej nálada sa okamžite prenáša aj na mňa. Keď je spokojná ona a vidím, že jej je dobre, aj ja sa cítim veľmi príjemne a napĺňa ma to šťastím. Keď sa hnevá, čo vie dávať veľmi zreteľne najavo, prežívam stres. Vtedy jej nič nie je dostatočne dobré. A keď je smutná, smútok a úzkosť dolieha aj na mňa. Vedel som, že som na ňu citovo veľmi naviazaný. Ale neviem to zmeniť. A snáď ani nechcem.
"Kam si dal tie moje dva kostýmy z čistiarne?" Pýta sa ma nečakane s plnými ústami. Ó nie! Zhrozil som sa. Tak na toto som zabudol! Aj včera aj dnes. "Prosím Ťa odpusť mi to Sylvia. Nehnevaj sa. Mrzí ma to veľmi. Zabudol som ich vyzdvihnúť. Všetko som vybavil, čo si mi kázala, len toto som ozaj zabudol." Previnilo som sa na ňu pozeral. Prestala jesť a prepichla ma svojim pohľadom. Mala hrozný výraz tváre. Prísne prižmúrené oči. Chvíľu nič nehovorila. Len to predýchavala. Vedel som, že to je veľmi zlé. "Tak toto mi ani ne-ho-vor! Veď zajtra mám to rokovanie! A žiadny iný kostým tu teraz nemám, všetky sú v čistiarni!" Vstala a vylepila mi hrozne silnú facku. Potom sa ku mne zohla, chytila ma za vtáka a potiahla ma hore, aby som vstal. Pravou rukou mi silno stisla vajíčka. Tento pohyb ovláda veľmi precízne. Vie, kde a ako ma to najviac bolí. Omdlieval som od bolesti, ale ona stále tlačila. Nakoniec ma pustila. Zosunul som sa na zem, chytil som si rukami gule a zvýjal som sa od bolesti. Prešla do haly a otvorila šatník. "To je zlý sen!" Kričala.
Vedel som veľmi dobre, že toto ešte nie je všetko. Ešte príde hlavný trest. S bolesťami v rozkroku som kľačal v izbe a čakal, čo to bude. Najlepší by bol výprask. Je to rýchlo za mnou a ona sa tiež pri tom dobre vyventiluje. Ale každopádne dnešná vidina môjho sladkého uspokojenia Sylviinou rukou je preč. A už som to pár dní nemal. To je na tom najhoršie. Prehrabáva sa v šatníku. Po chvíli prichádza. Pokračuje vo večeraní. Má prísny výraz tváre a nič nehovorí. Je to zlé. Najedla sa a ja som všetko odniesol do kuchyne. Vrátil som sa kľakol som si na svoje miesto vedľa sedačky. "Týždeň máš abstinenciu." Povedala sucho. Nič viac nedodala. Tak toto je najhorší trest, aký mi mohla dať. Dúfal som, že nič podobné nepovie. Abstinencia znamená, že ma nebude celý týždeň pohlavne uspokojovať. A sám sa nesmiem urobiť. Za normálnych okolností sa môžem sám uspokojovať iba ak mi to výslovne dovolí. Keď nič iné, aspoň sa môžem spraviť pri jej nohách. Výnimočne to môžem urobiť, keď spolu telefonujeme a ona sa chce rozptýliť. Najčastejšie keď je odcestovaná. Ale teraz nebude nič. Bude to ťažký týždeň.
Poslala ma prichystať veci na noc. Keď som sa vrátil, ležala na pohovke prikrytá dekou. Čítala nejaké papiere. Sadol som si jej k nohám, odokryl som jej chodidlá a pomaly a veľmi nežne som jej ich začal bozkávať. Má to rada. Ale tento krát mi vôbec nevenovala pozornosť. Preto som od bozkania po pár minútach prešiel k oblizovaniu jej prstov. Pritom som jej jazykom masíroval medzery medzi prstami. Toto má tiež veľmi rada. Ale stále nič. "Sylvia, prosím Ťa, radšej mi daj poriadny výprask." Povedal som nesmelo. "Ale toto je kruté, ako ma chceš potrestať. Veď vieš, že som to neurobil naschvál." Nič nehovorila. Presunul som sa dopredu a začal som jej bozkať ruku, v ktorej držala list papiera, aby mi venovala trochu viac pozornosti. Odložila to a pozrela sa na mňa. Už nie tak nahnevane. Pohladila ma po vlasoch. Nato som si položil hlavu na jej brucho. Pohybovala sa mi prstami medzi vlasmi. Ale stále nič nehovorila. Akoby rozmýšľala. Nadýchla sa. "Nemôžem ti tento trest zrušiť ani zmeniť Miro. Výprask znesieš, to viem. Ale príliš často zabúdaš. Sám to vieš. A nemôžem ti to stále tolerovať. Takto si snáď lepšie zapamätáš, keď ti niečo poviem. Nebudem ti veci stále pripomínať. Musíš si zvyknúť myslieť na svoje povinnosti. Viem, že toto je pre teba krutý trest. Ale takto to zostane."
Veľká škoda. Dnes som cítil, že by mohol byť krásny večer. Dokonca sa mi zdalo, že by si ma mohla vziať k sebe do postele na celú noc. Lebo to už dlho neurobila a dnes som jej to videl v očiach. Sám som si na vine. Líhame si spať. Ona na svoju krásnu veľkú posteľ a ja na matrac dolu vedľa jej postele. Snažím sa zaspať. Som smutný. Čaká ma ťažký týždeň plný odriekania.
