Je streda. Dnes mi zavolal Andrej. Prihlásila som sa mu so slovami „Áno, počúvam.“ Na druhej strane ostalo chvíľku ticho a potom som počula jeho hlas. Čakám Ťa za 30 minút v našej kaviarničke a hovor sa prerušil. Pocítila som vzrušenie a zároveň strach. Čo som urobila zle? Prečo prerušil rozhovor? Rýchlo som sa začala obliekať a už som schádzala po schodíkoch do kaviarničky.
Bol tam. Sedel pri stolíku otočený tvárou k dverám. Keď ma zbadal ako vstupujem, zľahka kývol hlavou, postavil sa a privítal ma. Keď som si sadla vedľa neho, opýtal sa ma čo si dám. Objednala som si kávu. Sedela som ticho a čakala kým sa mi prihovorí.
Otočil sa ku mne a tichým hlasom mi povedal. „ V piatok budeš mať ťažký deň.“ S prekvapením som sa na neho pozrela. Z vrecka saka vybral čiernu hodvábnu šatku na ktorej boli kľúče a podával mi ju. Nerozumela som, ale povedala ďakujem. Z druhého vrecka vybral lízatko v tvare srdca a podával mi ho so slovami „ A toto je malý darček pre Teba.“ Cítila som, ako sa mi na tvár usadila červeň. „Ďakujem“, šepla som sotva počuteľne. Sedeli sme ticho a pili kávu. Potom som ho počula ako hovorí.
„ Čakám Ťa v piatok o 19, na sebe budeš mať len pančuchy a dlhý kabát. Obuté budeš mať lodičky. Na bradavky si dáš gumičky do vlasov a do mušličky si strčíš venušine guličky. Okrem toho nebudeš mať na sebe nič. Keď prídeš, kľúčom na šatke si otvoríš dvere, v chodbe si vyzlečieš kabát, šatkou si zaviažeš oči a až tak vstúpiš do izby. V izbe ma nájdeš a postaráš sa o mňa ústami. Budeš na to mať časový limit. Ak sa Ti ma nepodarí priviesť k vrcholu príde trest. Rozumieš mi?“ Odmlčal sa. Chvíľku som rozmýšľala nad tým, čo mi práve povedal. To nemôže myslieť vážne. Ale aj tak som počula ako mu odpovedám- „ Áno Pane“. Akoby toho ešte stále nebolo dosť, jeho hlas ticho znel ďalej. „Tatiana,“ - oslovil ma – „čo to malo dnes znamenať, ako si sa mi to ozvala do telefónu. Čo to bolo? Ty nevieš ako sa mi máš prihlásiť? Nevieš ako sa rozprávať s Pánom? “ Pozrela som sa na neho, pokrútila hlavou a sklopila oči.
„ Odteraz, (zaznel znovu jeho tichý hlas) vždy keď Ti zavolám, prihlásiš sa mi slovami – Áno Pane, som tu vždy pre Teba. Rozumela si mi Tatiana?“ „Áno, prepáč mi to prosím.“ Odpovedala som tichúčko. Dopili sme kávu a on mi povedal: „ Dobre Tatiana, v piatok o 19 Ťa čakám. Nezabudni čo máš urobiť.“ Postavila som sa, môj Pán vstal tiež, objal ma, pobozkal a ja som ako v sne odchádzala k východu.
Keď som prišla domov, sadla som si do kresla a rozmýšľala o všetkom čo mi pred chvíľou povedal Môj Pán. Cítim, že sa mi zas začína rozochvievať celé vnútro. Zvažujem, čo sa v piatok môže stať. Bude tam on, alebo zavolá niekoho iného. Podarí sa mi ho priviesť k vrcholu? Neviem, uvedomujem si, že to bude záležať na tom, čo bude chcieť on. Predstavujem si svoju cestu k nemu, predstavujem si ako ho budem hľadať, ako poznám či je to skutočne on. Čo keď bude v izbe s ním ešte niekto iný. Čo to má byť za skúšku? Tisíce myšlienok mi víria hlavou. Zaháňam ich, ale stále znova a znova sa mi vracajú späť. Nútim sa nemyslieť na piatok, snažím sa niečo robiť. Pripadám si ako v sne. Všetko čo robím je spomalené a ja stále musím myslieť na svoje piatkové stretnutie s Pánom. Ako pomenovať deň, keď môžem s pokorou pokľaknúť pred svojho pána, môžem sa mu s dôverou odovzdať do rúk? Neviem… Viem len, že som jeho hračkou, jeho hudobným nástrojom a on ma vždy na chvíľu odloží do kúta, aby ma odtiaľ zas mohol vziať a začať novú hru, pri ktorej ma zas vynesie vysoko do výšky.
Z úvah ma vytrhne zvonenie mobilu. Pozerám na displey, je to on. Prímam hovor a počujem samu seba ako hovorím „ Áno, som tu pre Teba Pane.“
Bol tam. Sedel pri stolíku otočený tvárou k dverám. Keď ma zbadal ako vstupujem, zľahka kývol hlavou, postavil sa a privítal ma. Keď som si sadla vedľa neho, opýtal sa ma čo si dám. Objednala som si kávu. Sedela som ticho a čakala kým sa mi prihovorí.
Otočil sa ku mne a tichým hlasom mi povedal. „ V piatok budeš mať ťažký deň.“ S prekvapením som sa na neho pozrela. Z vrecka saka vybral čiernu hodvábnu šatku na ktorej boli kľúče a podával mi ju. Nerozumela som, ale povedala ďakujem. Z druhého vrecka vybral lízatko v tvare srdca a podával mi ho so slovami „ A toto je malý darček pre Teba.“ Cítila som, ako sa mi na tvár usadila červeň. „Ďakujem“, šepla som sotva počuteľne. Sedeli sme ticho a pili kávu. Potom som ho počula ako hovorí.
„ Čakám Ťa v piatok o 19, na sebe budeš mať len pančuchy a dlhý kabát. Obuté budeš mať lodičky. Na bradavky si dáš gumičky do vlasov a do mušličky si strčíš venušine guličky. Okrem toho nebudeš mať na sebe nič. Keď prídeš, kľúčom na šatke si otvoríš dvere, v chodbe si vyzlečieš kabát, šatkou si zaviažeš oči a až tak vstúpiš do izby. V izbe ma nájdeš a postaráš sa o mňa ústami. Budeš na to mať časový limit. Ak sa Ti ma nepodarí priviesť k vrcholu príde trest. Rozumieš mi?“ Odmlčal sa. Chvíľku som rozmýšľala nad tým, čo mi práve povedal. To nemôže myslieť vážne. Ale aj tak som počula ako mu odpovedám- „ Áno Pane“. Akoby toho ešte stále nebolo dosť, jeho hlas ticho znel ďalej. „Tatiana,“ - oslovil ma – „čo to malo dnes znamenať, ako si sa mi to ozvala do telefónu. Čo to bolo? Ty nevieš ako sa mi máš prihlásiť? Nevieš ako sa rozprávať s Pánom? “ Pozrela som sa na neho, pokrútila hlavou a sklopila oči.
„ Odteraz, (zaznel znovu jeho tichý hlas) vždy keď Ti zavolám, prihlásiš sa mi slovami – Áno Pane, som tu vždy pre Teba. Rozumela si mi Tatiana?“ „Áno, prepáč mi to prosím.“ Odpovedala som tichúčko. Dopili sme kávu a on mi povedal: „ Dobre Tatiana, v piatok o 19 Ťa čakám. Nezabudni čo máš urobiť.“ Postavila som sa, môj Pán vstal tiež, objal ma, pobozkal a ja som ako v sne odchádzala k východu.
Keď som prišla domov, sadla som si do kresla a rozmýšľala o všetkom čo mi pred chvíľou povedal Môj Pán. Cítim, že sa mi zas začína rozochvievať celé vnútro. Zvažujem, čo sa v piatok môže stať. Bude tam on, alebo zavolá niekoho iného. Podarí sa mi ho priviesť k vrcholu? Neviem, uvedomujem si, že to bude záležať na tom, čo bude chcieť on. Predstavujem si svoju cestu k nemu, predstavujem si ako ho budem hľadať, ako poznám či je to skutočne on. Čo keď bude v izbe s ním ešte niekto iný. Čo to má byť za skúšku? Tisíce myšlienok mi víria hlavou. Zaháňam ich, ale stále znova a znova sa mi vracajú späť. Nútim sa nemyslieť na piatok, snažím sa niečo robiť. Pripadám si ako v sne. Všetko čo robím je spomalené a ja stále musím myslieť na svoje piatkové stretnutie s Pánom. Ako pomenovať deň, keď môžem s pokorou pokľaknúť pred svojho pána, môžem sa mu s dôverou odovzdať do rúk? Neviem… Viem len, že som jeho hračkou, jeho hudobným nástrojom a on ma vždy na chvíľu odloží do kúta, aby ma odtiaľ zas mohol vziať a začať novú hru, pri ktorej ma zas vynesie vysoko do výšky.
Z úvah ma vytrhne zvonenie mobilu. Pozerám na displey, je to on. Prímam hovor a počujem samu seba ako hovorím „ Áno, som tu pre Teba Pane.“
