Moje dni boli spočítané. Moje zúfalstvo maximálne. Už dva týždne som bola zavretá vo vlhkej kobke, niekde na zabudnutom hrade v zapadákove. Len tma, vlhko a strašná zima, zarezávajúca sa mi do kostí. Ten kto ma tu uväznil, veľmi dobre vedel ako zlomiť moju vôľu odporovať a momentálne už aj žiť. Bola som najvychýrenejšou hraničiarkou v kraji, pomáhala som ľuďom v núdzi, ale nachystali na mňa pascu a chytili ma, chcú ma zlomiť a zotročiť.
Zrazu počujem kroky, ľahké ako keby našľapovala mačka. Schúlila som sa do klbôčka a pritisla k stene aby som bola čo najviac neviditeľná. Zaškrípali ťažké mosadzné dvere a dnu vstúpila tmavý silueta. V ruke držal fakľu a skúmavo si ma prezeral. Bol krásny. Dlhé biele vlasy mu padali až na ramená, mal ebenovú pleť a oči čo v tme rude svietili. Drow. Príslušník rasy, ktorej sa boji všetko rozumné, čo chodí po povrchu. Pomaly sa usmial. Bol to krutý úsmev a mne sa roztriasli kolená. Je so mnou koniec. Temný elfovia vedeli lámať kosti aj vôľu majstrovsky. Skrčil sa ku mne a chytil ma za bradu. „Vitaj Kira, už dlho som sa tešil na toto stretnutie.“ Začal prechádzať jemnou dlaňou po mojich vlasoch, skĺzol na tvár a potom mu ruka zablúdila na moje prsia. Usmial sa a načiahol sa po niečo za svojím chrbtom. Zaštrngotalo to a za chvíľku už držal v rukách kovové putá na ruky spojené reťazou s veľkým kruhom na krk. „Pozri aký krásny náhrdelník aj z náramkami som si pre teba nachystal.“ Pobavene sa zasmial. Pritiahol si ma za vlasy a začal nasadzovať najprv kovový obojok a potom aj putá na ruky. Všetko vo mne sa stiahlo odporom. Toľké poníženie. Vstal a trhol reťazou. „Vstaň čubka, trošku sa prejdeme, môžeš skúsiť aj utekať, rad sa pozriem ako ti môj bič namaľuje na chrbát zopár obrázkov.“ Pri tom ukázal prstom na bič čo mal pripevnený k opasku. Vedela som že temný elfovia ovládajú čiernu mágiu, ale ten bič bola zbraň z pekla. Na krásne vyrezávanej rúčke bolo pripevnených šesť hadov, ich jed znehybňoval a ochromoval toho kto ním dostal, šľahy ostro boleli. Pozrela som sa mu do očí a videla tam radosť s ponižovania a bolesti. Práásk. „Už nikdy sa mi nepozrieš zočí voči, si teraz otrokyňa a tej nepri sluší sa dívať Pánovi rovno do tváre, zapamätaj si to rozumieš!?“ Trhol reťazou. „Tak rozumieš čubka!?“ „Áno rozumiem.“ Pristúpil bližšie a zamračil sa. „Celou vetou!“ „Áno rozumiem Pane!“ Povedala som ticho. Vykročili sme, po toľkom sedení v chladnej kobke som mala zatuhnuté nohy a zle sa mi kráčalo, ale on na to nič nedbal a ťahal ma za sebou ako vrece cementu. Po pár zatáčkach a schodoch sme prišli do kamenej miestnosti, kde bol v strede veľký kamenný trón, vystlaný mäkkými kožušinami. Sedela na ňom krásna temná elfka, oblečená v čiernych šatách. Pred ňou pod trónom sa krčili bytosti ako goblinovia a elfovia z povrchu, krčili sa od strachu a báli sa zdvihnúť zrak k tej krásnej žene. Čím ich tak pokorila, že sa striasli ako červy pred zašliapnutím nohou? Bude aj môj život len o tom, krčiť sa a čakať na šľahy bičom, ktoré ma donútia urobiť všetko čo si táto zvrhlá rasa umanie?
Pokračovanie na budúce....
Zrazu počujem kroky, ľahké ako keby našľapovala mačka. Schúlila som sa do klbôčka a pritisla k stene aby som bola čo najviac neviditeľná. Zaškrípali ťažké mosadzné dvere a dnu vstúpila tmavý silueta. V ruke držal fakľu a skúmavo si ma prezeral. Bol krásny. Dlhé biele vlasy mu padali až na ramená, mal ebenovú pleť a oči čo v tme rude svietili. Drow. Príslušník rasy, ktorej sa boji všetko rozumné, čo chodí po povrchu. Pomaly sa usmial. Bol to krutý úsmev a mne sa roztriasli kolená. Je so mnou koniec. Temný elfovia vedeli lámať kosti aj vôľu majstrovsky. Skrčil sa ku mne a chytil ma za bradu. „Vitaj Kira, už dlho som sa tešil na toto stretnutie.“ Začal prechádzať jemnou dlaňou po mojich vlasoch, skĺzol na tvár a potom mu ruka zablúdila na moje prsia. Usmial sa a načiahol sa po niečo za svojím chrbtom. Zaštrngotalo to a za chvíľku už držal v rukách kovové putá na ruky spojené reťazou s veľkým kruhom na krk. „Pozri aký krásny náhrdelník aj z náramkami som si pre teba nachystal.“ Pobavene sa zasmial. Pritiahol si ma za vlasy a začal nasadzovať najprv kovový obojok a potom aj putá na ruky. Všetko vo mne sa stiahlo odporom. Toľké poníženie. Vstal a trhol reťazou. „Vstaň čubka, trošku sa prejdeme, môžeš skúsiť aj utekať, rad sa pozriem ako ti môj bič namaľuje na chrbát zopár obrázkov.“ Pri tom ukázal prstom na bič čo mal pripevnený k opasku. Vedela som že temný elfovia ovládajú čiernu mágiu, ale ten bič bola zbraň z pekla. Na krásne vyrezávanej rúčke bolo pripevnených šesť hadov, ich jed znehybňoval a ochromoval toho kto ním dostal, šľahy ostro boleli. Pozrela som sa mu do očí a videla tam radosť s ponižovania a bolesti. Práásk. „Už nikdy sa mi nepozrieš zočí voči, si teraz otrokyňa a tej nepri sluší sa dívať Pánovi rovno do tváre, zapamätaj si to rozumieš!?“ Trhol reťazou. „Tak rozumieš čubka!?“ „Áno rozumiem.“ Pristúpil bližšie a zamračil sa. „Celou vetou!“ „Áno rozumiem Pane!“ Povedala som ticho. Vykročili sme, po toľkom sedení v chladnej kobke som mala zatuhnuté nohy a zle sa mi kráčalo, ale on na to nič nedbal a ťahal ma za sebou ako vrece cementu. Po pár zatáčkach a schodoch sme prišli do kamenej miestnosti, kde bol v strede veľký kamenný trón, vystlaný mäkkými kožušinami. Sedela na ňom krásna temná elfka, oblečená v čiernych šatách. Pred ňou pod trónom sa krčili bytosti ako goblinovia a elfovia z povrchu, krčili sa od strachu a báli sa zdvihnúť zrak k tej krásnej žene. Čím ich tak pokorila, že sa striasli ako červy pred zašliapnutím nohou? Bude aj môj život len o tom, krčiť sa a čakať na šľahy bičom, ktoré ma donútia urobiť všetko čo si táto zvrhlá rasa umanie?
Pokračovanie na budúce....
