Posted 14.04.2011 by defcatko
Vrátil sa z kuchyne, asi aj s hotovými nápojmi. Položil podnos na s pohármi na stôl. O niečom sa začali rozprávať, ale ona vôbec nepočúvala. Nechala myšlienky voľne plynúť. Nebola si istá, či sa jej táto situácia páči, alebo nie. Na jednej strane si mohla perfektne užiť a na druhej tu bol úplne cudzí chlap a čo keby sa to zvrtlo nesprávnym smerom. Ani nemusí chcieť a môže jej ublížiť. Tieto pocity jej dokonca bránili reagovať na vibrácie a všetko okolo toho. Iracionálny strach ju začal celú ovládať, až spadla do paniky ako na začiatku. Cítila, ako určite bledne, chveje sa a tlačia sa jej do očí slzy. Zrazu zostalo v miestnosti ticho. Ako keby bičom udrel (aké príznačné...), obaja pribehli k nej a začali ju odväzovať. Náhubok, ruky, nohy, prsia, kolíky, zostala len šatka na očiach. Ani sa nestihla prebrať a sedela mu v náručí na zemi.
„Tichučko, všetko je v poriadku, len pomaly dýchaj.“
„Čo sa stalo?“
„Trošku si nám skolabovala,“ odpovedal jej a cítila, ako sa na ňu usmieva. Chvíľu mlčali.
„Nechcem to takto,“ dostala zo seba, keď už mohla dýchať.
„Ako?“
„Že..... že..... no že tu je aj niekto iný.“
„Takže mi neveríš?“
Odtiahla sa. (Zabudol, že už nie je priviazaná a nadržaná?) A on si ju pridržal.
„Takže mi neveríš,“ tento krát to nebola otázka.
Začala sa odtláčať. A on ju držal o to silnejšie. Chytil ju pod krk a pritlačil o skrinku za jej chrbtom. Naklonil sa k nej, aby jej niečo pošepol. A ona chytila z tejto jeho taktiky taký amok, že ho bleskovo, ale z celej sily, uhryzla do pleca. Toto už nemohlo zostať bez reakcie. Doslova ju zhodil na zem, chytil jej ruky a sám ju začal hrýzť, kde dočiahol. Ona sa zatiaľ z plnej sily bránila, kopala, škriabala, kričala. Znova ju držal pod krkom a druhou rukou sa jej pokúšal dostať medzi nohy. Ani voľné ruky jej nepomohli ubrániť sa takej prevahe.
„Poď jej chytiť ruky,“ zavolal na návštevníka. Ten váhavo prišiel, akoby nevedel, či nemá radšej zmiznúť, než sa to zvrtne ešte viac. Ona ďalej jačala:
„Okamžite ma pusti, ty hajzel. Toto je znásilnenie, za to skončíš v base! Neopováž sa ma chytiť!“
Šatka sa jej skĺzla z očí, ale to si nikto nevšímal. Ani ona. Zúrila, ale pod dvomi mužmi sa nemohla pohnúť. Počula, ako si rozopína zips na nohaviciach a kričala ešte viac. Tak ľutovala, že nie sú v nejakej bytovke plnej ľudí.
„Zapchaj jej hubu, rýchlo!“
Návštevník začal chaoticky riešiť, ako to urobí.
„Nie rukou, načo máš hento,“ ukázal rukou na poriadnu guču v nohaviciach. Druhý zips bol otvorený, rukou jej stlačil líca a prinútil ju tak otvoriť ústa. Znásilnená dvoma chlapmi v byte, kam si šla oddýchnuť...
Návštevníka to prekvapilo. Stačilo pár prírazov z dvoch strán súčasne a už ju prehlo v kŕči, aký ešte nevidel. Nie, nedusila sa, očividne sa jej to páčilo. Aj ten druhý kŕč, aj tretí. Potom sa už prestala brániť, len sa stále nekontrolovateľne triasla. Návštevník sa neurobil, bolo to naňho príliš. Vlastne bol celkom rád, keď mu ten chlap naznačil, že už nie je vítaný a mohol zdrhnúť. Toto už bola dosť chorá hra.
V ten večer sa mu už druhýkrát prebrala v náručí. Nemusela nič hovoriť.
„Už je preč,“ povedal jej on.
„To je dobre.“
„Páčilo sa ti?“
„Hej, ale už to nikdy nerob. Nie bez toho, aby som to vedela.“
„Prečo?“
„Tak...“
Potom už spolu iba mlčali a možno aj niečo iné. Ale to sem už nepatrí.
A poučenie? Nám, ženám, sa niekedy páčia veci, ktoré v skutočnosti nechceme. A niekedy chceme veci, ktoré sa nám v skutočnosti nepáčia. A nie na všetko potrebujeme dôvod
„Tichučko, všetko je v poriadku, len pomaly dýchaj.“
„Čo sa stalo?“
„Trošku si nám skolabovala,“ odpovedal jej a cítila, ako sa na ňu usmieva. Chvíľu mlčali.
„Nechcem to takto,“ dostala zo seba, keď už mohla dýchať.
„Ako?“
„Že..... že..... no že tu je aj niekto iný.“
„Takže mi neveríš?“
Odtiahla sa. (Zabudol, že už nie je priviazaná a nadržaná?) A on si ju pridržal.
„Takže mi neveríš,“ tento krát to nebola otázka.
Začala sa odtláčať. A on ju držal o to silnejšie. Chytil ju pod krk a pritlačil o skrinku za jej chrbtom. Naklonil sa k nej, aby jej niečo pošepol. A ona chytila z tejto jeho taktiky taký amok, že ho bleskovo, ale z celej sily, uhryzla do pleca. Toto už nemohlo zostať bez reakcie. Doslova ju zhodil na zem, chytil jej ruky a sám ju začal hrýzť, kde dočiahol. Ona sa zatiaľ z plnej sily bránila, kopala, škriabala, kričala. Znova ju držal pod krkom a druhou rukou sa jej pokúšal dostať medzi nohy. Ani voľné ruky jej nepomohli ubrániť sa takej prevahe.
„Poď jej chytiť ruky,“ zavolal na návštevníka. Ten váhavo prišiel, akoby nevedel, či nemá radšej zmiznúť, než sa to zvrtne ešte viac. Ona ďalej jačala:
„Okamžite ma pusti, ty hajzel. Toto je znásilnenie, za to skončíš v base! Neopováž sa ma chytiť!“
Šatka sa jej skĺzla z očí, ale to si nikto nevšímal. Ani ona. Zúrila, ale pod dvomi mužmi sa nemohla pohnúť. Počula, ako si rozopína zips na nohaviciach a kričala ešte viac. Tak ľutovala, že nie sú v nejakej bytovke plnej ľudí.
„Zapchaj jej hubu, rýchlo!“
Návštevník začal chaoticky riešiť, ako to urobí.
„Nie rukou, načo máš hento,“ ukázal rukou na poriadnu guču v nohaviciach. Druhý zips bol otvorený, rukou jej stlačil líca a prinútil ju tak otvoriť ústa. Znásilnená dvoma chlapmi v byte, kam si šla oddýchnuť...
Návštevníka to prekvapilo. Stačilo pár prírazov z dvoch strán súčasne a už ju prehlo v kŕči, aký ešte nevidel. Nie, nedusila sa, očividne sa jej to páčilo. Aj ten druhý kŕč, aj tretí. Potom sa už prestala brániť, len sa stále nekontrolovateľne triasla. Návštevník sa neurobil, bolo to naňho príliš. Vlastne bol celkom rád, keď mu ten chlap naznačil, že už nie je vítaný a mohol zdrhnúť. Toto už bola dosť chorá hra.
V ten večer sa mu už druhýkrát prebrala v náručí. Nemusela nič hovoriť.
„Už je preč,“ povedal jej on.
„To je dobre.“
„Páčilo sa ti?“
„Hej, ale už to nikdy nerob. Nie bez toho, aby som to vedela.“
„Prečo?“
„Tak...“
Potom už spolu iba mlčali a možno aj niečo iné. Ale to sem už nepatrí.
A poučenie? Nám, ženám, sa niekedy páčia veci, ktoré v skutočnosti nechceme. A niekedy chceme veci, ktoré sa nám v skutočnosti nepáčia. A nie na všetko potrebujeme dôvod
