Musím sa napiť. Búši mi srdce. Silnejšie, než obyčajne a najsilnejšie za posledné týždne. V duchu si hovorím, že sa musím ovládať. Nemôžem na sebe dať poznať, aký boj sa to odohráva v mojom vnútri. Ešteže mám tak voľné nohavice. Musím si kúpiť viac tých, ako sa to označuje, joggersov? Sú voľné. Udržujú tajomstvo.
Chcel by som sa na ňu vrhnúť ako sa predátor vrhá na bezbranné zviera, ochutnať ju, napiť sa z nej ako z rieky života. Distingvovane sa však iba napijem vody z pohára a zo všetkých síl si snažím zachovať si svoju masku - personu, ktorú mám pred ňou nasadenú. Snáď mi ju ešte z tváre nestrhla.
Bolo by zbytočné jej povedať, že je krásna. Vie to a ak to nevie, tak je to len dobre, aspoň bude skromnejšia. Je ako Modiglianiho maľby – svojho času nedocenené, neznáme, no úchvatné a jedinečné. Vie to o sebe? Chcel by som si vyfotografovať ten moment, kedy mi povedala „spoznaj ma“.
Až bolo mi ľúto spútať tie krásne ruky, ktoré by si zaslúžili voľnosť. Aj tie krásne dlhé nohy, ktoré akoby ani len nemali konca a vyvolávali v ostatných ženách závisť. Koľkým mužom natoľko dôverovala, že im dovolila, aby ju zviazali a spoznávali ju? Čo vo mne ju presvedčilo, že ja môžem?
Voní krásne. Voňala omamne, už keď vchádzala. Like my own personal brand of heroin. Skoro som nedýchal, keď si sťahovala pančušky a podprsenku. Robila to pomaly – aby ma provokovala a aby som sa do nej zamiloval. Nepoznám muža, ktorý by jej povedal „rýchlejšie, nemám na to celý deň.“ Ja na to mám aj celý deň. Aj dva!
Tmavé spodné prádlo nedovoľuje spoznať to, čo ukrýva majiteľka pod ním. Sťahujem jej ho však nižšie - pomaly - a nachádzam odpoveď. Je to La Vie nouvelle. Krásny a upravený. Vábiaci na pohľady a dotyky. Provokujúci svojim zjavom. Postupujem ním hlbšie a nachádzam jej najcitlivejší bod. Som čoraz bližšie a bližšie … zobúdzam sa.
Pozriem na hodiny, je iba šesť hodín ráno. Z čela si utieram pot. V duchu si hovorím - už len tri hodiny, už len tri hodiny. Spi, dormata, spi. Už sa to blíži.
Chcel by som sa na ňu vrhnúť ako sa predátor vrhá na bezbranné zviera, ochutnať ju, napiť sa z nej ako z rieky života. Distingvovane sa však iba napijem vody z pohára a zo všetkých síl si snažím zachovať si svoju masku - personu, ktorú mám pred ňou nasadenú. Snáď mi ju ešte z tváre nestrhla.
Bolo by zbytočné jej povedať, že je krásna. Vie to a ak to nevie, tak je to len dobre, aspoň bude skromnejšia. Je ako Modiglianiho maľby – svojho času nedocenené, neznáme, no úchvatné a jedinečné. Vie to o sebe? Chcel by som si vyfotografovať ten moment, kedy mi povedala „spoznaj ma“.
Až bolo mi ľúto spútať tie krásne ruky, ktoré by si zaslúžili voľnosť. Aj tie krásne dlhé nohy, ktoré akoby ani len nemali konca a vyvolávali v ostatných ženách závisť. Koľkým mužom natoľko dôverovala, že im dovolila, aby ju zviazali a spoznávali ju? Čo vo mne ju presvedčilo, že ja môžem?
Voní krásne. Voňala omamne, už keď vchádzala. Like my own personal brand of heroin. Skoro som nedýchal, keď si sťahovala pančušky a podprsenku. Robila to pomaly – aby ma provokovala a aby som sa do nej zamiloval. Nepoznám muža, ktorý by jej povedal „rýchlejšie, nemám na to celý deň.“ Ja na to mám aj celý deň. Aj dva!
Tmavé spodné prádlo nedovoľuje spoznať to, čo ukrýva majiteľka pod ním. Sťahujem jej ho však nižšie - pomaly - a nachádzam odpoveď. Je to La Vie nouvelle. Krásny a upravený. Vábiaci na pohľady a dotyky. Provokujúci svojim zjavom. Postupujem ním hlbšie a nachádzam jej najcitlivejší bod. Som čoraz bližšie a bližšie … zobúdzam sa.
Pozriem na hodiny, je iba šesť hodín ráno. Z čela si utieram pot. V duchu si hovorím - už len tri hodiny, už len tri hodiny. Spi, dormata, spi. Už sa to blíži.
