Inšpirované soundtrackom k filmu od Pedra Almodovara
https://www.youtube.com/watch?v=1qjot_FFIZE
Leží nahá na starej, úzkej, dubovej lavici. Pod lonom tvrdá, masívna podložka. Zadok vystrčený do priestoru a neuveriteľne prístupný. Svoj obraz v zrkadle na ktoré sa musí dívať, prezrádza strach aj vzrušenie zároveň.
Jej oči sú pozorné. Nie je priviazaná, slobodná voľba. Výprask, alebo rozchod? Vina a trest? Vedela, že to musí zvládnuť. Padla dohoda.
Jej telo už pociťovalo tvrdosť starej lavice. Natiahnutá ako struna, počuje kroky na podlahe ich pivnice.
Je tu, tak blízko. Zastavil sa pri rozheganom stolíku a nespúšťa oči z pripravenej scény.
Trvá to dlho, veľmi dlho. Odkladá sako, kravatu? Počuť keď usrkne z pohára víno, sama ho pripravila.
Prichádza k nej, nedopitý zbytok ľahostajne rozlieva po vystrčenom zadku. Počuť jej vzdych z prekvapenia a chladu zároveň. „Ssss“ prichádza jeho odpoveď.
Miesto záujmu pokrývajú veľké, lahodné kvapky.
Odkladá prázdny pohár a mení ho za ten boľavý nástroj, zopárkrát prešvihne.
Púšťa tú známu pesničku. Znejú prvé tóny. Hudba nehrá nahlas a ani potichu. Chce počuť predovšetkým ju.
Skloní sa a šepká „ak s tebou teraz začnem, tak ani necekneš, smieš používať len jedno jediné písmenko, venujem ti to prvé „a“.
Dám ti aj trošku slobody, s tým svojim „a“ môžeš pracovať ako len chceš. Jeho dĺžku, tón a hlasitosť nechávam len na teba.
Je tvoje. Rozumieš?“
Pochopí, prikyvuje.
Melódia je už v polovici, keď zaznie zvuk nástroja a jeho mľaskavý štipľavý dopad „ššš a krátky plesk“. Vzápätí prichádza dlhé pridusené „áááaaaaaa“. Kvapky sa rozletia, nasleduje ďalší a ďalší.
Už to „a“ ne je pridusené. Raz ide z úst von, inokedy smerom dnu. Každé „a“ v inej intenzite a nepravidelne, všetky tóny podľa bolesti čo pociťuje.
Je to zaujímavé, nástroj dopadá vždy, keď treba doplniť krásny vokál znejúcej piesne, iným, tým jej.
Počuť len hudbu, zvuk toho nástroja a bolestivý „spev“. Niekde v pozadí ju doprevádza tá známa Cucurrucucú Paloma.
Hudba doznieva, bolesť ustupuje. Už cíti len jeho pery na boľavých miestach.
Šepká jej ...
https://www.youtube.com/watch?v=1qjot_FFIZE
Leží nahá na starej, úzkej, dubovej lavici. Pod lonom tvrdá, masívna podložka. Zadok vystrčený do priestoru a neuveriteľne prístupný. Svoj obraz v zrkadle na ktoré sa musí dívať, prezrádza strach aj vzrušenie zároveň.
Jej oči sú pozorné. Nie je priviazaná, slobodná voľba. Výprask, alebo rozchod? Vina a trest? Vedela, že to musí zvládnuť. Padla dohoda.
Jej telo už pociťovalo tvrdosť starej lavice. Natiahnutá ako struna, počuje kroky na podlahe ich pivnice.
Je tu, tak blízko. Zastavil sa pri rozheganom stolíku a nespúšťa oči z pripravenej scény.
Trvá to dlho, veľmi dlho. Odkladá sako, kravatu? Počuť keď usrkne z pohára víno, sama ho pripravila.
Prichádza k nej, nedopitý zbytok ľahostajne rozlieva po vystrčenom zadku. Počuť jej vzdych z prekvapenia a chladu zároveň. „Ssss“ prichádza jeho odpoveď.
Miesto záujmu pokrývajú veľké, lahodné kvapky.
Odkladá prázdny pohár a mení ho za ten boľavý nástroj, zopárkrát prešvihne.
Púšťa tú známu pesničku. Znejú prvé tóny. Hudba nehrá nahlas a ani potichu. Chce počuť predovšetkým ju.
Skloní sa a šepká „ak s tebou teraz začnem, tak ani necekneš, smieš používať len jedno jediné písmenko, venujem ti to prvé „a“.
Dám ti aj trošku slobody, s tým svojim „a“ môžeš pracovať ako len chceš. Jeho dĺžku, tón a hlasitosť nechávam len na teba.
Je tvoje. Rozumieš?“
Pochopí, prikyvuje.
Melódia je už v polovici, keď zaznie zvuk nástroja a jeho mľaskavý štipľavý dopad „ššš a krátky plesk“. Vzápätí prichádza dlhé pridusené „áááaaaaaa“. Kvapky sa rozletia, nasleduje ďalší a ďalší.
Už to „a“ ne je pridusené. Raz ide z úst von, inokedy smerom dnu. Každé „a“ v inej intenzite a nepravidelne, všetky tóny podľa bolesti čo pociťuje.
Je to zaujímavé, nástroj dopadá vždy, keď treba doplniť krásny vokál znejúcej piesne, iným, tým jej.
Počuť len hudbu, zvuk toho nástroja a bolestivý „spev“. Niekde v pozadí ju doprevádza tá známa Cucurrucucú Paloma.
Hudba doznieva, bolesť ustupuje. Už cíti len jeho pery na boľavých miestach.
Šepká jej ...
