Bol pekný slnečný deň. Sedel nedaleko železničného mostu na brehu rieky kúsok za mestom a chytal ryby. Len tak pre radosť,žiadne kapitálne kusy.Vlastne už skončil,mal zbalené a vychutnával si posledné prázdniny,samotu a zvuky vody. V diaľke zaregistroval postavu ako sa blíži popri trati. O chvíľu rozoznal,že je to žena,alebo skôr dievča. Poznal ju,všetci o nej vraveli že je divná. Chodila oblečená v čiernom,čierny lak na nechtoch,čierny rúž,havranie vlasy večne skrývajúce tvár. Ona bola asi posledná osoba ktorú by tu čakal. Bol zvedavý čo ju sem privádza,tak sa schoval pod most a čakal. Možno len prejde po moste a pôjde dalej aj ked vlastne už nebolo kam,iba do poľa.
Prešla za most a sadila si na spadnutý kmeň stromu. Chvíľu bolo ticho,už chcel vyjsť a prihovoriť sa jej ked začul plač. Tiché vzlykanie prešlo do hlasného kvílenia. Rozhodol sa počkať,ked v tom v dialke zapískal vlak. Plač pomaly ustal a zasa zostalo ticho. Vlak sa už blížil a on vykukol spod mostu. Ležala pri trati,hlavu položenú cez koľaj otočenú smerom od prichádzajúceho vlaku. Uvedomil si že rušňovodič ju v zákrute nevidí a ked ju zbadá,tak bude neskoro. Vošiel do neho neskutočný hnev. Mladá baba čo má život pred sebou takto skončit nemôže. Vyrazil spod mosta,našťastie to bolo iba pár metrov. Schmatol ju za nohu a potiahol. Bola ľahšia ako si myslel a hnev mu dodal silu,takže ju odhodil až na breh rieky.
"Zbláznila si sa? Pomiatla si sa? Vieš čo robíš?"
Vyjavene na neho hľadela,nechápajúc čo sa deje,kde sa tam vzal.
"Nechaj ma,čo si to dovoľuješ? Chcem zomrieť. Nikto ma nechápe,každý ma odsudzuje,som nešťastná,nechcem byť na tomto skurvenom svete."
Prerušuje ju hluk prechádzajúceho vlaku. Vstáva a pokúša sa k nemu dostať. Znovu ju chytí a hodí na breh.
"Prestaň! Zaslúžila by si si výprask za toto."
"Od koho,od teba?"
"Kľudne aj odomňa."
Rozhliadne sa a zrak mu padne na rybársky prút. Dlhá modrá tenká laminátová špička,pružná,prakticky nezničitelná. Berie ju do ruky a prvá rana dopadne na zadok. Ona sa pokúša újsť,ale nedovolí jej to. Je oveľa silnejší a druhou rukou ju pritláča na zem. Rany padajú na zadok a ako sa krúti a pokúša oslobodiť tak aj na stehná a chrbát. Neplače,iba zhlboka dýcha a prestáva sa brániť. Nakoniec iba leží a chveje sa.
Hnev ho už prešiel a ruka zostane stáť vo vzduchu. Odstúpi od nej a uvedomuje si že z tohoto môže mať problém.
Chvíľu zostanú obaja nehybný,počuť iba zvuk tečúcej vody. V tom ona ticho preruší.
"Ešte."
Neveriacky sa na ňu díva.
"Ešte,prosím."
Niekolko sekúnd váha,ale nakoniec sa rozhodne. Znova zdvihne ruku a udrie. Tentokrát bez hnevu,pozerá kam rany dopadajú a ako ona na ne reaguje. Trasie sa a vzdychá,ale neuhýba.
"Počkaj."
Rozopína si nohavice a sťahuje ich na kolená.
"Teraz môžeš."
Nenechá sa prehovárať,začína ho to vzrušovať. Udiera stále silnejšie a pokúša sa zasiahnuť citlivé miesta.
Ona kričí,ale to nieje bolestný krik. Ruku si vrazí medzi nohy a rýchlo ňou pohybuje. Jej krik prechádza do chrapotu,on už nevie ovládnuť svoje vzrušenie a odhadzuje prút. Chytí ju za boky a prudko do nej vnikne. Niekoľko prudkých pohybov a jeho vzrušenie exploduje. Narazí ju na seba celou silou a v tom momente ona šialene vykríkne a on cíti ako z nej strieka tekutina a cíti jej teplo na nohách. Vyčerpane sa na ňu zvalí a obaja zhlboka dýchajú.
Počuje jej tichý plač,dnes už druhý krát.
"Ublížil som Ti velmi?"
"Nie.Práve naopak. Nikdy som nič krajšie nezažila. Toto mi chýbalo,preto som bola neštastná ale nevedela som to. Dakujem že si ma zachránil,vlastne dvakrát. Raz pred vlakom a druhý krát pred mojím trápením. Vedela som že mi niečo chýba a Ty si mi to ukázal.
Opláchli sa v rieke a spoločne odchádzali vediac,že sa im práve zmenili životy a čakajú ich vzrušujúce spoločné chvíle.
Prešla za most a sadila si na spadnutý kmeň stromu. Chvíľu bolo ticho,už chcel vyjsť a prihovoriť sa jej ked začul plač. Tiché vzlykanie prešlo do hlasného kvílenia. Rozhodol sa počkať,ked v tom v dialke zapískal vlak. Plač pomaly ustal a zasa zostalo ticho. Vlak sa už blížil a on vykukol spod mostu. Ležala pri trati,hlavu položenú cez koľaj otočenú smerom od prichádzajúceho vlaku. Uvedomil si že rušňovodič ju v zákrute nevidí a ked ju zbadá,tak bude neskoro. Vošiel do neho neskutočný hnev. Mladá baba čo má život pred sebou takto skončit nemôže. Vyrazil spod mosta,našťastie to bolo iba pár metrov. Schmatol ju za nohu a potiahol. Bola ľahšia ako si myslel a hnev mu dodal silu,takže ju odhodil až na breh rieky.
"Zbláznila si sa? Pomiatla si sa? Vieš čo robíš?"
Vyjavene na neho hľadela,nechápajúc čo sa deje,kde sa tam vzal.
"Nechaj ma,čo si to dovoľuješ? Chcem zomrieť. Nikto ma nechápe,každý ma odsudzuje,som nešťastná,nechcem byť na tomto skurvenom svete."
Prerušuje ju hluk prechádzajúceho vlaku. Vstáva a pokúša sa k nemu dostať. Znovu ju chytí a hodí na breh.
"Prestaň! Zaslúžila by si si výprask za toto."
"Od koho,od teba?"
"Kľudne aj odomňa."
Rozhliadne sa a zrak mu padne na rybársky prút. Dlhá modrá tenká laminátová špička,pružná,prakticky nezničitelná. Berie ju do ruky a prvá rana dopadne na zadok. Ona sa pokúša újsť,ale nedovolí jej to. Je oveľa silnejší a druhou rukou ju pritláča na zem. Rany padajú na zadok a ako sa krúti a pokúša oslobodiť tak aj na stehná a chrbát. Neplače,iba zhlboka dýcha a prestáva sa brániť. Nakoniec iba leží a chveje sa.
Hnev ho už prešiel a ruka zostane stáť vo vzduchu. Odstúpi od nej a uvedomuje si že z tohoto môže mať problém.
Chvíľu zostanú obaja nehybný,počuť iba zvuk tečúcej vody. V tom ona ticho preruší.
"Ešte."
Neveriacky sa na ňu díva.
"Ešte,prosím."
Niekolko sekúnd váha,ale nakoniec sa rozhodne. Znova zdvihne ruku a udrie. Tentokrát bez hnevu,pozerá kam rany dopadajú a ako ona na ne reaguje. Trasie sa a vzdychá,ale neuhýba.
"Počkaj."
Rozopína si nohavice a sťahuje ich na kolená.
"Teraz môžeš."
Nenechá sa prehovárať,začína ho to vzrušovať. Udiera stále silnejšie a pokúša sa zasiahnuť citlivé miesta.
Ona kričí,ale to nieje bolestný krik. Ruku si vrazí medzi nohy a rýchlo ňou pohybuje. Jej krik prechádza do chrapotu,on už nevie ovládnuť svoje vzrušenie a odhadzuje prút. Chytí ju za boky a prudko do nej vnikne. Niekoľko prudkých pohybov a jeho vzrušenie exploduje. Narazí ju na seba celou silou a v tom momente ona šialene vykríkne a on cíti ako z nej strieka tekutina a cíti jej teplo na nohách. Vyčerpane sa na ňu zvalí a obaja zhlboka dýchajú.
Počuje jej tichý plač,dnes už druhý krát.
"Ublížil som Ti velmi?"
"Nie.Práve naopak. Nikdy som nič krajšie nezažila. Toto mi chýbalo,preto som bola neštastná ale nevedela som to. Dakujem že si ma zachránil,vlastne dvakrát. Raz pred vlakom a druhý krát pred mojím trápením. Vedela som že mi niečo chýba a Ty si mi to ukázal.
Opláchli sa v rieke a spoločne odchádzali vediac,že sa im práve zmenili životy a čakajú ich vzrušujúce spoločné chvíle.
