Prvé stretnutie s dominantným Peťom V.

Neviem, či tak veľmi miloval cestoviny, ale na večeru ma v psej miske čakali bolonské špagety. On si v kľude jedol a ja som stále váhala nad miskou a premýšľala, ako sa pustiť do jedenia bez toho, aby som červenú omáčku nemala aj na ušiach. Ruky som sa neodvážila použiť, a tak mi nezostávalo nič iné len nakoniec zaboriť hlavu do misky so špagetami.

Bola som neskutočne hladná a špagety boli naozaj výborné, ale nedokázala som si ich vychutnať, keď som ich konzumovala takýmto spôsobom. Šmýkali sa mi z úst, jazykom som ich z misky lovila ako zmyslov zbavená a po niekoľkých minútach som bola stále hladná, ale za to úplne narobená.

Už som nevládala držať sa stále na rukách, pretože ma všetko bolelo, a tak som si ľahla vedľa misky. Zdvihla som zrak k pánovi a ten sa na mňa usmieval. Úprimne som dúfala, že je to dobré znamenie, pretože som si ani len nedokázala predstaviť, aký trest ešte dokázal vymyslieť.

“Vidím, že si tým špagetám moc nedala” povedal a pozeral sa na spúšť okolo misky.

Sadla som si aby sa mi s ním lepšie komunikovalo a hneď som mu odpovedala: “Zle …” nenechal ma dohovoriť a prst mi priložil k ústam, čím mi naznačil, aby som mlčala.

“Fenky predsa nerozprávajú” povedal mi žartovne, ale výstražne zároveň. Takže teraz už si budem musieť dávať pozor na to, aby som nič nehovorila, pomyslela som si a sledovala, čo bude nasledovať. „Ty vyzeráš“ skonštatoval môj výzor a obrúskom mi poutieral celú tvár, dokonca aj čelo. Potom odišiel ku kuchynskej linke a vrátil sa s hrncom, jeho obsah som však nevidela.

Opäť si sadol na svoje miesto a zavelil: “Sadni”, ja som však nevedela, ako takýto postoj vyzerá. Kľakla som si na kolená a čakala čo bude nasledovať. Špičkou nohy mi naznačil, aby som kolená od seba viac rozkročila, ruky som si mala voľne položiť na stehná a celá sa vyrovnať. Urobila som všetko tak ako kázal bez toho, aby som povedala čo i len slovo.

“Dobrá fenečka” povedal mi a rukou ma začal kŕmiť špagetami. Nebolo mi to vôbec príjemné, ale bolo to omnoho lepšie, ako ich jesť zo psej misky. Bola som tak veľmi hladná, že akonáhle som zjedla všetko čo mi jeho ruka ponúkla, okamžite som čakala viac.

S pobavením na mňa hľadel a ja som vedela, že si toto predstavenie užíva. “Popros” zavelil znova a ja som nechápala čo mám robiť. Ruky som spojila na znak modlitby a hodila na neho prosebný výraz. On sa rozosmial na celú chatu a ja som nechápala prečo.

“Ty si asi nikdy nemala psa, že?” už som išla odpovedať, ale potom som si uvedomila, že musím byť ticho. Napadlo ma, že môžem aspoň kývať hlavou do strán, a tak som mu odkývala, že nie, nemala. Na kývanie mi nič nepovedal a potom mi vysvetlil, ako si moje prosenie predstavuje.

Stále som kľačala, avšak teraz už som si nesedela na pätách a ruky som mala mierne pokrčené v lakťoch a zápästiach pred sebou. Keď opäť zavelil “Popros”, ihneď som urobila čo kázal a odmenou mi bola ďalšia dávka špagiet. Tento povel sme vyskúšali asi päťkrát a musím uznať, že jedlo bolo veľmi dobrou motiváciou, najmä keď sa mi zdalo, že znižuje dávky špagiet a ja som musela viac makať. Dokonca som mu začala oblizovať prsty dočista, aby som mu naznačila, že sa mi táto hra celkom páči.

Ďalším povelom, ktorý som sa naučila bolo ľahni. Nohy som mala stále pokrčené v kolenách, musela som sa však celá natiahnuť dopredu, a ruky vystrieť pred seba. Keď som tak vydržala niekoľko sekúnd, povedal mi opäť sadni a až vtedy som dostala svoj prídel špagiet.

Jednotlivé povely medzi sebou striedal a stihol pridať aj “Daj packu”, čo som však pochopila na prvýkrát bez zbytočného vysvetľovania. Keď už som bola skutočne najedená, dostala som poslednú odmenu a výcvik bol zakončený slovom “Voľno”.

Absolútne som netušila čo mám robiť, či môžem začať chodiť po dvoch, či len môžem odísť od stola alebo či už skončil môj trest … netušila som, a tak som úplne zabudla na to, že som pes a jednoducho som sa spýtala: “Môžem odísť?” môj doteraz usmiaty pán sa na mňa škaredo pozrel a ja som ihneď sklopila hlavu, pretože mi ani nemusel odpovedať, aby som vedela, že som ho naštvala.

Zostala som sedieť na svojom mieste a ani som sa neodvážila sledovať, kam odišiel. Za malú chvíľku bol späť a kázal mi, aby som sa na neho pozrela. “Feny nerozprávajú” zopakoval mi a potom mi do úst vložil čiernu paličku hrubú približne ako prst, ktorá mi vyplnila ústa a zabránila hovoriť. Na oboch koncoch mala popruhy, ktoré mi teraz uväzoval za hlavou a ja som sa neodvážila vôbec zaprotestovať, vedela som, že si to zaslúžim.

Keď mal popruhy zapnuté spokojne sa na mňa pozrel: “Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Dúfam, že ťa tento roubík trošku ponaučí.”

Súhlasne som prikývla, aby vedel, že jeho správanie chápem, nemyslím si však, že môjmu súhlasu prikladal nejakú váhu. “Je čas na prechádzku” zahlásil a ja som sa zhrozila. Z vačku vytiahol červený kožený obojok a začal mi ho tesno uväzovať okolo krku. Keď mi ho zapínal netrhala som sa a poslušne som sedela, tak ako mi kázal, avšak vôbec som sa necítila dobre. Obojok bol pre mňa symbolom podriadenia a keď si ho pripol na kovovú reťaz už som sa viac necítila ako žena, ale ako niečí majetok.

Veľmi neochotne som počúvala jeho ďalšie príkazy a nasledovala ho k vchodovým dverám. Z verandy bolo vidieť zapadajúce slnko, a tak ešte nebola úplná tma. Našťastie táto chata bola na samote, takže som sa nemusela báť, že by toto divadlo niekto videl. Po štyroch ma donútil vyjsť až von z chaty a kráčal so mnou smerom k záhrade.

Išlo sa mi naozaj zle, kolená ma boleli a ruky som mala celé pootláčané. Viedol ma ku stromom na kraji záhrady a stále ma držal dosť na krátko, takže som za ním musela často zrýchľovať. Zastavil pred jedným zo stromov a zavelil mi: “Cikaj”, ako by sa nič nedialo a ja som na neho hľadela s vyvalenými očami.

“Fenky majú svoju potrebu, cikaj” prehovoril opäť, keď som nič nerobila. Hnev vo mne vrel, sliny mi z úst stekali cez roubík na zem, celé telo ma bolelo, bola som psychicky a fyzicky vyčerpaná a on prišiel s takouto nezmyselnou požiadavkou? Bol to pre mňa úplný vrchol poníženia a nemala som v pláne splniť mu tento rozkaz.

Keďže odpovedať som mu nemohla stále som tam stála ako prikovaná a nerobila vôbec nič. Pochopil, že takto u mňa asi nepochodí, respektíve, aspoň som si to myslela. Zo zadného vačku vytiahol loptičku a ja som pretočila očami. To si robí srandu? Pomyslela som si, keď mi začal dávať dole oslintaný roubík.

“Teraz chcem, aby si bola dobrá fenočka a nosila loptičku” potľapkal ma po líci a loptu zahodil asi 8 metrov od nás. Stále som sedela a akosi som nedokázala pochopiť, že tú loptičku mám naozaj nosiť. Jednoducho mi to vôbec nedochádzalo. Zdrapol ma za obojok okolo krku, zdvihol do výšky a až keď po mne nareval, aby som loptičku priniesla a odopol mi vodítko, až vtedy som sa po štyroch vybrala k loptičke v tráve.

Vedela som, že priniesť ju v rukách neprichádzalo do úvahy, a tak som ju neochotne vzala do úst a snažila som sa mu ju priniesť. Po ceste mi trikrát vypadla, až sa mi ju úspešne podarilo doručiť. S mojim výkonom bol pravdepodobne veľmi nespokojný, pretože mi pohrozil, že ak nebudem šťastná fenka tešiaca sa z loptičky, môžem spať aj na záhrade.

Jeho uvažovanie ma celkom vyľakalo, avšak vedela som, že by toho bol naozaj schopný, a tak som sa naozaj viac začala snažiť. Zakaždým keď hodil loptičku, snažila som sa k nej dobehnúť rýchlejšie a po ceste k nemu ju nepustiť. Po šiestich hodoch som už bola úplne vyčerpaná, pauzu mi však dal až po desiatich, keď už som kvôli šeru na loptičku takmer nevidela.

Ľahla som si k jeho nohám, aby som mu naznačila, že už nevládzem, keď ma napadlo prevaliť sa na chrbát a trošku ho podráždiť. Vedela som, že toto robia psy, keď sa chcú nechať škrabkať a dúfala som, že aj on to pochopí. Bolo stokrát lepšie nechať sa škrabkať, ako behať za loptičkou.

Mojej psej aktivite v podobe váľania sa na chrbte sa potešil a naozaj ma začal hladiť a škrabkať, čo som si prekvapivo veľmi užila. Konečne bol na mňa dobrý a mne zrazu vôbec nevadilo, že plním úlohu fenky. Pekný okamih pokazil až jeho príkaz, aby som vymočila. Okamžite som sa dala späť na štyri a naštvane na neho hľadela. Takto to nepôjde a mal by to pochopiť. Vadilo mi, že by som pred ním mala vykonať potrebu a snažila som sa mu to svojim pohľadom povedať, on sa však na mňa díval rovnako tvrdohlavo. Jednoducho som to nedokázala urobiť na povel a s pomyslením, že sa na mňa pozerá a užíva si to.

“Ako myslíš” povedal mi a ja som vedela, že naše pokračovanie sa mi nebude páčiť. Zdvihol loptičku zo zeme a hodil ju do malého jazierka, ktoré bolo na záhrade.

“Prines” znel jeho povel a ja som vedela, že tu hlúpu loptičku musím priniesť aj keby čo bolo. Nech som sa akokoľvek snažila z brehu som ju nedočiahla, a tak som do vody musela vliezť rukami. Keď už som mala loptičku zakusnutú, ruka ktorou som bola zapretá o breh sa mi šmykla a ja som celá padla do smradľavého jazierka. Nadávala som ako pohan a ľutovala, že som si dnes na svoje vizáži dala toľko záležať.

Voda ma natoľko rozčúlila, že už som nemala záujem byť ďalej fena. Loptičku som vzala do ruky a po dvoch k nemu naštvane prikráčala, aby videl, že takto zriadená som len kvôli nemu. Akonáhle som mu loptičku podala a poriadne mu pozrela do očí, videla som, že sa snaží udržať si neutrálny výraz, ktorý ma však vyľakal omnoho viac, ako keby po mne rovno nakričal.

Mala som z neho rešpekt, a aj napriek tomu, že som kypela hnevom nemala som odvahu ďalej ho neposlúchať. Jeho pohľad mi stačil k tomu, aby ma schladil a ja som si opäť kľakla na všetky štyri bez toho, aby povedal čo i len jediné slovo.

Musel byť na mňa extrémne naštvaný, pretože vzal vodítko do ruky, pripol mi ho o obojok a vybral sa k chate. Po štyroch som za ním kráčala čo najrýchlejšie to išlo a keď sme prišli až k vchodu začal moje vodítko uväzovať o zábradlie. Viazal ho tak nakrátko, že som musela držať hlavu poriadne vzpriamenú, inak ma škrtilo.

Po tom čo vodítko doviazal sa na mňa ani nepozrel, nechal ma tam a zavrel za sebou dvere do chaty. Po zapadajúcom slnku nebola ani stopa a ja som tam sedela mokrá na drevenej chladnej terase v tme, ožarovaná len svetlom vychádzajúcim z chaty.

Cítila som ako mi slzy stekajú po lícach a mokrý korzet ma chladí na celom tele. Vydržala som len pár minút, kým zdravý rozum vyhral nad dôstojnosťou a ja som začala vykrikovať a prosiť, aby ma zobrať späť dovnútra. Aj napriek tomu, že bolo leto, večery už zostávali chladné a ja som bola celá mokrá a špinavá.

Mohlo prejsť asi 20 minút, keď už som si myslela, že prídem o krk. Všetko ma bolelo a už som plakala bez prestávky, jeho to však nezlomilo. A v tom ma to napadlo! Feny neplačú, feny štekajú a zavýjajú.

Úprimne som dúfala, že to zaberie, lepšie som si poposadla, chrbtom ruky utrela slzy a začala štekať a zavýjať. Tentokrát ma nechal čakať asi minútku, keď sa zjavil vo dverách. Akonáhle som ho zbalila, nohy a ruky som dala do prosiaceho povelu a dúfala, že ma zoberie späť do tepla.

Nič nevravel, avšak pristúpil ku mne a začal odväzovať vodítko. Keď povolilo, od radosti som plakala a obímala si krk, ktorý som už mala úplne stuhnutý. Miesto toho, aby ma zobral dovnútra ma však opäť doviedol na trávu a zavelil “Cikaj!”

Už som nemala silu sa hádať, bola som úplne zlomená, zúbožená a vyčerpaná. Bolo to presne ako keď ma trestal bičom a ja už som bola donútená zahodiť pred ním všetku súdnosť. Nohavičky som si posunula ku kolenám a potom som jednu nohu nadvihla tak ako to robia psy, aby som vykonala svoju potrebu. Nikdy som nebola viac ponížená a cítila som sa strašne. Cítila som na sebe moč a keď som si dala nohavičky naspäť pán ma konečne viedol dovnútra.

Išli sme rovno na poschodie priamo do sprchy. “Vlez tam” povedal a ja som sa ani neodvážila protestovať, či postaviť sa. Korzet mi rozopol a odhodil do rohu kúpeľne. S ostatným kúskami už toľko zľutovania nemal. Keď som v jeho rukách zbadala nožnice, neodvážila som sa povedať nič, oblečenia ktoré mi ničil mi však bolo veľmi ľúto.

Nakoniec som pred ním skončila úplne nahá a on ma začal umývať. Celý čas som stála pokojne ako pes a on sa so mnou stále nerozprával. Keď bol hotový, osušil ma a nahú viedol do spálne. Sadol si na posteľ a mňa nechal sedieť priamo pred ním.

Potom na mňa konečne po dlhej dobe prehovoril: “Vieš, celý čas čakám, čo vykríkneš záchranné slovo“ povedal mi a úprimne na mňa hľadel. V jeho očiach už som vôbec nevidela hnev, zároveň som však nedokázala identifikovať, čo to bolo. „Ale ty si ma dnes veľmi prekvapila. Chcem ti povedať, že som na teba veľmi pyšný. Dnes som ťa vystavil veľmi tvrdej skúške a ty si ju aj vzhľadom na drobné prešľapy zvládla na výbornú. Prekročil som hranicu, keď som prišiel s trestami a aktivitami, ktoré neznášaš a ja som na teba hrdý, že si ich takto zvládla.”

Z očí sa mi začali kotúľať slzy radosti, ale nebola som schopná slova. Jeho úprimných slov som si veľmi vážila. Bola som šťastná, že môj starý pán sa vrátil, a že som obstála jeho náročnú skúšku.

“Chcem aby si vedela, že si tvoju odvahu veľmi vážim, a aby si si uvedomila, že nič z toho, čo pre mňa robíš neberiem ako samozrejmosť.”

Stále som si nebola istá, či môžem vstať, hovoriť alebo čokoľvek iné, tak som mu aspoň pevno objala nohy okolo kolien a nechala moje horúce slzy dopadať na jeho nohy.

“Ty moje malé statočné dievčatko” povedal mi, keď mi hladil vlasy. “Myslím si, že po dnešku si si aj ty uvedomila, že pán je ten kto dáva radosť, ale zároveň ju aj berie. Chcem, aby to, čo si dnes zažila bolo pre teba ponaučením do budúcna. Nechcem ťa trápiť a robiť ti veci, ktoré nemáš rada, ak sú však jedinou cestou ako ťa niečo naučiť, potom som k tomu nútený” dopovedal a ľútostivo mi pozeral do uslzených očí.

“Myslím si, že náš výcvik fenky sa pre dnešný deň skončil” opäť ma pohladil po tvári a ja som začala vzlykať už úplne. Fyzická bolesť sa striedala s úplným chaosom v mojej hlave a emócie som mala ako na kolotoči. Nikdy som nič podobné nezažila a jediné čo som cítila k chlapovi, ktorému som obímala nohy bola vďačnosť.

“Ďakujem” dostala som zo seba nakoniec a on mi pomohol zdvihnúť sa a sadnúť si za ním. Ľahli sme si spolu na posteľ a on ma držal v objatí až kým som nezaspala.