Posted 19.03.2012 by adobe
Prichádza čašník, ten z tými krátkymi čiernimi vlasmi a hranatými okuliarmi. Toho mám asi najradšej zo všetkých, vždy je strašne milý "Dobrý deň pán Mulberg, dajú si niečo?" "Niesom príliš hladný, len tú vašu slepačiu polievku, a poproste prosím kuchára nech chutí ako za čiaz Davida Cheva." "Nech mi prepáčia ale isto si všimly ako je dnes nízko slnko, Mal som na mysli či si nedajú len niečo lahšie na pitie." "Bože, samozrejme že máte pravdu, som si vôbec neuvedomil aký je deň. Ale predsa si dám tu polievku, zaplatím nabudúce ak by to nebol problém." "Ako si len budú priať. Výnimočne pre nich spravím výnimku aj keď niesu dopredu objednaný." "Ďakujem"
Ako odchádzal v hlave mi to začalo panikáriť. Bože veď začína šábes a ja mám rozrobenú subku. Toto nedopadne dobre. Nie že by som bol nejak extrémne veriaci, to zas nie, ale šábes rešpektujem. Keď čašník doniesol polievku rýchlo som ju dojedol a dal som sa na cestu domou. Išiel som celý čas peši, je to dlhá cesta, ale nemeriam ju peši prvý krát v živote, bežnou chôdzou je to niečo menej než 4 hodiny. Dalo mi to dostatok času na rozmýšlanie.
Keď som prišiel subka vyzerala dosť zničene, mala na sebe ešte ktopaje potu, a miska bola prázdna. Tie cigarety jej skutočne nerobia dobre. "Bol som sa prejsť. Keď si mi telefonovala uvedomila si si vôbec aký je deň? To si naozaj taká hlúpa? Ja sa ťa až do zajtrajšieho západu slnka ani nedotknem. Pametaj si to. Mysli na to. Opakuj si to v hlave. Do zajtrajšieho západu slnka zostaneš v tejto klietke." "Pane prosím..." "Ticho." Bol som unavený z cesty. je mi jej síce lúto, ja ju lúbim, nechcem jej toto robiť. Sám netuším prečo si neviem pomôcť. "Idem spať, ak nebudeš v noci potichu ostriekam ťa ladovou vodou." Povedal som tak prísne ako sa mi len v danú chvýlu dalo.
Pomaly som sa pratal do svojej postele. Osprchoval som sa, obliekol som si pižamo, a na počudovanie zaspal som velmi lahko. Mal som takú tú rýchlu bezsennú noc keď si človek nepametá vôbec na čas medzi zaspávaním a vstávaním. Ráno sa mi podarilo nemyslieť na ňu a v klude som sa naraňajkoval. Na dvere mi zazvonil kamarát. Dosť som sa potešil, občas takto chodí, on je kresťan ale zvykne ma občas viesť do Synagógy. Som rád že nebudem dnes musieť tú cestu znova absolvovať peši. Počas jazdy sme preberaly život, a v podstate bežné veci. Zistil som že ho v práci povíšily, teda ešte nie formálne ale za chvílu sa stane vedúcim vývoja. Mňa to potešilo, som rád keď má úspech, aj keď asi by sa mi nepáčilo keby je úspešnejší ako ja. Vyhodil ma kúsok od synagógy. "Potom keby si chcel zviesť aj naspäť, budem v tom texaskom bare, ten nový čo je" "Hej viem ktorý myslíš, ďakujem velmi pekne".
Cestou do synagógy som stretol Sáru. Okúzlujúce dievča. Hovorila mi o novej láske, všetkých tých citoch. Úplne mi vmietla do hlavy to dievča ,ktoré teraz leží spútané u mňa doma. Zase sa toho nezbavím. Bože veď ani nejedla, nepila. Teda subka by mala vydržať. Ale je mi to lúto, mala by ale nevydím dôvod prečo by som ju nenakŕmil. Bože ja sa o ňu musím postarať.
Rýchlim krokom som išiel za kamarádom do baru, a v podstate hneď ma odviezol domou. Doslovne som vbehol do kuchyne a uvadil som jej raňajky. No uvaril, vzal som krabičku z chladničky a dal do mikrovlnky.
Rýchlo som išiel k nej, pred vstupom do miestnosti kde sa nachádza som sa skludnil. Nesmie ma takto vydieť. Som jej pán, som tvrdý sadistický, zlý. Tvrdý sadistický zlý.
"Doniesol som ti raňajky." Otvorila oči, evidentne zaspala len teraz pred chcvílou, Tu sa ani nedá spať. Schválne je to tak spravené. Mreže sú aj na spodu klietky aby to bolo čo najnepohodlnejšie. Velmi rýchlo si uvedomila čo sa deje. "Ďakujem pane, ďakujem velmi pekne" povedala bojazlivým roztraseným hlasom. Dal som jej to pri mreže a odišiel som.
Vedel som že sa tam najbližšie môžem vrátiť až večer. Čas do večera mi išiel strašne pomaly. Sekundy mi ubiehali ako minúty, minúty ako dni, a hodiny ako roky. Môj mozok nestihol registrovať čo sa deje a pritom sa nedialo nič. Z tohoto obdobia si ani nič nepametám, Iba mi stále išli v hlave myšlienky na to ako ju lúbim, na to že táto láska je silnejšia než by som chcel.
Našťastie už je čas. Prišiel som tam, evidentne nedokázala stále zaspať. Bola zničená, špinavá od jedla. Zobral som klúče a otvoril klietku. Vybral som ju. "Postav sa." Zrúkol som, pokúšala sa postaviť, ale nešlo jej to. Nakonies sa ako tak udržala na dvoch nohách. "Vyzeráš ako prasa." Čo sa to deje, ponižujem ju ale nič pritom necítim, vlastne cítim. Prázdnotu. Nemám ani chuť ju zbyť za to že nevie jesť a vyzerá ako prasa. Vlastne nevyzerá.
Čo sa to deje? Prečo klačím na kolenách a ona predomnou stojí? "Prepáč, prepáč, ja viem že ma máš rada, a aj ja a lúbim." Povedal som to dokonale nežne. Napodiv mi to nevadí. Ani sa nepohla. Neviem či vníma, vážne je mimo. Zobral som ju do náručia, išiel som z mojou princeznou do kúpelne, napustil som jej plnú vaňu teplej vody, vložil som ju tam, a okúpal som ju. Keď som jej umýval jej vlásky pozrela sa na mňa a povedala. "Ja to viem, viem že som jediná do ktorej si sa zalúbil. Ale myslela som že na to nikdy neprídeš. Teraz si ty môj pán, a ja som tvoja pani. Ty máš moc nadomnou, a ja...."
Stále čo povedal bolo jej zákonom. Ale čo ona chcela bolo aj jeho túžbou.
Ako odchádzal v hlave mi to začalo panikáriť. Bože veď začína šábes a ja mám rozrobenú subku. Toto nedopadne dobre. Nie že by som bol nejak extrémne veriaci, to zas nie, ale šábes rešpektujem. Keď čašník doniesol polievku rýchlo som ju dojedol a dal som sa na cestu domou. Išiel som celý čas peši, je to dlhá cesta, ale nemeriam ju peši prvý krát v živote, bežnou chôdzou je to niečo menej než 4 hodiny. Dalo mi to dostatok času na rozmýšlanie.
Keď som prišiel subka vyzerala dosť zničene, mala na sebe ešte ktopaje potu, a miska bola prázdna. Tie cigarety jej skutočne nerobia dobre. "Bol som sa prejsť. Keď si mi telefonovala uvedomila si si vôbec aký je deň? To si naozaj taká hlúpa? Ja sa ťa až do zajtrajšieho západu slnka ani nedotknem. Pametaj si to. Mysli na to. Opakuj si to v hlave. Do zajtrajšieho západu slnka zostaneš v tejto klietke." "Pane prosím..." "Ticho." Bol som unavený z cesty. je mi jej síce lúto, ja ju lúbim, nechcem jej toto robiť. Sám netuším prečo si neviem pomôcť. "Idem spať, ak nebudeš v noci potichu ostriekam ťa ladovou vodou." Povedal som tak prísne ako sa mi len v danú chvýlu dalo.
Pomaly som sa pratal do svojej postele. Osprchoval som sa, obliekol som si pižamo, a na počudovanie zaspal som velmi lahko. Mal som takú tú rýchlu bezsennú noc keď si človek nepametá vôbec na čas medzi zaspávaním a vstávaním. Ráno sa mi podarilo nemyslieť na ňu a v klude som sa naraňajkoval. Na dvere mi zazvonil kamarát. Dosť som sa potešil, občas takto chodí, on je kresťan ale zvykne ma občas viesť do Synagógy. Som rád že nebudem dnes musieť tú cestu znova absolvovať peši. Počas jazdy sme preberaly život, a v podstate bežné veci. Zistil som že ho v práci povíšily, teda ešte nie formálne ale za chvílu sa stane vedúcim vývoja. Mňa to potešilo, som rád keď má úspech, aj keď asi by sa mi nepáčilo keby je úspešnejší ako ja. Vyhodil ma kúsok od synagógy. "Potom keby si chcel zviesť aj naspäť, budem v tom texaskom bare, ten nový čo je" "Hej viem ktorý myslíš, ďakujem velmi pekne".
Cestou do synagógy som stretol Sáru. Okúzlujúce dievča. Hovorila mi o novej láske, všetkých tých citoch. Úplne mi vmietla do hlavy to dievča ,ktoré teraz leží spútané u mňa doma. Zase sa toho nezbavím. Bože veď ani nejedla, nepila. Teda subka by mala vydržať. Ale je mi to lúto, mala by ale nevydím dôvod prečo by som ju nenakŕmil. Bože ja sa o ňu musím postarať.
Rýchlim krokom som išiel za kamarádom do baru, a v podstate hneď ma odviezol domou. Doslovne som vbehol do kuchyne a uvadil som jej raňajky. No uvaril, vzal som krabičku z chladničky a dal do mikrovlnky.
Rýchlo som išiel k nej, pred vstupom do miestnosti kde sa nachádza som sa skludnil. Nesmie ma takto vydieť. Som jej pán, som tvrdý sadistický, zlý. Tvrdý sadistický zlý.
"Doniesol som ti raňajky." Otvorila oči, evidentne zaspala len teraz pred chcvílou, Tu sa ani nedá spať. Schválne je to tak spravené. Mreže sú aj na spodu klietky aby to bolo čo najnepohodlnejšie. Velmi rýchlo si uvedomila čo sa deje. "Ďakujem pane, ďakujem velmi pekne" povedala bojazlivým roztraseným hlasom. Dal som jej to pri mreže a odišiel som.
Vedel som že sa tam najbližšie môžem vrátiť až večer. Čas do večera mi išiel strašne pomaly. Sekundy mi ubiehali ako minúty, minúty ako dni, a hodiny ako roky. Môj mozok nestihol registrovať čo sa deje a pritom sa nedialo nič. Z tohoto obdobia si ani nič nepametám, Iba mi stále išli v hlave myšlienky na to ako ju lúbim, na to že táto láska je silnejšia než by som chcel.
Našťastie už je čas. Prišiel som tam, evidentne nedokázala stále zaspať. Bola zničená, špinavá od jedla. Zobral som klúče a otvoril klietku. Vybral som ju. "Postav sa." Zrúkol som, pokúšala sa postaviť, ale nešlo jej to. Nakonies sa ako tak udržala na dvoch nohách. "Vyzeráš ako prasa." Čo sa to deje, ponižujem ju ale nič pritom necítim, vlastne cítim. Prázdnotu. Nemám ani chuť ju zbyť za to že nevie jesť a vyzerá ako prasa. Vlastne nevyzerá.
Čo sa to deje? Prečo klačím na kolenách a ona predomnou stojí? "Prepáč, prepáč, ja viem že ma máš rada, a aj ja a lúbim." Povedal som to dokonale nežne. Napodiv mi to nevadí. Ani sa nepohla. Neviem či vníma, vážne je mimo. Zobral som ju do náručia, išiel som z mojou princeznou do kúpelne, napustil som jej plnú vaňu teplej vody, vložil som ju tam, a okúpal som ju. Keď som jej umýval jej vlásky pozrela sa na mňa a povedala. "Ja to viem, viem že som jediná do ktorej si sa zalúbil. Ale myslela som že na to nikdy neprídeš. Teraz si ty môj pán, a ja som tvoja pani. Ty máš moc nadomnou, a ja...."
Stále čo povedal bolo jej zákonom. Ale čo ona chcela bolo aj jeho túžbou.
