Pre pokoj duše č. 5 – Kúpime sa

“Tak koľko za ňu chcete?” prerušila ich Čachtická pani.
“Nie je na predaj.”
“5 mešcov zlata. Aj tak je to veľmi veľa zlata za tú chvíľu potešenia..” Pani pozrela pohŕdavo na Jasnu, ale tá len pozerala na stenu a snažila sa na nič nemyslieť. Nechcela si predstavovať, ako by dopadla v jej rukách.
”Neboj sa zlatko, teba si vychutnám. Pár dní si spolu užijeme,” vycítila jej strach. Dvere miestnosti sa otvorili. Slúžky začali nosiť víno a neskôr aj tácky s jedlom. Pán hradu neodpovedal na jej ponuku, namiesto toho zobral tanier s jedlom, odjedol jedno či dve sústa mäsa a zvyšok podal Jasne. Pustila si šaty a začala pomaly jesť. Mala síce raňajky, ale tie nedojedla a postávala tu už dosť dlho na to, aby nebola hladná. “Môžeš odísť.” Kývol jej rukou aby odišla..
“Ďakujem,” prikývla a rýchlo odišla do rohu miestnosti, kde predtým stála. V hlave mala stále len strach. Zas ten hnusný pocit nepokoja. Nechcela skončiť v rukách pani z Čachtíc. Ženy v dedine o nej veľa narozprávali a aj keď sú to prikrášlené pravdy, všetkým bolo jasné, že veľa žien trpelo zbytočne.

Jedla a pozerala pritom na hostí, ktorým sa spolu s vínom rozväzovali jazyky a povoľovali mravy. Niektorí z nich si dali priviesť svoje dievčatá - prespanky, ktoré potom pred všetkými bozkávali.
“Pozri čo dokáže tá moja,” začal sa chváliť gróf v pestrofarebnom plášti s dvoma radmi zlatých gombíkov. Kývol na svoju mladú ženu, aby prišla bližšie. Vyzerala, že je o ňu dobre postarané, nemala ani prepadnuté líca. Bola v krajších šatách ako Jasna, mala kratšie blond vlasy po plecia, úzky nos, trochu užšie pery, tenký dlhý krk a veľké plné prsia. Muž ukázal na pohár s čajom. “Sem!” prikázal. Žena sa naklonila nad pohár, s premáhaním si rozopla niekoľko gombíkov a siahla si do výstrihu. Vybrala prsník, zakryla ho hanblivo oboma rukami a stlačila ho. Jasna videla ako prúd kvapiek dopadol do pohára. Niekoľko krát si ho stlačila a pozerala pritom len na pohár. “Ešte!” Rozkázal muž, keď videl, že prestala. Ale kým stihla čokoľvek urobiť, odložil pohár, chytil ju za ruky, dal jej ich od seba a roztrhol jej výstrih. Gombíky sa rozleteli po podlahe a ľudia v miestnosti uvideli jej nahé plné prsia. Niektorí sa zasmiali, niektorí zatlieskali. Bavili sa tak ako boli zvyknutí. Muž zobral pohár a priložil ho k prsníku. “Povedal som ešte.” Žena si silno stlačila prsník až z prsníka vystreklo niekoľko silnejších prúdov. Jeden zasiahol aj mužovo líce. “Čo to robíš, ty nemehlo? Veď počkaj, ja ti ukážem. Vážení hostia!” Zakričal na celú miestnosť, tak aby ho bolo počuť. Ľudia stíchli. “Prsia tejto ženy majú materské mlieko. Ak teda máte chuť, prsia tejto ženy sú vám k dispozícií.” Miestnosťou sa znova ozval potlesk a smiech. Niekoľko hostí s pobavením vstalo a s pohármi prišli k mladej polonahej žene. Tá si masírovala svoje prsia, aby im dala niekoľko kvapiek do pohára. Nepozerala im do tvárí, len sledovala poháre pred sebou. Napokon bolo mužov okolo nej toľko, že Jasne zmizla z dohľadu. Videla len chrbáty a honosné plášte. Bola rada že jej prsia nie sú plné mlieka.

Hostia si postupne naplnili svoje poháre. Niektorí si šli sadnúť, alebo postávali pri polonahej žene a rozprávali sa. Zrazu akoby ju nevideli, akoby tam nebola žena, ale kus nábytku. Jasna konečne uvidela jej prsia. Už neboli plné. Žena stále pozerala do zeme, ale aj napriek situácií sa nesnažila schovať si prsia. Jej pán vstal a Jasne neuniklo, že si nezabudol zobrať pohár. Žena si automaticky stačila prsia, aby z nich dostala ďalšie mlieko. Jasnu vtedy napadlo, že to mlieko patrilo nejakému dieťaťu a teraz ho pijú iní.
“Zmizni!” Zvýšil hlas. “Teraz si mi nanič.”
“Čo sa stalo?” Spýtal sa starší šľachtic, ktorý stál predtým k nemu chrbtom. “Nemá mlieko. Je ako všetky ostatné.”
Na to pán hradu vstal a zaklopal lyžičkou o drevený stôl. “Ukľudnite sa vzácni hostia. Nerozptyľujte sa drobnosťami.”
“Toto nie je drobnosť, “ dodal rozhorčene. ”Ak teda gróf chce, nech si ju vezme a spor je vyriešený.”
Starší nižší muž sa potešil. “Ďakujem Vám, rád sa o ňu postarám.” Kývol na svojho sluhu a dal ženu odviesť. Pán hradu kývol na kastelána a niečo mu pošepkal.

“Poď so mnou,” povedal keď prišiel k Jasne, aby ju odviedol z miestnosti. Chcela vedieť čo bude s ňou, ale bála sa opýtať a tak len spolu kráčali z jednej miestnosti do druhej. Zdalo sa jej, že blúdia, ale napokon zastali pred pekne vyrezávanými dverami, pri ktorých stáli dvaja strážci.