Prebrala sa na bolesť, ale nebola to bolesť v rozkroku. Bolelo ju rameno a ešte viacej chrbát. Cítila to pri každom drobnom pohybe. Ležala v malej miestnosti s pootvorenými dverami. Za nimi bolo počuť hlasy a neustály ruch. Aj keď sa zobudila v čistej posteli s bielou perinou, stále mala na sebe špinavé šaty, stále bez nohavičiek, ale živá. Chcela vstať, ale bolesti tela ju presvedčili, aby ešte ostala. Napokon posteľ bola mäkká a perina príjemne hriala a tak znova spokojne zaspala.
Zobudila sa na to, že ju niekto drgá do ramena a to bolelo.
“Ty si čia?” Prehovorila stará žena s krátkymi vlasmi a stareckými škvrnami na tvári a rukách. Podľa zástery bola asi kuchárka.
“Volám sa Jasna.*
“Doniesla som ti polievku Jasna. Zjec koľko vládzeš, ak budeš ešte hladná, prinesiem ti ďalšiu.”
Zobrala opatrne misku, sadla si a s chuťou jedla hustý vývar.
“Vojaci ťa dobre doriadili,” začala rozhovor. Jasna si pre istotu siahla pod perinu medzi nohy, ale okrem ramena a tej ostrej bolesti na chrbte, ju nič nebolelo.
“Aj ma…” nedokončila a pozrela na ženu. “Nie zlatúšik, ani sa ťa nedotkli. Aj nám nakázali, že sa máme o teba postarať.”
“Kto to rozkázali?”
“Kastelán.”
“Kde to vlastne som?”.
“Si v chyži pre kuchárky,” vysvetľovala starká. “Vedľa je kráľovská kuchyňa.. Doniesli ťa vojaci, ale prečo ťa vlastne naháňali?”. Dúfala, že jej Jasna povie viac, ale jej sa nechcelo rozprávať celý ten nezmyselný príbeh.
“Asi kráľovské vrtochy. Kto im má rozumieť,” konštatovala napokon, keď videla. že Jasna sa nechystá odpovedať a hľadí viac do misky ako na ňu.
“Myslela som si, že zomriem. Že ma vojaci zabijú,” načala životnú tému.
“A nebolo už toho zabíjania dosť? Odvšadiaľ počuť samé chýry o povstaniach. A ešte k tomu tá Báthori. Bičovať ženy, kto to kedy videl? No nič, idem ja ďalej piecť. Pozajtra je snem. Máme ešte veľa práce a ty potrebuješ oddych.”
Vyšla z izby a privrela za sebou dvere. V kuchyni ktosi zakričal.
“Čo zas robíš? Všetko ti padá z rúk.” Jasna tomu nevenovala pozornosť. Pomaly sa obrátila na druhý bok a zaspala.
“Vstávaj dievča. Vstávaj.” Zobudila sa na hlas mladšej ženy plnej energie. “Sám kastelán ti doniesol šaty. Dnes máme veľa práce, musíme variť a piecť, prídu samí urodzení hostia.” Žena sa obzerala v zrkadle na stene, upravila si vlasy a previazala šatku.
“Vraj si bola u kráľa. Je to pravda? “ pozrela na Jasnu v odraze zrkadla. Prikývla a žena zvážnela.
“Vraj sa s každou vyspí len raz a potom sa tá žena stratí.”
“So mnou nespal. Myslela som… U nás na dedine ženy hovorili…. že so ženami tu robia rituály. Že ich obetujú.”
“To nie je pravda,” dodala žena rázne. “O tom by som vedela. Také niečo sa môže stať len v Čachticiach. Tam sa dejú hrozné veci.”
“Aj tu sa dejú zlé veci. Pozri aká som doriadená. ”
“Ukáž.. .” Odkryla hrubú perinu. “Bože Kriste! Čo ti to urobili?” zavzdychala, keď zbadala krvavé fľaky pri rozkroku.
“Nie je to tak… Nemám nohavičky a dostala som to.” vysvetlila Jasna neochotne, keď videla, že žena na ňu neprestane pozerať. “Poď, pôjdeme sa kúpať. Umyjem ťa. Chceš?” Nečakala na odpoveď. Chytila ju za ruku a pomohla jej vstať.
“Pomaly,” povedala keď vošli do kuchyne, kde to voňalo po pečenom mäse a o chvíľu po sladkých koláčoch a po zvláštnom korení. V strede bol veľký stôl, kde dve staré ženy v zásterách krájali mäso. Jednu z nich už Jasna poznala.
“Ako ti je zlatko?” prihovorila sa jej, keď ju zbadala..
“Ešte stále má bolesti. Pôjdem jej pomôcť s kúpaním a obliekaním.” Odpovedala namiesto Jasny žena. Stará žena prikývla a zaborila zamúčené ruky do cesta.
“Nie je to až také zlé,” konštatovala Jasna, ale energická žena, ju už ťahala von z kuchyne do ďalšej miestnosti. Tá bola prázdna, ale bolo v nej niekoľko dverí a jedny z nich viedli do izby, kde bola uprostred drevená kaďa a po stenách boli rozvešané sušené bylinky, ktorých vône sa miešali vo vzduchu. Raz to bola ľahká drevitá vôňa živice, ktorú vzápätí prekryla ľahká medová vôňa lúky. Vytvárali tak pocit niečoho honosného.
“Okúpeš sa a potom ti spravím raňajky.”
“Ďakujem. Konečne budem čistá,” konštatovala Jasna a otočila sa chrbtom k žene, aby sa mohla vyzliecť. Uvoľnila si opasok. ”Počkaj. Pomôžem ti,” prerušila ju žena a Jasna nechápala, prečo jej žena venuje toľko pozornosti.
“Volám sa Bela.”
“Ja som….”
“Viem. Jasna. Berta mi povedala. Počkaj nenamáhaj sa.”
Bela potiahla za šnurovačku a dala jej dole šaty z ramien. “Veľmi ťa doriadili,” konštatovala keď uvidela veľkú modrinu na kľúčnej kosti, ktorá prechádzala do ramena. Prešla jej zľahka po boľačke. Potom potiahla za rukávy a šaty padli na zem. Jasna si rýchlo zakryla prsia a rozkrok. Bela na ňu chvíľu pozerala a v tvári mala prekvapenie, alebo to bola neistota? Jasna to nevedela určiť. Napokon sa Bela odvrátila.
“Prepáč,” ospravedlnila sa a vybehla z miestnosti. Keď prišla, držala v rukách veľký hrniec z ktorého sa parilo. Vodu vyliala do kade a potom prešla k policiam s bylinkami. Vybrala jeden zväzok a hodila ho do vody. Keď odchádzala, znova zopakovala. “Prepáč Jasna.” Miestnosť sa zaplnila parou a vôňou mäty. Vrátila sa z ďalšou horúcou vodou. Vyliala ju do kade a sadla si na jej kraj. Napokon do kade pustila studenú vodu z vodovodu, aby ju rozriedila. Čakali. Zvládali spolu to ticho. Jasna nahá, zakrývajúca si nahé špinavé telo a Bela otočená chrbtom k nej. Trela si ruky o seba, akoby na nich mala krém. “Už môžeš,” povedala napokon. Jasna vošla do kade a voda jej zakryla plecia. Bela zobrala z police zväzok zviazaného tymiánu. Čupla si za ňu a prešla jej bylinkami po pleciach a šiji. Koža pocítila drsný dotyk. Vyhýbala sa modrinám a škrabancom. Jasna sa na chvíľu obzrela a kútikom oka zahliadla Belu ako má tvar celkom pri jej pleciach akoby ju chcela ovoňať.
“Prečo to robíš?”
“Ja len..” Bela hodila zväzok do vody a vybehla von. Jasna ostala rozrušená, ale spokojná, že sa konečne môže umyť. Znova bude čistá. Umyla si tvár, ale na to sa otvorili dvere a do kúpeľne zas vošla Bela. “Doniesla som ti šaty. Poslal ich kastelán,” nezdvihla pohľad od zeme, len položila šaty na stoličku. Pridala aj ponožky, podprsenku a topánky.
“Nemám nohavičky. Nemôžeš mi nejaké doniesť prosím?”
“Prepáč, ale Kastelán nám nariadil aby si si obliekla len toto.” Jasna pochopila, že kráľ ju nenechá len tak. Bela odišla so sklopeným pohľadom a ona pokračovala v kúpeli, pokiaľ voda neochladla. Potom sa poutierala, obliekla si jednoduché šaty bez podšívky a vrátila sa do kuchyne.
Zobudila sa na to, že ju niekto drgá do ramena a to bolelo.
“Ty si čia?” Prehovorila stará žena s krátkymi vlasmi a stareckými škvrnami na tvári a rukách. Podľa zástery bola asi kuchárka.
“Volám sa Jasna.*
“Doniesla som ti polievku Jasna. Zjec koľko vládzeš, ak budeš ešte hladná, prinesiem ti ďalšiu.”
Zobrala opatrne misku, sadla si a s chuťou jedla hustý vývar.
“Vojaci ťa dobre doriadili,” začala rozhovor. Jasna si pre istotu siahla pod perinu medzi nohy, ale okrem ramena a tej ostrej bolesti na chrbte, ju nič nebolelo.
“Aj ma…” nedokončila a pozrela na ženu. “Nie zlatúšik, ani sa ťa nedotkli. Aj nám nakázali, že sa máme o teba postarať.”
“Kto to rozkázali?”
“Kastelán.”
“Kde to vlastne som?”.
“Si v chyži pre kuchárky,” vysvetľovala starká. “Vedľa je kráľovská kuchyňa.. Doniesli ťa vojaci, ale prečo ťa vlastne naháňali?”. Dúfala, že jej Jasna povie viac, ale jej sa nechcelo rozprávať celý ten nezmyselný príbeh.
“Asi kráľovské vrtochy. Kto im má rozumieť,” konštatovala napokon, keď videla. že Jasna sa nechystá odpovedať a hľadí viac do misky ako na ňu.
“Myslela som si, že zomriem. Že ma vojaci zabijú,” načala životnú tému.
“A nebolo už toho zabíjania dosť? Odvšadiaľ počuť samé chýry o povstaniach. A ešte k tomu tá Báthori. Bičovať ženy, kto to kedy videl? No nič, idem ja ďalej piecť. Pozajtra je snem. Máme ešte veľa práce a ty potrebuješ oddych.”
Vyšla z izby a privrela za sebou dvere. V kuchyni ktosi zakričal.
“Čo zas robíš? Všetko ti padá z rúk.” Jasna tomu nevenovala pozornosť. Pomaly sa obrátila na druhý bok a zaspala.
“Vstávaj dievča. Vstávaj.” Zobudila sa na hlas mladšej ženy plnej energie. “Sám kastelán ti doniesol šaty. Dnes máme veľa práce, musíme variť a piecť, prídu samí urodzení hostia.” Žena sa obzerala v zrkadle na stene, upravila si vlasy a previazala šatku.
“Vraj si bola u kráľa. Je to pravda? “ pozrela na Jasnu v odraze zrkadla. Prikývla a žena zvážnela.
“Vraj sa s každou vyspí len raz a potom sa tá žena stratí.”
“So mnou nespal. Myslela som… U nás na dedine ženy hovorili…. že so ženami tu robia rituály. Že ich obetujú.”
“To nie je pravda,” dodala žena rázne. “O tom by som vedela. Také niečo sa môže stať len v Čachticiach. Tam sa dejú hrozné veci.”
“Aj tu sa dejú zlé veci. Pozri aká som doriadená. ”
“Ukáž.. .” Odkryla hrubú perinu. “Bože Kriste! Čo ti to urobili?” zavzdychala, keď zbadala krvavé fľaky pri rozkroku.
“Nie je to tak… Nemám nohavičky a dostala som to.” vysvetlila Jasna neochotne, keď videla, že žena na ňu neprestane pozerať. “Poď, pôjdeme sa kúpať. Umyjem ťa. Chceš?” Nečakala na odpoveď. Chytila ju za ruku a pomohla jej vstať.
“Pomaly,” povedala keď vošli do kuchyne, kde to voňalo po pečenom mäse a o chvíľu po sladkých koláčoch a po zvláštnom korení. V strede bol veľký stôl, kde dve staré ženy v zásterách krájali mäso. Jednu z nich už Jasna poznala.
“Ako ti je zlatko?” prihovorila sa jej, keď ju zbadala..
“Ešte stále má bolesti. Pôjdem jej pomôcť s kúpaním a obliekaním.” Odpovedala namiesto Jasny žena. Stará žena prikývla a zaborila zamúčené ruky do cesta.
“Nie je to až také zlé,” konštatovala Jasna, ale energická žena, ju už ťahala von z kuchyne do ďalšej miestnosti. Tá bola prázdna, ale bolo v nej niekoľko dverí a jedny z nich viedli do izby, kde bola uprostred drevená kaďa a po stenách boli rozvešané sušené bylinky, ktorých vône sa miešali vo vzduchu. Raz to bola ľahká drevitá vôňa živice, ktorú vzápätí prekryla ľahká medová vôňa lúky. Vytvárali tak pocit niečoho honosného.
“Okúpeš sa a potom ti spravím raňajky.”
“Ďakujem. Konečne budem čistá,” konštatovala Jasna a otočila sa chrbtom k žene, aby sa mohla vyzliecť. Uvoľnila si opasok. ”Počkaj. Pomôžem ti,” prerušila ju žena a Jasna nechápala, prečo jej žena venuje toľko pozornosti.
“Volám sa Bela.”
“Ja som….”
“Viem. Jasna. Berta mi povedala. Počkaj nenamáhaj sa.”
Bela potiahla za šnurovačku a dala jej dole šaty z ramien. “Veľmi ťa doriadili,” konštatovala keď uvidela veľkú modrinu na kľúčnej kosti, ktorá prechádzala do ramena. Prešla jej zľahka po boľačke. Potom potiahla za rukávy a šaty padli na zem. Jasna si rýchlo zakryla prsia a rozkrok. Bela na ňu chvíľu pozerala a v tvári mala prekvapenie, alebo to bola neistota? Jasna to nevedela určiť. Napokon sa Bela odvrátila.
“Prepáč,” ospravedlnila sa a vybehla z miestnosti. Keď prišla, držala v rukách veľký hrniec z ktorého sa parilo. Vodu vyliala do kade a potom prešla k policiam s bylinkami. Vybrala jeden zväzok a hodila ho do vody. Keď odchádzala, znova zopakovala. “Prepáč Jasna.” Miestnosť sa zaplnila parou a vôňou mäty. Vrátila sa z ďalšou horúcou vodou. Vyliala ju do kade a sadla si na jej kraj. Napokon do kade pustila studenú vodu z vodovodu, aby ju rozriedila. Čakali. Zvládali spolu to ticho. Jasna nahá, zakrývajúca si nahé špinavé telo a Bela otočená chrbtom k nej. Trela si ruky o seba, akoby na nich mala krém. “Už môžeš,” povedala napokon. Jasna vošla do kade a voda jej zakryla plecia. Bela zobrala z police zväzok zviazaného tymiánu. Čupla si za ňu a prešla jej bylinkami po pleciach a šiji. Koža pocítila drsný dotyk. Vyhýbala sa modrinám a škrabancom. Jasna sa na chvíľu obzrela a kútikom oka zahliadla Belu ako má tvar celkom pri jej pleciach akoby ju chcela ovoňať.
“Prečo to robíš?”
“Ja len..” Bela hodila zväzok do vody a vybehla von. Jasna ostala rozrušená, ale spokojná, že sa konečne môže umyť. Znova bude čistá. Umyla si tvár, ale na to sa otvorili dvere a do kúpeľne zas vošla Bela. “Doniesla som ti šaty. Poslal ich kastelán,” nezdvihla pohľad od zeme, len položila šaty na stoličku. Pridala aj ponožky, podprsenku a topánky.
“Nemám nohavičky. Nemôžeš mi nejaké doniesť prosím?”
“Prepáč, ale Kastelán nám nariadil aby si si obliekla len toto.” Jasna pochopila, že kráľ ju nenechá len tak. Bela odišla so sklopeným pohľadom a ona pokračovala v kúpeli, pokiaľ voda neochladla. Potom sa poutierala, obliekla si jednoduché šaty bez podšívky a vrátila sa do kuchyne.
