Pre pokoj duše č. 25 - Ako keď neexistuje

“Otoč sa, natriem ti chrbát. To bolo za čo?” Spýtal sa a prešiel jej po veľkej modrine, ktorá sa tiahla cez rebrá až medzi lopatky.
“Pred pár dňami..” začala opatrne. “Prišiel do stanu a všetky nás...”
“Dali ste mu dôvod?”
“Najprv sme si mysleli, že nás za niečo trestá, že robíme chybu, ale nech sme boli akokoľvek dobré, z času na čas prišiel a dostali sme.”
“Kedy sa stalo toto?” dotkol sa znova kraja modriny.
“Asi pred týždňom.”
“Vtedy sme napadli oddiel, ktorý prepravoval zbrane do predsunutých táborov. Možno vás trestal, lebo sme ich zabíjali.”
“Myslela som, že je to kvôli tomu, že sme spravili niečo zlé.”
“Čo zlé sa dá robiť v Tureckom tábore?”

Mlčala. Nechcela povedať niečo, čo by pokazilo atmosféru. Pri mužoch si vždy musela dávať pozor, čo povie. Kontrolovať sa, tak ako teraz.
“Na to, že som tvoj kráľ, máš predo mnou veľa tajomstiev,” prerušil jej myšlienky. Zahanbila sa. Rozpráva sa s Turzom, ale vôbec nemala pocit, že je to niekto, kto vládne tejto krajine. Musí si dávať pozor na to, čo povie. Nebolo jej príjemne a najradšej by sa obliekla.
“A už mi netykaj,“ dodal. “Len keď sme sami.”

Tak predsa niečo pokazila. Lebo je hlúpa. Hlúpa. Presne tohto sa bojí. Povedať niečo, čo nie je vhodné. Nemala mu tykať. Nemala. Ale nič z toho, čo sa odohrávalo v jej hlave nevedel. Nevedel, čím si prešla.
“Nechcela som...” Hľadala správne slová.
“Pred niekoľkými týždňami sme vyplienili jeden menší turecký tábor. Bolo tam asi tisíc mužov a sotva päťdesiat žien. Zneužívali ich. Keď sme ich oslobodili, správali sa ako zvieratá. Chodili nahé a ponúkali sa vždy, keď chceli jesť alebo piť.”
“Aj ja som musela, aby som prežila.”
“Tu to robiť nebudeš. Rozumela si?”
“Nebudem,” nerozumela prečo jej to dáva príkazom. Prečo na tom tak záleží, aby nebola ako zviera, aby sa neukazovala nahá? Bože zas toľko nezodpovedaných otázok. Natrel jej poslednú modrinu.
“Som rád, že žiješ. Si trochu chudá, ale to napravíme. Jedlo nechám na stole, keď budeš mať chuť, naješ sa. Aj v noci. Pôjdem teraz na poradu kapitánov. Zatiaľ si oddýchni.”
Prikryl ju perinou, prehodil si cez plecia ťažký červený plášť a vyšiel do tmy.

Gróf Turzo vošiel pod malý provizórny prístrešok. Osadenstvo, ktoré sa pod ním schovávalo mu spravilo miesto.
“Aký je stav?” prišiel zhodnotiť situáciu.
“Stratili sme viac ako tisíc vojakov,” začal kapitán Pálfy. “Niektorí sa ešte vracajú z boja, ale veľa ich už nepríde. Za to sme zachránili viac ako osemsto ľudí. Žien aj mužov.”
“Aj mužov?” spýtal sa prekvapene. “Na čo preboha potrebovali mužov?”
“Niektorí boli eunuchovia. Ďalší sa starali o chod tábora. Rúbali drevo. Stavali stany, a niektorých… Niektorých zneužívali,” povedal zahanbene Pálfy a neisto si krútil gombík na košeli. ”Žien je samozrejme viac,” dodal rýchlo. ”Niektoré boli tak slabé, že s nami nevládali ísť. Niektoré nechceli odísť. Tie ktoré s nami šli, sú v stanoch. Dali sme im najesť a napiť. Vedia, že musia vydržať ešte dva dni, kým prekročíme Dunaj.”
“Niektorým sa zjavne to zneužívanie zapáčilo,” poznamenal a nalial si do pohára vodu.
“V každom prípade, sú to dobré správy,” povedal zamyslene, lebo myslel viac na ženy, ktoré otročia a na ženu v stane ako na vojnové plány. Možno aj Jasna bola veľmi zneužívaná.
“A čo škody?” spamätal sa napokon.
“Vypálili sme možno štvrtinu stanov.”
“Štvrtinu?” zapochyboval kastelán. “Možno tak desatinu. Sotva sme sa ich dotkli. Ani to nepocítili.” Pálfy chytil podvedome rukoväť meča, aj keď nechcel útočiť napätie sa prejavilo.
“Nič viac sme urobiť nemohli. Sám viete, že nemáme dosť vojakov,” bránil sa.
“Máte pravdu nemáme, ale nemusíte prikrášľovať skutočnosť.”
“Dobre, dobre,” zastavil ich Turzo. “Nebolo našim cieľom poraziť ich. Na to naozaj nemáme armádu. Dôležité je, teraz strážiť stany. Mať predsunuté hliadky, keby sa nás predsa len pokúsili napadnúť.”
“Kapitán Turzo. Hliadky sú rozostavené podľa plánu,” podal hlásenie Pálfy. Potom si vypočul plány na zajtra, ale myšlienkami bol už pri žene s ktorou chcel byť a tak sa radšej rozlúčil.
“Na zajtra mi do stanu pripravte dve postele,” dodal na záver a odišiel.

Preľakla sa keď prišiel. Pomaly sa začal vyzliekať. Pozrel na ňu a rozopínal si pritom gombíky na košeli. Aké to asi bude, keď si k nej ľahne. Celkom blízko. Vyzliekol si nohavice a Jasna v sebe pocítila napätie. Úplne iné ako keď bola s inými mužmi a dokonca iné ako keď s ním bola naposledy. Zas tu bola situácia, kde sa cítila tak veľmi nesvoja. Keď zlyhávala ako žena. Ostali mu len spodky. Nadvihol perinu a uložil sa vedľa nej. Voňal zvláštne, ako cudzie korenie a živica. Ako borievky. A ona nie je umytá. Určite smrdí. Ľahol si na chrbát. Potlačila sa celkom na kraj postele, aby mu spravila miesto. “Nerátal som, že tu budeš. Zajtra už budeme mať väčšiu posteľ,” konštatoval. Otočila sa na bok, aby bola k nemu tvárou, ale zatvorila si oči, nechcela na neho pozerať. Radšej sa bude tváriť, že spí.
“Som veľmi blízko?”

Nechcela mu povedať ako sa cíti. Chcela byť ako Anka. Samozrejmá. Hrajúca sa s mužmi. Je nemožná. Mala tak ďaleko od skúsených žien. Anka by určite vedela, čo robiť v takejto situácií. Zajtra musí ísť za ňou. Určite jej poradí ako sa má chovať. Napätie v nej len rástlo. Nádych výdych niekoľko krát za sebou. Skoro prestala dýchať. Rukou jej zatlačil na plece. Začala sa pretáčať na chrbát a padať z postele. “Padám!” zakričala. Zachytil ju oboma rukami a pritiahol k sebe.
“Skoro som spadla,” povedala, lebo ticho sa jej zdalo trápne a nevedela čo iné povedať.
“Čo sa deje Jasna? Bojíš sa ma?”
“Neviem… Neviem čo chceš. Čo chcete,” opravila sa. Oprel jej hlavu o plece a usmial sa.
“Si tu len ty.”
“Ale, myslím… či..” ako len nenávidela tieto situácie.
“Tebe to treba povedať? Nepoznáš to?”
“Nikdy som to nevedela.”
“Chcem ťa Jasna. Už keď som ťa videl prvý krát. Stačí ti to takto?”
“Ja..”
“Nebudeme sa dnes milovať.”
“To je dobre. Teda môžeme. Som unavená a špinavá.”