Sedeli pri stole a pozerali na poloprázdnu misku. Čakali, kým príde voz s jedlom a donesie raňajky. A keď príde, môžu zjesť včerajšiu večeru, aby vyprázdnili misky pre nové jedlo. Jasna priložila do pece. Drevo s dunením padlo na dno.
“Potichu!” zasyčala Čadca. “Zobudíš ho.”
Opatrne zavrela dvierka na peci a šla pozrieť či nejde voz. Sklamane sa vrátila naspäť. Pozerali na jedlo a na Rama a priali si, aby sa nezobudil. Mlčali. Ramo sa začal mrviť na posteli a mrmlal si niečo nezrozumiteľné. V jeho hlase bol hnev ale nie sila..
“Preberá sa. Bože on sa preberá,” znepokojila sa Anka.
“Ticho,” povedala pomaly Čadca.
Ramo otvoril oči, ale pozeral kdesi do prázdna a potom ich znova zavrel.
“Zoberte tie misky, najedzte sa vonku. Počkajte tam na voz,” zavelila Jasna. Dievčatá sekundu sedeli a zvažovali situáciu. “Rýchlo!” hnala ich.
Zobrali misky a utekali von. Zašli za stan, aby nebudili pozornosť a hltavo jedli. Jasna namočila handričku do studenej vody a priložila mu ju na čelo. Ramo otvoril oči a pozeral jej priamo do tváre. Sledoval ju, akoby bola anjel. Bez žmurknutia. Mal v očiach pokoj zmiereného muža, žiadny strach, alebo bolesť. Zdalo sa jej, že na ňu pozerá večne. Chvíľu si myslela, že je mŕtvy, ale potom pomaly zatvoril oči. Jasne sa zdalo, že zaspal, ale potom otvoril oči a namáhavo sa pokúsil posadiť. Pomohla mu. Chytil sa za pravé obviazané stehno a tvár mu poznačila bolesť.
Dievčatá stále neprichádzali. “Bože, kde sú,” lamentovala v duchu. Zobrala mu z hlavy handričku a znova ju namočila a dala na čelo. Pozerala mu na ústa a na stehno, neodvážila sa mu pozrieť do očí. Bála sa, že sa prezradí a zistí, že klame a zas dostanú bitku, alebo ešte niečo horšie. Ramo ju chytil za ruku a dal ju preč. Zháčil sa.
“Bože, Bože, pomôž.” pomyslela si. “Viete,” začala rozprávať, aj keď vedela, že jej nerozumie. “Šli po jedlo. Jedlo,” ukázala gestom jedenie. Prikývol hlavou, že rozumie. “Vodu?” pokračovala a nabrala mu plnú naberačku vody. Iný pohár okrem toho, ktorý zobrali ženy, nemali. Priložila mu naberačku k perám. Odpil si.
“Bože, kde len sú.” Jej myšlienky boli plné obáv, ale navonok sa tvárila, že prebieha všedný deň. “Mala by som ho zvádzať ako to robí Anka. Bože, keby som to len vedela. Musím niečo vymyslieť. Bože pomôž.” Ale ani tento krát ju Boh nevypočul. Možno preto, že Boh koná úplne iné druhy zázrakov. Ukázala mu na ranu. “Ako? Ako sa to stalo?” zatvárila sa zvedavo.
“Kılıç. kılıç,” zopakoval a sekol rukou do vzduchu. Potom sa zatváril bolestivo. Stiahol si deku, aby videla ranenú nohu. Cez obviazanú látku presakovala krv. Zrazu do stanu vošli dievčatá. Rýchlo pribehli k posteli. Čadca mu ponúkla misku s polievkou, ale odmietol ju. Ukázal na Ankinu misku s kašou. Jedol pomaly, veľmi pomaly. Akoby to bolo namáhavé. Na čele mu vystúpili kropaje. Zjedol ani nie pol misky, odložil ju a kývol, že sa môžu pustiť do jedla. Ľahol si a zavrel oči.
“Kde ste boli tak dlho?” začala Jasna.
“Ukázala som im rozkrok, tak nám dali zas niečo naviac,” povedala Anka, akoby rozprávala o všednej veci.
“Vy nebudete jesť?”
“Mali sme večeru a ešte niečo naviac. Je to celé tvoje.” povedala spokojne Anka a Čadca prikývla na znak súhlasu.
“Pozerala som mu na ranu. Má ju obviazanú, ale presakuje z nej krv. Niečím ho sekli.”
“Ty… Ty si s ním rozprávala?”
“Čo som mala robiť, keď ste boli tak dlho preč?”
“Došlo mu, že sme mu zjedli večeru? ”
“Ramo je ranený. Má bolesti. Posledné čo rieši, je večera.”
Žena sa zahanbila. “Máš pravdu. Ale čo chceš robiť?”
“Môžeme mu aspoň previazať ranu, alebo možno by bolo lepšie, nechať mu ju voľne, nech sa zahojí.”
“Ak je rana hlboká treba ju dobre stiahnuť,” mudrovala Čadca.
Poobede si k nemu sadli a Jasna mu naznačila, že chce vidieť ranu. Ramo nesúhlasil. Aj jedla sa sotva dotkol. Keď im podával misky, aby sa aj oni najedli, Jasna ich zastavila. “Počkajte, skoro nič nezjedol,” zobrala misku, nabrala trochu kaše a dala mu k ústam. Neotvoril ich, len pokýval jemne hlavou na znak nesúhlasu. Potom len zavrel oči a zaspal.
K večeru do ich stanu vošiel muž. Preľakli sa. Neboli zvyknuté na náhle návštevy. Pozrel po nich, ale zaujímal ho pacient. Priložil mu ruku na čelo. Potom z kapsy vybral obväz. Starý odviazal a potom chvíľu skúmal ranu z ktorej išla stále krv. Ramo kričal, keď mu napevno sťahoval nový obväz. Ten starý hodil do pece. Pozrel po ženách v stane a bez slova odišiel.
Dievčatá ležali na matracoch. “Videli ste tú ranu?” začala Čadca, ale nepokračovala. Nepridali sa k jej rozhovoru. Nechceli myslieť na to zlé, čo malo prísť. Chceli normálny život a normálne starosti. Teraz len čakali, čo s ním bude a to čakanie ich umáralo. Bolo to ako umierať pomaly s vedomím, že umierate.
“Keď som bola u Turza, stoly sa tam prehýbali od jedla. Bolo tam toľko jedla, že ho varili a piekli veľa dní dopredu.” Rojčila Jasna, aby nemyslela na budúcnosť, ktorá mala byť ešte horšia ako súčasnosť.
“Mala si tam ostať,” radila jej Anka “Ja by som zostala. Do konca života, by som mu ponúkala telo, a žila si ako princezná. Prečo si od neho odišla?”
Jasna sa neponáhľala s odpoveďou. Premýšľala. “Ani sama vlastne neviem. Ani neviem či ma vlastne chcel.
“Čo tým chceš povedať?”
“Bola som s ním nahá v jednej izbe, ale noc sme prežili každý vo svojej posteli. Keby ma chcel, tak si ma vezme.”
“Keď s tebou nespí, neznamená to, že ťa nechce. Niektorí muži sú takí, že robia akože ťa nechcú a pritom po tebe veľmi túžia,” radila Anka.
“Ako to mám vedieť, keď mi nič nepovedal?”
”To mu musíš vidieť na očiach.”
“Myslíš, že ma chcel?”
“Čo ja viem. Možno aj áno. Je pekný?”
“Celkom. Páčil by sa ti.”
“Nemusel by byť ani krásavec. Stačilo by mi, mať stále plné brucho a postel.”
“Mala som tam ostať, nič z tohto by sa nestalo,” dodala Jasna nahnevane, nespokojná sama so sebou. “Všetky svoje prespanky vyplatil. Aj mne dal peniaze, ale nezobrala som ich.”
“Prečo si ich nezobrala? Mohla si byť bohatá. Mať vlastný statok, dom, dobytok.”
“Nechcem, aby si myslel, že si ma môže kúpiť. Aj keď som chudobná. Mám svoju hrdosť.”
“Potichu!” zasyčala Čadca. “Zobudíš ho.”
Opatrne zavrela dvierka na peci a šla pozrieť či nejde voz. Sklamane sa vrátila naspäť. Pozerali na jedlo a na Rama a priali si, aby sa nezobudil. Mlčali. Ramo sa začal mrviť na posteli a mrmlal si niečo nezrozumiteľné. V jeho hlase bol hnev ale nie sila..
“Preberá sa. Bože on sa preberá,” znepokojila sa Anka.
“Ticho,” povedala pomaly Čadca.
Ramo otvoril oči, ale pozeral kdesi do prázdna a potom ich znova zavrel.
“Zoberte tie misky, najedzte sa vonku. Počkajte tam na voz,” zavelila Jasna. Dievčatá sekundu sedeli a zvažovali situáciu. “Rýchlo!” hnala ich.
Zobrali misky a utekali von. Zašli za stan, aby nebudili pozornosť a hltavo jedli. Jasna namočila handričku do studenej vody a priložila mu ju na čelo. Ramo otvoril oči a pozeral jej priamo do tváre. Sledoval ju, akoby bola anjel. Bez žmurknutia. Mal v očiach pokoj zmiereného muža, žiadny strach, alebo bolesť. Zdalo sa jej, že na ňu pozerá večne. Chvíľu si myslela, že je mŕtvy, ale potom pomaly zatvoril oči. Jasne sa zdalo, že zaspal, ale potom otvoril oči a namáhavo sa pokúsil posadiť. Pomohla mu. Chytil sa za pravé obviazané stehno a tvár mu poznačila bolesť.
Dievčatá stále neprichádzali. “Bože, kde sú,” lamentovala v duchu. Zobrala mu z hlavy handričku a znova ju namočila a dala na čelo. Pozerala mu na ústa a na stehno, neodvážila sa mu pozrieť do očí. Bála sa, že sa prezradí a zistí, že klame a zas dostanú bitku, alebo ešte niečo horšie. Ramo ju chytil za ruku a dal ju preč. Zháčil sa.
“Bože, Bože, pomôž.” pomyslela si. “Viete,” začala rozprávať, aj keď vedela, že jej nerozumie. “Šli po jedlo. Jedlo,” ukázala gestom jedenie. Prikývol hlavou, že rozumie. “Vodu?” pokračovala a nabrala mu plnú naberačku vody. Iný pohár okrem toho, ktorý zobrali ženy, nemali. Priložila mu naberačku k perám. Odpil si.
“Bože, kde len sú.” Jej myšlienky boli plné obáv, ale navonok sa tvárila, že prebieha všedný deň. “Mala by som ho zvádzať ako to robí Anka. Bože, keby som to len vedela. Musím niečo vymyslieť. Bože pomôž.” Ale ani tento krát ju Boh nevypočul. Možno preto, že Boh koná úplne iné druhy zázrakov. Ukázala mu na ranu. “Ako? Ako sa to stalo?” zatvárila sa zvedavo.
“Kılıç. kılıç,” zopakoval a sekol rukou do vzduchu. Potom sa zatváril bolestivo. Stiahol si deku, aby videla ranenú nohu. Cez obviazanú látku presakovala krv. Zrazu do stanu vošli dievčatá. Rýchlo pribehli k posteli. Čadca mu ponúkla misku s polievkou, ale odmietol ju. Ukázal na Ankinu misku s kašou. Jedol pomaly, veľmi pomaly. Akoby to bolo namáhavé. Na čele mu vystúpili kropaje. Zjedol ani nie pol misky, odložil ju a kývol, že sa môžu pustiť do jedla. Ľahol si a zavrel oči.
“Kde ste boli tak dlho?” začala Jasna.
“Ukázala som im rozkrok, tak nám dali zas niečo naviac,” povedala Anka, akoby rozprávala o všednej veci.
“Vy nebudete jesť?”
“Mali sme večeru a ešte niečo naviac. Je to celé tvoje.” povedala spokojne Anka a Čadca prikývla na znak súhlasu.
“Pozerala som mu na ranu. Má ju obviazanú, ale presakuje z nej krv. Niečím ho sekli.”
“Ty… Ty si s ním rozprávala?”
“Čo som mala robiť, keď ste boli tak dlho preč?”
“Došlo mu, že sme mu zjedli večeru? ”
“Ramo je ranený. Má bolesti. Posledné čo rieši, je večera.”
Žena sa zahanbila. “Máš pravdu. Ale čo chceš robiť?”
“Môžeme mu aspoň previazať ranu, alebo možno by bolo lepšie, nechať mu ju voľne, nech sa zahojí.”
“Ak je rana hlboká treba ju dobre stiahnuť,” mudrovala Čadca.
Poobede si k nemu sadli a Jasna mu naznačila, že chce vidieť ranu. Ramo nesúhlasil. Aj jedla sa sotva dotkol. Keď im podával misky, aby sa aj oni najedli, Jasna ich zastavila. “Počkajte, skoro nič nezjedol,” zobrala misku, nabrala trochu kaše a dala mu k ústam. Neotvoril ich, len pokýval jemne hlavou na znak nesúhlasu. Potom len zavrel oči a zaspal.
K večeru do ich stanu vošiel muž. Preľakli sa. Neboli zvyknuté na náhle návštevy. Pozrel po nich, ale zaujímal ho pacient. Priložil mu ruku na čelo. Potom z kapsy vybral obväz. Starý odviazal a potom chvíľu skúmal ranu z ktorej išla stále krv. Ramo kričal, keď mu napevno sťahoval nový obväz. Ten starý hodil do pece. Pozrel po ženách v stane a bez slova odišiel.
Dievčatá ležali na matracoch. “Videli ste tú ranu?” začala Čadca, ale nepokračovala. Nepridali sa k jej rozhovoru. Nechceli myslieť na to zlé, čo malo prísť. Chceli normálny život a normálne starosti. Teraz len čakali, čo s ním bude a to čakanie ich umáralo. Bolo to ako umierať pomaly s vedomím, že umierate.
“Keď som bola u Turza, stoly sa tam prehýbali od jedla. Bolo tam toľko jedla, že ho varili a piekli veľa dní dopredu.” Rojčila Jasna, aby nemyslela na budúcnosť, ktorá mala byť ešte horšia ako súčasnosť.
“Mala si tam ostať,” radila jej Anka “Ja by som zostala. Do konca života, by som mu ponúkala telo, a žila si ako princezná. Prečo si od neho odišla?”
Jasna sa neponáhľala s odpoveďou. Premýšľala. “Ani sama vlastne neviem. Ani neviem či ma vlastne chcel.
“Čo tým chceš povedať?”
“Bola som s ním nahá v jednej izbe, ale noc sme prežili každý vo svojej posteli. Keby ma chcel, tak si ma vezme.”
“Keď s tebou nespí, neznamená to, že ťa nechce. Niektorí muži sú takí, že robia akože ťa nechcú a pritom po tebe veľmi túžia,” radila Anka.
“Ako to mám vedieť, keď mi nič nepovedal?”
”To mu musíš vidieť na očiach.”
“Myslíš, že ma chcel?”
“Čo ja viem. Možno aj áno. Je pekný?”
“Celkom. Páčil by sa ti.”
“Nemusel by byť ani krásavec. Stačilo by mi, mať stále plné brucho a postel.”
“Mala som tam ostať, nič z tohto by sa nestalo,” dodala Jasna nahnevane, nespokojná sama so sebou. “Všetky svoje prespanky vyplatil. Aj mne dal peniaze, ale nezobrala som ich.”
“Prečo si ich nezobrala? Mohla si byť bohatá. Mať vlastný statok, dom, dobytok.”
“Nechcem, aby si myslel, že si ma môže kúpiť. Aj keď som chudobná. Mám svoju hrdosť.”
