Z veľkého stanu vyšiel nízky fúzatý muž s palicou. Mal dlhé voskované fúzy, krátku bradu a veľké vačky pod očami. Premeral si ju pohľadom a vykríkol čosi na mužov. Zobrali Jasnu pod pazuchy a viedli do stanu. Bolo tu niekoľko izieb oddelených len hrubou látkou ako záves. Inak tu bolo asi niekoľko desiatok žien a skoro žiadny muž. Len pár strážcov, ktorí stáli a sledovali ženy. Chvíľu kráčali až vošli za záves, kde bola vaňa a tri ženy. Rýchlo vstali a uklonili sa. Muž vyštekol pár viet a zahnal sa krátkou palicou na najstaršiu ženu. Kľakla si a prijala niekoľko rán po chrbte. Muž sa napokon otočil a odišiel.
“Ty si čia?” spýtala sa žena, keď sa jej podarilo vstať.
“Volám sa Jasna. A Vy?”
“Som Mária.”
“Neublížili Vám?” Mária si sadla. Ženy skladali plachty, akoby im bolo jedno, že práve dostala niekoľko rán.
“Vyzleč sa,” Jasnu to prekvapilo. “Neboj sa, len si pozriem tvoje telo, či nie si veľmi doudieraná.”
“A keď budem?”
“Potom nemôžeš ísť na zajtrajší výber.”
“Na aký výber?”
“Pozri, na výber musíš byť čo najkrajšia. Bez modrín, namaľovaná a umytá.”
“Prečo musím byt pekná?”
“Aby si ťa vybral niekto dôležitý.”
“A keď si ma nevyberie?”
“Potom skončíš medzi vojakmi, alebo pôjdeš ako otrokyňa do Turecka. Nemusím ti hádam hovoriť, čo muži robia so ženami. Už nie si dievča.”
“Nie, nie som. A čo bude so mnou, keď si ma vyberie niekto dôležitý?”
“Budeš jeho. Chvíľu si ťa tu nechá a keď budeš tehotná, pošle ťa do Turecka. Tam mu porodíš dieťa.”
“Pane Bože…” vyslovila ticho Jasna. Ani jedna možnosť nebola dobrá.
“Boha tu už nespomínaj, ak ťa Turci začujú modliť sa, zotnú ti hlavu.”
“Tak sa vyzleč,” prehovorila žena, ktorá doskladala práve vysušené plachty. Zhodila zo seba šaty a ženy si ju obzerali.
“Máš modriny, ale nič čo by krvácalo. Obleč sa. Zajtra ráno po raňajkách príď, obriadime ťa. Teraz poď za mnou. Ukážem ti kde budeš spať,” povedala Mária a viedla ju úzkou chodbou, ktorú tvorili hrubé závesy. Všade počula tlmené ženské hlasy. Niektoré ženy ticho plakali. Iné sa tlmeno rozprávali a len sem tam stretli strážcu.
“Tú je záchod.” Ukázala na malú miestnosť s niekoľkými dierami v zemi. Ruky sa umývajú v tejto nádobe.” Jasna prikývla.
“O koľkej je ten výber?”
“Predpoludním.”
“Nemáte tu niečo k jedlu a na pitie?”
“Už je po večeri ale poď, skúsime sa spýtať v kuchyni.”
Vyšli zo stanu. Prešli cez široký pás cesty, kde by sa otočili dva vozy a prešli do pestrofarebného stanu z ktorého šli dva komíny. Z jedného sa valil teplý dym. Hneď za vchodom bol veľký stôl. V stane bolo príjemne teplo. “Posaď sa,” povedala Mária a zakričala pár cudzích slov. Po chvíli prišiel malý pupkatý snedý muž v rokoch. Mária s ním prehodila pár slov. Kuchár si premeral Jasnu a prikývol. Otočil sa a zmizol za závesom. Mária si k nej prisadla. Keď sa vrátil, doniesol misu jedla a džbán s vodou.
“Pusti sa do toho…” Nenechala sa dlho ponúkať.
“Ty si nedáš?”
“Nie.. Všetko je len pre teba. Čím skôr odídeš do Turecka tým lepšie.”
“Prečo nie je dobré ostať tu?”
Mária sa na chvíľu zamyslela. “Kým nie si tehotná, alebo nemáš šťastie na dobrého muža, si len handra.”
“Nedá sa odtiaľto ujsť?”
“Len do toho. Vari si nevidela aký veľký je tábor? Koľko je v ňom vojakov? Sme nimi obkľúčené. Bola by si prvá, ktorej by sa to podarilo. Skúšali to mnohé, ale nedostali sa ani do vonkajšieho tábora kde sú vojaci. Toto je vnútorný tábor. Pre ženy.”
Jasna prikývla a konečne sa dosýta napila vody. “Spokojná?” Spýtala sa Mária, keď videla že má dosť.”
“Konečne som sýta.”
“Dobre. Teraz pôjdeš s kuchárom do izby a ukážeš mu prsia.”
“Čo.. Čo že?”
“Nič tu nie je zadarmo Jasna.”
“Keby si mi povedala čo za to chce…”
“Tak čo? Tak by si nejedla? Prestaň s tými hlúposťami. Nič ti nespaví. Nie si malá. Nechceš tu predsa skapať od hladu.”
“Ty si čia?” spýtala sa žena, keď sa jej podarilo vstať.
“Volám sa Jasna. A Vy?”
“Som Mária.”
“Neublížili Vám?” Mária si sadla. Ženy skladali plachty, akoby im bolo jedno, že práve dostala niekoľko rán.
“Vyzleč sa,” Jasnu to prekvapilo. “Neboj sa, len si pozriem tvoje telo, či nie si veľmi doudieraná.”
“A keď budem?”
“Potom nemôžeš ísť na zajtrajší výber.”
“Na aký výber?”
“Pozri, na výber musíš byť čo najkrajšia. Bez modrín, namaľovaná a umytá.”
“Prečo musím byt pekná?”
“Aby si ťa vybral niekto dôležitý.”
“A keď si ma nevyberie?”
“Potom skončíš medzi vojakmi, alebo pôjdeš ako otrokyňa do Turecka. Nemusím ti hádam hovoriť, čo muži robia so ženami. Už nie si dievča.”
“Nie, nie som. A čo bude so mnou, keď si ma vyberie niekto dôležitý?”
“Budeš jeho. Chvíľu si ťa tu nechá a keď budeš tehotná, pošle ťa do Turecka. Tam mu porodíš dieťa.”
“Pane Bože…” vyslovila ticho Jasna. Ani jedna možnosť nebola dobrá.
“Boha tu už nespomínaj, ak ťa Turci začujú modliť sa, zotnú ti hlavu.”
“Tak sa vyzleč,” prehovorila žena, ktorá doskladala práve vysušené plachty. Zhodila zo seba šaty a ženy si ju obzerali.
“Máš modriny, ale nič čo by krvácalo. Obleč sa. Zajtra ráno po raňajkách príď, obriadime ťa. Teraz poď za mnou. Ukážem ti kde budeš spať,” povedala Mária a viedla ju úzkou chodbou, ktorú tvorili hrubé závesy. Všade počula tlmené ženské hlasy. Niektoré ženy ticho plakali. Iné sa tlmeno rozprávali a len sem tam stretli strážcu.
“Tú je záchod.” Ukázala na malú miestnosť s niekoľkými dierami v zemi. Ruky sa umývajú v tejto nádobe.” Jasna prikývla.
“O koľkej je ten výber?”
“Predpoludním.”
“Nemáte tu niečo k jedlu a na pitie?”
“Už je po večeri ale poď, skúsime sa spýtať v kuchyni.”
Vyšli zo stanu. Prešli cez široký pás cesty, kde by sa otočili dva vozy a prešli do pestrofarebného stanu z ktorého šli dva komíny. Z jedného sa valil teplý dym. Hneď za vchodom bol veľký stôl. V stane bolo príjemne teplo. “Posaď sa,” povedala Mária a zakričala pár cudzích slov. Po chvíli prišiel malý pupkatý snedý muž v rokoch. Mária s ním prehodila pár slov. Kuchár si premeral Jasnu a prikývol. Otočil sa a zmizol za závesom. Mária si k nej prisadla. Keď sa vrátil, doniesol misu jedla a džbán s vodou.
“Pusti sa do toho…” Nenechala sa dlho ponúkať.
“Ty si nedáš?”
“Nie.. Všetko je len pre teba. Čím skôr odídeš do Turecka tým lepšie.”
“Prečo nie je dobré ostať tu?”
Mária sa na chvíľu zamyslela. “Kým nie si tehotná, alebo nemáš šťastie na dobrého muža, si len handra.”
“Nedá sa odtiaľto ujsť?”
“Len do toho. Vari si nevidela aký veľký je tábor? Koľko je v ňom vojakov? Sme nimi obkľúčené. Bola by si prvá, ktorej by sa to podarilo. Skúšali to mnohé, ale nedostali sa ani do vonkajšieho tábora kde sú vojaci. Toto je vnútorný tábor. Pre ženy.”
Jasna prikývla a konečne sa dosýta napila vody. “Spokojná?” Spýtala sa Mária, keď videla že má dosť.”
“Konečne som sýta.”
“Dobre. Teraz pôjdeš s kuchárom do izby a ukážeš mu prsia.”
“Čo.. Čo že?”
“Nič tu nie je zadarmo Jasna.”
“Keby si mi povedala čo za to chce…”
“Tak čo? Tak by si nejedla? Prestaň s tými hlúposťami. Nič ti nespaví. Nie si malá. Nechceš tu predsa skapať od hladu.”