Ležérne som sedel v kresle, listoval časopisom, ktorý som si už tisíckrát sľúbil, že si ho prečítam a tváril som sa, že nič nevnímam. Popravde to však vo mne vrelo. Vzrušenie by sa dalo krájať, ak by sa dalo. Nechcel som však nič na sebe poznať. M. vstúpila do izby a sadla si vedľa mňa, líškala sa do mojej priazne ako to najposlušnejšie mača. „Kde je?“ - opýtal som sa. „Čaká vonku,“ odpovedala s iskrou v oku. „Tak ju priveď.“ M. vstala a odišla a po čase prišla s druhou dievčinou, volajme ju Katarína, tak aj koniec koncov chcela, nech ju voláme.
Katarína sa postavila do stredu miestnosti, ako by bola na nejakom konkurze. M. sa vrátila ku mne. Očami som je poručil, čo má ďalej robiť. Porozumela mi aj bez slov. Podišla ku Kataríne a celú ju vyzliekla. Do naha. Katarína vyzerala byť trochu udivená, ale neprotestovala. Jej šaty úhladne zložila na posteľ a dievča otočila. Roztiahla jej polky od seba. Chvíľu počkala, otočila ju späť. „Vieš, čo máš robiť,“ povedal som stroho bez ďalších inštrukcii. M. chytila dievča pod pazuchy a už ju tiahla preč. Odviedla ju na záchod. „Čuraj, už ďalšiu príležitosť mať tak skoro nebudeš. A okrem toho, nechcem, aby si to spravila počas, bolo by to na mňa.“
Potom ju odviedla do kúpeľne. Nevidel som, čo sa tam deje, ale počul som. „Je to nutné,“ pýtala sa Katarína. „Áno, pán má rád inú úpravu. Polož tú nohu sem, nech sa k nej dobre dostanem.“ Usúdil som, že ju práve upravuje. Keď skončili, podľa inštrukcii ju dôkladne osprchovala, umyla jej vlasy, nakrémovala ju, vyfúkala, umyla zuby a keď všetky tieto procesy boli ukončené, odela ju do vopred pripraveného županu. Za pazuchu ju priviedla späť do izby, postavila do stredu, dala jej dole župan a nechala ju tam tak stáť. Sadla si ku mne a pozrela na mňa. „Zdá sa, že je upravená.“ Po prvýkrát som sa postavil, aby som zhodnotil jej dielo. Bol som spokojný. Dievčatko krásne voňalo a nemenej uspokojivo vyzeralo.
Opäť som si sadol a namieril pohľad do tváre tohto nevinného mačiatka. „Vieš prečo si tu, dúfam,“ povedal som jej. Prikývla. „Dobre, dobre. Takže určite aj vieš, že si s tebou môžem robiť čokoľvek, čo mi napadne.“ Opäť len prikývla. „U nás to funguje takto. Čím viac poslúchaš, tým som milší a tým viac máš privilégií.“ Pohľadil som M. „Čím viac to kurvíš, tým viac to bolí. Pozri tuto na M. Určite v jej tvári uvidíš spokojnosť. Niečo takéto snáď čoskoro ostatní uvidia aj na tej tvojej. Len zatiaľ to nevidia. A to je problém. Kurva veľký problém, povedal by som. Ale na riešenie takýchto problémov som tu ja.“ Cynicky som sa usmial vysielajúc tým jasný signál.
„Dvadsať klikov, hneď!“ Nebudem to naťahovať. S vypätím všetkých síl spravila pätnásť, než sa zvalila so slovami, „ja už nemôžem“. Stačilo však jedno švacnutie bíčikom po chrbte a našla v sebe zvyšky energie. Po dvadsiatom kliku zostala ležať na bruchu a hlasno vydychovať. „Si v horšej kondičke, než som si myslel.“ „Ďalších desať, hneď!“ „Prosím, aspoň...,“ ani nedopovedala vetu a na chrbte jej pristála ďalšia rana. Zasyčala a začala klikovať. Po piatom prišla M. a začala jej popritom stláčať bradavky. „Asi ťa začne nenávidieť,“ povedal som. M. sa usmiala s radostným výrazom tváre, že splnila moje želanie. Odmenil som ju sladkou pusou.
Dobrotivá M. priniesla obojok, pripla ho Kataríne okolo krku a s použitím vodítka ju prinútila vstať. Katarína bez slov stála, pozerala do zeme. „Tak ty ani nepoďakuješ svojmu Pánovi?“ - opýtala sa M. Katarína sa striasla akoby práve videla ducha. „Ospravedlňujem sa. Ďakujem veľmi pekne za túto lekciu.“ „Neznelo to úprimne,“ povedal som. „Čo myslíš ty, M.“ M. prikývla na znak súhlasu. „Takáto nevďačnosť. Človek ti tu cibrí kondičku a učí ťa väčšej poslušnosti a ty nič, ty mlčíš, hľadíš do zeme. M., vieš čo máš robiť.“ M. čakal jeden z atypických, no veľmi významných momentov v jej živote. Postúpila, hoci len jednorázovo, vyššie v pomyselnej hierarchii.
Položila si Katarínu do polohy pre výprask, dala jej na ruky putá, čím si poistila to, že jej nebude brániť v realizácii trestu. Remeňom je spojila nohy. To, že M. získala toto privilégium bolo logické – vedel som, že bude oveľa prísnejšia než ja, keďže ona vedela, že kebyže by dosť prísna nebola, sama by prišla o nejaké privilégiá. Katarína tušila, čo ju čaká. Toto zažila už veľakrát. M. jej chvíľu hladila jej zadok, akoby to bolo umelecké dielo, ktoré malo byť znehodnotené. Ako by to bol norkový kožuch, ktorý bol príjemný na dotyk. Možno dokonca Kataríne závidela takéto pozadie. „Zakusni,“ povedala jej pri vkladaní dreveného valca do úst. „Budeš to znášať lepšie.“
Ešte ani nestihla dokončiť poriadne vetu a už začala spracovávať pozadie tej úbohej dievčiny. Metodicky, chladnokrvne, jej ruky pristávali na polkách dievčaťa. Bol to nemilosrdný výprask, v každej jednej rane bolo toľko energie, že by napojila jedno celé mesto. M. si to neužívala, bol to rozkaz, ktorý chcela, čo najlepšie splniť. Po niekoľkých minútach začali Kataríne po očiach stekať slzy. Jej obrana sa začala rozpadať. Po niekoľkých ďalších minútach vypľula drievko a už len plakala. „Dosť,“ prerušil som to. „Prines jej ľadový obklad,“ poručil som M. Podišiel som mu Kataríne. „Ďakujem,“ povedala mi ihneď, v predstihu. Pohľadil som ju po vlasoch.
Zdalo sa, že je Katarína zlomená. Jej zadok vyzeral ako sopka pred výbuchom, oči mala červené od sĺz. Od predchádzajúceho som však vedel, že toto nestačí. Že trocha bolesti nie je dosť veľkým ponaučením za jej veľké previnenie, o ktorom tu ani nedokážem napísať. Že poníženie musí byť väčšie. Rany zmiznú, ale spomienky a pocity pretrvajú. M. nedovolila Kataríne oddychovať. Pripútala jej ruky, nohy i chrbát spôsobom, že tam ležala-polokľačala na psa. Bez možnosti sa pohnúť. M. priniesla kufrík s najrôznejšími vecami. Provokatívne som ich ukázal Kataríne. „Nie, prosím, nie ….,... až toľko si nezaslúžim.“ Prosby boli márne. Zaslúžila sa.
Štipce skončili na bradavkách. Obyčajnou zubnou kefkou som ju škrabal vo vnútri rozkroku. Bil ráskoskou po nohách. M. ju súložila veľkým umelým penisom, pri čom si obzvlášť dala záležať, aby ním zašla čo najhlbšie. Cez tú všetku bolesť, ktorú cítila, cez oči zaliaté slzami a napriek tomu, že si nemohla ani len dráždiť klitoris, sa pri tejto súloži urobila. Vzrušenie jej umožnilo na krátky čas zabudnúť na bolesť. Ale len na skutočne krátky čas. „Dúfam, že toto poznáš,“ ukázal som jej prístroj na klystýr. Vedela, čo ju čaká zajtra. M. ju uvoľnila z okovov, odviedla do kúpeľne a dôkladne vyumývala. Dostala paralen od bolesti a rozkaz, že má spať. Čakalo ju toho ešte veľa.
M. sa uvelebila na gauči a usmievala sa. Vedela, že dnes všetko zvládla.
Katarína sa postavila do stredu miestnosti, ako by bola na nejakom konkurze. M. sa vrátila ku mne. Očami som je poručil, čo má ďalej robiť. Porozumela mi aj bez slov. Podišla ku Kataríne a celú ju vyzliekla. Do naha. Katarína vyzerala byť trochu udivená, ale neprotestovala. Jej šaty úhladne zložila na posteľ a dievča otočila. Roztiahla jej polky od seba. Chvíľu počkala, otočila ju späť. „Vieš, čo máš robiť,“ povedal som stroho bez ďalších inštrukcii. M. chytila dievča pod pazuchy a už ju tiahla preč. Odviedla ju na záchod. „Čuraj, už ďalšiu príležitosť mať tak skoro nebudeš. A okrem toho, nechcem, aby si to spravila počas, bolo by to na mňa.“
Potom ju odviedla do kúpeľne. Nevidel som, čo sa tam deje, ale počul som. „Je to nutné,“ pýtala sa Katarína. „Áno, pán má rád inú úpravu. Polož tú nohu sem, nech sa k nej dobre dostanem.“ Usúdil som, že ju práve upravuje. Keď skončili, podľa inštrukcii ju dôkladne osprchovala, umyla jej vlasy, nakrémovala ju, vyfúkala, umyla zuby a keď všetky tieto procesy boli ukončené, odela ju do vopred pripraveného županu. Za pazuchu ju priviedla späť do izby, postavila do stredu, dala jej dole župan a nechala ju tam tak stáť. Sadla si ku mne a pozrela na mňa. „Zdá sa, že je upravená.“ Po prvýkrát som sa postavil, aby som zhodnotil jej dielo. Bol som spokojný. Dievčatko krásne voňalo a nemenej uspokojivo vyzeralo.
Opäť som si sadol a namieril pohľad do tváre tohto nevinného mačiatka. „Vieš prečo si tu, dúfam,“ povedal som jej. Prikývla. „Dobre, dobre. Takže určite aj vieš, že si s tebou môžem robiť čokoľvek, čo mi napadne.“ Opäť len prikývla. „U nás to funguje takto. Čím viac poslúchaš, tým som milší a tým viac máš privilégií.“ Pohľadil som M. „Čím viac to kurvíš, tým viac to bolí. Pozri tuto na M. Určite v jej tvári uvidíš spokojnosť. Niečo takéto snáď čoskoro ostatní uvidia aj na tej tvojej. Len zatiaľ to nevidia. A to je problém. Kurva veľký problém, povedal by som. Ale na riešenie takýchto problémov som tu ja.“ Cynicky som sa usmial vysielajúc tým jasný signál.
„Dvadsať klikov, hneď!“ Nebudem to naťahovať. S vypätím všetkých síl spravila pätnásť, než sa zvalila so slovami, „ja už nemôžem“. Stačilo však jedno švacnutie bíčikom po chrbte a našla v sebe zvyšky energie. Po dvadsiatom kliku zostala ležať na bruchu a hlasno vydychovať. „Si v horšej kondičke, než som si myslel.“ „Ďalších desať, hneď!“ „Prosím, aspoň...,“ ani nedopovedala vetu a na chrbte jej pristála ďalšia rana. Zasyčala a začala klikovať. Po piatom prišla M. a začala jej popritom stláčať bradavky. „Asi ťa začne nenávidieť,“ povedal som. M. sa usmiala s radostným výrazom tváre, že splnila moje želanie. Odmenil som ju sladkou pusou.
Dobrotivá M. priniesla obojok, pripla ho Kataríne okolo krku a s použitím vodítka ju prinútila vstať. Katarína bez slov stála, pozerala do zeme. „Tak ty ani nepoďakuješ svojmu Pánovi?“ - opýtala sa M. Katarína sa striasla akoby práve videla ducha. „Ospravedlňujem sa. Ďakujem veľmi pekne za túto lekciu.“ „Neznelo to úprimne,“ povedal som. „Čo myslíš ty, M.“ M. prikývla na znak súhlasu. „Takáto nevďačnosť. Človek ti tu cibrí kondičku a učí ťa väčšej poslušnosti a ty nič, ty mlčíš, hľadíš do zeme. M., vieš čo máš robiť.“ M. čakal jeden z atypických, no veľmi významných momentov v jej živote. Postúpila, hoci len jednorázovo, vyššie v pomyselnej hierarchii.
Položila si Katarínu do polohy pre výprask, dala jej na ruky putá, čím si poistila to, že jej nebude brániť v realizácii trestu. Remeňom je spojila nohy. To, že M. získala toto privilégium bolo logické – vedel som, že bude oveľa prísnejšia než ja, keďže ona vedela, že kebyže by dosť prísna nebola, sama by prišla o nejaké privilégiá. Katarína tušila, čo ju čaká. Toto zažila už veľakrát. M. jej chvíľu hladila jej zadok, akoby to bolo umelecké dielo, ktoré malo byť znehodnotené. Ako by to bol norkový kožuch, ktorý bol príjemný na dotyk. Možno dokonca Kataríne závidela takéto pozadie. „Zakusni,“ povedala jej pri vkladaní dreveného valca do úst. „Budeš to znášať lepšie.“
Ešte ani nestihla dokončiť poriadne vetu a už začala spracovávať pozadie tej úbohej dievčiny. Metodicky, chladnokrvne, jej ruky pristávali na polkách dievčaťa. Bol to nemilosrdný výprask, v každej jednej rane bolo toľko energie, že by napojila jedno celé mesto. M. si to neužívala, bol to rozkaz, ktorý chcela, čo najlepšie splniť. Po niekoľkých minútach začali Kataríne po očiach stekať slzy. Jej obrana sa začala rozpadať. Po niekoľkých ďalších minútach vypľula drievko a už len plakala. „Dosť,“ prerušil som to. „Prines jej ľadový obklad,“ poručil som M. Podišiel som mu Kataríne. „Ďakujem,“ povedala mi ihneď, v predstihu. Pohľadil som ju po vlasoch.
Zdalo sa, že je Katarína zlomená. Jej zadok vyzeral ako sopka pred výbuchom, oči mala červené od sĺz. Od predchádzajúceho som však vedel, že toto nestačí. Že trocha bolesti nie je dosť veľkým ponaučením za jej veľké previnenie, o ktorom tu ani nedokážem napísať. Že poníženie musí byť väčšie. Rany zmiznú, ale spomienky a pocity pretrvajú. M. nedovolila Kataríne oddychovať. Pripútala jej ruky, nohy i chrbát spôsobom, že tam ležala-polokľačala na psa. Bez možnosti sa pohnúť. M. priniesla kufrík s najrôznejšími vecami. Provokatívne som ich ukázal Kataríne. „Nie, prosím, nie ….,... až toľko si nezaslúžim.“ Prosby boli márne. Zaslúžila sa.
Štipce skončili na bradavkách. Obyčajnou zubnou kefkou som ju škrabal vo vnútri rozkroku. Bil ráskoskou po nohách. M. ju súložila veľkým umelým penisom, pri čom si obzvlášť dala záležať, aby ním zašla čo najhlbšie. Cez tú všetku bolesť, ktorú cítila, cez oči zaliaté slzami a napriek tomu, že si nemohla ani len dráždiť klitoris, sa pri tejto súloži urobila. Vzrušenie jej umožnilo na krátky čas zabudnúť na bolesť. Ale len na skutočne krátky čas. „Dúfam, že toto poznáš,“ ukázal som jej prístroj na klystýr. Vedela, čo ju čaká zajtra. M. ju uvoľnila z okovov, odviedla do kúpeľne a dôkladne vyumývala. Dostala paralen od bolesti a rozkaz, že má spať. Čakalo ju toho ešte veľa.
M. sa uvelebila na gauči a usmievala sa. Vedela, že dnes všetko zvládla.
