Chytil som ju za ruku. “Poď ku mne. Už si mi chýbala.” pevne som ju objal. Privoňal k jej vlasom. Chvíľu sme stáli v objatí a ja som prechádzal rukami po jej chrbte.
“Aj ty si mi chýbal,” povedala pokojne a oprela si o mňa hlavu, akoby chcela počuť, čo sa vo mne odohráva. “Odprevaď ma domov, prosím.”
Lamik prosí.. Trochu nezvyk.
Sadli sme si do auta..
Chytil som ju za sánku a otočil hlavu, aby som ju mohol pobozkať. Zahryzla mi do spodnej pery.
“Mám ťa rada.” povedala, keď dokončila bozk. Pousmial som sa. Lamik nie je zvyknutá hovoriť. “Mám ťa rada.” Nie je zvyknutá prejaviť city.
“Prečo sa usmievaš.”
“Čo ta prinútilo povedať mi to?”
“Vyprovokovala ma.”
“Bea?”
Prikývla.
“Ide po tebe.”
“Budem ju musieť sklamať. Daj mi bozk….”
Jazykom oblizla moje pery a pobozkala ma. Pritlačila jazyk na môj.
“Rozopneš mi zips?” spýtala sa a vyhrnula si vlasy. Potom spravila pár pohybov aby sa dostala z vypasovaných šiat. Zrolovala si tmavé silónky s jemným vzorom po bokoch. Ostala len v čiernych nohavičkách francúzskeho strihu a tenkej látkovej podprsenke, ktorú mala len na to, aby jej zakryla bradavky pred zbytočnými pohľadmi.
“Počkaj,” zastavil som ju keď chcela odísť do kúpeľne. Pozrela na mňa s otázkou.
Prstom som prešiel po drážke, ktorá sa črtala v jej rozkroku a jemne naznačovala čo schováva.
Bez slova zobrala uterák a odbehla.
Keď prišla bola už v bielych tango nohavičkách. Zvýrazňovali jej široký rozkrok. Na prsiach mala tenkú bielu podprsenku. Prišla ku mne a chytila ma za rozkrok. Spozornel som.
“Tá podprsenka sa mi zdá povedomá.”
“To je tá z Berlína.”
Privoňal som k jej plecu.
“Voniaš…”
Pokrútila záporne hlavou. “Zbytočne mi nelichoť.”
Zapchal som jej ústa rukou, nechcel som pokračovať v tejto téme.
“Teraz nie, prezriem si tvoje telo.”
Chytila ma za ruku a pomaly ju odtiahla. Dala si dole ramienka a látka na podprsenke padla trochu dolu. Chytil som ju za boky a otáčal si ju zozadu, z boku, z predu.
Kvapky vody zo sprchy sa mihali na jej tele. Na brušku mala jemné chĺpky, ktoré sa natáčali k rozkroku.
“Už si ma toľko neobzeraj. Je mi to nepríjemné.”
Bolo mi to jedno. Prezeral som si znova a znova jej bradu, jej mihalnice, obočie, jamku nad kľúčnou kosťou.
“Budeš ma musieť zabiť.”
Usmiala sa. “A to už prečo?”
“Lebo si ťa vezmem. Aj keď sa budeš brániť.”
“Nebudem sa brániť..” dodala tíško a pobozkala ma.. Vydýchla vzduch do mojich úst.
Surovo vnikám do spotenej Lamik. Vypĺňam ju do úplného konca. Dávam jej telu energiu, pohyb. Počujem odraz jej tlmených vzdychov v perinách. Niekoľko krát som ju chytil za krk a pozeral jej pritom do očí, až kým som v nich nevidel odraz sveta, až vtedy som jej doprial nádych.
Strčil som do nej prsty, nahmatal jemnú jamku a dráždil ju dovtedy, kým som na ruke necítil teplú tekutinu, ktorá z nej tiekla prúdom. Podlomili sa jej nohy. Zachytil som ju a oprel o stenu spálne.
Pocítil som ruku v rozkroku. “Už treba vstávať. Za chvíľu pôjdem zobudiť Nikolasa.” zašepkala a pobozkala ma na prsia.
“Sral to pes, celé ranné vstávanie.” zahundral som do vankúša. Trvalo mi pár minút, kým som vstal, obliekol sa a odišiel do studeného rána. Najdlhšie nám trvalo lúčenie. Znova som si privunul Lamik a bozkával jej ústa. A aj keď som si večer dobre užil, bol som znova vzrušený.
Je to príjemný pocit vedieť, že môžem Lamik bozkávať aj skoro ráno a chutí mi. Hovorím tomu rovnaká chémia. Keď obaja chutíme rovnako a necítime naše pachy.
Spokojne som nasadol do auta, trvalo len pár minút a už mi začala chýbať.
Pozrel som na telefón, svietila na ňom nová správa.
#Chcem si to zopakovať. To čo si mi spravil večer.
#Poobede sa na teba môžem pozrieť.
#Večer.
#Tak fajn. Prídem tak, ako naposledy. Ako je to s tvojou priateľkou?
#Nič nové.
#Budeš s ňou spať?
#Už sme to preberali.
Prevládla vo mne neistota. Neistota, že to možno Lamik zabalí a rozhodne sa pre Anku. Hmm, uvedomil som si, aká je Lamik vzácna. Viem, kde vedú tieto myšlienky. Najprv je túžba, silná túžba byť s ňou. Potom príde podozrenie. Čo keď ju stratím. Podozrenie sa rýchlo pretaví do žiarlivosti a nakoniec toho človeka nenávidíte.
Miloval som ako suverénne vošla do miestnosti a rozopla si remienok na lodičkách.
“Prečo vždy remienky?” nedalo mi.
“Vidím, ako sa pozeráš, keď si ich rozopínam.”
“Mám rád tento mini rituál.”
Pricupitala ku mne “Potrebujem tvoje objatie.”
“Len to?.” spýtal som sa a objal ju. Prešiel jej po zadočku, chrbáte ku krku.
“Aj ty si mi chýbal,” povedala pokojne a oprela si o mňa hlavu, akoby chcela počuť, čo sa vo mne odohráva. “Odprevaď ma domov, prosím.”
Lamik prosí.. Trochu nezvyk.
Sadli sme si do auta..
Chytil som ju za sánku a otočil hlavu, aby som ju mohol pobozkať. Zahryzla mi do spodnej pery.
“Mám ťa rada.” povedala, keď dokončila bozk. Pousmial som sa. Lamik nie je zvyknutá hovoriť. “Mám ťa rada.” Nie je zvyknutá prejaviť city.
“Prečo sa usmievaš.”
“Čo ta prinútilo povedať mi to?”
“Vyprovokovala ma.”
“Bea?”
Prikývla.
“Ide po tebe.”
“Budem ju musieť sklamať. Daj mi bozk….”
Jazykom oblizla moje pery a pobozkala ma. Pritlačila jazyk na môj.
“Rozopneš mi zips?” spýtala sa a vyhrnula si vlasy. Potom spravila pár pohybov aby sa dostala z vypasovaných šiat. Zrolovala si tmavé silónky s jemným vzorom po bokoch. Ostala len v čiernych nohavičkách francúzskeho strihu a tenkej látkovej podprsenke, ktorú mala len na to, aby jej zakryla bradavky pred zbytočnými pohľadmi.
“Počkaj,” zastavil som ju keď chcela odísť do kúpeľne. Pozrela na mňa s otázkou.
Prstom som prešiel po drážke, ktorá sa črtala v jej rozkroku a jemne naznačovala čo schováva.
Bez slova zobrala uterák a odbehla.
Keď prišla bola už v bielych tango nohavičkách. Zvýrazňovali jej široký rozkrok. Na prsiach mala tenkú bielu podprsenku. Prišla ku mne a chytila ma za rozkrok. Spozornel som.
“Tá podprsenka sa mi zdá povedomá.”
“To je tá z Berlína.”
Privoňal som k jej plecu.
“Voniaš…”
Pokrútila záporne hlavou. “Zbytočne mi nelichoť.”
Zapchal som jej ústa rukou, nechcel som pokračovať v tejto téme.
“Teraz nie, prezriem si tvoje telo.”
Chytila ma za ruku a pomaly ju odtiahla. Dala si dole ramienka a látka na podprsenke padla trochu dolu. Chytil som ju za boky a otáčal si ju zozadu, z boku, z predu.
Kvapky vody zo sprchy sa mihali na jej tele. Na brušku mala jemné chĺpky, ktoré sa natáčali k rozkroku.
“Už si ma toľko neobzeraj. Je mi to nepríjemné.”
Bolo mi to jedno. Prezeral som si znova a znova jej bradu, jej mihalnice, obočie, jamku nad kľúčnou kosťou.
“Budeš ma musieť zabiť.”
Usmiala sa. “A to už prečo?”
“Lebo si ťa vezmem. Aj keď sa budeš brániť.”
“Nebudem sa brániť..” dodala tíško a pobozkala ma.. Vydýchla vzduch do mojich úst.
Surovo vnikám do spotenej Lamik. Vypĺňam ju do úplného konca. Dávam jej telu energiu, pohyb. Počujem odraz jej tlmených vzdychov v perinách. Niekoľko krát som ju chytil za krk a pozeral jej pritom do očí, až kým som v nich nevidel odraz sveta, až vtedy som jej doprial nádych.
Strčil som do nej prsty, nahmatal jemnú jamku a dráždil ju dovtedy, kým som na ruke necítil teplú tekutinu, ktorá z nej tiekla prúdom. Podlomili sa jej nohy. Zachytil som ju a oprel o stenu spálne.
Pocítil som ruku v rozkroku. “Už treba vstávať. Za chvíľu pôjdem zobudiť Nikolasa.” zašepkala a pobozkala ma na prsia.
“Sral to pes, celé ranné vstávanie.” zahundral som do vankúša. Trvalo mi pár minút, kým som vstal, obliekol sa a odišiel do studeného rána. Najdlhšie nám trvalo lúčenie. Znova som si privunul Lamik a bozkával jej ústa. A aj keď som si večer dobre užil, bol som znova vzrušený.
Je to príjemný pocit vedieť, že môžem Lamik bozkávať aj skoro ráno a chutí mi. Hovorím tomu rovnaká chémia. Keď obaja chutíme rovnako a necítime naše pachy.
Spokojne som nasadol do auta, trvalo len pár minút a už mi začala chýbať.
Pozrel som na telefón, svietila na ňom nová správa.
#Chcem si to zopakovať. To čo si mi spravil večer.
#Poobede sa na teba môžem pozrieť.
#Večer.
#Tak fajn. Prídem tak, ako naposledy. Ako je to s tvojou priateľkou?
#Nič nové.
#Budeš s ňou spať?
#Už sme to preberali.
Prevládla vo mne neistota. Neistota, že to možno Lamik zabalí a rozhodne sa pre Anku. Hmm, uvedomil som si, aká je Lamik vzácna. Viem, kde vedú tieto myšlienky. Najprv je túžba, silná túžba byť s ňou. Potom príde podozrenie. Čo keď ju stratím. Podozrenie sa rýchlo pretaví do žiarlivosti a nakoniec toho človeka nenávidíte.
Miloval som ako suverénne vošla do miestnosti a rozopla si remienok na lodičkách.
“Prečo vždy remienky?” nedalo mi.
“Vidím, ako sa pozeráš, keď si ich rozopínam.”
“Mám rád tento mini rituál.”
Pricupitala ku mne “Potrebujem tvoje objatie.”
“Len to?.” spýtal som sa a objal ju. Prešiel jej po zadočku, chrbáte ku krku.
