“Ako to ide s tým tvojím?” spýtala sa Bea ženského hlasu na telefóne.
“Boli sme dnes na večeri. Som tak veľmi zaľúbená. Ani si nevieš predstaviť ako. Najradšej by som s nim bola každú minútu. Najradšej by som ho celého zlízala. Aj teraz mi od neho prišla správa. S tým chalanom predtým sa to nedá ani porovnávať, ale rozprávaj radšej ty. Ešte stále sa snažíš o toho kolegu?”
“Čo mám robiť, keď sa mi páči? Dnes som chcela, aby mi zapol šaty a on mi namiesto toho rozopol podprsenku. Povedala som mu, že za iných okolností by mi nevadilo, keby mi ju rozopol.”
“A čo on na to?”
“Nič. Vôbec nič.”
“Nič ti nepovedal? Ani sa ťa nijako nedotkol?”
Bea chvíľu mlčala. Oči jej behali po miestnosti. Pokúšala sa znova si v hlave premietnuť, čo sa v ten moment vlastne stalo.
“Neviem, vôbec neviem,” dodala napokon. “Proste som chcela, aby mi zapol šaty a on mi namiesto toho rozopol podprsenku. Myslíš, že sa chcel len pobaviť?”
“Poznáš mužov. Vždy využijú príležitosť.”
“Asi máš pravdu.”
“Dávno by ťa pozval na večeru, keby chcel. Vravela si, že nie je hanblivý.”
“Nepripadá mi taký. Ale žiadnu ženu z práce na rande nepozval. To by som vedela.”
“Možno čaká, že ho zvedieš. Muži už nie sú to čo bývali. Čakajú, že to na nich žena vybalí.”
Bea chvíľu premýšľala.
“Asi na tom niečo bude. Vravela som mu raz o jednom mužovi, ktorý bol na pohovore. Bol mi veľmi sympatický. Povedala som mu o ňom. Myslela som, že ho tým vyprovokujem. Vravel mi vtedy, že som ho mala pozvať von, keď sa mi tak páčil. Lebo ma predbehne iná a tá ho dostane.”
“Tak to na neho vybaľ. Nech sa vyfarbí.”
“Bože cica, mám sa pred ním vyzliecť do naha a hodiť sa mu okolo krku?”
“Bea zlatino, pozvi ho do kina. Tam ho môžeš chytiť za ruku.”
“Bože nie,” nie vyslovila dlho a so sklamaním. “Neviem zvádzať,” dodala až horko. “Nikdy som to nerobila. Je to blbé. Nemáš iný nápad?”
Hlas na druhej strane chvíľu mlčal a potom sa ozvalo len.. “A čo keby si znova skúsila trik so šatami. Znova si zober šaty, ale nezober si podprsenku. To ho určite nakopne.”
“To mám celý deň chodiť bez nej?”
“Jeden deň prežiješ.”
“Tak ďakujem. Som rada, že ťa mám,” dodala Bea a zložila.
Lamik mi neskoro večer poslala správu:
#Nepovedali ste čas o koľkej sa máme stretnúť v zasadačke. Môžem hneď po práci.
#Končím o šiestej. Odpísal som.
#To je pre mňa neskoro. Pozajtra môžete skôr?
#Kedy končíte slečna Lamik?
#O pol piatej.
Pozrel som na vnútornom systéme firmy rezervácie zasadačiek. V tom čase ich bolo niekoľko voľných. Preplánoval som jeden meeting aby som mal vtedy voľno.
#Stretnime sa 16:10. Zasadačka č. 103.
#Dohodnuté
Prišiel som o trochu skôr, aby som pripravil zasadačku. Zatiahol som žalúzie a odsunul stôl na jednu stranu miestnosti. Niekoľko stoličiek som poukladal na seba a vytvoril tak miesto.
Zaklopala. Chvíľu počkala a potom vošla dnu. Tento krát už nemala nehybnú tvár. Zaklipkala mihalnicami a trochu sa usmiala. Mala na sebe čiernu sukňu, ktorá jej končila tesne nad kolenami a blúzku maslovo žltej farby. Doplnila to čiernymi lodičkami a širokým bielym opaskom.
“Poďte ďalej,“ privítal som ju.
Spravila pár krokov do miestnosti. Zatvoril som za ňou dvere a zamkol.
Otočila sa, zaklipkala mihalnicami a trochu zdvihla bradu.
“Nechcem aby nás rušili,” dodal som.
“O čo teda pôjde?”
“Vyzujte si lodičky.”
“Čože?”
“Vyzujte sa prosím.”
Rukou sa oprela o stôl. Zdvihla nohu a rozopla si tenký čierny remienok.
Keď si vyzula aj druhú topánku, s uspokojením si prešla po chodidle.
“Aspoň si trochu oddýchnu,” konštatovala. “A čo teraz?”
“Boli sme dnes na večeri. Som tak veľmi zaľúbená. Ani si nevieš predstaviť ako. Najradšej by som s nim bola každú minútu. Najradšej by som ho celého zlízala. Aj teraz mi od neho prišla správa. S tým chalanom predtým sa to nedá ani porovnávať, ale rozprávaj radšej ty. Ešte stále sa snažíš o toho kolegu?”
“Čo mám robiť, keď sa mi páči? Dnes som chcela, aby mi zapol šaty a on mi namiesto toho rozopol podprsenku. Povedala som mu, že za iných okolností by mi nevadilo, keby mi ju rozopol.”
“A čo on na to?”
“Nič. Vôbec nič.”
“Nič ti nepovedal? Ani sa ťa nijako nedotkol?”
Bea chvíľu mlčala. Oči jej behali po miestnosti. Pokúšala sa znova si v hlave premietnuť, čo sa v ten moment vlastne stalo.
“Neviem, vôbec neviem,” dodala napokon. “Proste som chcela, aby mi zapol šaty a on mi namiesto toho rozopol podprsenku. Myslíš, že sa chcel len pobaviť?”
“Poznáš mužov. Vždy využijú príležitosť.”
“Asi máš pravdu.”
“Dávno by ťa pozval na večeru, keby chcel. Vravela si, že nie je hanblivý.”
“Nepripadá mi taký. Ale žiadnu ženu z práce na rande nepozval. To by som vedela.”
“Možno čaká, že ho zvedieš. Muži už nie sú to čo bývali. Čakajú, že to na nich žena vybalí.”
Bea chvíľu premýšľala.
“Asi na tom niečo bude. Vravela som mu raz o jednom mužovi, ktorý bol na pohovore. Bol mi veľmi sympatický. Povedala som mu o ňom. Myslela som, že ho tým vyprovokujem. Vravel mi vtedy, že som ho mala pozvať von, keď sa mi tak páčil. Lebo ma predbehne iná a tá ho dostane.”
“Tak to na neho vybaľ. Nech sa vyfarbí.”
“Bože cica, mám sa pred ním vyzliecť do naha a hodiť sa mu okolo krku?”
“Bea zlatino, pozvi ho do kina. Tam ho môžeš chytiť za ruku.”
“Bože nie,” nie vyslovila dlho a so sklamaním. “Neviem zvádzať,” dodala až horko. “Nikdy som to nerobila. Je to blbé. Nemáš iný nápad?”
Hlas na druhej strane chvíľu mlčal a potom sa ozvalo len.. “A čo keby si znova skúsila trik so šatami. Znova si zober šaty, ale nezober si podprsenku. To ho určite nakopne.”
“To mám celý deň chodiť bez nej?”
“Jeden deň prežiješ.”
“Tak ďakujem. Som rada, že ťa mám,” dodala Bea a zložila.
Lamik mi neskoro večer poslala správu:
#Nepovedali ste čas o koľkej sa máme stretnúť v zasadačke. Môžem hneď po práci.
#Končím o šiestej. Odpísal som.
#To je pre mňa neskoro. Pozajtra môžete skôr?
#Kedy končíte slečna Lamik?
#O pol piatej.
Pozrel som na vnútornom systéme firmy rezervácie zasadačiek. V tom čase ich bolo niekoľko voľných. Preplánoval som jeden meeting aby som mal vtedy voľno.
#Stretnime sa 16:10. Zasadačka č. 103.
#Dohodnuté
Prišiel som o trochu skôr, aby som pripravil zasadačku. Zatiahol som žalúzie a odsunul stôl na jednu stranu miestnosti. Niekoľko stoličiek som poukladal na seba a vytvoril tak miesto.
Zaklopala. Chvíľu počkala a potom vošla dnu. Tento krát už nemala nehybnú tvár. Zaklipkala mihalnicami a trochu sa usmiala. Mala na sebe čiernu sukňu, ktorá jej končila tesne nad kolenami a blúzku maslovo žltej farby. Doplnila to čiernymi lodičkami a širokým bielym opaskom.
“Poďte ďalej,“ privítal som ju.
Spravila pár krokov do miestnosti. Zatvoril som za ňou dvere a zamkol.
Otočila sa, zaklipkala mihalnicami a trochu zdvihla bradu.
“Nechcem aby nás rušili,” dodal som.
“O čo teda pôjde?”
“Vyzujte si lodičky.”
“Čože?”
“Vyzujte sa prosím.”
Rukou sa oprela o stôl. Zdvihla nohu a rozopla si tenký čierny remienok.
Keď si vyzula aj druhú topánku, s uspokojením si prešla po chodidle.
“Aspoň si trochu oddýchnu,” konštatovala. “A čo teraz?”
